KULTÚRNE CENTRUM KYSÁČ SPÁJA TRADIČNÉ S MODERNÝM + fotogaléria a rozhovor s PAVLOM SUROVÝM - DAV DVA

Zdieľaj článok:

JEDINEČNÉ, ORIGINÁLNE, TRADIČNÉ A GLOBÁLNE alebo SLOVENSKÉ TRADÍCIE V SRBSKU, PAVEL SUROVÝ A KYSÁČ

Pavel Surový je to grafický dizajnér, módny fotograf, kolekcionár ľudového odevu, ktorý sa usiluje o predstavovanie kultúry cez prizmu duchovného a filozofického podkladu. DAV DVA už sprostredkoval aj živý vstup z otvorenia jeho výstavy na bratislavskom hrade. Pod reportom z 10. ročníka Festivalu slovenských tradícií a ľudových krojov v Srbsku nájdete unikátny rozhovor s Pavlom Surovým (pôvodne publikovaný v Slovenských pohľadoch). Tvorba Pavla Surového sa priam dokonale snúbi s programom národnej neomoderny (kombinuje tradičné a moderné), ktorý manifestoval DAV DVA a podporila ho aj Matica slovenská.

10. ročník Festivalu slovenských tradícií a ľudových krojov v Srbsku

VIDEO Z PODUJATIA / VIDEO Z PODUJATIA 2

ROZHOVOR S FOTOGRAFOM, DIZAJNÉROM A MODERNÝM PROPAGÁTOROM FOLKLÓRNEHO ODEVU PAVLOM SUROVÝM

S Pavlom Surovým sme sa stretli v rámci matičnej delegácii v Srbsku, a to priamo v jeho „kráľovstve“, teda v ustanovizni pre kultúru a vzdelávanie Kultúrne centrum Kysáč, ktorým nás previedol (inštitúcia má vlastnú sálu pre kultúrne podujatia, knižnicu či šatnicu folklórnych odevov) a predstavil aj svoju originálnu výstavu Trón, ktorá bola nainštalovaná v tomto centre. Pre neznalých problematiky treba dodať, že Kysáč je obec v Srbsku, v časti Vojvodina a okrese Nový Sad, kde sa učí srbsky aj slovensky. Táto obec, ako aj mnohé iné obce Vojvodiny, kde sa presťahovali Slováci na prelome 17. a 18. storočia, si dodnes udržiavajú slovenský jazyk, folklór, tradície a zvyky. Kultúrne centrum tu bolo založené už v roku 1964 a funguje dodnes.

Pavel Surový je skutočne všestranný človek. Je to grafický dizajnér, módny fotograf, kolekcionár ľudového odevu, ktorý sa usiluje o predstavovanie kultúry cez prizmu duchovného a filozofického podkladu. Je držiteľom ceny Slovak Multimedia PRIX (2003), nositeľ prvej ceny na súťaži HiiiBrand (2010) v Čine za najúspešnejší svetový brend a je taktiež nositeľ európskeho Oskara Design Angel na AdPrintFestivale (2012) za najúspešnejšie logo v Európe. Okrem toho získal množstvo ďalších ocenení v Paríži, Rusu, Prahe, ale aj v Slovinsku, Belgicku či Gruzínsku. Je nositeľom 27 zlatých mediailí, 45 strieborných a vyše 50 bronzových medailí na festivaloch vo Francúzsku, Belgicku, Česku, Gruzínsku Čiernej Hore, Bulharsku, Slovinsku, Chorvátsku, Albánsku, Turecku, Cypre, Severnom Macedónsku, Nikarague, v Indii, na Islande, čo ho robí skutočne svetovou osobnosťou. V roku 2022 svoju tvorbu v rámci výstavu “TRON” prezentoval po siedmich kultúrnych centrách v Novom Sade k titule Europské mesto kultúry – Nový Sad 2022, zúčastnil sa medzinárodného festivaloch ETNOLOGY GEST (Belehrad), IBEFF (St. Peterburgu), BISERNA GRANA (SR) a svoj výstavu tiež predstavil aj na bratislavskom hrade. Najbližší plán je tieto diela predstaviť v centre národnej kultúry, v meste Martin. Za to, že vyčnieva si samozrejme, ako my všetci, zažil aj mnohé útoky. Pôsobí ako poslanec vo Vojdinskej „skupštine“ (parlamente) za Slováci vpred. V rámci predloženého čísla Slovenských pohľadov budeme prezentovať jeho výstavu TRÓN, ktorá mala premiéru v Paríži, ale bola inštalovaná aj v Maribore (Slovinsko), Budapešti, Uherskom Hradišti, v Múzeu republiky Srbskej a niekoľkokrát v Belehrade. Ide o skutočne impozantné dielo a je pre nás česť, že ho môžeme prezentovať aj v druhom najstaršom európskom kultúrnom periodiku po Letopise Matice srbskej, teda v Slovenských pohľadoch.

1. Pozdravujem Vás, po poslednom stretnutí na mňa vaše diela skutočne urobili dojem. Minulý rok sme s viacerými umelcami a aktivistami spísali manifest národnej neomoderny, myslím si, že vaše diela presne spĺňajú požiadavky toho, ako by taká národná neomoderna mala vyzerať. Vychádzate z tradície, no dávate jej skutočne moderný dizajn, pracujete so symbolizmom, filozofiou, hlbšími významom… Na úvod Vás teda poprosím o predstavenie Vašej tvorby a výstavy, ktorú budeme prezentovať v Slovenských pohľadoch…

Moja práca je špecifickou reinterpretáciou ľudových odevov ako nehmotného kultúrneho dedičstva, v ktorej odvážne kombinujem tradičné prvky a prezentujem ich z originálnej perspektívy, ktorá špecifickým spôsobom mení estetické a tradičné modely. Moje fotografie z opusu Trón – so zameraním na spojenie tradície a spirituality – predstavujú divákom originálne a autentické ľudové kroje Srbov, Slovákov, Maďarov, Šokcov, Bunevcov, Rumunov a Rusínov. Ako umelec hľadám ideu večnej krásy a duchovnú inšpiráciu, ktorá musí podnecovať umenie, sny i túžbu po nedosiahnuteľnej večnosti – výraz, ktorý mení pohľad na ženy, náboženstvo, históriu, tradície a napokon aj na experiment a filozofickú hru, provokujúcu a narúšajúcu zakorenené dogmy a vzorce správania v spoločnosti.

Vo svojich projektoch, odhaľovaním tajomstva a mystiky starých ľudových krojov, duchovných presvedčení a mýtov rôznych období, korunujem archetyp božskej krásy Afrodity. Svojím umeleckým výskumom ukazujem, že v kresťanskej civilizácii každá prakrása – a s ňou aj ženská krása – podlieha utajeniu, najmä v ľudových krojoch, ktoré za mnohými vrstvami spodničiek, čipiek, stužiek, mašlí a výšiviek ukrývajú nedosiahnuteľný ideál panenskej krásy.

Každý národ prostredníctvom svojho národného kroja vyzdvihuje autentické symboly a črty, ktoré ho definujú ako národ a robia ho špecifickým a jedinečným. Na krojoch sa podpísali mýty, legendy, tradície a kultúra ľudí, ale aj náboženstvo. Ženskú krásu v Tróne reprezentujú krásne ženské protagonistky v archaických ľudových krojoch. Pozemský, pominuteľný život tu – popri ženskej kráse – symbolizujú aj dukáty, koráliky, korunky, šperky a pokrývky hlavy, ktoré v dnešnej dobe predstavujú neustálu honbu za slávou, bohatstvom, mocou, popularitou, obdivom, krásou a spoločenským postavením. Ďalšou skrytou, no ešte dôležitejšou dominantou v Tróne sú rôzne náboženské a starobylé symboly votkané do archaického národného kroja. Práve tieto nadčasové symboly nás vedú k duchovnému svetu, k viere a k Bohu. Vieru v Boha, Ježiša Krista a anjelov možno vnímať aj prostredníctvom symbolov, ktoré sa nosili a používali v každodennom živote.

Trón v svetskom i duchovnom zmysle predstavuje boj ľudu o moc – teda o trón. Samotný názov naznačuje, že archaické kroje čerpajú inšpiráciu z kráľovských dvorov a že kráľovské koruny symbolizujú svadobné pokrývky hlavy. Na kráľovskom dvore sa okrem rozkoše dostáva do popredia ženská krása, ktorá bola hlavnou inšpiráciou pre mnohých umelcov. „Zrkadielko, zrkadielko, kto je na svete najkrajší?“ V mojom stroji času je každá ženská protagonistka najkrajšia a duchovne hodná obsadiť Trón.

Moje fotografie nie sú len odrazom multikulturalizmu a spolunažívania ľudí v týchto oblastiach. Nie sú len esteticky pôsobivými zobrazeniami ľudových krojov, ale nesú v sebe hlbšie, sublimované posolstvá. Fotografie ukazujú jedinečné spojenie umenia a etnológie, tradície a modernej doby, ako aj historicko-národný medzník v oblasti módneho dizajnu. Predstavujú európske hlavné mesto v duchovnom, historickom, filozofickom a kresťanskom zmysle a zároveň nás vedú k skúmaniu vlastného pôvodu a koreňov. Svojím etnografickým pozorovaním a inštinktom som prostredníctvom fantazmagorických fotografií sublimoval túto náhodu do originálneho a jedinečného stvárnenia. Z tohto pohľadu predstavuje Trón novú víziu archaického ľudového odevu. Z môjho pohľadu Trón zároveň stavia proti sebe, ale aj spája dva svety – pozemský a duchovný –, cez ktoré sa prostredníctvom alegórie a metafory láme a odráža môj filozofický výraz. V popredí si niektorí diváci na fotografiách všimnú len krásne dievčatá či farebnosť ľudových krojov, no určite sa nájdu aj takí, ktorí v historických či mýtických postavách rozpoznajú alegórie a sublimované posolstvá, ktoré v sebe nesú. Trón je viacvrstvový symbolický príbeh. Presahuje tradíciu do vzdialenej budúcnosti i minulosti. Pri jeho tvorbe som sa riadil predovšetkým intuíciou a symbolikou. Vybral som archaické ľudové kroje, ktoré ma inšpirovali a prostredníctvom ktorých som mohol vyjadriť svoju víziu, emóciu a dojem. Ľudové kroje nášho regiónu mi slúžili ako pomôcka pri vytváraní postáv a rozprávaní obrazových príbehov. Aj z tohto hľadiska by sa malo pristupovať k týmto fotografiám. Práve v tom spočíva čaro ich vnímania a interpretácie.

2. Ako ste sa dostali k povolaniu dizajnéra, fotografa a fanúšika ľudového odevu?

Filozofia ma zaujímala od malička, rovnako ako snaha budovať nové svety. Už ako dieťa som vnímal svet inak a maľoval som inak než ostatní žiaci v škole. Postupne boli moje práce publikované v novinách. Na strednej škole ma vybrali do Petnice – školy pre nadaných žiakov –, kde sme sa učili o začiatkoch internetu a tvorbe webových stránok. Prácu som začal brať seriózne a pustil som sa do tvorby webstránok, dizajnu časopisov a grafických riešení.

Boli to síce práce skôr amatérske než profesionálne, no svoj sen o vlastnom grafickom štúdiu som nikdy neopustil. Neustále som čítal zahraničné dizajnérske magazíny. Už ako študent som mal vlastné grafické štúdio, v ktorom som spolupracoval so študentmi VŠMU na grafických riešeniach. Keďže však ich práce neboli dostatočne kvalitné a klientom sa nepáčili, jedného dňa som s tým skončil a povedal som si, že ak mám ideu a cieľ, začnem dizajnérsku prácu robiť sám. Dennodenne som kreslil, tvoril a experimentoval a už po pol roku prišli prvé svetové ocenenia v Číne, Rusku, USA, Taliansku aj na Slovensku. Moje práce boli publikované po celom svete. Umelecká niť bola vždy prítomná v mojom grafickom dizajne, a to aj pri komerčných projektoch. Rovnako to bolo aj pri fotografovaní. S kamarátom sme realizovali projekt o ľudových krojoch vo Vojvodine. Keďže som celú ideu vymyslel ja, manažoval som modelky, tvoril kompozíciu fotografií, scenografiu a zadával im úlohy, verejnosť vnímala najmä samotné fotografie a fotografa. Už vtedy som túžil robiť fotografie inak – dramatickejšie a umeleckejšie –, zatiaľ čo môj kamarát sa chcel čo najskôr vrátiť domov za manželkou a nechcel tráviť čas na dlhých foteniach. Keď sa odsťahoval na Slovensko, vzal som fotoaparát do rúk a do roka som sa vypracoval na svetovo oceňovaného fotografa. Po mojich úspechoch mi raz napísal: „Teraz je to tak, ako malo byť.“ Po úspešnom projekte CORONA so slovenskými ľudovými krojmi Slovákov v Srbsku, za ktorý som získal prvú cenu v Rusku na festivale IBEFF ako najlepší v kategórii módna fotografia, si ma začali všímať aj doma v Srbsku.

Dostal som príležitosť od čelných predstaviteľov Nadácie Mesta Nový Sad vytvoriť veľkolepý projekt TRÓN, v ktorom mala dominovať umelecká fotografia a dievčatá v ľudových krojoch až siedmich národov: Slovákov, Srbov, Maďarov, Rusínov, Rumunov, Bunjevcov a Šokcov. Výstava Trón otvárala prestížny titul Európske mesto kultúry – Nový Sad 2022 a zároveň bola v rovnakom období inštalovaná až v siedmich kultúrnych staniciach v Novom Sade. Ide zároveň o najoceňovanejší fotografický projekt slovenského umelca žijúceho v Srbsku, za ktorý som na troch kontinentoch získal viac ako sto medailí. Najnovšou je zlatá medaila z Číny.

Ľudový odev som si zamiloval v čase, keď som pôsobil ako ideový tvorca Festivalu slovenských ľudových krojov Slovákov v Srbsku. Vtedy som zistil, že ženské spolky často nechceli prísť na festival, pokiaľ neboli v prvom pláne a pod reflektormi. Zároveň neboli ochotné zapožičiavať kroje – a ak áno, podmieňovali to tým, že ich musia nosiť ich vnučky alebo rodinní príslušníci. Povedal som si: „Pavel, musíš byť múdrejší.“ Rozhodol som sa kúpiť kroje zo všetkých slovenských miest a dedín, aby som bol úplne samostatný, sebestačný a mohol obliecť ktorékoľvek dievča do rôznych krojov. Začal som zbierať aj ľudový nábytok a etnografické predmety. Bola to približne dvojročná dobrodružná cesta po slovenských dedinách, počas ktorej som sa snažil získať čo najviac autentických, starých kusov. Táto snaha nebola márna. Následne som z týchto zbierok začal vytvárať výstavy a používať ich vo svojom fotografickom štýle, ktorý sa stal jedinečným a rozpoznateľným.

Návšteva predsedu Matice Slovenskej na čele s JUDr. Mariánom Gešperom, PhD. a jeho delegáciou v Kultúrnemom centre Kysáč

3. Máte za sebou skutočne svetové úspechy. Ktoré z vyššie menovaných úspechov považujete za najvýznamnejšie a prečo?

V relatívne krátkom čase som získal až 27 zlatých, 35 strieborných a 47 bronzových medailí na medzinárodných fotosúťažiach v Rusku, Francúzsku, Belgicku, Česku, Gruzínsku, Čiernej Hore, Bulharsku, Slovinsku, Chorvátsku, Albánsku, Turecku, na Cypre, v Severnom Macedónsku, Nikarague, Indii a na Islande.

Dva roky po sebe som získal prvú cenu poroty na festivale IBEFF etnomódy v Rusku v kategórii módnej fotografie. V Paríži som na súťaži WPE Photography International Awards získal prvú cenu poroty za najlepší portrét vytvorený pomocou umelej inteligencie, ako aj tretiu cenu za portrét Márie Magdalény. Bol som vyhlásený za najúspešnejšieho portrétového fotografa v Česku na medzinárodnom fotosalóne Bohemia v Prahe a vo Vsetíne za najúspešnejšieho fotografa bienále.

V Slovinsku som získal zlatú medailu Fotografskej asociácie Slovinska v kategórii séria a zároveň som bol vyhlásený za najlepšieho autora a fotografa na 23. Celjskom fotosalóne. Na medzinárodných fotosúťažiach umeleckej fotografie som získal po dve zlaté medaily v kategóriách farebná a čiernobiela fotografia v Belgicku a Gruzínsku.

Najnovšie som v Číne získal prvé miesto spomedzi 3 018 súťažiacich fotografií a prvú cenu – zlatú medailu – za moje videnie portrétu grófky Alžbety (Eržebet) Bátoryovej. V Nankingu, v južnom hlavnom meste Číny, mi bola vo veľkom umeleckom múzeu udelená zlatá medaila ešte pred otvorením výstavy Večný duch – fotografická vízia Pavla Surového.

Čína spoznala moje umenie už v roku 2010, keď mi udelila prvú cenu poroty za najlepší brand spomedzi 4 163 súťažiacich prác zo 60 krajín.

Najviac pre mňa znamenajú slová, ktoré povedala Simonida Stanković – umelkyňa world music, autorka a esejistka:

Kúzlo, ktorým ovláda, sa neobmedzuje iba na fotografiu, pretože Pavel Surový je v podstate multimediálnou, renesančnou osobnosťou a všestranným tvorcom. Je autorom nielen svojich úžasných umeleckých fotografií, ale aj všetkého, čo sprevádza jeho výstavy v galériách, sálach, zámkoch, ako aj prezentácie na javisku a v médiách. Je teda komplexným tvorcom konceptov a autorom svojich bohatých projektov, zbierok, prehliadok a výstav – v integrálnom zmysle, ako dramatik a ceremoniár, podobne ako veľký Milić z Mačvy či renesančný génius Leonardo. Či už sám, alebo v spolupráci s blízkymi kolegami, navrhuje celé podujatia a sprievodné programy k výstavám, na ktorých sám participuje na javisku a vystupuje v spolupráci s umelcami podobného cítenia, estetického rozhľadu a pohľadu na svet, aký má napríklad Simonida Stanković. Pavel je fascinujúcou osobnosťou: mužom vznešeným a inšpirovaným ako dieťa, no zároveň premysleným perfekcionistom; extrovertom a zároveň idiorytmickým askétom – pustovníkom vo svojej kláštornej cele chiaroscura, kde v tichosti vytvára zázraky. Je výkonným mužom s bujarým temperamentom, ale aj dobrovoľným rukojemníkom samoty vo svojom alchymistickom laboratóriu. Pre vytváranie tak precízne vypracovaných diel – snových portrétov neskutočných bytostí, žien a dievčat z iného sveta – je totiž potrebné úplné zasvätenie a ponorenie sa do látky. Vyžaduje si to ostražitosť, rozjímanie, meditáciu, akúsi vnútornú modlitbu, ako aj hlboké poznanie nielen umenia a fotografických remeselných zručností, ale aj množstva ďalších disciplín. Zároveň si to vyžaduje záujmy, postrehy a znalosti získané štúdiom i intuíciou, ktoré sa dotýkajú osudu ľudstva, genézy sveta, kozmických zákonov a duchovnosti – tak, ako ich skúmal a uchopoval Leonardo da Vinci či Nikola Tesla. Pavel ako moderný renesančný umelec uspel preto, že jeho diela dýchajú univerzálnosťou a niečím nadpozemským – či už pri sublimovaní slovenských ľudových krojov z Vojvodiny, srbských krojov alebo krojov iných národností, ktorých kultúrne dedičstvo predstavuje bohatstvo, ktoré Pavel svojou zručnosťou povyšuje do inej dimenzie času a priestoru. Všetky tie nádherné šaty a róby v Pavlovej sublimovanej interpretácii nie sú samoúčelné ani neslúžia na presadzovanie všeobecne akceptovaného folklórneho kánonu, ako je to často v lokálnych etno- či menšinových komunitách. Tu hovoríme o oveľa zložitejšom a univerzálnejšom príbehu, ktorý má svoju hĺbku, filozofickú aj metafyzickú rovinu – a čo je najdôležitejšie, nesie jeho magický podpis: Pavel Surový. Metafyzický aspekt celej Pavlovej fotografickej tvorby, a najmä série TRÓN, ma – popri estetike – oslovuje najviac a zanechal vo mne najsilnejší dojem. Ten nadpozemský moment… to niečo transcendentné.
Simonida Stanković, umelkyňa World Music, autorka a esejistka

…alebo slová srbskej divadelnej a filmovej herečky Vjery Mujović, prednesené pri otvorení výstavy v Ruskom kultúrnom centre v Belehrade:

Dostojevskij povedal, že krása zachráni svet. No v tomto nesvätom veku dvadsiateho prvého storočia sa pýtame, kedy sa tak stane. Keď sa však pozrieme na fotografie Pavla Surového, každá z nich hovorí, že krása svet naozaj zachráni. Pavel Surový je renesančná osobnosť. Neviem, čo všetko nerobí, a povedala by som, že je rebelom s dôvodom. Nevieme, či jeho fotografie pochádzajú z 15. alebo z 25. storočia – nútia nás premýšľať o filozofii, dizajne, histórii, tradícii, alebo o tom, či sa nepozeráme na nejakú vzdialenú planétu. Svetlo, ktoré nám dáva, nás osvetľuje a ponúka nové perspektívy interpretácie jeho diel. Pavel – okrem fotografovania svojho syna Miljana – fotografuje výlučne ženy. Keď sa však pozriete na každú jeho fotografiu, mám pocit, že nás Pavel Surový z každej z nich nejakým spôsobom pozoruje. Skúste sa na ne pozrieť – mne sa to tak zdalo a presvedčila som sa o tom. Pavel Surový je Slovák a študoval na Slovensku, no môžem to povedať aj ako doktorka kultúrnej diplomacie: popri Emirovi Kusturicovi, Novakovi Đokovićovi a Nemanjovi Radulovićovi aj Pavel Surový šíri slávu Srbska vo svete. Musel získať množstvo ocenení v zahraničí, aby sa následne vrátil a predstavil sa tu, v Belehrade. Vždy je totiž najťažšie byť špičkou vo vlastnej komunite. Zakončila by som to myšlienkou Michelangela, ktorú Pavel zároveň popiera aj potvrdzuje: krása je odstránenie všetkého nadbytočného. U Pavla je síce množstvo detailov, no každý jeden detail na jeho fotografiách je nevyhnutný.
Vjera Mujović, srbská divadelná a filmová herečka.

4. Pri čítaní vášho životopisu sa čitateľ dozvedá, že ste autorom európsky najúspešnejšieho loga. O aké logo ide? Čo vás najviac inšpiruje pri tvorbe dizajnu?

Som držiteľom ceny Design Angel na prestížnej súťaži AdPrintFestival za logo dizajn Strategia, o ktorom rozhodovala sedemčlenná odborná porota. Ide o viacfarebné logo so šípkami, ktoré symbolizujú smerovanie do všetkých štyroch svetových strán. Strategia je časopis zameraný na grafický dizajn, branding a podnikanie firiem. Získal som tiež prvú cenu v Číne za svetový brand pre parfumériu Diva, ako aj cenu Slovak Multimedia Prix za najlepšiu multimediálnu prácu na Slovensku. Pri tvorbe dizajnu ma vždy inšpirovala snaha vytvárať symboly, ktoré sú esteticky silné, komunikatívne a schopné meniť svet. Realizoval som množstvo rebrandingov a zároveň som sa usiloval dostať do rangu najlepších dizajnérov sveta. Vnímam to ako hru – pri každom novom dizajne sa snažíte prekonať samého seba.

5. Ako dopadla Vaša výstava vašej tvorby v Martine? Čo je podľa vás filozofickým jadrom slovenskej kultúry? Čím sa odlišujeme od iných kultúr?

Výstava v Martine dopadla na výbornú. Slovenské národné múzeum – Etnografické múzeum v Martine považujem za výnimočné miesto s osobitnou duchovnou silou. Veľmi som sa tešil, že si Slováci mohli moje fotografie pozrieť paralelne s dielom Karola Plicku. Hovorím, že odkaz Karola Plicku bol natoľko silný, že dominoval celému storočiu, no duch Karola Plicku v 21. storočí možno nájsť aj v mojich fotografiách ľudových krojov. Veľmi si vážim, že moju výstavu poctili svojou účasťou predseda Matice slovenskej Marián Gešper, tajomník Viliam Komora, vedecký pracovník Lukáš Perný, významná slovenská herečka, producentka a režisérka Deana Mária Horvátová Jakubisková, predsedníčka NRSNM v Srbsku Duška Petráková, viceprimátor Stanislav Thomka, ako aj honorárny konzul Republiky Srbsko Mojmír Vrlík. Veľkou poctou pre mňa bolo, keď Deana Mária Horvátová Jakubisková, manželka Juraja Jakubiska, predniesla odborný a kritický pohľad na moje dielo a otvorila výstavu Trón v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

Pri otvorení povedala:

„Myslím si, že pre umenie je dôležité, aby malo myšlienku a emóciu. Keď sa pozeráme na tieto fotografie, uvedomujeme si, že v nich cítiť silnú emóciu a príbeh. Pre nás Slovanov bol Trón vždy symbolom – žena na ňom stála ako nositeľka energie a prepojenia s vyššími silami. V každej bytosti existuje mužská aj ženská energia. U umelca prevláda ženská energia citlivosti a vnímania. Bez nej by takéto fotografie nemohli vzniknúť. Keď sa pozriete týmto ženám do očí, vidíte dôstojnosť, silu a kráľovnú energiu. Pripomenulo mi to naše slovanské archetypy, ktoré sme s Jurajom Jakubiskom rozvíjali pri práci na Slovanskej epopeji. Preto som tu dnes s vami.“

Deana Jakubisková a predseda Matice slovenskej Marián Gešper s Pavlom Surovým, Stanislavom Thomkom, Mojmirom Vrlíkom a ďalšími na otvorení výstavy

6. Prejdime ku Kultúrnemu centru Kysáč. Aké aktivity realizuje a aké úspechy má za sebou?

Náš národovec Ján Branislav Mičátek, evanjelický farár a spisovateľ z Kysáča, vytvoril v roku 1863 prvý náčrt slovenského erbu a slovenskej zástavy. Dokonca sa pešo vybral na prvé zasadnutie Matice slovenskej do Martina, kde bol zvolený Ján Pauliny-Tóth za predsedu. Ako sa píše: modrá ako belasé nebo – a práve touto belasosťou je ladené aj Kultúrne centrum Kysáč. „Kysáč je modrý a v Kysáči je každá láska modrá,“ napísal náš velikán prof. Zoroslav Spevák Jesenský. Veľký dôraz kladieme na dizajn, architektúru a prepojenie s kultúrnym dedičstvom. Disponujeme dvomi galériami, etno-kanceláriou a veľkou modrou programovou sálou. Organizujeme výstavy, ktoré dosiahli svetový úspech. Môžeme sa pochváliť Medzinárodným detským folklórnym festivalom Zlatá brána, ktorý existuje už 32 rokov a zúčastňuje sa na ňom až 1 300 detí. Organizujeme tiež jediný divadelný festival v Srbsku venovaný rodovej rovnosti – Festival Zuzany Kardelisovej, ktorý má už 22-ročnú tradíciu, ako aj jubilejný Festival slovenských ľudových krojov Slovákov v Srbsku. Za desať rokov sme Kultúrne centrum Kysáč výrazne zviditeľnili na kultúrnej i mediálnej mape. Sme najaktívnejším slovenským kultúrnym centrom v Srbsku.

7. Ako politik vo vojvodinskom parlamente bojujete za práva slovenskej menšiny. Ako vnímate pokusy destabilizovať spoločnosť?

Destabilizácia suverénnych štátov je často diktovaná zvonka. Vidíme to na príklade Slovenska, Srbska či Maďarska. Silné a suverénne krajiny s jasnou pronárodnou politikou nevyhovujú určitým geopolitickým záujmom. Sledujeme snahy o násilné zmeny bez volieb, oslabovanie ekonomiky a vytváranie závislosti. Tomu sa my – národniari a matičiari – musíme postaviť. Slovenská a česká vláda nemali povoliť prelety vojsk NATO počas bombardovania Srbska, pretože tým vystavili riziku aj Slovákov žijúcich v Srbsku. Trpeli sme a boli sme terčom propagandy, ktorej cieľom bolo Srbsko oslabiť a prinútiť ku kapitulácii. Srbsko sa však nikdy nezlomí – je to krajina bojovníkov.

8. Čo by ste odkázali čitateľom Slovenských pohľadov? Ako vnímate ich zakladateľa J. M. Hurbana?

Učiť sa, učiť sa a ešte raz učiť sa. Byť otvorený svetu, prijímať rôznorodosť a učiť sa od najlepších. Súťažiť s elitou vo svete – iba tak môžeme víťaziť. Podobne to hovoril aj prvý predseda Matice slovenskej v Juhoslávii. Parafrázujem: my Slováci nemôžeme dominovať počtom, ale ak bude náš poľnohospodár, učiteľ, lekár či umelec lepší vzdelaním a prácou než ostatní, vtedy zvíťazíme. Stačí sa pozrieť na život a dielo Jozefa Miloslava Hurbana – v každej oblasti jeho pôsobenia nachádzame inšpiráciu. Nech mu je večná sláva.

zhováral sa redaktor DAV DVA, súčasne redaktor SP, lp