Ľudovít Števko: Odesa 2. mája 2014: „Rusi, usmažte sa!“

Obyvatelia mnohonárodnostného mesta Odesa, si už druhý raz pripomenuli obete protiruskej masakry v Dome odborov na Kulikovom poli, ktorá v mnohom pripomínala zverstvá hitlerovskej soldatesky v Nemecku po nástupe fašizmu. Kulikovo pole je historický názov miesta pamätnej bitky, kde Rusi v roku 1380 na hlavu porazili tatársku Zlatú hordu. Dnes, v novodobej histórii je toto miesto poškvrnené krvou nevinných ľudí, ako dôsledok kyjevského Majdanu a protiruských vášní.

Podľa všeobecne známych faktov masaker sa začal pochodom „ultrtas“ futbalového klubu Černomorec Odesa, ktorý je obľúbený medzi pravicovými extrémistami. Pochodu sa zúčastnili militantní organizátori Majdanu a ozbrojení príslušníci neonacistického zoskupenia Pravý sektor. Medzi touto skupinou a proruskými aktivistami, zastávajúcimi opozičné postoje voči novej kyjevskej moci, došlo k bitke s použitím strelných zbraní pri ktorej boli zabití štyria ľudia. Proruská menšina sa pred vražednými útokmi radikálov snažila ukryť v Dome odborových zväzov na Kulikovom poli, kde sa v tom čase schovávali v miestnostiach budovy aj ženy s deťmi. Rozpútalo sa peklo: Radikáli Pravého sektora začali hádzať dovnútra Molotovove koktaily s výkrikmi: „Rusi, usmažte sa!“ a dve poschodia sa čoskoro ocitli v plameňoch. Niektorí sa udusili toxickými výparmi, iní uhoreli zaživa a ďalší sa pokúšali skákať z okien. Boli to však smrtonosné skoky, pretože týchto odvážlivcov čakala rovnako strašná smrť – ukrajinskí radikáli ich zabíjali baseballovými palicami alebo ich jednoducho zastrelili.

Fotka: Zastrelená tehotná žena Dome odborov

Obraz ohnivej hrôzy, neofašistami práporov Ajdar a Azov posmešne nazývaný „májové šašliky“ bol dokonaný. Na fotografiách, ktoré obleteli internetom a ktoré z ostýchavosti nezverejnila ani jedna americká či európska spravodajská agentúra, boli po uhasení požiaru vidieť obhorené telá žien, znetvorené tváre surovo povraždených ľudí. Brutálny masaker, pri ktorom prišlo o život niekoľko desiatok ľudí, ukrajinská vláda dlho ignorovala, tvrdila, že tragédia sa nedá vyšetriť, hoci udalosti sa odohrali pred stovkami svedkov a k dispozícii bola fotodokumentácia a početné videozáznamy. Rovnako aj dnes, roky po tragédii je vyšetrovanie na bode nula. V roku 2015 prepukol počas vyšetrovania udalostí 2. mája 2014 škandál. Sudcov, ktorí sa pokúšali identifikovať vinníkov masakru, ohrozovali neonacisti z Pravého sektora. Traja sudcovia odeského súdu Alexandr Iščenko, Viktor Koroj a Sergej Žurik museli v obavách o svoj život podpísať vyhlásenie, že od prípadu odstupujú,  po tom, čo do budovy súdu vtrhla veľká tlupa ozbrojencovv maskách, ktorá zablokovala súdny proces a vyhrážala sa sudcom, že ich zastrelí, ak sa nevzdajú ďalšieho vyšetrovania. O incidente, aký nemal obdobu v Európe 21. storočia sa čitatelia novín či diváci verejnoprávnej televízie na Slovensku nedozvedeli nič.

Fotka: Spálené telá v dome hrôzy

V pondelok 2. mája 2016 sa malo pred Domom odborových zväzov konať výročné pamätné zhromaždenie, na ktoré do Odesy prišlo vyše 5 tisíc ľudí z celej Ukrajiny. Napokon sa však míting na tomto pamätnom mieste nekonal, lebo do mesta dorazili stovky príslušníkov neonacistického práporu Azov a batalióny Pravého sektora s vyhrážkami, že účastníkov spomienkovej akcie stihne exemplárny trest. Medzitým zaúradovala polícia – na mieste tragédie zatkla asi 40 osôb a obvinila ich z výtržníctva a protiukrajinskej agitácie. Keď potom anonym nahlásil, že v blízkosti Domu odborov je bomba, polícia a jednotky Národnej gardy nedovolili účastníkom zhromaždenia položiť k budove vence a kvety. Sprievod sa potom za asistencie kukláčov presunul na neďaleké Kulikovo pole, ktoré predtým prehľadali pyrotechnici.

Všetky tieto minulé i súčasné udalosti sú na hony vzdialené od myšlienky demokratizácie Ukrajiny, na ktorú dáva Európa v podobe bianco šeku miliardy eur. Vláda v Kyjeve má nad krajinou iba obmedzenú kontrolu. Zločiny Majdanu, odeský masaker, zabití ľudia v Mariupole, atentáty na novinárov i politikov zostávajú nevyšetrené. Pokrytectvo politikov západnej časti sveta a postoje nadácií, ktorým ležia na srdci ľudské práva pripomínajú tri budhistické opice: Jedna nič nevidí druhá nič nepočuje a tretia mlčí ako hrob.

Fotka: Pokus o únik

Doslov autora

Od vydania knihy Vojna v tieni Majdanu ubehlo päť rokov. Dnes o tých krvavých udalostiach, ktoré sa začali na Námestí nezávislosti v Kyjeve 21. novembra 2013 a pokračovali veľkým májovým masakrom v roku 2014 v Odese, žiaden investigatívny novinár hlavného mediálneho prúdu nenapísal ani riadok. A predsa, Odesa je symbol zamlčanej pravdy, symbol zvrátenej farebnej revolúcie, katastrofy aká sa v Európe 21. storočia odohrala ako dôsledok geopolitickej pažravosti jednej zámorskej veľmoci.

Keď som písal pred piatimi rokmi kapitolu o masakre v Odese tajne som dúfal, že tieto vraždy budú vyšetrené a vrahovia sa dostanú pred súd. Mýlil som sa. Nejaké obvinenie Andrija Volodymyrovyča Parubija, pomajdanského šéfa štátnej bezpečnostnej rady sa údajne potvrdilo, ale vyšetrovanie sa nezačalo. Porubij bol jeden z popredných aktérov farebnej revolúcie na Ukrajine, organizoval bojové oddiely v Odese a ako hlava vražedného komanda by sa mal zodpovedať za upaľovanie ľudí v „Dome hrôzy.“ Obrátia sa ľudskoprávne organizácie na Slovensku na ukrajinské úrady so žiadosťou o dôsledné vyšetrenie tohto prípadu? Sotva. A odváži sa Transparency International EÚ žiadať vyšetrenie podozrivých aktivít Victorie Nulandovej aj prezidenta Joea Bidena a jeho syna na Ukrajine? Odpoveď je jasná: Zabudnime!

Ľudovít Števko

---