Juraj Janošovský k 17. novembru: Zabúdajú! – Zabudnite! – Zabudneme!

Zdieľaj článok:

Už dvadsať sedemkrát som komentoval November ´89, a priznám sa nechcelo sa mi už hľadať, čo som, pri tejto príležitosti, ešte nespomenul. Nad všetky pochybnosti som dokázal, že „revolúciu“ za lepší socializmus ukradli, s pomocou miestnych kolaborantov, západní misionári vulgárneho kapitalizmu a kolonializmu. Myslím, že dnes už je málo aj tých, ktorí pochybujú, že išlo o kolosálny podvod ŠTB a disendu. Jedni aj druhí si mysleli, že situáciu využijú na dosiahnutie svojich zámerov. A jedni aj druhí – s deficitom morálky – podvádzali a podviedli svojich partnerov.
Dokonca nebudem ani opäť vyplakávať nad víťazstvom hlúposti nad zdravým rozumom. Demagógia profesionálnych šašov zneužila ambície emancipujúcej sa mladej generácie a zmanipulovali naivné publikum. Ešte si spomínam na podvodníka z Hrádečku, ktorý 10.12.1989 v ČST deklaroval, že nebude privatizovať a reštituovať, že nebude nezamestnanosť a že zrušia ponižujúce „králikárne“. Že ho staré štruktúry budú obviňovať so spojenia so zahraničnými záujmami a že naša vlasť nebude v žiadnom vojenskom bloku.

To, čo ma priviedlo ku klávesnici, je profesionálna manipulácia s faktami a novinárska dekadencia, centrálne programovaná a sprevádzaná systematickou cenzúrou „iných“ názorov.
48 hodín počúvam citáty o „revolúcií“, ale ani jeden krát som nezaregistroval, že ju spustila „smrť študenta Šmída“. 

(pozn. Wikipedia.cz: Martin Šmíd byla fiktivní oběť večerního policejního zásahu proti studentské demonstraci 17. listopadu 1989, která sehrála velkou úlohu v sametové revoluci. Fámu o úmrtí přinesla Drahomíra Dražská, vrátná na vysokoškolských kolejích v Praze-Troji. Zpráva se postupně rozšířila (Petr Uhl volal do rádia Svobodná Evropa) do tiskových agentur (ze začátku ještě s upozorněním, že se jedná o nepotvrzenou zprávu).^[1] Zveřejnění zprávy o smrti studenta vyvolalo ve společnosti velké pohoršení a přispělo k pádu komunistického režimu v Československu.)

Zabúdajú. 
Zabúdajú, že išlo o pripravený a riadený podvod. Informáciu rozšírili zahraničné média a kolportovali „nomenklatúrni“ novinári televízie, rozhlasu a ústredných denníkov. S jasným cieľom – nenechať ľahostajným žiadneho človeka s minimálnymi morálnymi hodnotami.
Zabúdajú!
Bol som na prezentácií názorov P. Kanisa. Predstavili ho (prvého zástupcu riaditeľa Ústavu marxizmu- leninizmu ÚV KSS), ako „analytika”, ktorí sa “už pred Novembrom” profesionálne venoval, na špecializovanom pracovisku, politickým analýzam. A to Paľo je ešte, na naše pomery, celkom slušný človek. P. Weiss, ktorého mi predstavil tajomník ÚV KSS Ľ. Pezlár ako budúceho ministra kultúry, bojoval proti režimu tak, že neodviedol, ako tajomník oného ústavu, peniaze za stranícke známky. Či išlo o spreneveru, alebo iba si vylepšoval kariérne pozície, financovaním reprezentačných akcií V. Plevzu, vedia len oni dvaja.
Zabúdajú, že pouliční štamgasti IV. cenovej skupiny (väčšina VPN) neboli zhovievaví k nomenklatúre z vrodeného odporu k násiliu, ale preto, že neboli schopní riadiť ani iné, ako koľajové vozidlo MHD….

   Predseda CZV KSČ na Úrade Federálnej Vlády ČSSR- Marián Čalfa sa stal vítaným prototypom kolaboranta, zneužívajúceho dôveru na svoje osobné ciele. E. Kukan, podržtaška ministra Chňoupka, slovenskí novinári z Husákovho Nového Slova (M. Leško) z Pravdy (P. Minárik, F.Meliš), Elena Vacvalová (funkcionárka CZV KSS v Slovenskom rozhlase) a dlhý rad hochštaplerov „prebehli“ na druhú stranu (možno lepšie platili, aj kariérne ambície boli reálnejšie….). Tisícky straníckych funkcionárov a verejných činiteľov „sa prebudilo“ , poskladali „knížky“ a rýchlo prešli na druhú stranu. Revolucionári „porazili“ stranu, ktorú už dávno ovládali kariérni hochštapleri. Myslím, že to bol aj zámer. Títo ľudia, „ s maslom na hlave“ sa stali pokornými vykonávateľmi miestnych renegátov a zahraničných kolonistov. Západ si odviezol „vojnové reparácie“ – dnes vodu, elektrinu, plyn, telekomunikácie ( a temer všetko) vlastnia francúzske, nemecké a talianské štátne firmy. Chudobní Slováci financujú rozpočty bohatých západoeuropskych štátov. Paradox? Hlúposť? Podvod? – Ak zvíťazil ľud, prečo má za víťazstvo platiť reparácie?
Pani Schmognerová, „za pusu“ darovala banky (aj úsporami slovenských občanov) Rotshildovmu klanu. Nuž, verím kolonistom i kolaborantom- niet, čo pripomínať….
Oni zabúdajú (lebo majú dôvody). Prikazujú: Zabudnite! (v právnom štáte by zrejme mnohí prišli o reštituované a privatizované „majetky“ a nejeden politik by „lepil vrecká“ v Leopoldove)
A ja naozaj dúfam, že zabudneme. Na poníženie, naivitu a hlúposť…

Karel Panuška

DÍK NĚŽNÉMU SAMETU,
HLAD I BÍDU ZNÁME TU
Živen zbytky z pizzerie,
v popelnici klackem ryje.
Starší pán tu denně stojí,
odhodil stud, zbytky dojí.
Svoboda tu mává křídly,
z popelnic je živen jídly.
Zná jen nouzi, mizérii,
denně chvátá k pizzerii.
Občan státu, jídla lovec,
tak stoluje bezdomovec.
Dobré chuti, ať jí zdravě,
přeje vláda jeho stravě.
Že se lidé zbytky hostí,
ostatním už lhostejností.
Ve městech či na vesnici,
chodí z hladu k popelnici,
ze zoufalství hledat jídlo,
na lavičce v parku sídlo.
Jestli bude tuhá zima,
zatančí smrt mezi nima.
Ty, co se už sotva plouží,
k tanci vyzvat zase touží.
Naši lidé můžou chcípat,
imigranty chceme vítat.
Může tebe jednou i tu,
exekutor vyhnat z bytu.
K popelnici na odpadky,
žhavá čára za podpatky,
do žaludku ať je denně,
popelášíš neprodleně.
ŽIVOTA SI NEPŘEJ KONEC,
COBY TAKÉ BEZDOMOVEC