Komentáre Richarda Sťahela

VYBERÁME ZO SOCIÁLNEJ SIETE

Malé štáty žijú v neustálej obave, že ich obsadia, alebo budú nepriamo ovládať veľmoci. Veľké štáty majú neustále problém so separatistickými tendenciami na svojej periférii a vo svojich záujmových sférach, nárazníkových zónach a zadných dvorčekoch.

Základná zásada väčšiny morálnych systémov znie „nerob iným to čo nechceš aby robili tebe“. Ak teda nechceme aby na našom území pôsobili na verejnú mienku zahraničné subjekty, alebo domáce mimovládky platené zo zahraničia, nemali by sme za legitímne považovať ani pôsobenie podobných subjektov v iných krajinách – aj keď sú podporované zo západných krajín či dokonca priamo zo Slovenska. Takáto novodobá misijná činnosť nám sa totiž môže raz veľmi nepekne vypomstiť. Je však jasné, že reálpolitika sa vždy riadila nanajvýš morálkou odvodzovanou z práva silnejšieho a morálne argumenty používala a používa iba ako ďalší nástroj na presadzovanie vlastných mocenských a ekonomických záujmov.

Nedokážeme udržať ani len stabilitu ekonomických a politických systémov, o stabilite ekosystémov či klimatického systému už môžeme tak akurát snívať, pritom ale kam sa len človek pozrie tam vidí ako sa všetko robí s ohľadom na „trvalú udržateľnosť“. Stále sa mi nepodarilo vypátrať komu sa podaril taký nešťastný preklad pojmu „sustainability“ z Brundtlandovej správy, ale pojem „trvalá udržateľnosť“ sa zvesela používa na Slovensku aj v Česku, aj keď je to nezmysel odporujúci prírodným zákonom. Keď už potrebujeme udržateľnosť bližšie špecifikovať, mala by byť „dlhodobá“ nie „trvalá“. Dlhodobá udržateľnosť nejakého projektu, technológie alebo politiky by znamenala, že sme schopní zvažovať, alebo aspoň odhadovať dôsledky nášho konania v horizonte prinajmenšom troch nasledujúcich generácií, teda 70 – 90 rokov, keď už nie sme schopní o dôsledkoch súčasných rozhodnutí, investícií či politík uvažovať v horizonte siedmych generácií, ako to požadujú nepísané pravidlá rozhodovania o dôležitých otázkach niektorých prírodných národov, ktoré sú vraj na rozdiel od nás vysoko rozvinutých, primitívne. Ktoré z dnešných investícií, technológií či politík posudzujeme z hľadiska ich vplyvov na nasledujúcich 150 rokov? Zväčša nie sme schopní uvažovať ani v horizonte 20 rokov alebo zabezpečiť, aby výrobky využívajúce údajne najnovšie technológie fungovali bez nutnosti ich výmeny aspoň 10 rokov. Hovoriť v tejto situácii o „trvalej udržateľnosti“ čohokoľvek je čistá fantasmagória.

Možno už za pár rokov, sa ľudia budú pýtať ako je možné, že väčšina hlavných médií a ich novinárske hviezdy sa v roku 2018 venovali pseudoproblémom toho čo sa nazýva domáca politika a ignorovali skutočné hrozby nielen pre systém ústavnej demokracie, ale aj pre udržateľnosť ako tak znesiteľného života. Zažívame kolaps klimatického systému, ktorý za posledných 10 tisíc rokov umožnil vznik poľnohospodárstva a s ním aj civilizácie a tu sa v médiách dookola rieši kto čo povedal a nepovedal a kto má odstúpiť a kto postúpiť…

---