Odchod Británie z EÚ, ktorý sa deje v týchto hodinách, nebude vôbec takou hospodárskou katastrofou, ako sa strašilo. No nebude to ani také jednoduché, ako si mnohí predstavovali.

Brexit je témou, pri ktorej verejnú diskusiu ovládajú extrémne póly. Pritom vôbec nie je ťažké pochopiť, prečo mnohým Britom prekážala masová imigrácia tak, že sa rozhodli podporiť až také radikálne riešenie, ako je vystúpenie z EÚ (napriek tomu, že únia je za to zodpovedná len čiastočne).

Na druhej strane je pravda aj to, že mnohí prívrženci Brexitu sú extrémne naivní v tom, čo všetko tento proces zahŕňa. Ak neviete, aký je rozdiel medzi zónou voľného obchodu, colnou úniou a jednotným trhom, jednoducho nemôžete zodpovedne posúdiť dopady niečoho, ako Brexit. Bude to ešte zložité.

Tieto veci dnes ale neriešim. Skôr v tieto hodiny spomínam na svoje príhody s touto krajinou.

Ten najtesnejší kontakt prebehol v prvej polovici 90. rokov. Počas prázdnin u tety v tejto krajine som sa rozhodol skúsiť, či by ma prijali na niektorú zo slávnych škôl v regióne. Napodiv mi jedna ponúkla nielen miesto, ale aj výraznú zľavu na (pre mňa inak astronomickom) školnom. Tým som zanechal gymnaziálne štúdiá doma.
Bola to pre mňa asi najdôležitejšia výchovná aj vzdelávacia skúsenosť. Pravda, ak by ste na moju vtedajšiu školy zobrali takých tých typických citlivých aktivistov, pre ktorých je v škole dôležité najmä ňuňuňu prostredie, málo stresu a aby všetko bolo tak nejako čo najviac farebné, asi by hneď s hrôzou utiekli.
Škola bola totiž nielen intelektuálne dosť náročná, ale vyžadovala aj relatívne striktnú disciplínu. Pritom nás, pravda, čo najviac podporovali v osobnom rozvoji aj v tom, ak sme mali hlboký záujem o nejaký predmet a chceli do tém preniknúť čo najviac. Súčasťou výchovy bolo aj fyzické a duševné zoceľovanie formou náročných športov alebo aj vzájomných bitiek na školskom dvore, ktoré k tomuto druhu škôl často prirodzene patria. Ak by som tom mal zhrnúť, celkovo sa nás snažili naučiť, ako neustále analyzovať svet okolo nás, ako si vytvárať hlboké hodnoty, ale aj ako sa nebáť a že ak si za niečím ideme, ani sto neúspešných pokusov nás nemá odradiť.

Bola to zároveň aj príležitosť spoznávať napríklad príjemný vidiek v okolí Bristolu, kde som býval. Alebo si odskočiť do blízkeho južného Walesu, čo je jeden z najmalebnejších kútov Európy.

Do Británie som sa potom veľakrát vrátil. Niekedy len na skok, ako keď som si prišiel užiť moju doteraz najväčšiu televíznu slávu, ako najmladší účastník v celej histórii vtedy veľmi populárnej kvízovej šou BBC Going for Gold.
Potom aj na dlhšie, na magisterské a neskôr doktorandské štúdium. Vďaka nim som spoznal aj sever krajiny, najmä malebné mestá York a Lancaster, ale k srdcu mi prirástla aj drsná krása tradičných priemyselných centier ako Newcastle.
Do Británie som si zvykol pomerne často pracovne odskočiť, aj keď som pracoval v neďalekom Bruseli, takže som zvnútra poznával akademické centrá ako Oxford, Cambridge či Edinburgh.

Ale je pravda, že pri tých návratoch ma veľa vecí postupne aj rušilo. Iste, napríklad mestá rokmi opekneli, zvlášť preto, že sa stali čistejšími (do veľkej miery vďaka lacnej imigrantskej pracovnej sile). Ale všímal som si, že ľudia sú deprimovaní tým, ako musia tráviť veľmi dlhé hodiny prácou v zamestnaniach, ktoré zväčša ani nepovažovali za spoločensky prínosné (David Graeber o tom napísal krásny pamflet Bullshit Jobs). A že vlastne nemajú priateľov, ak chcú mať niečo ako spoločenský život, musia sa ísť typicky opiť s kolegami.
Krajinu navyše úplne preliezol bulvár, ktorý je všade. Ešte aj akademicky činní ľudia vedia, ktorá celebrita s kým kopuluje, lebo to vidia na všadeprítomných obrazovkách alebo o tom rozprávajú susedia. A život je celkovo prelezený komerciou a komerčným rozmýšľaním.
Keď som potom raz zobral do Británie priateľku, bola šokovaná aj z toho, ako na miestach, kde som kedysi trávil romantické študentské prechádzky, vybiehali ľudia z klubov, aby si niekde v skryte za rohom šňupli alebo rovno pichli nejakú drogu.

Napriek tomu mám k tejto krajine stále veľmi vrúcny vzťah. A je to stále pilier západnej civilizácie. Naschvál, skúste si spočítať, koľko vecí pochádza z Británie: železnica, penicilín, televízor, radar, plexisklo… tenis, box, futbal, badminton, squash… the Beatles, Rolling Stones, Led Zeppelin, Pink Floyd, Eric Clapton či Elton John, proste, asi polovica toho, čo vnímame ako moderná hudba… koncept parlamentnej demokracie, koncept politickej strany, koncept verejnoprávneho rozhlasu či televízie (podľa modelu BBC), moderné teórie liberalizmu alebo konzervativizmu… ale aj literárne postavy ako Sherlock Holmes či James Bond…

Navyše je to stále krajina s veľmi zaujímavým kultúrnym či veľmi produktívnym akademickým životom.

Aj preto sa osobne, či už v politike alebo mimo nej, budem vždy zasadzovať o tom, aby bola spolupráca Británie so zvyškom Európy čo najhladšia.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Juraj Draxler komentuje Brexit

  • 1. februára 2020 at 0:19
    Permalink

    Má pravdu, odchod Veľkej Británie nie je vôbec takou veľkou hospodárskou katastrofou, o akej nás tu už pár rokov strašili všetci Euro-pozitívni. Veľmi možno závidieť slová Borisa Johnsona v prvých chvíľach samostatnosti, že tak a teraz OBNOVUJEME SUVERENITU VEĽKEJ BRITÁNIE A BUDEME SI SCHVAĽOVAŤ SVOJE VLASTNÉ ZÁKONY…toto hovorí za všetko.
    Goodbye, Albion…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: