V „Bedároch“ Victor Hugo píše: „Ľudí treba prebudiť krutým zaobchádzaním, aby sa vyslobodili. Oči im musí oslepiť pravda a jej svetlo musí ľudí zaplaviť strašnou silou. Ľudia musia ostať omráčení obrazom svojho osudu, len tak sa prebudia…“
Pokým je čo stratiť budú zvlášť na Slovensku) ľudia tolerovať režim (zastrašení propagandou a konfrontovaní s neschopnosťou režimných odporcov ponúknuť riešenia). Balansujeme (ľavičiari) medzi propagandou a osvetou, zajatí pocitmi, že „viac sa aj tak nedá urobiť“.
Argumentujeme, že „oslobodenie“ nie je biznis „vyvolených“, ale iniciatíva „poškodených“. Nechce sa nám čakať, hrozíme sa kolapsu. No, čo sa dá reálne iné urobiť? Máme sily (a zdroje) poraziť v nerovnej súťaži kapitál a jeho politické a mediálne realizačné tímy?
Nezožierajme sa zodpovednosťou, ktorú nemáme. S Leninovými Aprílovými tézami: nechajme ich samotných sa zdiskreditovať. Nezachraňujme „kapitalizmus“ a ponechajme jeho manažérov a ich kolaborantov sa vymáchať, v hrôze, ktorú páchajú…
Našou zodpovednosťou by malo byť, nedopustiť, opakovanie – rekonštrukuciu kapitalizmu po jeho nevyhnutnom kolapse. Opäť- inšpirovaní Leninom vo Fínsku – pripravme „dekréty“ čo urobiť, aby sa civilizácia pustila novým, lepším smerom (určite nie novým SMERom). Ak moc deformuje (korumpuje) musíme ju odstrániť. Pritom musíme vyriešiť, ako režim „bezmoci“ chrániť pred snahou mocných uplatniť svoju moc! To je program demokratizácie „demokracie“- priama demokracia, všade, kde sa dá.
Subsidiárne riešenia dohodou, namiesto triedneho (a politického!) diktátu. Demokratizácia, bez informačnej slobody, nie je v spoločnosti, kde informácie rozhodujú možná.
Musíme odstrániť informačnú exkluzivitu v komunikácii (médiách) aj vo vzdelávaní. Všetky informácie musia byť dostupné (a kontrolované) všetkými…
Nie je možné eliminovať mocenské štruktúry, v prostredí, v ktorom ovládajú existenčné podmienky. Teda „nepodmienený príjem“ (ale nie hrúbka masla na chlebe určená žoldákmi kapitálu, ale „podiel“ každého na minulej práci (vytvorených hodnotách a autorstve), na planetárnych zdrojoch a ich využívaní. Ak je práca (tvorivá) zdrojom a základom pokroku, jasné pravidlá jej oceňovania! Každá z týchto téz je program na prácu výkonných tvorcov novej civilizácie…
Ing. Juraj Janošovský
Ak by sa malo niečo zmeniť, tak na to treba splniť viacero podmienok. Napr. organizovať sa. Ale zatiaľ ani nie v politických stranách – tie sa dajú skorumpovať (viď SDĽ alebo SMER) a členovia strany dostávajú nejaké tie „trafiky“. Chce to miesto, kde sa dá združovať, diskutovať, publikovať názory – ale tak, aby sa tieto názory dostávali medzi ľudí. To ani internet veľmi neumožní. Pre zaujímavosť po r. 1990 na východe existoval týždenník Budúcnosť…. (papierová forma). Mal dostatok čitateľov, kupovali si ten týždenník v stánku, mal aj predplatiteľov aj dopisovateľov. Chýba prípadne niečo také ako Hyde Park….. alebo klubovňa na diskusie (tak ako sa stretávajú zberatelia známok alebo šachisti). No a najdôležitjšie je dostať sa k mladým. Ľudia by boli prekvapení kde sa rodia vodcovia za slušné slovensko, osadenstvo mimovládnych organizácií….atď. Sú silne ovplyvňovaní už na základnej a strednej škole. Chodia tam decká regrútovať/náborovať. Za posledné roky sa ukázalo, že ani to im nestačí. Už priamo pedagógovia ideologicky „obrábajú“ deti na týchto školách (viď Emil Hodál…. gymnázium Wilson v Petržalke….Jaura, Jaurová….). Stačí si pozrieť kto na takýchto školách pôsobí. A títo pedagógovia čo regrútujú decká nežijú len zo svojho platu. Poskytnú deckám pocit dôležitosti, dostanú cestu do zahraničia a ukážu im „víziu“ čo im bude poskytnuté neskôr. Potom sa takýto dorast objaví znovu z USA ako odborník (Dalibor Roháč) a už je v PS Spolu alebo s Miklošom na Univerzite pre moderné Slovensko http://www.upms.sk/. Títo náborári sa dostanú na akúkoľvek školu, stačí ak ponúknu nejakú menšiu materiálnu motiváciu. Ani cirkev nemá takýto ľahký prístup a takéto možnosti ako títo náborári. A nemusia to byť ani náborári z exkluzívnych organizácií…. Rex Rotary a pod. Väčšina týchto deciek skončí v mimovládkach alebo ich v zahraničí pripravia na aktivity a funkcie. Ak by ste si pozreli životopisy tých čo na spomínaných flekoch sedia, zistíte že majú niečo spoločné – skoro nikto nebol normálne zamestnaný. A keď sa vypracujú a majú zásluhy, tak im niekto vytvorí napr. na UK veľmi exkluzívny samostatný ústav… a dostane profesúru. Ale tieto typy by ani stredovej ani ľavicovej politike nič pozitívne nepriniesli – sú jednoducho myšlienkovo leniví a zvyknutí iba čítať partitúru a noty čo dostanú. Asi by som bol veľmi naivný, že niekto zainvestuje do vzniku nezávislého denníka alebo týždenníka, ktorý by prichýlil šikovných mysliteľov (bez ohľadu na profesiu, pohlavie, rasu…). Dnes sa akékoľvek nové myšlienky vyhlasujú za HOAXY a konšpirácie.
P.S.: kedysi jeden politik z USA zahlásil, že investícia jedného dolára do antikoncepcie v Južnej Amerike zabráni tomu, aby sa narodili ďalší piati revolucionári. No a dnes sa investuje nie do antikoncepcie ale do regrútovania takýchto kádrov v Európe
Kapitalihnus je pyramída
Na vrchole Bazoš, Gaťes Bufet, možno nad nimi ešte nejaké tušené obrezance, niekde v strede my, a na spodku siroty na Lagoskej skládke.
Každá jej vyššia vrstva žije s nepomerného „produktu“ vyrobeného vrstvami pod ňou. Čím je ten nepomer väčší, tým rastie jej bohatstvo. Takže o čo ide – žmýkať „tých dolu“ len čo to dá.
Keď sa to preženie, a začne vznikať nespokojnosť, treba na čas trochu povoliť, aby s kolapsom spodných vrstiev nepadla aj „tá naša“.
No a po upokojení, treba pomaly priťahovať znova, až po ďalšie nebezpečné otrasy základov.
Čiže kapitalihnus – EFEKTÍVNY kapitalihnus balansuje na hrane znesiteľnosti spodných vrstiev a neohrozenosti vrchných vrstiev.
Svet je krásny, ľudia sú, aj keď občas frflú, spokojní – hlavne keď nám to tu prídu oznámiť pravicoví príživníci, „úspešne“ žijúci z práce iných ľudí…
Áno, ak nikto kapitalizmus neporazí, tak skolabuje sám. Nemá prostriedky ani know-how na to, aby sa zachránil. Čítame a počúvame o tom všade, už aj od kapitalistických ekonómov.
Ak nemáme sily, aby sme ho porazili skôr, neznamená to, že sa nedeje nič, čo by si nežiadalo naliehavú aktivitu. „Nedopustiť rekonštrukciu“ znamená predovšetkým nedopustiť masívnu genocídu a nedopustiť svetovú vojnu. Alarmujúce sú minimálne dve veci. Po prvé, ak nič neurobíme, časť zo zotročených by mohla akceptovať vojnu a reštart kapitálu ako prijateľné východisko, vrátane akceptácie vojnovej „ruskej rulety“. A po druhé – videli sme to aj počas predošlých volieb. Kam idú protestné hlasy? Tým, ktorých vidieť, že niečo robia. Človek nedokáže rozoznať marketing od reálnych efektívnych činov.
(Ozaj, prečo zanedbávame marketing?)
Posledný odstavec o práci podpisujem. Prácu je nutné právne aj ekonomicky postaviť na úroveň kapitálu.
toho by som sa raz chcel dožiť, aby sme spoločne odstránili kapitalizmus na slovenský sposob.
Takže hľadanie „proletára“ na Slovensku je na konci? To znemná, že proletár je iba ten chudák „bezďák“, čo žije od rána do noci, z ruky do úst, nemá strechu, nemá peniaze, nemá nič?…
Tak zle to nebolo ani pri rozpade Veľkej Moravy – tam zanikla iba štátno-administratívna vrstva a kniežatá sa dali zverbovať tými, čo mali smrteľné zbrane vytasené…
Dnes by to bolo už aké fanatizovanie, aby sa Slovač zbedačila až na to sociálne dno – ako rómske osady – to vážne?
Hľadajme chybu radšej niekde inde: už tretiu generáciu dospelých u nás po roku 1989 vychovávajú k tomu, že „socializmus“ bol „fuj a kasárenský“ a že tu bola čierna diera. Že „komunizmus“ tu bol, lebo tu bola KSČ a preto všetko je lepšie – aj zadlžovanie sa, aj exekúcie, ale aj na splátky luxusné auto, na hypotéku pekný byt, na pôžičku zámorská dovolenka, za prinucované výkony „sladká euro-odmena“, za nemyslenie odmena zážitkové „eventy“… to je tá chyba.
Ešte aj Číňania po prehratých ópiových vojnách s Anglickom posielali svoje deti študovať na Cambridge a Oxford, aby ich deti potom doma zachovali kultúru a zveľaďovali krajinu podľa vedomostí víťaza. My sa bránime, radšej vlastné deti posielame do sveta, aby si tam vybudovali nový život a na Slovensko zabudli…no – a darí sa. Kto by sa tu búril, keď slečna sa vydá za amíka a pán sa ožení v Austrálii…a je to. Stráca iba vlasť, nie ľudia.