Netradičná vianočná poviedka Mira Majerníka, ktorá spája minulosť s prítomnosťou…
Vonkajšie dvere domu sa prudko otvorili a sklenená výplň nárazom kľučky o stenu na nich, zlovestne zarinčala. Traja ľudia sediaci vo vnútri neveľkej, ale príjemne vykúrenej kuchynky, voňajúcej práve zaliatym škoricovým čajom, na tento nepríjemný zvuk, ktorý už mal byť minulosťou, prekvapene dvihli hlavy.
„Ferinko, niekto veľký nás prišiel navštíviť, keď tak búcha,“ nervózne poznamenala staršia, upravená, sivovlasá pani, sediaca za vrchstolom svojim dvom spoločníkom, keď počula ten nečakaný rinčavý lomoz pri vchodových dverách, ktorý už mal byť minulosťou.
„Psss, toto som nechcel. Psss, to zas bude rečí, že nedávam pozor,“ nahlas zasyčal hlas prichádzajúci z chodby, ospravedlňujúc sám seba tak, aby to počuli aj tí vo vnútri.
Dvaja muži, prvý, starší syn domácej pani už šedinou pretkanými vlasmi, druhý, mladší vnuk, skôr ešte chlapec, sediac za stolom spolu so svojou mamou a starou mamou dýchajúc tu exotickú vôňu čaju, hľadia do otvárajúcich sa dverí.
„Mami neboj sa, žiadna veľká návšteva to nie je,“ oznamoval prítomným ten starší, šedovlasý, rozoznávajúc ospravedlňujúci hlas z chodby.
„Určite je to iba náš Vladko, keď si tak smelo otvára dvere.“ Sivovlasá pani na znak súhlasu s jemným úsmevom na perách prikývla, akoby tým chcela ospravedlniť to nepríjemné rinčanie. V tom momente, sa cez otvorené vchodové dvere s príchodzím vovalil nepríjemný chlad. Mrazivý vzduch plaziaci sa z ulice, prudko vrazil do priestrannej, ale chladnej chodby. Nezastavil sa, prešmykol sa, a práve otvorenými bočnými dvermi prešiel aj do vyhriatej kuchyne. Prúd chladného vzduchu valiaci sa do kuchynky, okamžite zaregistrovali telá sediacich za stolom. Striaslo ich a na obnažených rukách toho najstaršieho okamžite naskočila husia koža a zacvakal zubami.
„…asi má ten náš Vlado dlhý chvost, keď nezatvára dvere,“ posmešne na adresu prichádzajúceho mladšieho brata prehlásil starší, len čo sa nečakaný návštevník zjavil vo dverách. Vlado bratovu poznámku nekomentoval. Vrátil sa naspäť, opatrne zavrel prvé dvere, vzpriamene sa postavil do tých druhých a snažil sa čosi povedať. Znelo to ako pozdrav, ale narýchlo prehltnuté slova pre tých pri stole nedávali zmysel. Videl, že mu, že to z rozšafným pozdravom nevyšlo, tak sa odmlčal. Stál tam v otvorených dverách, s rozpaženými rukami držiac sa verají a vyzeral akýsi nesvoj. Jeho zla nálada priam žiarila, akoby prenikala z jeho chladného tela a s práve napumpovaným chladným vzduchom neviditeľne prúdila dovnútra. Očami navyknutými na ostré vonkajšie svetlo, prešiel po tmavej miestnosti. Žmúriac, pozeral k stolu, no len čo tam zbadal sedieť svoju mamu, brata a synovca, pookrial. To vylúdilo na jeho tvári prívetivý úsmev. Viditeľne sa ich prítomnosti potešil. Bez toho, aby niečo povedal, iskra jeho zlej nálady ešte pôsobila a snažila sa preskočiť aj na ostatných, ale kladné vibrácie jeho tela, negatívny vnútorný signál začínali potláčať. Pozorujúc Vlada stojaceho v otvorených dverách obkoleseného prúdom chladného vzduch snažiaceho sa čosi povedať všetci zmĺkli a prestali sa rozprávať.
„Zatváraj tie dvere,“ ozval sa brat Fero, šúchajúc si zježené chlpy na odhalených rukách, „ide tu z tej chodby zima.“
„No, no, len aby si nezmrzol bráško…,“ na výčitku zakontroval Vlado a zatvoril aj druhé dvere. Nepokoj, ktorý sa jeho príchodom snažil vlúdiť do domu spolu s ním, sa pomaly presúval po okolí. Bol ako zvláštne iskrenie. Čosi také, ako keď sa jazykom dotknete batérie a vaším telom prejde elektrický prúd, neublíži vám, iba cítite jeho slano trpkú chuť. Všetko to nepríjemne veštilo, že je s ním niečo nie je v poriadku, čosi ho trápi a zhrýza jeho málokedy nepokojnú myseľ.
„Tak vitaj a nič nepýtaj,“ snažil sa s malou iróniou v hlase privítať a rozptýliť jeho zlú náladu Fero. Brat naňho zagánil, ale neprotestoval.
„Takže som tu prišiel nevhod, niečo tu s mamou kujete,“ vyčítavo zareagoval Vlado.
„…ale, ale, len sa nepaprč, naopak sme radi, že si došiel, aspoň s mamkou trocha pohovoríme, lebo tu chudinka stará, len tak vysedáva. Obveselíme ju, uvidíš aj ona sa poteší, že má niekoho blízkeho.“ ohradil sa Fero a ponúkol mu miesto pri stole.
„Že mami, že si rada, že prišiel?“ obrátil sa Fero k mame, aby ho uistil o pravdivosti svojho tvrdenia. Vlado si chvíľu iba tak v stoji premeriava prítomnú, trojgeneračnú zostavu pri stole. Staršia pani dvíha hlavu, jemne sa mu prihovára.
„Áno, pravdaže som rada, že si prišiel, tak sa už nemrač.“ potvrdila mu Ferove slova o potešení mama. Pocit príjemnej atmosféry v kuchyni ho rýchlo presvedčil, že je všetko v poriadku.
„Myslím, že majú pravdu,“ prebehlo Vladovi mysľou, „to len moja blbá nálada, pre nepodstatné veci, vniesla napätie medzi nich. Posadím sa.“ Rozopol si teplú bundu, ťarbavo ju vyzliekol, porozhliadal sa a posunul ju k synovcovi.
„Odnes ju do chodby na vešiak,“ priateľsky žmurkol na synovca. Synovec Dávid opovržlivo na neho zazrel, urazený, že si ujo robí z neho poskoka, neunúval sa ani pohnúť, len ju na truc pohodil na operadlo oproti voľnej stoličky. Vlado preglgol, prehliadol synovcovu nechuť ho poslúchnuť, nevšímajúc si spurného mladíka a jeho gesto, roztiahol ruky k rečníckemu gestu.
„Rodina, čo nevidieť sú tu Vianoce,“ povedal to s takou dôležitosťou, akoby to bola novina tej najvyššej triedy a on ju prišiel zvestovať. Mamka prekvapená jeho nečakanou vianočnou hláškou, zagúľala do stropu prevrátenými očami, nechápala čo tým chce povedať. Mlčala a mykajúc plecami pozrela na staršieho syna.
Fero nečakajúc, že ich pobaví takou banálnou novinou, sa na neho zadíval. Oči sa im stretli, a hoci napätie ktoré doniesol do miestnosti sa už síce uvoľnilo, stále nechápal kam mieri.
„Vládóóó náš a čo ma byť, veď Vianoce boli a budú a tie tohoročné sú ešte ďaleko,“ snažil sa na jeho tému opatrne bez známky zvedavosti odpovedať Fero.
„Čo s tým nedáš pokoj, mysleli sme, že máš nejaké vážne problémy a ty tu strašíš takými hlúposťami.“
„Aké hlúposti?“ prekvapene po nich pozrel, „nepočúvate rádio a nesledujete televíziu?“ rozohnil sa. „Všade sama reklama, vianočné melódie, koledy znejú z každej diery…,“ odmlčal sa, zrejme mu došli slová. Všetci traja za stolom sa nechápavo pozerali naňho.
„Len si sadni,“ vyzval ho Fero, „…a netrep. To, že naši kapitalisti už tri mesiace trúbia o Vianociach je prasprostá reklama. Neverím, že aj teba zmagorili.“ neodpustil si uštipačnú poznámku Fero a zaujal neutrálnu pózu, aby ho ukľudnil. Mamka s úsmevom prikývla, dávajúc mu na vedomie, že má pravdu, ale tým aj signál, aby sa o takých veciach s Vladom viac nebavil. Ale ten akoby ju ignoroval. Po chvíli uvažovania usúdil, že bude lepšie nech sa brat vyrozpráva a vyleje dušu.
„Vianoce, Vianoce, nič nové, veď sú tu každý rok,“ začal ho jemne dráždiť Fero. „Vieš Vlado, ja si myslím, že teraz keď už na nás dolieha staroba, tak Vianoce sú nám iba na obtiaž.“ Vlado na neho nechápavo zazrel. „Vianoce boli dobré a veselé keď sme boli deti, aj potom neskôr, keď sme boli dospelí a mali sme už sami deti. Škoda, tak to malo aj zostať doposiaľ“.
Vlado mu na jeho úvahu pohotovo prikývol, ale bratovu teóriu Vianoc doplnil.
„…a teraz sú Vianoce a celé tie niekedy rýdzo kresťanské sviatky dobré len pre obchodníkov a špekulantov, ktorí si prídu na svoje,“ nervózne zapenil až mu tvár sčervenala.
„No vidíš je to tak, ako ti to hovorím. Žiadne sviatky v tom už väčšina ľudí nevidí, sú to skôr sviatky hýrenia, prejedania sa a výstrednosti, kto toho môže dať viac. Je to ten novodobý kapitalizmus, ktorý sme tak podporovali a nepriniesol pre ľudí to, čo od neho očakávali. Zamerikanizovali nás, pobláznili chudobnú Slovač, ktorá sa rozpŕchla po svete hľadajúc šťastie. Nesmieš si to tak brať, človek keď je starší, tak to tak dramatický nevníma,“ snažil sa ho Fero znova uspokojiť a zvrtnúť reč na inú tému, lebo sa mu to zdalo darobné, ale Vlado sa nedal, chcelo sa mu pokračovať ďalej, aj keď to ďalší poslucháči ignorovali.
„Veď to tak ani neberiem,“ súhlasil z Ferovým konštatovaním, „ale nedá mi to, tá prehnaná reklama a potom najväčším problémom súčasných Vianoc je vymýšľať koho čím obdarovať, či sa mu to hodí, alebo nie. Či bude spokojný, alebo nebude spokojný?“ opýtal sa Vlado, akoby sám seba, poobzeral sa po kuchyni, nikto ďalší okrem brata ktorý sa z ním pustil do polemiky nejavil o jeho tému záujem. Chvíľu ešte postál, pokýval plecami a posadil sa k stolu, nesúhlasne pokyvoval hlavou nad neochotou mu polichotiť.
„Chlapci, dáte si kávu?“ prerušila chvíľku mlčania oboch aktérov neplodnej debaty mamka. Obidvaja synovia pozreli na seba a na jej kávovú ponuku súhlasne prikývli.
„Ja si dám nesku a keď je to možné, tak s mliekom,“ poprosil Vlado. Mamka sa pohľadom prosebne obrátila na vnuka. Dávid sa len pousmial, hoci sa cítil trocha urazený, pokrútil ústami, zošpúlil pery, ale neoponoval ako pred chvíľou ujovi. Mal to v sebe už zafixované, babka ktorá ho vychovávala k slušnosti od malička, bola u neho ešte vždy autorita, uposlúchol.
„Jasné babka, spravím kávičku tým mojim ujkom,“ so strojenou zdvorilosťou zahlásil Dávid, akoby sa tešiac, že môže sa na chvíľu vymaniť z neužitočnej debaty o ničom podstatnom. Lenivo vstal od stola a sa presunul k sporáku. Po malej pauze, keď ticho kuchyne prerušovalo iba šumenie vriacej vody, Vlado sa ozval znova. Nedalo mu to. To, čo ho na prichádzajúcich Vianociach pobúrilo, sa snažil svojim vtieravým monológom pokračovať na tému Vianoce a vianočných darčekov ďalej, aj keď mu bolo jasné, že to nikoho nezaujíma.
„Hmm, niekedy to nebolo také problematické, ako teraz v tejto dobe blahobytu, že mami mám pravdu,“ nedal sa odbiť mamkiným nezáujmom Vlado a snažil sa mamu vtiahnuť do rozhovoru. Obrátil sa k nej, akoby sa jej chcel znovu opýtať, len trochu váhal. Fero pozorujúc mamu výstražne zahmkal, ale Vlado neodolal.
„Mami, veď povedz ako to bolo za tvojich čias keď si bola mladá.“ Keď ani po hodnej chvíli od mamky nepočul žiadnu odpoveď, tak začal z iného konca.
„Možno si už nepamätáš Vianoce, keď si bola dieťa, ale určite si pamätáš, aké to bolo za našich detských čias, lebo pokiaľ ma pamäť neklame, Vianoce boli o niečom inom ako o darčekoch a iných materiálnych pôžitkoch,“ začal brnkať na mamkine na city.
„Spomínam si, Vianoce boli o pokore, o Bohu a o malom Ježiškovi ktorý sa mal narodiť. Žili sme v očakávaní niečoho pekného, vtedy sme to nevedeli rozoznať,“ provokoval Vlado mamine city ďalej.
„Pamätáš sa mami, keď sme boli ešte malí, vianočné darčeky to bolo to posledné čomu sme sa tešili. Stačil nám ten malý Ježiško, modlili sme sa doma pred spaním a potom sme mu pri jasličkách v kostole, mohli mu dať nejaký halier na oferu. Ohoho, akú sme mali radosť keď mám sadrovou hlavičkou zakýval malý anjelik a my sme sa ako deti tešili. Však mami, tak to bolo,“ vyzýval ju do rozhovoru Vlado, ale ani to nezabralo. Mamka, aj keď sa už nad jeho dotieravosťou usmievala, stále mlčala.
„… a dnes z toho nič nezostalo, iba samé darčeky. Vtedy tí chudobnejší ani nič nečakali, spravidla ani nič nedostali, nanajvýš nejakú domácu lakotu, koláč, alebo jablko.“ Mamka, zaryto mlčala, vidiac, že ho neodhovorí od témy Vianoc, už sa mu nesnažila svojim mlčaním oponovať, ale s úsmevom mu súhlasne prikyvovať.
„Pokiaľ sa dobré pamätám, za našich detských čias, ste to ako rodičia mali tiež dosť jednoduché,“ obrátil sa na brata. Čakal, že mu prisvedčí, ale keď nepočul ani jeho súhlas pokračoval v svojom monológu o vtedajších Vianociach.
„Nám deťom sa kúpila nejaká čiapka, rukavice, alebo sveter, pribalil sa pomaranč, banán niekedy aj malá čokoládka, alebo balíček cukríkov, starý otec dostal tabak, babka šatku, keď bol dobrý rok tak obidvaja aj papuče a bolo to vybavené, ale dnes je to hotová veda.“ znechutene svoju darčekovú rétoriku rozvíjal ďalej. Ale keď sa nikto nezapájal, rezignovane kývol rukou a rezolútne prehlásil.
„S vami nie je žiadna rozumná reč.“ Chvíľu bolo ticho, vôňa čerstvo uvarenej kávy valiaca sa kuchyňou, akoby zahusťovala nepríjemnú atmosféru predvianočných starostí.
„Vlado, pokiaľ si pamätám nebolo to celkom tak, naši sa snažili na Vianoce nám deťom urobiť radosť,“ poopravil jeho vyčítavanie darčekov Fero. „Raz keď som mal asi desať, sme dostali korčule gvinťaky a na druhý rok dokonca aj lyže, aj s lieskovými palicami. Pamätáš si, ako nám všetci chlapci z ulice závideli?“
„No, no, ale to sme už boli starší, lyže a korčule sa dali už bežne kúpiť v obchode,“ nedal sa svojou argumentáciou jednoduchosti zlomiť Vlado, no nestačil. Vtedy sa ozval vnuk Dávid, stojací pri dverách ležérne opretý o sporák pozorujúc pred chvíľou zaliatu pariacu sa kávu.
„Babka, to ste boli takí chudobní, že strýkovia dostavali na Vianoce iba také taľafatky?“
Mamka ktorá doteraz iba počúvala synovské prekáračky ožila, zdalo sa, že ju prebralo až slovo chudoba, pozrela smerom k sporáku, kde stal jej vnuk.
„ Chlapci, chlapci,“ nežne, ako by stále boli ešte deti, oslovila všetkých troch mamka. Rozmýšľala ako pokračovať, aby im svoj názor o Vianociach nevnucovala.
„Mať tak vaše starosti s Vianocami a s darčekmi. V čase vášho detstva to tak nebolo, boli chudobnejšie, ale sme sa z otcom snažili aby ste mali pekné detstvo. Bolo pár rokov po vojne, štát bol rozbitý stavali sa cesty, fabriky, nové bytovky, aby ľudia mali kde bývať, nebolo tovaru a ani peňazí. Ale dnes keď je robota sú aj peniaze, kto robí má, obchody sú plné vecí od výmyslu sveta,“ slabým, ale uspokojivým hlasom obidvoch svojich synov pokarhala mama. Náhle prerušila myšlienku, akoby lovila predošlé Vianoce vo svojej pamäti, ktoré za svoj dlhý život prežila. Dvihla hlavu, snažila prerušenú myšlienku vysloviť.
„Keď mi dá pán Boh čas dožiť, tak to budú už moje deväťdesiate Vianoce,“ s hrdosťou v hlase nad počtom prežitých Vianoc, vyslovila mama to svoje magické číslo.
„Mami veď my vieme, že už čo nevidieť budeš mať deväťdesiat,“ do debaty sa zapojil aj Fero, snažiac sa prejsť na inú tému, lebo akékoľvek sviatky, darčeky, k nim patriaci zhon nemal veľmi v láske. Pripadalo mu to tak umelo strojené, kde každý chce pred každým vyniknúť.
„Babka ty už máš deväťdesiat?“ s údivom nad vekom starej mamy sa do rozhovoru zapojil Dávid, dolievajúc vriacu vodu do porcelánových šálok.
„Veru chlapče deväťdesiat už mám,“ prikývla hlavou „…a pamätám si tých Vianoc viacej ako vy,“ nechtiac pokračovala už načatej vianočnej téme.
„Mami, veď to už nie je ani pravda, že aj za tvojho detstva boli Vianoce,“ Fero sa snažil tak trochu z humorom odpútať jej pozornosť od Vladových starostí s Vianocami a darčekmi.
„Ale ako by to nebola pravda, aj vtedy boli Vianoce, synu môj, ale Vianoce pokoja, pokory a duchovna, nie ako dnes Vianoce zhonu,“ nedala si už prerušiť chod svojich myšlienok mama. Jej hlas znel pokojne a tíško sa rozlieval po kuchyni. Všetci prítomní stíchli, aj Dávid odložil mobil a prisadol si k stolu. Maminou tvárou prebehol úsmev, taký ako keď boli malí. Zdalo sa im, že prítomnosť zostala za dverami. Mama hovorila pomaly, zrak jej uletel niekde do diaľky a všetci mali pocit, že z jej mysle plynú do priestoru deje dávno minulé. Spomienky na sviatky pokoja a mieru a okolo nich zrazu prebiehajú Vianoce v čase, ktorý je pre ľudí nového moderného storočia už iba romantická spomienka, o ktorej neraz pochybujeme, či vôbec takáto doba bola. Po hodnej chvíli sa mama rozhovorila.
„Vianoce, to sladké slovo, narodenie malého Ježiška prinášajúce zmier, pohodu a lásku som mala rada. Spomienky na Vianoce svojho detstva máme všetci v pamäti, tie nám zostávajú na navždy, nezáleží na veku. Predstava tíško padajúceho snehu, pestrofarebný stromček, spomienka na mamu pripravujúcu štedrovečernú večeru, na otca kladúceho pod hodovný stôl sekeru, reťaz a seno, symboly Vianoc. Tešili sme sa z drobností, ale najviac sme sa tešili z hojnosti jedla o nejakých veľkých darčekoch sme ani netušili.“
„ …babka a pomaranče, banány boli?“ Prerušil snenie o dávnych Vianociach starej mamy zvedavý vnuk. Vedela kam svojou ironickou poznámkou mieri, ovládla sa, dvihla obočie, pozrela na neho, usmiala sa.
„Vedeli sme, že existujú, dokonca v koloniále u žida Amsela, som ich si neraz z kamarátkami obzerala, ale v našom meste ich jedol iba ak pán notár, farár… a jedli ich aj iní páni.“
„Takže babka, ako dieťa si pomaranče nejedla,“ nedal si sa odbiť svojou provokatívnou poznámkou Dávid.
„…ale chlapci, jedla som, alebo skôr som ich ochutnala. Raz, to som mala už asi dvanásť rokov, keď na Mikuláša do školy priniesla zo štyri pomaranče Rožika. Krásne vyfarbené pomaranče a tá vôňa.“ Stará mama prerušila rozprávanie, nadýchla sa, akoby tie pomaranče ešte stále voňali a pri spomienke na tú dávnu vôňu jej oči žiarili. „Rožika, to bola dcéra toho obchodníka Amsela s koloniálnym tovarom, ktorý ich v našom meste šikoval a predával… .“ V tom sa stará mama zastavila, naprázdno preglgla slinu, strácala hlas. Spomienka na dávnu spolužiačku Rožiku ju dojala, chcela čosi povedať, ale nedokázala vydať ani hlásku. Zahmlené oči a slza ktorá sa v nich objavila, velila jej mysli nepokračovať, nejatriť tragický osud krásnej židovskej dievčiny. Dávid počúvajúc jej rozprávanie, prekvapene pozrel na babku, ktorá zmĺkla. Tá si práve inštinktívne zotierala slzičku dojatia.
„Čo babka čo sa deje?… “
„Ale nič, chlapče, len som si na niečo nepekné spomenula,“ zahovorila svoje zlyhanie babka a pokračovala v začatom príbehu.
„Keď Rožika priniesla do školy tie pomaranče, tak sme boli zvedavé čo z nimi urobí a ona cez veľkú prestávku postavila pomaranče a lavicu, opatrne ich olúpala dala ich na čistý červenkastý, pijavý papier. Podelila ich na mesiačiky a dávala nám dievčatám po jednom ochutnať, ale to viete naša pažravosť sa pri tom delení nezaprela, dievčaťa nečakali a začali si brať mesiačiky samé a tak na mňa sa už toho veľmi nedostalo. Dievčence to rýchlo rozchytali, ale mne sa ušiel veľký kúsok kôry, ktorú som si schovala do tašky. Vôňu prvého pomaranča cítim aj dnes. To bolo doma vypytovačiek, čo to tak vonia po dome a ja som sa pred bratmi tvárila, že som ho zjedla celý.“ Pri spomienke ako oklamala bratov sa záhadne usmievala, zrejme jej to pripadalo smiešne.
„Vy si to chlapci neviete dnes ani predstaviť,“ zamyslela sa,“ prvorepublikové časy pre obyčajného robotného človeka boli ťažké a nemenili sa k lepšiemu, tak aj Vianoce neboli bohatšie, ale keď prišla vojna bolo to ešte horšie, och chlapci,“ povzdychla si mama.
„Na vojnové Vianoce by som najradšej zabudla.“ Synovia pozreli na mamku, videli, že už iba pri spomienke na nešťastnú Rožiku sa jej drali slzy do očí, ale ustála to. Teraz pri spomienke na vojnu, sa jej slzy do očí tisli znova. Mama sa nadýchla, hlas sa jej zrazu zachvel, z oka vypadla symbolická kvapka, malá slzička sa zgúľala po líci.
„No tak mami, snáď nám tu nebudeš plakať,“ ozval sa Vlado a ľavou rukou sa ju snažil pohladiť po vlasoch a pravou rukou utrieť slzičku. Mamka mykla hlavou a otočila sa k stene.
„Nie, nie, neplačem, ale prišlo mi to tak ľúto, že vy dnes neviete čo vymyslieť na Vianoce a my sme vtedy boli radi, že máme si kde hlavu zložiť a najesť sa,“ ospravedlnila mama svoje rozcitlivenie, končekom prsta si utrela tvár a pokračovala.
„Iné to bolo po vojne, to už som dospela, vyučila sa, vedela som čo to ušiť, tak aj darčeky z mojej strany pre rodinu boli aj keď nie bohaté, ale praktické. Spomínam si ako som otcovi a Lackovi ušila košele, mame a malej Magde zástery, to bola radosť…. Neskôr, keď sme spolu s otcom odišli za robotou do Čiech a tam sa sme si spravili svadbu, otec po dvoch mesiacoch odišiel na vojnu. Sľúbil, že ako ženatý muž bude mať na Vianoce voľno. Čakala som ho, na prvé spoločné Vianoce som sa tešila, zo zarobených peňazí som mu kúpila toaletnú kazetu. Nepustili ho, armáda mala pohotovosť, nakoniec sme boli každý sám, otec v kasárňach a ja v malej izbietke v cudzom svete, aj som si poplakala, ale taká bola doba. Veselšie to už bolo keď sme sa stali rodičmi, tak pribudol pohľad na vás deti, na vaše rozžiarené očká. Vianoce boli síce chudobnejšie, ale zato duchovnejšie. Vždy sme sa pomodlili, večera bola tradičná, bezmäsitá z rybou, tešili ste sa z maličkosti, cukríkov, búrskych orieškov, jabĺčok a neskôr aj z pomarančov. Keď ste boli starší, tak po večeri ste išli po spievaní. Pamätáte sa na ten zvyk v našom mestečku chodiť pod okna spievať príbuzným koledy? To bolo radosti, keď ste dostali nejaké sladkosti, alebo keď vám niekto dal korunu. V noci, keď ste neboli unavení, šli sme spoločne na polnočnú omšu.“ Fero sa pri mamkiných spomienkach sprvu iba usmieval, až napokon prešiel do hlasitého smiechu. Mama to pobadala, na chvíľu sa zastavila, čakala čo povie, ale on bez toho, aby jej rozprávanie prerušil obrátil sa k bratovi, aby doplnil jej myšlienku.
„Vlado, pred chvíľou si tu spomenul kostolného anjelika, ktorému keď sme do kasičky dali vykoledované korunky, tak nám vďačne pokýval hlavou na toho si dobré pamätám.“ Ferova spomienka na sadrového anjelika ktorý pri jasličkách kýval hlavou všetkým vyčarila úsmev. Súhlasne prikývli, čakali až sa mama rozhovorí znova. Mamine ústa sa nežne pohli, keď ju prerušil Dávid.
„Babka, keď si bola malá, boli aj nejaké darčeky?“ Stará mama poučená vnukovými provokačnými poznámkami sa zastavila, zamyslela, prebrala do reality. Všetci mlčali a ona hľadala kdesi v hĺbke svojej mysle prerušenú niť spomienok. Našpúlila ústa, ako by mu chcela oponovať, ale rozmyslela si to prikývla a pokračovala.
„Boli aj darčeky, samozrejme, ale nie každý si ich vtedy mohol dovoliť, vedeli sme o tom, že v bohatších rodinách ich deti dostávajú, no my ako deti sme dostali jabĺčko, cukríky, pár orieškov, ale tešili sme sa a ďakovali Ježiškovi aj za to. V chudobných rodinách nebolo ani to, deti skôr dostali bitku ako darčeky,“ snažila sa vtedajšie pomery svojmu vnukovi vysvetliť stará mama. Zrazu sa zháčila, zdalo sa, že jej myseľ si niečo pekné pripomenula. Pozrela sa na svojich synov a vnuka, ešte raz si prebehla mysľou udalosť, ktorá sa pred chvíľou zrodila v jej unikajúcich spomienkach.
„Chlapci, nebudete mi veriť, ale raz som predsa aj ja dostala darček a to priamo od Ježiška.“
„Ako od Ježiška? Veď Ježiško je iba rozprávka pre deti,“ nedôverčivo sa opýtal vnuk.
„No normálne, od skutočného Ježiška,“ z hrdosťou v hlase mu oponovala stará mama. Pri spomienke na dávnu príhodu sa jej oči rozžiarili, videla tie dávno minule scény zrazu pred sebou. Cítila, že musí o tom svojim potomkom porozprávať.
„Chlapci, jasne, že po čase som všetky súvislosti z tej príhody pochopila, ale aspoň vtedy som tomu verila, že to bol skutočný Ježiško aj keď vyzeral oveľa starší,“ záhadne sa usmievala a čakala kedy ju vyzvú, aby začala.
„Mami, ale ja si nepamätám, žeby si nám niekedy spomínala, že u vás bol živý Ježiško,“ pochybovačne zauvažoval Vlado.
„Veď som sa tým nikdy nepochválila, ale teraz sa mi zdá, že dozrel čas aby ste skôr ako umriem o tom vedeli.“ Mama postrehla, že jej synovia nevedia o čom chce rozprávať, a tak sa už o čosi rezkejšie znova rozhovorila.
„Boli tridsiate roky minulého storočia vo svete zúrila kríza a v našom mestečku bieda, nie taká obyčajná, ale veľká. Obchody boli plné, židovskí majitelia ponúkali ľuďom tovar od výmyslu sveta, gazdovia na trhu sa predbiehali ponúknuť hospodárske produkty, remeselníci postavali pred svojimi dielňami, keď sa čosi našlo, tak to bola vzácnosť. Kohúty kikiríkali, husi gagotali, mlieko, maslo, tvaroh v každom gazdovskom dome, ale nemal kto kupovať. Nebolo roboty, nebolo peňazí. Chudoba doliehala na ľudí rovnako. Stávalo sa, že na tých chudobnejších bez majetných, ešte viac. Boli rodiny, kde starí ľudia a neraz deti zomreli od hladu a zimy, aj tu u nás bol taký prípad. Vtedy neboli také podpory a keď vrchnosť aj dala nejakú žobračenku, tak to stačilo iba na peceň chleba. Bohatí boli iba gazdovia, ktorí mali polia, statok, úrodu obilia, zemiakov a hodne jedla, lebo jedlo to bolo bohatstvo. Môj otec bývalý dragún, c.k. vojnový vyslúžilec, stále cudzinec v novom štáte, to nemal ľahké. Ako remeselník, murár a matka domáca s venom úzkeho švíku poľa, čo v tom čase nebolo žiadne terno. Otec pracoval od jari do jesene na stavbách v okolí nášho mestečka a mama obrábala malé políčko, ktoré dostala ako veno, chovala hydinu, opatrovala deti ktoré do rodiny pribúdali. Raz do roka sme zabili prasiatko, niekedy aj dve keď otec namiesto výplaty v peniazoch priniesol čosi iné, zrno, múku a iné poľnohospodárske prebytky, ktoré sme ako rodina zužitkovali k svojej obžive a pri udržovaní svojho malého hospodárstva. Cez zimu murári, ale aj iní stavbárski remeselníci nepracovali bežne a v čase veľkej hospodárskej krízy, nepracovali ani v lete, v čase najväčšej stavbárskej sezóny a tak mali dosť času sa z nami deťmi aj pohrať. My deti, sme práve v tom čase dorastali a chodili do školy, roboty nebolo a tak rodina s peniazmi mala hlboko do vrecka, ale žila. Bolo to v polovici tridsiatich rokoch, keď bola kríza v našich končinách najviac. Prišli Vianoce, to som už mala vyše desať rokov tak si to dobré pamätám. Vláda nášho štátu, v rámci pomoci rodinám remeselníkov a námezdných robotníkov postihnutých hospodárskou krízou, sa rozhodla školopovinným deťom materiálne pomôcť vianočnými darčekmi v podobe ošatenia, obuvi a podobne. Týždeň pred Vianocami dostal otec zo školy správu, že je treba prísť nahlásiť počet školákov a pomery v rodine. Všetko hneď splnil a túto radostnú novinu nám oznámil. Moji súrodenci, starší Jozef, ja a prvák Lacko sme sa už týždeň dopredu na avizovane vianočné darčeky zo školy tešili, aj po celej ulici sme tu správu rozhlásili…,“ nedopovedala. Pri spomienke na dávnu príhodu sa mame na chvíľu hlas znova zachvel, akoby aj po rokoch prežívala udalosti ktoré práve rozprávala.
„Čo mami, vari si zabudla čo bolo ďalej?“ Pohľadom štuchol do nej Vlado.
„Ale nie, len mi prišlo ľúto, akí aj vtedy ľudia bolí zlí, závideli si aj to čo nemali.“ Po krátkej odmlke sa mama nadýchla a pokračovala.
„Nemohla som sa toho dňa dočkať, viete si chlapci predstaviť to napätie. Počítala som noci koľko sa ešte vyspíme, dokonca aj sa mi o tom snívalo. Ježiško, vysoký pekný muž,“ očami prešla miestnosťou zrak jej spočinul na malej známej reprodukcii slávneho stredovekého maliara, ktorý si dávno ešte s otcom kúpili niekde na púti.
„Pozrite, takto vyzeral, ako na tom obrázku, zahalený v krásnom purpurovom plášti. Videla som ho ako živého, dodnes ho mám pred očami, podal mi veľkú krabicu oviazanú červenou stuhou, pohladil ma po vlasoch a nežne sa mi prihovoril, už si nepamätám čo mi povedal, lebo som sa celá spotená prebudila.“ Poslucháči, obaja synovia aj z vnukom sa pozreli na seba, tíško sa pousmiali nad snami svojej dojatej mamky.
„Mami veď to bol iba sen,“ jemne, aby sa neurazila poznamenal Vlado.
„Sen, sen, desaťročného dievčaťa, ale krásny sen, dovtedy som nijaký ozajstný darček nedostala, keď nepočítam nejaké to jabĺčko, orech, alebo cukrík od starej mamy Františky. Nedivte sa, že som bola vzrušená. Vtedy sme nesnívali o nových telefónoch, autách, hercoch a spevákoch,“ pozrela na vnuka Dávida, „snili sme o nových topánkach, oblečení, dobrých ľuďoch, ktorí by nás mali radi a Ježiško patril k nim“.
„Správne babka, tak to bolo,“ s jemnou iróniou v hlase ju posmelil vnuk Dávid. Stará mama nedbajúc na jeho povzbudzujúcu poznámku, sa rýchlo spamätala a pokračovala.
„Od rána sme sa všetci traja tešili, konečne prišiel deň D, keď do školy mal prísť Ježiško. Mama nás sviatočne vyobliekala, ja som si na seba obliekla malý, modrastý kabátik ktorý som dostal od tety Heleny, keď ona už podrástla. Mama síce trocha reptala, že je to sviatočný iba do kostola, ale nakoniec privolila. Veď keď už príde ten Ježiško, tak nech vidí, že ste z dobrej rodiny a rodičia sa o nás starajú, povedala mama keď nás vyprevádzala do školy.
„…a balíčky nerozbaľujte,“ zakričala ešte za nami, keď sme vyšli z dvora. Celí šťastní sme šli do školy, nedbali sme na zimu a na sneh ktorý nás cestou sprevádzal. Cez prestávky sa o ničom inom v triede nehovorilo, len o Ježiškovi. Deti sa tešili, a tí bohatší len závistlivo sa nám posmievali. Hneď po vyučovaní na opačný koniec dlhej školskej chodby, priniesol fúzatý školník zo zborovne štyri veľké vrecia, v ktorých boli toľko očakávané darčeky. Židovskí žiaci a tí ktorý boli z bohatších gazdovských rodín odišli domov a my ostatní sme zostali na chodbe. Postavili sme sa k oknu. Ja, keďže som bola malá a pred mnou sa silnejší chlapci tlačili bližšie k vreciam, som si vyskočila na parapet, aby so všetko dobre videla. Prišiel pán riaditeľ s pani učiteľkou. Pán školník, pred ktorým mali všetci veľký rešpekt nás vyzval k pozornosti vysvetlil nám, že náš dobrotivý pán prezident sa dohodol s Ježiškom a posiela jeho prostredníctvom dary. Ešte raz nás upozornil aby sme boli slušní a netlačili sa. Chodba ako na povel stíchla, pani učiteľka začala z veľkého papiera čítať mena. Chlapci a dievčatá prichádzali dopredu a školník im rozdával darčeky. Všetci obdarení si ich šťastne stískali a my ostatní sme im zatlieskali a potom s úsmevom šťastia sa pomaly vytrácali zo školskej chodby. Chodba sa pomaly vyprázdňovala, až napokon sme zostali školskej chodbe iba my traja, pán riaditeľ s pani učiteľkou, školník a prázdne vrecia. Riaditeľ pozrel na školníka ten pokýval ramenami, nič nepovedal a my traja, ako sirôtky sme vyšli zo slzami v očiach pred školu. V parku nás čakali spolužiaci, ale keď videli, že ideme na prázdno začali sa nám posmievať.
Sklamanie bolo obrovské, veď ostatné deti ktoré boli vybrané balíčky dostali a my nie. Smutne sme sa pobrali domov, chlapci to niesli najprv statočne. Keď som plakala Jožko ma utišoval, „neboj sa veď ja im všetkým ukážem.“ Škaredo ponadával na všetkých neprajníkov, ktorí sa nám smiali, zovretou päsťou sa obrátil ku škole sa povyhrážal pánu riaditeľovi, školníkovi, zastrájal sa aj samotnému prezidentovi. Nič nepomohlo, ja som si cestou aj plakala a tá nám trvala už dosť dlho. Rozoberala som to s každej strany, prečo ja a moji bratia sme nič nedostali, ale na nič som neprišla. Nemohla som v tej mojej detskej hlávke pochopiť, prečo ten Ježiško bol práve ku mne taký nespravodlivý. Veď som sa poctivo celý rok modlila, do kostola som chodila, rodičov poslúchala. Kládla som si túto otázku už druhýkrát, keď ma Jožko tesne pred domom zahriakol.
„Tak už nerumázgaj v lete pôjdem s otcom na robotu a kúpim ti čo len budeš chcieť,“ hrdinský prehlásil, len aby ma uspokojil, ale ani to nepomohlo. Nakoniec vina padla na neho, obvinila som ho, že to je preto, lebo v lete vyberal malé vrabce z hniezda v maštali a dával ich mačke Mici a tak nás Ježiško potrestal.
„Áno, takto je všetko je to pre teba,“ vyprskla som mu zlostné slova do tváre, on iba kývol rukou a ukázal prstom na čelo. Škriepkami a obviňovaním sa navzájom, sme celí upachtení všetci traja došli domov. Mama nás čakala pred bránkou, už zďaleka videla, že čosi nie je v poriadku, ale keď nás zbadala, že ideme z krikom a prázdnymi rukami. Nechcela uveriť vlastným očiam, zalamovala rukami, žehnala, prisahala, že ona to tak nenechá a na pomoc spomínala aj samotného Pána Boha.
Slzičky mi pomaly uschýnali, pozobliekali sme sa a usadili k stolu na ktorý nám mamka práve chystala skromný neskorý obed, aby sme sa najedli. Pariaca hustá zemiaková polievka nám zlepšila pochmúrnu náladu, ani sme sa nestačili prežehnať, keď sa ozval najmladší z nás.
„Prečo Janík z Ankou dostali darčeky a my nie?“ z výčitkou v hlase sa pýtal otca najmladší ešte len prvák Lacko.
„ Vieš Lacko, Janík s Ankou sú chudobnejší ako my“, snažil sa mu vysvetliť otec, „oni nemajú ani kravu, len dve kozy ich a otec nepracuje,…“ nič nepomáhalo, Lacko si húdol svoje, „… prečo a prečo.“ Pridala som sa aj ja a tak obaja sme sa dožadovali vysvetlenia. Mamka doposiaľ bola ticho, ale keď sme dvaja na otca dobiedzali a on sa stále vyhováral, že on za to nemôže, že on nevie, ozvala sa mamka.
„Franci, pôjdeš zajtra do tej školy a zjednaj nápravu, deti majú pravdu, páni sľúbili a nič nedali, tu nie je niečo v poriadku,“ osopila sa mama na svojho muža. Otec sa okúňal, nemastno, neslano zahováral až nakoniec už zo zlosťou rezolútne povedal.
„Ja nikam nepôjdem a dosť,“ vzpriečil sa.
„ Žena moja nie sme až takí chudáci, aby sme boli odkázaní na štátnu almužnu,“ snažil sa miernym tónom odhovoriť svoju ženu od takého ponižujúceho rozhodnutia.
„Po Vianociach mám zahovorenú neveľkú robotu u obchodníka Friedmanna.“ Mama na neho nedôverčivo pozrela, „…no, u toho čo má pivo sklad, zarobím nejaké peniažky a darčeky deťom kúpim.“
„Keď nepôjdeš ty, tak pôjdem ja,“ rezolútne vyhlásila mama, „… a teraz už jedzte!“ My deti sa uspokojili, otec tiež, určite počítal s tým, že si návštevu školy jeho manželka do rána rozmyslí, ale opak bol pravdou, ona si nerozmyslela.
Ráno po raňajkách mamka nakojila malú Magdu a obliekla si sviatočné šaty.
„Daj pozor na deti,“ zakričala na otca tmoliaceho sa po dvore, keď vyšla z domu, ten čosi neurčité zamrmlal, mama si prehodila vlniak a hybaj ho do školy.
Pána Meszlenyiho, riaditeľa obecnej školy našla rýchlo, ten sedel v riaditeľni a prehrabával sa v nejakých úradných lajstrách. Hneď, keď otvorila dvere a predstavila sa, riaditeľ sa jej zdvorilo opýtal, čo si praje.
„Pán riaditeľ…,“ spustila mama, „…prišla som sa opýtať…,“ zrejme mu došlo čo je vo veci.
„Ja už viem, ja už viem,“ prekvapene ju prerušil riaditeľ, rukou naznačil aby si sadla. Posadil ju mäkkého kresla ako nejakú paničku, ochotne si ju vypočul, neprerušoval ju. Mama mu porozprávala ako žijú, koľko sa otec musí narobiť, aby deti netreli biedu, keď skončila nakoniec dodala. „Pán riaditeľ, my sme ani s podporou nepočítali, ale keď ste ponúkli, tak sme prijali, deti sa tešili, ale také sklamanie si nezaslúžili….“
„Mate pravdu pani Materniaková, uvažovali sme aj s vašimi deťmi, veď spĺňate regule pre štátnu pomoc pre školopovinné deti, ale prišlo nám od dobrej duše, ktorá vašu rodinu určite dobré pozná, anonymné písomné hlásenie.“ Riaditeľ otvoril stolík a vytiahol z vrchnej zásuvky bielo modrý, listový papier.
„Pozrite sa pani, tu to máte čierne na bielom,“ prstom ukazoval riaditeľ na kostrbatým písmom popísaný papier, „pisateľ nám dáva na známosť, že vaša rodina nie je tak chudobná, aby deti mohli dostať štátnu pomoc. Dokonca v tom liste stoji, že až dve prasiatka ročne vychováte, kravku aj kusisko poľa máte a tak vaše deti školská rada vylúčila. Bol som síce proti, veď poznám vášho manžela. Je to čestný človek, aj pre školu čosi robil, ale prehlasovali ma napokon. Darčeky pre vaše deti dostali tí ktorí podľa rady to viac potrebujú.“ Mama pre slzy na krajíčku na list ani nepozrela, pána riaditeľa sa viacej na nič nevypytovala, vstala ako obarená. Riaditeľ ju odprevadil k dverám, poprial veselé Vianoce a tým sa vec zrejme z jeho strany vybavila. Mama celou cestou domov plakala, uvažovala ako nám to doma vysvetlí. Nechápala, ako len ľudia môžu byť takí zlí, keď aj chudák chudákovi závidí. Viem dobre, že by jej ani na um neprišlo, aby sa niekomu neznámemu pomstila. Nesnažila sa ani pátrať kto napísal takýto list, to som sa dozvedela až keď som bola dospelá. O zákernosti tejto osoby si pomyslela svoje a keď došla domov, tak nám sa to bez štipky nenávisti snažila vysvetliť.
„Deti Ježiško sa pomýlil a vaše darčeky dostali druhí,“ nedopovedala, slzy v očiach jej to nedovolili, iba nás pohladila.
„Ktorí druhí,“ ozval sa Jožko, „musel to byť asi veľký chudák ktorý naše darčeky dostal,“ nedalo mu to, aby sa nás nezastal, ako deti sme to nepochopili aby sa Ježiško mohol pomýliť, ale všetci sa s tým zmierili veď idú Vianoce a na Vianoce sa všetky hriechy odpúšťajú.
Na druhý deň, deň štedrovečerný, sa vyváralo. Rozvoniavala kapustnica, hríbovka, dopekali sa bobáľky, všetko to v kuchyni rozvoniavalo a my sme v tento pôstny deň nasávali túto vôňu a nemohli sme sa dočkať až zasadneme k stolu. Neskoro popoludní, keď príprava na štedrú večeru vrcholila, mama nás deti poslaná na dvor.
„…a zoberte aj malú Magdu, nech sa nadýcha čerstvého vzduchu,“ zakričala mama. Otec za zadnou stenou ukladal narúbané drevo a my deti tmoliace sa pred drevenou bránkou, sme sa nudili a len tak metlou sme rozvirovali padajúci sneh. Cesta od mesta bola ako vymetená, nikto nikde, ticho, ani psy nebrechali, akoby tušili posvätnosť noci ktorá práve prichádzala.
„Aha, bicykel!“ skríkol najmladší Lacko, ktorý chytal pred bránkou do úst snehové vločky.
„Kde by sa tu vzal bicykel,“ zahriakol ho Jožko. Vybehli sme pred bránku a všetci traja sme sa otočili tým smerom. Vo víriacom snehu sme zbadali siluetu niečoho, čo sa k nám približuje a skutočne bol to bicykel a na ňom chlap, ktorý sa v začínajúcom šere sa pomalým tempom blížil k nám. Bolo nám to čudné. Teraz v začínajúcej fujavici a pred Štedrým večerom, sa niekde niekto vybral. Chlap na bicykli nás zbadal, zastal rovno pred bránkou, spak ruky si pretrel zasneženú tvár. Zvedavo sme si ho obzerali. Nebol to obyčajný chlap, fúzatý s neoholenou bradou na ktorej sa trblietali vločky čerstvého snehu, v dlhom zafúľanom kožuchu vo veľkej baranici padajúcej do čela vyzeral v mojich očiach, ako z iného sveta. Trochu sme sa aj zľakli. Chlap sa popozeral po okolí, keď nikoho iného nezbadal pevným hlasom na nás zavolal.
„Tu býva rodina murára Franca?“
„Áno,“ zakričali sme zborovo, až na malú Magdu sediacu v drevenom vozíku, tá si húdla to svoje gá-gá.
„Tak som vás našiel,“ povedal neznámy chlap. Zosadol z bicykla, z kožucha oklepal mokrý sneh. Zrak mu padol na urasteného školáka Jožka, „ty budeš asi najstarší.“
„No, ano,“ so strachom hlase zamrmlal Jožko.
„Poď bližšie,“ pobádal ho chlap, „neboj sa.“ Jožko nesmelo podišiel k chlapovi ten, sa obrátil, jednou rukou pridržiaval bicykel a druhou sa z nosiča sa snažil niečo vybrať. Zbadali sme tam veľký balík, ledabolo pripevnený papierovou šnúrou. Chlap ju pomaly ju rozviazal a balík z nosiča podal Jožkovi.
„Daj to otcovi, povedz, že vám to posiela Ježiško.“ Pri týchto slovách neznámeho sme onemeli, len sme pozerali raz na balík a raz na chlapa. Báli sme sa čo i len slovko povedať, aby si to chlap nerozmyslel. Zdalo sa mi, že napriek svojmu výzoru sa začína pred mojimi očami meniť na anjela. Neznámy chlap, meniaci sa anjela, nás všetkých troch pohladil pohľadom, zaželal rodičom pekné Vianoce, napravil kožuch, pritiahol hlbšie do čela baranicu, sadol na bicykel, nohami sa začal odrážať. Pomaly, pomaly sa strácal už v začínajúcej vianočnej tme.
„Otec, otec, mami!“ s krikom som s Lackom vbehla do izby.
„Čo sa deje?“ okríkla nás mama.
„Ježiško tu bol!“ kričal Lacko. Ja som sa pridala a tak sme kričali jeden cez druhého.
„Aký Ježiško?“ Spýtal sa prekvapenie otec.
„No Ježiško, taký z neba, ale on prišiel na bicykli,“ vysvetľovala som otcovi.
„Ale Mária, kde by sa tu vzal Ježiško,“ ohradil sa otec.
„Hmm,“ zháčila som sa, „Ježiško z neba a na bicykli?“ Nechápavo sa pozrel na nás otec, ale keď najstarší Jožko vošiel do izby držiac v obidvoch rukách veľký balík, začali aj rodičia veriť, že si nevymýšľame. Balík, ktorý im posiela Ježiško sa ocitol na stole. Otec len neveriacky krútil hlavou. Zobral do ruky pekne sformovaný balík v hnedom papieri trblietajúci sa vločkami topiaceho sa snehu, previazaný špagátom a zakončený malou mašličkou. Otec ním opatrne potriasol zdalo sa nám, že uveril. Mama neveriac, že niečo také sa môže stať, prerušila varenie a podišla k stolu. Otec to zobral vážne, alebo aspoň pred nami deťmi sa tak tváril. Ešte raz ho poťažkal.
„Deti keď to priniesol Ježiško, tak potom ho hádam dáme pod stromček,“ uspokojoval nás otec. Nejako sa nám to v našej nedočkavosti nepozdávalo, ale keď to povedal otec, s nevôľou sme to rešpektovali.
Stromček, mala jedlička ozdobená kockami cukru zabalených v staniole a pár orechmi hompáľajúca sa za špičku pripevnená na hrade stropu, prijala Ježiškov darček pod svoje konáre. Zostali sme všetci stáť pod stromčekom. Radosť z nečakaného zázraku nás deti a rodičov zaskočila. Zvedavosť a nedočkavosť za malú chvíľku pochopili aj rodičia.
„Dávaj na stôl večeru,“ súril usmievajúci sa otec mamu.
„Už to bude, len scedím pirohy,“ ukľudňovala nedočkavcov mama. Ponáhľala sa, sama zvedavá čo im ten Ježiško priniesol.
Večera to nebola obyčajná, ale štedrá a tá trvá trochu dlhšie. Nedočkavosť detí a ich rodičov rástla, ale zvyky a obyčaje treba dodržať. Najprv cesnak, chlieb, oplátka s medom, polievka jedna, druhá… Aj keď sme sa snažili jesť rýchlo, zdalo sa nám to nekonečné. Konečne sme dojedli posledný chod a už sme vstávali od stola, keď sa pod oknom rozhučala dobrá novina. „Deti musíme počkať,“ krotil nás otec, „nepatrí sa, aby sme koledníkov neprijali.“ Niekedy sme sa na prvých koledníkov tešili, zaspievali sme si s nimi, ale teraz sme čakali,
aby čím skôr prestali a oni nie a nie skončiť. Napätie rástlo, konečne prestali, vošli do kuchyne, čosi nezrozumiteľne zašomrali, mama im dala po kúsku makovníka, ale oni akoby na niečo ešte čakali, ale nič viac neprišlo, tak zaželali šťastné Vianoce a konečne odišli. A vtedy konečne nastal ten pravý čas. Otec pristúpil k stolu, pamätám sa, ani som nedýchala, pomaly, pomaličky rozbaľoval Ježiškov balík a chvíľu neveriacky pozeral na ten nečakaný malý poklad v ňom.
„Deti, ten Ježiško nás musí mať veľmi rád, že nám poslal taký veľký balík.“
Znenazdajky skríkol, „čiapka a sveter,“ zobral ich do ruky, „to bude určite pre Jožka, aha tu je druhá čiapka sveter, to bude pre Lacka,“ víťazoslávne licitoval otec.
„A čo je tu?“ spýtal sa mňa, keď zobral do rúk samostatne zabalený balíček.
„To tajomstvo bude asi pre teba Maňka,“ rozbalil ho, podal mi kus krásnej hodvábnej látky, kusisko mašle a ružovkastý svetrík na zapínanie vpredu. Srdiečko mi radosťou podskočilo, hneď som si svetrík skúšala, keď otec zašuchotal papierom.
„Deti a ešte čosi tu je,“ neveriacky sme pozreli na otca a mal pravdu. V balíku bola pre každého tabuľka čokolády a do špirály zatočená celá stránka novín na ktorej čiernymi písmenami sa skvel veľký nápis „Pravda chudoby“, z ktorej sa sypali po čerstvo vydrhnutej dlážke, sladké ovocím voňajúce cukríky.
Brechot Jerryho prerušil mamine rozprávanie. Nastalo ticho, všetci čakali čo bude ďalej, mama sa zasekla, bolo počuť iba jej dych.
„A čo bolo ďalej babka?“ ozval sa vnuk Dávid. „No čo by bolo, nič, zostala mi spomienka na moje najšťastnejšie Vianoce.“
Miro Majerník
