Krivé zrkadlo patriotizmu

Zdieľaj článok:

Význam SNP, výsledky protifašistického boja slovenského ľudu, myšlienky a city, ktoré boli hybnou silou nerovného zápasu fašistickým okupantom a ich domácim prisluhovačom považujem za to najkrajšie, čím sa môže pochváliť naša krásna vlasť, pretože SNP vyvrátilo lživú klérofašistickú propagandu slovenských nacionalistických kapitalistov šíriacich protičeský šovinizmus, čím zastierali svoje vykorisťovateľské ciele a závislosť na vládnucich kruhoch vtedajšej Tretej ríše. Ich zrada v období mníchovského rozsudku nad republikou roku 1939 ukázala zároveň, že vložiť záruky štátnej a národnej nezávislosti do rúk kapitalistickej triedy je dvojsečnou a veľmi nebezpečnou zbraňou. Bohužiaľ, nepoučili sme sa.

Zbežný retrospektívny pohľad na históriu posledných dvoch desaťročí pre pracujúcich ľudí oddaných vlasti už nie je zdrojom hrdosti, pretože nepovstal v najťažších podmienkach svojej existencie a svojím latentným prístupom dopustil návrat ku kapitalizmu, rozkradnutie národného bohatstva a pilierov, ktoré boli pre našu sebestačnú vlasť prínosom pre všetkých. Roky výstavby, zápas o obnovu vojnou zničenej krajiny, nezištná pomoc v ťažkom položení, spoločný boj za zachovanie mieru a rovnocennosť dorozumievania sa medzi národmi boli sofistikovanou zradou obetované novembrom 1989 a história sa opakuje.

Je veľmi zaujímavé, a nemali by sme to ani prehliadať, že po novembri 1989 sa nanovo otvorene začalo hovoriť o období prvého Slovenského štátu. Strany, pre ktoré sa stala osoba Jozefa Tisa stále živím nástrojom politického boja, sú jasne prezentované svojou politickou orientáciou, ktoré vo svojich programoch kladú dôraz na národný rozmer. S národným však na Slovensku ide takpovediac ruka v ruke aj silná previazanosť s katolíckym klérom, nakoľko cirkev sa zanietene nevzdáva pozície najdominantnejšieho hráča v spoločnosti. Nečudo teda, že prezidenta Tisa v minulosti oživovali SNS, KDH, Matica slovenská, pričom je paradox, že obdiv k vojnovému Slovenskému štátu vychádzal práve z radov SNS.

„Ja skutočne obdivujem nášho prvého prezidenta Dr. Jozefa Tisa, pretože si v žiadnom prípade nemyslím, že bol vojnový zločinec. To je nehorázna absurdnosť.“
(Ján Slota, pri príležitosti 60. výročia slovenskej autonómie vyzýval na Tisovu rehabilitáciu)

Nie je to paradox? Nezabúdajme, že ak sa začnú prepisovať dejiny a národnosť, resp. patriotizmus sa bude cielene zneužívať týmto smerom, dostaneme sa opäť do roku 1939. Aj vtedy sa kapitalizmus postaral o budúcnosť šiestich vojnou zničených rokov a boli to práve národniari, ktorí sa sformovali do Hlinkových gárd, bojujúcich za naplnenie sebaurčovacích práv slovenského národa. Dnes vieme, komu táto garda prisluhovala, podľa vlastných slov bola obrancom slovenského majetku a životov, avšak v mnohých prípadoch jej jednotliví členovia prekračovali právomoci a zlyhávali v morálnej oblasti. Na „obranu slovenských záujmov“ boli vytvorené pohotovostné oddiely, ktoré vykonávali najmä pomocné práce pre nemeckú armádu, postupne však plnili rozličné funkcie – jednak strážili dôležité komunikácie či mosty, na druhej strane sa zúčastňovali spoločne s Nemcami viacerých protipartizánskych akcií či vykonávali protižidovské akcie. Neskôr boli tiež vytvorené také jednotky, ktoré zasiahli do bojov s povstalcami a partizánmi.

Víťazstvo vtedajšieho Sovietskeho zväzu nad fašizmom a jeho účinná pomoc slovanským národom boli základným predpokladom úspešného zavŕšenia dôstojného spoločenského zriadenia pre všetkých. Láska k rodnej krajine, na ktorú siahla ruka dobyvateľa, odvaha a odhodlanie nepokoriť sa pred nepriateľskou presilou boli predané za tridsať strieborných. Ťažké skúsenosti šiestich rokov fašistickej nadvlády, neľútostný boj na život a na smrť proti fašizmu bohužiaľ nezmenili zmýšľanie slovenského ľudu, neupevnili a nerozvinuli kladné črty jeho národného charakteru. SNP ako vyvrcholenie odvekého boja pracujúcich ľudí proti vykorisťovateľom a utláčateľom trvalým žriedlom našej národnej hrdosti zostalo iba na papieri. Kde sa stratil ten nevyčerpateľný zdroj morálnej výzbroje nášho národa? My ako potomkovia slávnych udalostí nesieme priamu vinu, že sme dovolili, aby sa fašizmus opäť šíril Európou a akoby to nestačilo, odvrátili sme sa vinou kolaborujúcich politikov od brata, ktorý nás oslobodil a zapredali sme sa západu a jeho hodnotám, ktoré nemajú so slovanskými koreňmi nič spoločné, nakoľko západný model demokracie je existencia bez morálky a právo je tam merané hodnotou peňazí. Prepisujú sa dejiny, fašizuje sa Európa, kolonizuje nás Amerika a sloboda zomiera. Boj našich predkov proti fašizmu mal cieľ, vytvoril pravdivý, oduševňujúci obraz hrdinského zápasu, v ktorom sa kryštalizoval charakter ľudu a v ktorom boli iba dve východiská – bojovať s národom a pomáhať v boji, alebo ísť s nepriateľom a žiť v neslobode. My, potomkovia týchto hrdinov, sme si však zvolili druhý spôsob.

Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.“
(Ľudovít Štúr)