Kapitalizmus ako legalizovaná krádež – 2. diel: Vlastníctvo nie je práca

Každý človek využíva prácu iných ľudí, a preto ak sa nemá stať zlodejom, sám sa musí namáhať a dávať iným svoju prácu za to, čo od nich berie. – John Ruskin

Až keby vymreli všetci akcionári a neskôr aj všetci obyčajní poľnohospodári a robotníci v potravinárskom priemysle, pochopili by aj tí najväčší pravičiari, kto je pre spoločnosť dôležitejší. – autor článku

DÔLEŽITÉ POZNÁMKY NA ÚVOD:   

1: pre plné pochopenie tohto článku je nevyhnutné prečítať si najprv ČASŤ 1.

2: Tento článok nie je kritikou tých z vás, ktorí vďaka kapitalizmu profitujú, ale systému, ktorého sú morálnou obeťou. Neberte ho preto, prosím, osobne. Uvedomujem si totiž veľmi dobre, že v nečestnom systéme sú aj čestní ľudia častokrát nútení konať nečestne, ak chcú prežiť alebo si zabezpečiť určitý životný štandard.

  Mnohí socialisti a iní antikapitalisti (vrátane mňa) často upozorňujú na nízke mzdy robotníkov pracujúcich pre vysokoziskové korporácie, na ich otrasné pracovné podmienky; na prehlbujúce sa beztak priepastné rozdiely medzi boháčmi a chudobnými; na nemožnosť viesť plnohodnotný rodinný život; na to, ako firmy odrbávajú štát na daniach či na katastrofálne environmentálne dôsledky dravých podnikateľov. Správne a oprávnene. Treba o tom hovoriť, keďže masmédiá o tom väčšinou mlčia alebo to spomenú iba ako nejakú výnimočnú udalosť, ktorá nie je následkom kapitalizmu, ale len zlyhaním jednotlivcov, príp. sa dokonca tvária, že je to v poriadku. No zároveň si treba uvedomiť, že toto všetko sú len dôsledky kapitalizmu. Ja by som sa však chcel v tomto článku zamerať na jeho podstatu, na samotný princíp fungovania kapitalizmu, ktorý je stelesnením totálnej amorálnosti až priam zvrhlosti, a to bez ohľadu na to, aké vysoké či nízke sú mzdy zamestnancov, v akých podmienkach pracujú, koľko je nezamestnaných, či firmy platia štátu dane alebo nie, alebo aké veľké sú rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími ľuďmi sveta.

  Na to, aby sme pochopili amorálnosť kapitalizmu, vôbec netreba čítať stovky strán pre lajka veľmi ťažko zrozumiteľného Marxovho Kapitálu (sám som ho nikdy nečítal a ani nehodlám – bola by to pre mňa strata času). Stačí mať  len zmysel pre spravodlivosť a vedieť, čo to kapitalizmus vlastne je. Rovnako ako na to, aby sme pochopili zvrátenosť otrokárstva, netreba čítať všetky možné knihy z minulých storočí vypovedajúce o jeho nezlúčiteľnosti s morálkou. Aj keby sa nejaký otrokár staral o svojich otrokov tým najpríkladnejším spôsobom, dával im dostatok kvalitného jedla, poriadne šaty, dožičil by im dostatočný spánok, kvalitné bývanie, za drobné priestupky by im nesekal končatiny a pod., je morálne neprijateľné, aby jeden človek druhého vlastnil; aby jeden na druhého pracoval, zatiaľ čo druhý na prvého nie (majme na pamäti, že všetky tie veci, ktoré dával otrokár otrokom, nevytvoril on, ale zas len iní otroci, príp. „slobodní“ robotníci alebo remeselníci – od ktorých ich však kúpil len za peniaze/ tovary/ služby získané prácou svojich otrokov).

Takže zahodiť všetky predsudky a ideológie, vymeniť ich za logiku a morálku a poďme na to!

  Napriek všetkému, čo som uviedol v časti 1, hneď na úvod by som rád zdôraznil, že keby bola nespravodlivosť len na úrovni trhu, t.j. dôsledkom „schopnosti sa predať“, bolo by to ešte relatívne dobré (v porovnaní s dnešným stavom sveta); nikdy by nedorástla do dnešných vesmírnych rozmerov. Takýmto štýlom by mohol totiž obchodník získať max. tak niekoľkonásobne viac, než si zaslúži (už 5x viac dostať než dať by bolo problematické a asi len ojedinelé, keďže by sa to dalo pomerne ľahko prekuknúť). Oveľa väčšiu nespravodlivosť spôsobuje druhá  amorálnosť, ktorá už nie je typická pre trhový systém ako-taký, ale konkrétne pre kapitalizmus. Je ňou zisk na základe púheho vlastníctva. Ten vzniká totiž predajom tovarov a služieb, ktoré ja osobne nevyrábam a neposkytujem. Vyrábajú a poskytujú ich za mňa druhí a ja si len uzurpujem (nemalú) časť plodov ich práce za to, že im „umožním“ pracovať, resp. že môžu pri svojej práci využívať moje výrobné prostriedky. Inými slovami, zisky plynúce z vlastníctva výrobných prostriedkov sú dôsledkom predaja tovarov a služieb, ktoré vyrobil/ poskytol niekto druhý. Z morálneho hľadiska ide teda o predaj CUDZÍCH produktov, nie svojich vlastných. Rozsah amorálnosti tejto skutočnosti len ťažko možno vyjadriť slovami. V kapitalizme stačí dať teda niečo na začiatku (výrobný prostriedok), a potom môžete dostávať odmenu aj do konca života bez toho, že by ste na oplátku niečo dali. Týmto sa dostávame k vysvetleniu druhej vety zdôvodňujúcej amorálnu povahu kapitalizmu.

  Na ilustráciu amorálnosti zisku z vlastníctva (väčšieho, než je hodnota vlastnenej veci) pomôže snáď nasledovný myšlienkový príklad. Predstavte si, že sa plavíte na rybárskej lodi niekde uprostred Pacifiku. Neveľká loď však počas nočnej búrky nabehne na koralový útes, klesne ku dnu a jediný, kto to prežije, ste Vy a Váš najlepší kamarát. So šťastím sa vám podarí doplávať na nejakej fošni na najbližší neobývaný ostrovček. Zistíte, že pitná voda tu je, no kokosy skoro žiadne. Aby ste teda prežili, ste odkázaní na lov rýb. Keďže nemáte k tomu žiadne náčinie, moc vám to, pochopiteľne, nejde. Po niekoľkých týždňoch živorenia Váš kamarát nájde zrazu na brehu vyplavenú sieť. S radosťou k Vám pribehne – konečne môžete nachytať dostatok rýb pre dlhodobejšie prežitie. Keďže ste kamaráti, loviť chodíte buď spolu alebo sa striedate.

  Po nejakom čase to však Vášho kamaráta prestane baviť. Je to síce ďaleko pohodlnejšie ako snažiť sa chytať ryby rukami, príp. nejakým papekom, ale predsa len je to práca, ktorá vyžaduje určité úsilie, plavenie sa na obyčajnej doske alebo brodenie sa v plytčine s ako žiletka ostrými skalami, vystavovanie sa spaľujúcemu slnku bez ochranného krému, inokedy zas divým búrkam, žralokom, medúzam, rajám, atď, atď. Skrátka má toho dosť a povie Vám: „Počúvaj, nebyť  mňa, možno by si tú sieť neskôr našiel ty, ale možno nie a dodnes by si lovil rukami alebo tými našimi psuedooštepmi. No sieť som našiel ja, je teda moja a odteraz ak ju budeš chcieť používať, tri štvrtiny z každého úlovku budeš musieť dať mne.“ Najprv by ste pravdepodobne ostali stáť s vyvalenými očami v nemom úžase, či to myslí vážne. Áno, myslí. Stále nemôžete uveriť vlastným ušiam, no vzhľadom na to, že ste dajme tomu fyzicky slabší, nič iné by Vám neostalo, iba začať oddnes loviť každý deň sám a tri štvrtiny dávať Vášmu „kamarátovi“.  On by tým pádom loviť už nemusel – veď pokiaľ Vám stačí na prežitie tá štvrtina, jemu tie tri musia určite. A pokiaľ by vás na tomto ostrove žiadna loď ani lietadlo nikdy nenašlo a pokiaľ by ste raz Vášho spolustroskotanca počas jeho spánku nezabili (čo by sa Vám asi len málokto čudoval), do smrti – hoc by to malo byť ešte aj niekoľko desaťročí – by ste lovili každý deň iba Vy a napriek tomu by on dostával stále 3x viac. Opäť raz žiadam ruku na srdce, čo najlepšie vžitie sa do situácie a odpoveď na tri otázky:

1. – Považovali by ste to za morálne?
2. – Považovali by ste Vášho spoločníka aj naďalej za kamaráta?
3. – Považovali by ste jeho vlastníctvo siete za prácu (hoc aj v prípade, že by tú sieť pred stroskotaním ešte doma na pevnine sám zhotovil)?

  Ak ste na 3. otázku odpovedali „áno“, pýtam sa – akú má táto „práca“ hodnotu a z čoho ju je možné odvodiť? Ak odpoveď neviete, prezradím: Nijakú. Táto „práca“ je plne závislá od práce druhého. Pokiaľ ten druhý neuloví nič, nebudete mať ani Vy nič. Ide o ukážkový príklad parazitizmu. Aj v prípade, že by Váš „kamarát“ sieť, ktorú našiel, sám predtým vlastnoručne zhotovil, má právo pýtať si za jej používanie len toľko, koľko aj pri jej potenciálnom predaji, t.j. úmerne úsiliu vynaloženému na jej výrobu. Výrobný prostriedok je totiž taktiež len tovar odrážajúci určité množstvo ľudskej práce – a ako sme si vysvetlili v časti 1, zisk z ponúknutého tovaru či služby má vyjadrovať prácu potrebnú na jeho/ jej vytvorenie/ poskytnutie. Pokiaľ človek, ktorý Vami zhotovenú vec používa, Vám jej cenu (= prácu potrebnú na jej výrobu, príp. aj materiál, ak bol nejaký zakúpený – ktorého cena má ale takisto odrážať len prácu vynaloženú na jeho výrobu) už zaplatil, každé ďalšie peniaze (alebo naturálie, to je jedno), ktoré od neho požadujete, sú už z Vašej strany krádežou.

  Rovnako ako keď si kúpite v obchode škrabku na zemiaky – akonáhle zaplatíte jej cenu, stáva sa vašou a bez ohľadu na to, koľko zemiakov s ňou potom ošúpete, jej predajca (resp. jej bývalý vlastník) nemá nárok ani na jeden z nich!

  Stále sa vám to nezdá? Položím vám otázku: Aký by bol rozdiel v „práci“ vášho „kamaráta“, keby ste lovili s jeho sieťou rok a 20 rokov? Žiadny. A aký by bol rozdiel vo vašej práci? 19 rokov dennodennej práce. Už to vidíte?

Princíp kapitalizmu sa dá teda definovať ako nekonečné platenie za tú istú vec. Alebo ako nekonečné splácanie úrokov; najväčšia možná forma úžery.

  A to je holá podstata tohto dnes nedotknuteľného systému. Škaredá, nechutná, zvrátená, ale pravdivá. Pričom treba povedať, že v praxi robí na jedného kapitalistu spravidla niekoľko desiatok až niekoľko tisíc pracovníkov, vďaka čomu sú jeho zisky nie troj-, ale mnohonásobne väčšie, neraz aj mnohotisícnásobne. A to aj napriek tomu, že si berie menej ako tri štvrtiny plodov vašej práce (časť odvádzate na daniach, časť treba na chod továrne, atď), ale na druhej strane aj pracovník dostáva väčšinou výrazne menej než 25 % toho, čo vyprodukuje (keď 2,5 %, už môže byť rád). Preto, prosím, neberte tieto čísla ako nejaké presné konkrétne údaje. Čísla sa rôznia. Princíp však nie. Ten je všade rovnaký. Vy robíte a dostanete X eur, kapitalista nerobí a dostane X + Y eur, pričom Y môže byť akékoľvek kladné číslo, väčšinou niekoľko (mnoho)násobne väčšie než X.

  Pre lepšiu ilustráciu ďalší príklad: Vy ako drevorubač rúbete drevo, ja (váš sused) ako kováč vyrábam rôzne kovové náradia. Zlomí sa vám však sekera a nemôžete preto ďalej pracovať. Nemáte momentálne žiadne úspory, za ktoré by ste si kúpili novú, no našťastie som tu ja, ktorý vám sekeru veľkoryso požičiam, čím vás de facto zamestnám. A keďže sekeru (výrobný prostriedok) vlastním ja, poviem vám, že zo všetkého dreva, čo narúbete, pôjde dajme tomu 80 % mne. A hoci by ste mi cenu sekery v priebehu mesiacov a rokov už mnohonásobne preplatili, stále by bola moja a stále by ste mali nárok len na 20 % toho, čo vyprodukujete, následkom čoho by ste ledva prežívali. Úmyselne by som vám nechával iba toľko, aby vám to stačilo na holé prežitie, lebo ináč by som riskoval, že si po niekoľkých výplatách našetríte dosť peňazí na novú sekeru, stanete sa odo mňa nezávislým a ja sa budem musieť  znova začať živiť sám, vlastnou prácou. Odkedy som vám požičal sekeru, živíte ma totiž vy a ja som mohol na svoje kováčstvo vykašľať, nakoľko to, čo mi dávate, mi na život bohate stačí.

  Alebo nie? :-) Naozaj si myslíte, že aj keby ste na mňa takto robili niekoľko rokov či dokonca desaťročí, stále by som bol tým „chlebodarcom“ ja? Nie. Živil by som vás len do chvíle, kedy by ste mi zaplatili hodnotu tej sekery a kedy by sa z morálneho hľadiska stala vašou. Čo by netrvalo viac než niekoľko dní. Ďalej by to bola z mojej strany typická kapitalistická krádež a ak by ste ma začali za to nenávidieť, mali by ste na to plné právo.

  A do tretice: Váš dedko – záhradkár potrebuje porýľovať záhradu. Nielenže je už starý a nevládze, ale ešte k tomu sa mu aj zlomil rýľ. Váš brat však rýľ našťastie má. Dohodnete sa medzi sebou, že mu ju teda porýľujete. Prídete tam, no váš brat, keď zbadá, koľko toho treba urobiť, zrazu povie: „Počúvaj, ten rýľ je môj, bezo mňa by si neurobil nič, ale keďže som veľkorysý, umožním ti s ním pracovať – no musíš to porýľovať všetko sám.“ Samozrejme, boli by ste naňho nasratý, no keďže vám je dedka ľúto, záhradu by ste nakoniec porýľovali. Váš brat by počas vašej práce sedel, popíjal kávičku, fajčil cigaretu, pozeral sa na vás, ako pracujete, napomínal vás, pokiaľ by sa mu niekedy zdalo, že nerobíte dostatočne intenzívne a hovoril by vášmu dedkovi, ako si zaslúži ďaleko väčšiu odmenu než vy, pretože vy ste iba obyčajný nekvalifikovaný pracovník, zatiaľ čo on je vlastníkom výrobného prostriedku, bez ktorého by ste nemohli pracovať. A keďže váš dedko má už dajme tomu nábeh na senilitu, váš brat by ho o tom skutočne presvedčil a po skončení práce vám dal odmenu 5 eur. Naproti tomu vášmu bratovi, ktorý nepracoval ani sekundu, by dal povedzme 50. A ak by ste sa ozvali, že je to nespravodlivé, boli by ste označený za neschopného závistlivca.    

A takto funguje kapitalizmus… Myslím si, že toto žiadny ďalší komentár nepotrebuje.

  Veru tak, vlastniť neznamená pracovať. Jeden človek môže čisto teoreticky vlastniť v dnešnom chorom systéme aj všetky továrne sveta – a pritom nemusí pohnúť prstom. Naproti tomu nejaký bangladéšsky pracovník v továrni firmy Adidas môže makať v najvyššom predstaviteľnom tempe od rána do večera, a pritom „vďaka“ nízkej mzde nemusí vlastniť ani len samostatnú izbu toho najmenšieho bytu na tom najšpinavšom sídlisku Dháky (nie, nepreháňam, aj na podnájom jednej izby sa tam musia často skladať viacerí, 10 – 14 hodín denne pracujúci (!) ľudia, ak nechcú, aby ich deti zomreli na podvýživu).  

  To mimochodom vedia už aj 8-ročné deti (že vlastnenie sa nerovná práca), ktoré vďaka rodičom takisto už čo-to vlastnia – a predsa by vám žiadne nepovedalo, že pokiaľ by si napr. ich otec požičal od nich nejakú rybičku (nožík pre tých, čo nepoznajú) a vystrúhal ňou z nejakého smrečka habarku, že by sa na tej práci podieľali skrz ich vlastníctvo výrobného prostriedku aj oni. Žiaľ, než dospejú, prejdú tak silným vystavením kapitalistickej propagandy, že väčšina z nich túto vedomosť postupne stratí.

  A vedeli to aj feudáli, ktorí vlastnili obrovské pozemky, no bez práce poddaných by nemali absolútne nič. Poddaných a predtým nevoľníkov mali práve preto, aby oni sami nemuseli pracovať. Koniec koncov kapitalizmus je v podstate slobodnejšia forma feudalizmu, v ktorom poddaní môžu meniť svojich pánov a aj sami sa môžu stať pánmi (a okrem pánov a poddaných je vrstva slobodných, ktorí sú pánmi sami sebe), avšak podstata je rovnaká – časť populácie (a väčšinová!) pracuje nielen na seba, ale aj na druhých, a iná časť populácie (menšinová) nepracuje vôbec a napriek tomu má oveľa viac než prvá skupina – len preto, že niečo vlastní.  

  No ako sme si vysvetlili, pravidelný zisk na základe samotného vlastníctva je v rozpore s morálkou. Pracovník totiž platí kapitalistovi za niečo, čoho hodnotu mu už dávno zaplatil. A dať viac, než dostanem, znamená byť okrádaný. Argument „kapitalista dáva ľuďom prácu“ z morálneho hľadiska teda neobstojí. Ide o amorálny zvratok. Ako sme si spomenuli už v úvode časti 1, odkedy vyžadujeme pre svoje potreby čoraz viac druhov tovarov a služieb, je nevyhnutná DEĽBA PRÁCE. Ak sa na nej nehodláme podieľať, nemáme ani nárok na jej plody.

  Aký je teda záver logickej analýzy dvoch viet o amorálnosti kapitalizmu? Že kým „schopnosťou sa predať“ (= oklamaním zákazníka, čo je typické pre všetky trhové systémy, pokiaľ ceny nie sú regulované štátom) môžete získať nanajvýš niekoľkonásobok toho, čo ste vyprodukovali, legalizovaná možnosť zisku z púheho vlastníctva výrobných prostriedkov vám môže vyniesť aj mnohotisícový (!) násobok toho, čo ste vyrobili.

  Aby som však neskĺzol do demagógie, musím dodať, že nebyť dnešného mimoriadne zvráteného finančného systému, takýto obrovský zisk by bol možný len teoreticky. V praxi by sotva býval väčší než niekoľkonásobný (aj to je už dosť, ale stále by takýmto spôsobom nijaký miliardár nevznikol). Prečo? Pretože príklad o stroskotaní je situovaný do extrémnych neštandardných podmienok, ktoré zažije v priemere raz za život tak 1 človek z niekoľkých miliónov. Slúži len na vysvetlenie princípu fungovania kapitalizmu, ktorý pochopí človek tým lepšie, čím je príklad extrémnejší (avšak princíp ostáva rovnaký). Keby ste boli doma vo svojej krajine a boli by ste aj nútení takto pre niekoho pracovať, po pár týždňoch, nanajvýš mesiacoch by ste si zaobstarali vlastnú sieť. Nejde o nič tak nákladné, na čo by ste si neboli schopní za chvíľu našetriť (pravda, nehovorím o niekoľkokilometrových sieťach obrovských lodí nadnárodných rybárskych korporácií drancujúcich celé oceány). Príklad s rúbaním dreva takisto – v reálnom živote by ste úspory na jednu blbú sekeru jednoducho mali. A keď nie, zamestnali by ste sa u niekoho, kto nezdiera zamestnancov až tak veľmi, ale o čosi menej – aby ste boli schopný našetriť si opäť na vlastnú sekeru. Čo by dlho netrvalo. No a príklad s rýľovaním by sa v žiadnej normálnej rodine stať nemohol; slúži len na ilustráciu naprostej amorálnosti princípu, na akom sú založené všetky kapitalistické podniky. Akýkoľvek negatívny jav si človek totiž najlepšie predstaví na sebe a na tých, na ktorých mu záleží.

  Otázka teda znie, ako funguje kapitalizmus v praxi? Ako je možné, že nejaký kapitalista môže vlastniť celú veľkú továreň (alebo dokonca celú sieť tovární), ktorú by nikdy vlastnou prácou sám nevytvoril? A ktorú by tak ľahko nezískal ani oklamaním toho najnaivnejšieho zákazníka.

  Nuž, aby sme pochopili SÚČASNÝ reálny kapitalizmus a dnešnú majetkovú nespravodlivosť astronomických rozmerov, je nevyhnutné pochopiť súčasný finančný systém, o ktorom sa dozviete (a podstatne viac do hĺbky než vo filme Zeitgeist – hoci zároveň bez jediného zbytočného detailu a neznámeho ekonomického výrazu) v mojom najbližšom článku „Peniaze, peníze, peneži“. Pretože ak sa vám uvedené príklady zdajú extrémne zvrhlé, verte, že je to slabý odvar zvrhlosti, akú umožňuje kombinácia kapitalizmu s dnešným finančným systémom.

Foto: marissaorton, CC

Kapitalizmus ako legalizovaná krádež – 1. diel

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

---