Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
V preklade Vojtecha Mihálika, zo zbierky Vzdialený tiger, Slovenský spisovateľ, 1976.
Ilustračný obrázok: Idogenealogy.com
Prostému človeku
Keď na múry zas lepiť budú
čerstvým lepidlom oznámenia,
keď znova „vojakom“ a „ľudu“
litery čierne alarm zhudú
a dáky dráb a dáke šteňa
uverí starému ich bludu,
že treba ísť, namieriť delá,
spaľovať, tráviť, lúpiť, strieľať;
keď začnú podľa dávnych zvykov
šklbať otčinu skloňovaním,
farebným heslom bojovníkov
a „historickým právom“ brániť
hranice, česť a rodnú hrudu,
o dedoch tárať, o zástave,
o žertvách, hrdinstve a sláve;
keď vyjde biskup, pastor, rabín,
aby ti zbožne pušku nabil,
veď šepol mu sám pánboh z neba,
že za otčinu – biť sa treba;
keď zápach mršín vnikne v mračné
vrieskanie litier v úvodníkoch
a črieda divých ženštín začne
kvetmi obsýpať „vojačikov“ –
ó, ty môj priateľ nevedomý,
môj blížny z tej či onej zeme:
vedz, že na poplach bijú zvony,
kráľmi a pánmi zaplatené,
vedz, že je to len šaľba nízka,
keď „Na rameno zbraň!“ ti velia,
že kdesi nafta z pôdy tryská
a dolármi že stehotnela,
že čosi v bankách neštimuje,
zvetrili kdesi kasu plnú,
cítia, lotri, že vo vzduchu je
už zvýšenie cla na bavlnu.
O dlažbu ulíc puškou tresni!
V tebe vrie krv, v nich nafta drieme!
Od mesta k mestu volaj cez tmy
a bráň svoj život prebolestný:
„Panstvo – my o tom rozhodneme!“
Imrich Weiner-Kráľ, GMB
Nepodlizovať sa robotníkom! Majú oni dobré oko a čuch. Existuje akási neznesiteľná maniera rozhovoru inteligenta s robotníkom, čosi, čo pripomína meštiakov na letnom byte, ke´d napodobňujú sedliacku reč, aby sa prispôsobili dedinčanom. Ale robotník sa vykašle na vašu „zhovievavosť“ a tzv. znižovanie sa na jeho „úroveň“.
Julian Tuwim
.
Bzdocha
Vyšla bzdocha do záhrady
a tvrdí,
že tu ktosi púšťa smrady,
že smrdí.
Dumá (keďže dráždi nosy
pravda zlá),
ako by v tej veci čosi
podnikla.
Kráča ta, kde tône snuje
každý strom,
energicky protestuje
v mene… čom?
So zmŕštenou kráča tvárou,
lapá dych,
kričiac: „Hanba! Zbav sa, národ,
smradľavých!“
Kričí, ryčí, ducha slávi
(nie telo),
ale všade, kde sa zjaví –
smrdelo.
Bzdoche sa tu pravda známa
podáva:
neprotestuj, ak si sama
smradľavá.
Jednou z najväčších politických psín na svete sú „dve“ americké strany (republikáni a demokrati). Zbojskému americkému kapitalizmu je absolútne jedno, ktorá z nich zvíťazí vo voľbách, pretože obidve rovnako sedia v jeho vrecku.
Julian Tuwim, 1948, po návrate z exilu
.
V Amerike hovoria černosi, že na počiatku sveta mali všetci ľudia rovnakú farbu pleti. No prišiel raz deň, keď sa Boh opýtal Kaina: „Kde je tvoj brat Ábel?“ A vtedy Kain obelel od strachu.
Julian Tuwim
Režisér
Nemožno samých vás nechať
ani len na pol hodiny.
Čo je to? Kto to sem dal? Zobrať! Strašné! Zlé!
Vravel som: viacej vpravo. Myslíte len na psiny?
Netvárte sa mi nevinní,
sme v ateliéri!
Ja vám…
__________A kde je Douglas? Raňajkuje?
Stále a večne raňajkuje.
Douglas!! No, sláva! Kde stál si, tam si znova staň!
Tak. Teraz prichádzajú dámy …
No? Idú… Šepcú… Ach, len zmätok tuje…
Pomalšie! Teraz – priblížiš sa k jednej z dám.
Tu ako záblesk – naraz – nôž!
A krik! No, bodni ho! No, už ho zlož!
Chaos a vresk a blesk a hrom
a výbuch bomby – už sa rúca dom!
Billy, daj pozor! Je to s tebou práca…
No, tak!
__________Neskoro. Teľa. Vráť sa…
Nikto
ničomu
nerozumie.
Rozobrať dom. Tá ulica sa obracia
až za obzor. Do púšte. Ako do mora. A tam
(počúvaj, Fersen!) srašná lebka mesiaca
a veľká tôňa. Tôňa rastie. Douglas sám.
A keď sa dámy v mraku rozplynú a každá onemie,
jak gilotína šibne tieň. A zotne mesiac. Nie, nie.
Veď to bude tá bomba. Rozumieš? Nie bombu, ale mesiac zvrhneme!
Nerehocte sa! pozor. Billy, čakaj na znamenie!
Čušte už! „Scenár, scenár!…“ Scenár – to som ja.
Ja vidím pravdu na svete. Ja zlepším ten svet, ktorý
ani len trochu nie je fotogenický a vážne chyby má.
Ja ten svet – znova stvorím!
Robíme nový film!
Super-hyper-nadarcidielo!
Prelom!
Pustíme na svet
všetky hviezdne chiméry!
Miliardy a triliardy sviec!
Ó, aký jas! Až teraz vidím vás, štatisti a fušeri,
čo zopsuli ste život – takú peknú vec!
Počujte:
v mojom scenári novom
sú udalosti vlastne veľmi staré
a všetkým dobre známe…
Pán podnikateľ
nemusí sa báť o doláre.
Vrátia sa mu. A ešte zarobí,
ak do večného scenára
niekoľko drobných opráv dáme.
Začíname.
Scéna prvá.
Raj. Adam vedľa svojej ženy.
Jabloňou zaclonení.
Ticho tam budú stáť.
Had.
To všetko ponecháme.
Rozhovor. Slávne pokúšanie.
Zbližovanie.
Scéna druhá.
Široké pole v rajskej, jarnej kráse.
Deň plný slnka. Ábel jalovičku pasie.
Kain sa blíži. Rozhovor dvoch bratov.
Spor, prudké slová na ústach sa penia.
Musí prísť tempo do akcie,
Kain sa zlosťou trasie
a Ábel kričí: Brat môj!
A tu – stop! Pauza! Zmena!
Kain Ábelovi žičí jeho čriedu!
KAIN ÁBELA NEZABIJE!!!
Podáva ruku a tvár bledú
si utiera, už niet v ňom závisti.
Veď je to jeho BRAT!
Rozumeli ste, páni štatisti?
Scéna tretia.
Kain a Ábel spriatelení,
spoločne bohu prinášajú obete.
Dueto. Pieseň lásky, nádeje a viery je v tom duete.
Melódia sladká a čistá
sa vznáša do nebies…
Stop! Kto to vyrušuje?
Pán podnikateľ? Pán kapitalista?
Že čo? Aha! Že v námete
nijakú zmenu neschvaľujete!
Že chcete, aby pôvodný sa príbeh hral!
Aj závisť, aj tá vražda, aj ten žiaľ!
Pretože inak – – – haló! – – nepočujem – –
pretože inak čo?
Aha!
Nedáte kapitál!…
Nuž tak čo… Ber to parom:
musíme zostať pri scenári starom
a krútiť triumf hrubej sily.
Ako to bolo? Kde sme prerušili?
Strašný… črep… mesiaca…
A ďalej – čo je tam?
Ulica… tôňa… Douglas sám…
A ďalej? Nič, len lož…
Čo ďalej? Aha! Len ho zlož!
Už viem! Ach, už to mám!
Bomba a nôž!
Bomba a nôž!
Bomba a nôž!
Umenie je jednou z foriem medziľudských vzťahov, nie však javom jednostranným, t. j. na jednej strane tvorca a na druhej nevedno čo. Tam na druhej strane je čakajúci človek.
Julian Tuwim
Z aforizmov
Krčma je miesto, kam sa večer čo večer chodí posledný raz v živote.
Život je doživotný trest smrti.
Pesimista tvrdí, že všetky ženy sú pobehlice.
Optimista to netvrdí, ale dúfa.
Bol som na Lohengrinovi. Potom sa mi celá opera prisnila. Keby som bol vedel, že sa mi prisní, vôbec by som nebol šiel.
Sú v živote dve situácie, ktoré nemožno odhadnúť, ako skončia:
keď muž vypije prvý pohárik
a žena posledný.
Ži tak, aby sa tvoji známi začali nudiť, keď umrieš.
Rozdiel medzi odvahou a opatrnosťou.
Odvaha: prísť k boxerovi a verejne mu vynadať.
Opatrnosť: povedať mu to isté telefonicky.
Nekrič hop, ani keď preskočíš. Najprv sa pozri, do čoho si skočil.
Nepožiadaš manželku blížneho svojho nadarmo.
Pesimista je človek, ktorý je presvedčený, že všetci sú takí istí oplani ako on. Preto blížnych nenávidí.
Povedz človeku, že na oblohe je 978301246569987 hviezd, a uverí. Ale napíš „Čerstvo natreté“, a on vyskúša prstom a zababre sa.
Filantrop je človek, ktorý verejne vracia blížnemu čiastočku toho, čo mu ukradol potajomky.
Človek, ktorý za rok zbohatol, si už pred dvanástimi mesiacmi zaslúžil šibenicu.
Svedomie je ten tichý hlások, ktorý šepce, že sa niekto díva.