Laco Novomeský: Nedeľa (1927), debutové dielo veľkého básnika

Nedeľa je debutová zbierka básní davistu Ladislava Novomeského. Prelína sa v nej sociálna línia s avantgardnou. Básne sú sociálne a melancholické. Sú asociatívne, pričom hlavným prostriedkom je metafora. Typickou črtou je sociálne videnie. Na svet sa autor pozerá očami slúžky a prostitútky. Snaží sa im pomôcť, ale uvedomuje si, že jeho vyznanie nie je dostatočne silné. Používa depoetizovaný jazyk – bežnú syntax a bežnú skladbu. Začítajte sa do veršov velikána slovenskej modernej poézie.

Keď niekedy niekoho zaráža atmosféra a kulisy mojej prvej básnickej zbierky Nedeľa, dnes by som mu chcel povedať, že pre mňa znamenali to, čo znamená pre chlapca – dlho väzneného medzi štyrmi stenami – prvá vychádzka na trávnatú, neohradenú lúku: vyváľal som sa z radosti nad jej objavom. A to je tiež odpoveď, prečo som svoju prvú básnickú zbierku pomenoval Nedeľou. A viedla ma k tomu ešte jedna objektívna príčina, a to tá, že som chcel, aby poézia šiestich všedných dní bola siedmym, dňom nedeľným.

Laco Novomeský

Nedeľa

Laco Novomeský, Nedeľa by L. P. on Scribd

„Noc nechce mať z tichosti pobrežia pôžitok, a preto pricvála klusom, šaty z tmy na seba oblečie, rúcho si hviezdami ozdobí a povie: tu som.

Noc taká rozmarná: tu sa chce utopiť v tichu a v pobrežia kráse
a v meste nechá sa pohostiť hlučnom a veselom na hodokvase.

Okrem hviezd do noci pri dráhe železné] žiarovka so svetlom zvoní,
 raz modrá, zelená, červená; farby si premieňa jak mladí chameleóni.

Priateľ si zapáli cigaru a vtipy robí si z noci a šera,
ja jeho milenke s pátosom rozpravám preklady z Apollinaira,
hoc veľmi dobre viem, že ju verš nijako nezaujíma,
ale je noc a my sami sme, potom je psovsky a mizerné zima,
a vtedy človeku veselý verša zvuk podivné do ušú zneje.

Ale my vieme, že cigarou, veršami človek sa nikedy nezohreje
a potom: navečer človeku dlhý chod určité do nohy vstúpi,
po dlhej prechádzke i ten hosť nezvaný – hlad – na nás doista vycerí zuby.
Ó, jako sladko je vtedy si posedieť v hostinci „K dvanástim slzičkám Márie Panny“, na ústa prilepiť pohár a cítiť sa, akoby boli sme sami,
ale tu okrem nás desiati vojaci peniacom pri pive sedia,
hovoria o láske, o práci, o vine, však iste reč svoju nedopovedia,
bo človek človeku srdce si nikedy dokorán nepootvára
a na stôl k poháru položí z duše kus, aby však predsa sa úplnou zdala.

Snáď v celom živote človek len jediný jeden raz úprimne srdce si zverí, milenec milenke, kým títo ramena túžobne vrelému objatiu nerozostreli, ale ti milenci o svojej láske tak mnoho veď si povedať majú,
že potom na veci ostatné, na všedné, tak ľahko, ľahučko pozabúdajú.
Na stolci bukovom sediaci starec si osvojil veselej radosti zvyky,
 pretože starý je, tak svoju radosť si po kuse ukladá do harmoniky,
a nám tá mizerná pesnička lahodí, hoci je zodratá, stará,
lebo my, my chasa veselá, kradneme z radosti slepého harmonikára.
Veď často nadšené vravíme o veciach, čo predtým nikedy nevideli sme,
povedzme o chráme z gotiky doby, čo ťahy má vážne a prísne,
lebo i dnešok má pôvaby, ale tie slúžia nám k životu každodennému,
dobré je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú,
a pri tej mŕtvote riecť si: i to bola, to bola krása,
hoc už dnes človeku niekedy tak veľmi podivnou zdá sa,
nuž ale čím bol spestrený život náš, čo by sa na ňom nám lákavým zdalo,
keby tak prúdenie kontrastných svetiel do hmiel sa nikedy nepousmialo.
Do nášho života napätie, výstup, pád, boj a mier nelieva sily,
 a predsa žiť ešte chceme, ešte sme telo si do rakvy neuložili!
            Tak isto nádherným zdá sa nám bubna zvuk, keď velí do tanca šimy,
 ako keď bača sa namáha k odzemku s gajdami nafúkanými.

Ale nik na svete v hostinci nevyžil pri láske, vine a speve
a môjho priateľa milenka na domov, na otca, na matku zabudnúť nevie, lebo len básnici hovoria: milovať, milovať, potom hoc svet nech sa zrúti,
milovať, v láske žiť, kým v ruky studené kríž smrti do rakvy nepodajú ti, milovať, v láske žiť, kým do dna vypiješ života červený kalich,
užívať‘ všetku slast‘, ktorá tu na svete čaká nás nedokonalých.
Však vždycky básnici tvorili a dali vždycky viac na teórie,
     a môjho priateľa milenka životom skutočným, prakticky žije.

     Noc ešte väčšmi si zvraštila čelo, keď do rúk krčmárka klobúky dala
  a môjho priateľa milenka milenke triezvej sa nepodobala.
  Noc chce byť samotná, a preto ľudí z nábrežia zahnala domov,
  sama sa rozbehla po kraji, vznáša sa nad vodou a v tôni zvädnutých         stromov.
Námorník na puške s bodákom bujaré myšlienky za ruku vodí,
breh rieky tichý je, iba keď vlny na Dunaji zaškrípu pod ťarchou nákladných lodí.“[1]

---

---