KOŘÍNEK, Otakar: Na skok do Toskánska. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019
Kalendár stanovoval rok 2008, keď do sféry slovenskej literatúry vstúpil cestopis známeho spisovateľa a prekladateľa Otakara Kořínka Do Amalfi na kávu, aby v ňom na ploche sto dvadsiatich strán textu oslovil nášho čitateľa rozprávaním o putovaní autora knihy a jeho priateľa Arna do známych i zastrčených kútov Apeninského polostrova, kde spoločne objavovali také populárne miesta, aký- mi sú Pompeje, Herkulaneum a Neapol, pritom sa odhodlali „dobyť“ aj Benátky, Ravennu, Rimini, ako aj ďalšie časti tejto nesporne zaujímavej krajiny, a žiada sa dodať, že úspešne. K tomu istotne prispeli kvality autora ako rozhľadeného, bystrého a inteligentného pozorovateľa, ktorý – rovnako ako vo všetkých svojich predchádzajúcich knižkách, aj tentoraz – vie zaujať čitateľa nielen výberom témy, ale i vlastným literárnym spracovaním vrátane živého jazyka.
Po jedenástich rokoch sa do priazne milovníkov cestopisov tohto druhu dostáva voľné pokračovanie cestovateľskej dvojice (jeden je autor) s názvom Na skok do Toskánska, kde si tentoraz zvolili náročnú trasu, pri ktorej sa rozhodli navštíviť Pisu a takisto mestečko Vinci, ktoré preslávil Leonardo da Vinci, aby potom pokračovali do Sieny a viacerých miest, kam sa turisti vrátane Slovákov dostanú naozaj len výnimočne. Malá poznámka: Už v knižke o Amalfi som týchto dvoch mužov s povahou dobrodruhov charakterizoval ako ľudí, čo v konečnej fáze vytvárajú svojimi činmi dokonalý obraz, ktorému nechýba atmosféra krajiny, jej vôňa, tvar reliéfu a vnútorný tlkot nepoznaného srdca. Ani dnes by som k tomuto náčrtu nemal čo dodať, veď práve oni nás takto oslovujú prostredníctvom posolstva v podobe neobyčajnej a vtipnej literárnej mozaiky, ktorá dokonale ponúka sumár nových vedomostí.
Na margo tohto neveľkého bedekra patrí sa pripomenúť, že všetky „dovolenkové cesty“ Ota a Arna sú pre našu súčasnosť a väčšinu tunajších ľudí ešte vždy nezvyčajné, hlavne ak si pripomenieme, že pre našu dvojicu pútnikov nezabezpečuje nijakú službu nijaká cestovná agentúra, sami si dopredu nestanovujú trasu svojej cesty, nezamestnávajú sprievodcu a takisto ubytovanie si vždy hľadajú až na samom „mieste činu“. Sa- mi si pripravujú program na nasledujúci deň, čo, samozrejme, vyžaduje aj istý druh prípravy, najmä pokiaľ ide o vedomosti o histórii i súčasnosti talianskej krajiny. Pritom je jasné, že vôbec nie je ľahké vybrať si práve tento spôsob pre objavovanie okolitého sveta, kde „povinnú výbavu“ predstavuje okrem znalosti jazykov a dostatku peňazí aj kus odvahy odpútať sa od zabehaného domáceho stereotypu, ako prežiť voľný čas.
„… Je krásny deň, obloha modrá. Miniem Udine, posledné veľké talianske mesto tej oblasti a roztvára sa predo mnou známa panoráma Álp na hraniciach s Rakúskom (…) Ako by mi Taliansko nechcelo pri rozlúčke ukázať nepeknú tvár. Ako by pre mňa chcelo zostať bella Italia. Doma mi padne pohľad na tachometer. Od piatku do utorka som najazdil 2 008 kilometrov. Ani neviem ako, ale stálo to zato…“ dodáva autor tejto knižky Otakar Kořínek. A my domasedi mu môžeme len úprimne závidieť.
Viliam Apel, LITERÁRNY TÝŽDENNÍK (dvojčíslo 17 – 18) 6. mája 2020
