So súhlasom autora Vám, prinášame staršiu esej od docenta Ladislava Hohoša o francúzskom marxistickom filozovi Alainovi Badiouvi (autor knihy Komunistická hypotéza), ktorá pôvodne vyšla na Slove v roku 2016.
„Stalo sa počas hrôzy za jednej hlbokej noci“ (parafráza dramatika Racina). Takto reagoval na výsledok prezidentských volieb v USA známy francúzsky postmarxistický filozof, ktorý sa hlási k idei komunizmu. Ako to vidí A. Badiou:
Od osemdesiatych rokov došlo k zlyhaniu socialistických štátov (Rusko, Čína) a v širšom zmysle k zlyhaniu kolektivistickej vízie. Na subjektívnej úrovni dovtedy vystupovali dve alternatívy. Liberalizmus považuje za základ sociálnej organizácie súkromné vlastníctvo za cenu enormnej nerovnosti. Cieľom politických aktivít anarchizmu-socializmu-komunizmu je skoncovanie s nerovnosťou aj za cenu násilnej revolúcie. Na jednej strane kontinuita niečoho veľmi starého, na druhej strane nová vízia nastolená Francúzskou revolúciou. Mali sme možnosť strategickej voľby, ktorá však bola zrušená. Neoliberalizmus so strašidelnými nerovnosťami je jediným možným riešením, hoci nikto netvrdí, že je to riešenie dobré. Subjektom je žobrák, spotrebiteľ a vlastník.
Všetky vlády sú nútené to akceptovať, nemôže byť štát, ktorý by neakceptoval víziu jednotnej cesty. Koncentrácia kapitálu je aktuálne výnimočná. 264 osôb disponuje majetkovým ekvivalentom v porovnaní s troma miliardami ľudí. (Tento extrém prekonáva všetky historické monarchie.) Historické strašidlo ako narastanie nerovnosti preto neznamená viac slobody. Zvolenie Trumpa má za následok, že politická oligarchia (trieda) na celosvetovej úrovni predstavuje jednu skupinu, ktorá sa abstraktne delí na republikánov a demokratov, socialistov a liberálov, ľavicu a pravicu. Táto trieda stráca kontrolu nad kapitalistickou mašinériou, ľudia sú frustrovaní, nahnevaní a zatemňujú vzbury. Niet strategickej vízie budúcnosti ľudstva. Do popredia v oligarchiách sa dostáva nový druh aktivistov, stúpencov násilnej a vulgárnej demagógie, ktorí sú na strane gangstrov a mafie. Nové politické osobnosti sa podobajú na fašistov z tridsiatych rokov minulého storočia, lenže nemajú silného nepriateľa, ktorým vtedy boli komunistické strany. Ide o „demokratický fašizmus“, lebo sa odohráva v rámci demokratického aparátu. Avšak kontext je iný, vymknutie reči, možno povedať hocičo a pravý opak hocičoho. Je to afektívna reč, nie vysvetľovanie, ale falošná jednota, ktorá je praktickou jednotou. Príklady: okrem Trumpa Berlusconi, Sarkozy, Orbán, Filipíny, Poľsko, Turecko. Pre mnohých nový spôsob, ako ostať v demokratickej hre; na strane klasickej oligarchie veľmi staré veci sa konvertujú na niečo nového, čo je signifikantné pre nový fašizmus.
Politickú situáciu charakterizoval Badiou v štyroch bodoch:
- (1) Úplná brutalita a slepé krvavé násilie súčasného divokého kapitalizmu. Na Západe nevidíme, čo sa deje v Afrike, na Strednom východe a inde.
- (2) Rozloženie klasickej politickej oligarchie.
- (3) Populárna frustrácia, neschopnosť orientácie, strata stability, pocit zničenia sveta bez možnosti formovať iný svet.
- (4) Absencia inej strategickej alternatívy.
Napriek politickým aktivitám ako „occupy“ niet jednoducho sily na afirmáciu inej strategickej cesty. Uvedené tvorí súčasnú globálnu krízu, ktorá sa nedá redukovať na ekonomickú krízu ostatných rokov. Súčasná kríza je viac subjektívna, pretože osud ľudských bytostí je čoraz menej a menej jasný. Trump bol úspešný preto, lebo opozícia medzi ním a H.Clintonovou nevyjadruje ani nesymbolizuje skutočné protirečenie dnešného sveta. Obaja sa pohybujú v tom istom svete. Ozajstné protirečenie spočíva medzi Trumpom a B. Sandersom, pretože uňho nachádzame body, ktoré idú nad rámec sveta v dnešnej podobe. Výsledok volieb stelesňuje falošné protirečenie, je teda konzervatívny. Namiesto Trumpa si nepredstavujeme jeho protikandidátku. Musíme začať s novou politickou orientáciou, hoci nebude celkom jasné, ako si to predstavujeme, ale ide o to predložiť novú strategickú voľbu. Treba sa postaviť proti strašidelným nerovnostiam súčasného kapitalizmu, proti gangstrom súčasnej politiky ako Trump. Návrat k politike musí nevyhnutne byť návratom k dvom orientáciám v duchu politického hnutia 19. storočia.
- (1) Musíme dokázať, že súkromné vlastníctvo a strašidelné nerovnosti nie sú nevyhnutné.
- (2) Nie je nevyhnutné, aby sa pracujúci oddeľovali podľa špecializácie, opozícia medzi duševnou a manuálnou prácou má byť dlhodobo potlačená.
- (3) Rovnosť musí prekonať rozdielnosti, ľudia sa nebudú separovať na základe národných, rasových, náboženských alebo sexuálnych hraníc. Hranice musia zmiznúť.
- (4) Nemusí existovať štát v podobe oddelenej a ozbrojenej moci. Kolektivizmus proti súkromnému vlastníctvu, polymorfní pracujúci proti špecializácii, konkrétny univerzalizmus proti uzavretým identitám a slobodné združenie proti štátu. Bernie Sanders prisľúbil etablovať novú politickú skupinu pod názvom „Naša revolúcia“. Trumpov úspech musí vytvoriť priestor na novú šancu pre podobné idey.
Dodatok:
O tom, akú váhu reálne má projekt B. Sandersa na politickej scéne, sa rozhodne prakticky. Nechcem špekulovať, či sa to podarí alebo nie.
Pripomeňme si, že nenápadne minulý týždeň bolo výročie, ktoré si nikto nevšíma. Budúci rok však nastane sté výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Táto bola plebejskou revolúciou, od začiatku do konca limitovaná vojnovým komunizmom. Jej priebeh bol do značnej miery tragický. Idea samosprávy, vláda sovietov, bola potlačená hneď v počiatkoch a nepodarilo sa ju obnoviť v duchu novej ústavy v tridsiatych rokoch. Osobitný rozbor si vyžaduje ruská obščina. Zatiaľ iba konštatujem, že Marx, ktorý poctivo ruské reálie študoval, aby odpovedal súdružke Zasuličovej, sa mýlil, keď pripustil možnosť, že táto by v budúcnosti mohla byť progresívnym faktorom, skôr opak je pravdou. Prečo Rusko stále vzdoruje modernizácii podľa západného vzoru?
Stále je šanca nadviazať na Parížsku komúnu, kedy prvý raz v dejinách plebejci prevzali moc a chceli si vládnúť sami. Ukázalo sa, že to je možné. Ruská revolúcia zmenila svet, samozrejme, ako dôsledok prvej svetovej vojny. (Nie som si istý, či bol väčším revolucionárom V. Uľjanov alebo W. Wilson). Sovietsky zväz bol dlho inšpiráciou a nádejou na alternatívu, hoci falošnou. Marx presne popísal, že brutálna negácia starého ešte neznamená jeho kvalitatívne prekonanie, je skôr návratom („surový“ komunizmus [rohe]). Odtiaľ neprišla nová civilizačná alternatíva, nie je ňou ani čínsky svetodejinný experiment. Faktom je, že Lenin sa vymedzil voči imperializmu a ruské impérium sa vymklo Západu. Nadvláda Abendlandu sa skončila ako konflikt civilizácií (moderantnej a radikálnej podľa Patočku). Na to, aby sa zrodila nová civilizačná alternatíva, dozrel čas v súčasnosti. A ak iniciatíva príde z USA, mal Marx pravdu. Amerika je technologickým laboratóriom sveta, v ktorom sa niektoré vývojové medzníky riešia v predstihu (Z. Brzezinski 1970). Má čo ponúknuť, môže obnoviť svoju prestíž, ktorá značne utrpela militantným neoliberalizmom a nezmyselnou víziou jednotného celosvetového trhového štátu. Tá by skončila, že by na svete ostal jediný vlastník, jedna osobokorporácia, ale skôr by planéta bola devastovaná jadrovou vojnou.
Ešte jeden dodatok:
Svet už je multipolárny. S. Eisenstadt prvý prišiel s konceptom „rôznorodých modernít“ (multiple) Synchrónne existuje viac pozemských civilizácií, ktoré sa líšia predovšetkým kultúrou. Ak uvažujeme v schéme dvoch civilizačných alternatív, tak nová civilizačná alternatíva sa bude skladať z viacerých kultúrnych variantov, nebude mať len jednu podobu a niet dôvodu, aby si nárokovala unifikáciu ako neoliberalizmus dnes a sovietsky model v dôsledku Jaltskej dohody. Niektoré jednostrannosti západnej modernity by mohli byť prekonané práve civilizačným polymorfizmom, t.j. využitím skúseností východných civilizácií.
LADISLAV HOHOŠ
http://mariborchan.si/video/alain-badiou/reflections-on-the-recent-election/
