V odpore proti dohasínajúcemu a o to teda ukrutnejšiemu feudálnemu zriadeniu je pochopiteľne príkladnejším vzorom Veľká francúzska revolúcia, prepukajúca v čase pôsobenia Juraja Fándlyho, ale aj protipánsky zbor Juraja Jánošíka, odohrávajúci sa tak isto v XVIII. storočí, než sú poddaným síce citlivo naklonené, no o feudálnom práve nepochybujúce prejavy rozhľadeného naháčskeho (1) kazateľa. V tlačených publikáciách, vychodiacich v druhej polovici XVIII. storočia v Uhorsku, najmä však po nemecky v rakúskych krajinách a v Nemecku, nájdu sa nesporne pôvodnejšie a objaviteľskejšie diela o rozličných možnostiach zlepšenia poľného hospodárstva, než boli usilovne a svedomite po slovensky vydávané kompilácie naháčskeho autora Pilného domáceho hospodára, Naučení o úhoroch a včelách a iných popularizujúcich hospodárskych publikácií.
A konečne v zápase proti bezduchému autoritárstvu cirkvi, stotožňujúcemu vieru v boha so slepou oddanosťou vtedajšiemu šľachtickému a poddanskému svetskému zriadeniu, boli i v storočí Jura Fándlyho, ako aj pred ním dôslednejší bojovníci, než bol autor Dôverného rozhovoru mnícha s diablom o premnohých háklivých otázkach cirkevných a náboženských kapitulúci prijatím cirkevného trestu v hrobke trnavského františkánskeho kláštora.
Nie revolučného odbojníka proti feudalizmu a jeho cirkevnej ochrane, nie originálneho vynálezcu a vedeckú autoritu slávime, keď si 21. októbra roku 1950 pripomíname deň narodenia Juraja Fándlyho, najčulejšieho a najvýznamnejšieho publicistu bernolákovského pohybu. Ba dnes už ani to nie je hlavnou príčinou všeobecných spomienok na Fándlyho, že bol prvý medzi autormi do tých čias zneužívanou slovenskou rečou písaných kníh. Vie sa predsa, že najmä v období jozefinizmu nebol to nijaký prevratný čin; samotná vrchnosť naliehala na to, aby rozličné oznámenia i poučenia prednášali ľudu v jeho reči.
Z akého dôvodu teda pristupujeme 200 rokov po narodení Fándlyho v pohnutej úcte k jeho pamiatke my, revolučná generácia budovateľov nového – už socialistického spoločenského usporiadania, v období tuhých zápasov proti mnohým ostatkom kapitalizmu? A z akých dôvodov táto doba prvá a jediná v slovenskej histórii oceňuje v plnom rozsahu a v náležitej hĺbke význam pôsobnosti a osobnosti Juraja Fándlyho?
Neboril uvedomelo feudálne poriadky, nebol originálnym vedeckým objaviteľom… Bol však zanietene oddaný svojmu ľudu, – „chudobe slovenskej“, ako ho zavše i sám oslovuje, – poznal a živo preciťoval jeho mizérie, nedostatky, trudy i potreby a po celý svoj neveselý život s tvrdohlavou dôslednosťou hľadal a propagoval lieky na odstránenie týchto bied.
A táto línia jeho životnej pôsobnosti privádza ho, prirodzene, do sporov s feudalizmom vôbec, ale predovšetkým (už aj vtedy) s cirkevnou vrchnosťou, ona činí zo životného diela Juraja Fándlyho aj po 140. rokoch od jeho smrti aj pre náš dnešok živý odkaz. Ba žiada sa dôrazne vyzdvihnuť, že celistvý obraz Fándlyho úsilí je zjavný až dnes, na úzadí udalostí odohrávajúcich sa v zápase o nastolenie nových spoločenských poriadkov a nových vzťahov medzi ľuďmi.
Fándly nebol ani doteraz neznámy, najmä pozorným čitateľom slovenskej histórie a dejín literatúry. Vedelo sa však o ňom iba toľko, že bol autorom viacerých náučných kníh z hospodárskeho odboru a centrálnou osobnosťou sporu, vyvolávaného Jozefom I. a Bajzom. Iba J. Vlček v starších Dejinách českej literatúry zmieňuje sa letmo o obsahu jeho 4-dielnej Dúwernej zmlúwy medzi mníchom a ďáblom, hoci tak dielo samotné, ako aj jeho osudy sú neobyčajne závažné pre poznanie skutočnej slovenskej minulosti a, prirodzene, aj pre náležité poznanie Fándlyho osobnosti. „Dúwernej zmlúwa“ otvorene a rečou hodnou vynikajúceho spisovateľa brojí proti zneužívaniu náboženstva, ako by sme to povedali v súčasnej reči, proti zatemňovaniu ľudského úsudku náboženstvom, ako aj proti, aby si mníšske rehole (vtedy neobyčajne početné) zneužívaním náboženstva zriaďovali pohodlný pozemský život.
Z inych prác, vychodiacich teraz pri jubileu Juraja Fándlyho, je známe, ako osudy stíhali toto dielo Fándlyho a Fándlyho samotného. Avšak o tom všetkom nijakým spôsobom nepoučila história generácie dvoch storočí. Prečo? Nášmu skrz-naskrz scirkevnenému historizovaniu sa prosto nehodilo zmieňovať sa o takých javoch len preto, lebo dokumentovali úzku spätosť cirkvi s utláčateľskými svetskými zriadeniami, ako aj to, že kedykoľvek sa ujal utláčaného ľudu kňaz, hocijako nábožný, dostal sa do sporu často predovšetkým so svojimi cirkevnými predstaviteľmi. Toto je prvý – a nový – záver, vyplývajúci zo životných osudov Juraja Fándlyho pri spomienke na 200. výročie jeho narodenia. Súčasné hnutie vlasteneckého kňazstva, ktoré i za cenu nepriazne a zloby vysokej cirkevnej hierarchie žehná a pomáha úsiliam o vytvorenie lepších a šťastnejších životných podmienok pre svoj ľud, môže si pripomenúť pri slávnostných spomienkach na Juraja Fándlyho, že nestojí osamelo ani len v slovenskej histórii, no na rozdiel od Fándlyho v situácii nepomerne priaznivejšej, pretože jeho zápas už nie je taký nerovný, ako bol zápas Fándlyho v druhej polovici XVIII. storočia, nestojí už tak osamelo a bez podpory, ako stál Fándly.
Nie menej časové značenie majú však i pre dnešok Fándlyho výchovné úsilia, ktoré nemôže znehodnotiť ani to, že Fándly mylne videl pôvod všetkých bied svojho ľudu v nevedomosti a nie v jestvovaní feudálneho koristníctva, systematicky udržiavajúceho ľud v nevedomosti. Veď odstránenie nespravodlivého, koristníckeho spoločenského systému – dnes to už všetci dobre vieme – neznačí ešte automaticky nastolenie nového a spravodlivejšieho poriadku. Vybudovanie takého poriadku predpokladá účasť širokých ľudových más, náležite vzdelaných a dobre poučených. A tu znova čujeme zreteľne Jura Fándlyho prihovárať sa našej prítomnosti. Húževnato učil ľudí lepšie a účelnejšie hospodáriť, múdrejšie ľudskejšie žiť, prekonávať staré a škodlivé zvyklosti, konzervatívne obyčaje. V naučení o úhoroch, v rozhovore medzi „richátrom a úradskíma“ čítame i takéto naliehanie poučeného sedliackeho richtára: „Odstúpime už raz od našich predkov, nehovorme: ako naši predkovia robili, tak aj my budeme. My si to za veľké šťastie pokladajme, že máme lepšie naučenie, lepšiu pomoc v našich roľníckych prácach, a to pre náš osobný aj pre všeobecný štátny osoh, ktorého silu a rozmnoženie sme povinní tiež podporovať.“
Tento Fándlyho výrok sa stal ústredným heslom slávností, usporiadaných pri 200. výročí jeho narodenia. Je výrazne charakteristický pre Fándlyho. Je v najvyššej miere časový pre dnešok, pre „slovenskú chudobu“ v jej borbe za vyššie a výnosnejšie formy hospodárenia i po toľkých desaťročiach od čias Fándlyho pôsobnosti. (1950)
Laco Novomeský: Odkaz Juraja Fándlyho. Kultúrny život V (1950), 20. (22.10.1950) 1-2. – Napísané pri príležitosti 200. výročia Juraja Fándlyho
Doslov o leninskej interpretácii dejín
Text, ktorý ste prečítali, je dôkazom veľkosti Ladislava Novomeského. Tento nadpriemerne vzdelaný slovenský intelektuál, národný a sociálny buditeľ 20. storočia v texte osvetľuje zamlčiavanú dimenziu slovenských národných dejín. Dimenziu triednu – teda prístup, ktorý definovali marxistickí teoretici ako leninský prístup k histórii. Tento koncept, ktorý je založený na skúmaní pokrokových prvkov dejín reprezentoval okrem Novomeského napríklad český kultúrny historik Zděnek Nejedlý, marxistický historik Peter Ratkoš alebo davista Vladimír Clementis. Podľa Druga je leninský vzťah ku kultúrnemu dedičstvu definovaný ako vychádzanie zo starého, pre pochopenie nového. Čo je odlišné od ostatných historických prístupov? Podľa Petra Ratkoša je to predovšetkým objektivita, ktorá súvisí so sledovaním socioekonomických, politických a ideologických pomerov, za akých sa tá-ktorá historická udalosť odohrávala. Ratkoš píše: „V minulosti bolo zvykom nechávať hovoriť pramene bez komentára, a bez ohľadu na to, či pochodili z pera príslušníkov vládnúcej alebo pochádzali z prostredia triedne potláčaného roľníctva. Takýto prístup bol objektivistický, no nie objektívny.“ Ratkoš je mimochodom autorom mnohých publikácií, ktoré za zaoberali triednym bojom v našich dejinách – príkladom je rozsiahla štúdia o baníckom povstaní v 16. storočí alebo dejiny Veľkej Moravy. Ratkoš je súčasnosťou zaznávaný a nedocenený historik, ktorého odkaz bude v budúcnosti potrebný pre skutočné pochopenie našich dejín. Leninský prístup je založený na nadväznosti k pokrokovému odkazu minulosti. Mimochodom, aj DAVista Siracký, podobne ako Novomeský, zastáva názor, že milovať národ znamená pomôcť mu predovšetkým materiálne.
Text Ladislava Novomeského je ukážkovým príkladom jednak leninského prístupu k histórii a zároveň jeho vlastnej teórie syntézy kultúrnych prvkov v stavbe národných dejín. Moment syntézy môžeme pozorovať pri poukazovaní na to kňazstvo, ktoré stálo na strane chudoby ako nasledovania hodný vzor. Nerieši teologické otázky, ale praktické – teda, kto stál na strane utláčaných a kto stál na strane vládnúcej triedy. Kňaza Fándlyho vníma hlavne ako pokrokového mysliteľa, ktorý sa nebál postaviť sa za „slovenskú chudobu.“ Novomeský, ako osobnosť, ktorá sa vo svojich prácach často snaží o zmierenie kresťanstva, národných dejín a komunizmu, kritizuje duchovenstvo hlavne pre spätosť s ekonomicko-politickými záujmami vládnúcej triedy. Nekritizuje samotnú vieru v Boha alebo duchovna človeka; zameriava sa na zneužívanie tejto viery cirkevnými kruhmi. V Novomeského odkaze nenachádzame, narozdiel od iných autorov, striktne materialisticko-ateistický prístup, ale skôr gramsciovsko-hegeliánsky, teda odvíjajúci sa v symbióze duchovných a materiálnych hýbateľov dejín. Uvedený text taktiež dokumentuje Novomeského rozhľad v dejinách literatúry a filozofie, ktorý nadobudol poctivou drinou nad knihami. Fándlyho nevníma nekriticky (viď pasáže o tom, že jeho dielo nie je nejakým spôsobom prelomové a ani nie je veľmi revolučné), podčiarkuje však zamlčiavanú dimenziu odkazu jeho diela. Tak podobne podčiarkujeme dnes aj my zamlčiavanú dimenziu Novomeského diela. V súčasných médiách možno nájdete Novomeského básne o láske, no nenájdete podobné, triedne uvedomelé texty, ako tento vyššie uvedený. Naše národné dejiny majú veľa svetlých okamihov, ktoré sú rozhodne inšpiratívnejšie, než omielanie o neexistujúcej európskej identite. Veľká Morava, Jánošík, banícke povstanie, cholerové povstanie, protihabsburgské povstania, husitstvo, bernolákovci, štúrovci, hlasisti, davisti – to všetko sú hrdé súčasti našej kultúrnej stavby. Preto si myslím, že je nutné znova hovoriť o našich dejinách a to hlavne cez výklad pokrokových odkazov, ktoré si všímal práve velikán Novomeský.
Doslov spracoval Mgr. Lukáš Perný
1 Juraj Fándly pôsobil v rokoch 1780 – 1807 ako farár v obci Naháč, v blízkosti Trnavy.
| Foto: | Bratislavská župa, CC |
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.
