V uplynulom období našu internú redakčnú knižnicu obohatila knižka Politika bez moci – Skutočný obraz reality, predstavujúca autorskú prvotinu esejistu a komentátora Mariána Klenka. Analyzuje v nej príčiny aj dôsledky prebiehajúceho transferu skutočnej moci z priestoru volených politických predstaviteľov do najvyšších ekonomických sfér, ktoré svoj spoločenský vplyv, vyvierajúci z ich privilegovaného postavenia a naakumulovaného bohatstva, systematicky využívajú na usmerňovanie politických procesov (ale aj diania v mimovládnych organizáciách). Z politiky tak mizne jej verejné poslanie, politickí aktéri slúžia už iba na administratívnu a technickú správu systému (otázne je, či tomu niekedy bolo inak, pozn. recenzenta). Zvolených reprezentantov ľudu-suveréna sa tak stali iba akísi „údržbári“ ekonomického systému, ktorý najviac vyhovuje úzkej vrstve privilegovaných elít.
V úvode autor stručne rekapituluje dejiny politického myslenia, ktoré boli v znamení postupnej emancipácie ľudských bytostí a postupne priniesli troje práv: občianske práva (sloboda slova, zhromažďovania, tlače či náboženské slobody), politické práva (právo voliť a byť volený do politických orgánov) a napokon sociálne práva ako najčerstvejší výdobytok tvrdých a krvavých bojov pracujúcich (všeobecný prístup ku vzdelaniu či zdravotnej starostlivosti). Z tohto hľadiska hodnotí aj oba režimy, s ktorými sme mali v uplynulých dekádach priamu skúsenosť – kým pokus o socialistické zriadenie spred roku 1989 spĺňal poslednú požiadavku na sociálne práva ako garanciu spotreby určitého rozsahu (teda istej miery sociálnej istoty pre každého ako aj prístupu ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom školstva), vo zvyšných dvoch skupinách práv zlyhával. U súčasného neoliberálneho kapitalistického zriadenia je to presne naopak – občianske a politické práva formálne existujú, avšak realizovanie sociálnych práv značne upadlo a existujú silné tlaky na ich ešte väčšie rozleptanie (kedy sa najbohatšia hŕstka elít snaží pod pláštikom „racionalizačných opatrení“ a „reforiem“ o ešte extrémnejšie prerozdelenie spoločenského bohatstva vo svoj prospech).
Slovensko na semiperiférii diania
Pri definovaní geopolitického postavenia Slovenska vychádza z členenia Immanuela Wallersteina, autora teórie svetového kapitalistického systému, ktorý člení civilizáciu do troch okruhov: krajín jadra, semiperiférie a periférie. Všíma si ukotvenie Slovenska v krajinách semiperiférie, ktorá prakticky vylučuje zlepšenie životného štandardu na úroveň krajín jadra. Krajiny kapitalistickej semiperiférie sa vyznačujú nízkymi mzdami či vyššou nezamestnanosťou a orientujú sa spravidla na vývoz niektorého konkrétneho tovaru. Iné tovary a suroviny zas dovážajú (aj také, ktoré by si mohli zabezpečovať vlastnými silami, nebyť konkurencie nadnárodných spoločností), z čoho vyplýva silná závislosť od krajín kapitalistického jadra, prakticky bez možnosti vytvárať vlastnú politiku. Autor sa jemne dotkol aj príčin zlyhania minulých socialistických režimov. Tie síce dokázali pomerne úspešne vybudovať celé priemysly krajín socialistického bloku (tento proces v značnom nesúlade s Marxovou požiadavkou na realizáciu sociálnych revolúcií vo vyspelých kapitalistických krajinách s rozvinutou materiálnou základňou prebehol spravidla v zaostalých, prevažne agrárnych krajinách), avšak po skončení etapy industrializácie začiatkom 70. rokov začali čeliť výrazným problémom so stagnáciou. Toto približne 20-ročné obdobie sa nieslo v znamení zaostávania za produktívnejšou a efektívnejšou ekonomikou kapitalistického Západu. Skostnatené vedenia byrokratických aparátov štátov „Ostbloku“ nedokázali pružne reagovať na zmeny, ktoré v materiálnej základni nastali (najmä v oblasti inovácií a technologického pokroku), čo spolu s ďalšími objektívnymi faktormi – ako napríklad systematická snaha konkurenčného bloku o naklonenie historických misiek váh na svoju stranu či značná komparatívna nevýhoda socialistického tábora v porovnaní s ním (keďže zaberal menšiu časť planéty a tým pádom aj prístup ku zdrojom bol nižší) – napokon viedlo ku kolapsu tohto systému.
Novodobý Klondike po prevrate
Priestor, ktorý sa demontážou ekonomického zriadenia vyprázdnil, sa tal novodobým Klondikeom pre špekulantov, mafie a žralokov, ktorí sa pohostili na troskách toho, čo bolo vybudované v pote a krvi celých generácií. Expandujúce novozbohatlícke kruhy do seba absorbovali množstvo bývalých straníkov či ich potomkov, ktorí využili obdobie chaosu a prístup k informáciám na vlastné zbohatnutie – na úkor celej spoločnosti. Tieto procesy išli ruka v ruke so zavádzaním neoliberálnych reforiem, ktoré premenili transformáciu socialistických ekonomík na zrýchlený výpredaj štátneho majetku za akciové ceny. Novopečení zbohatlíci – ktorým v našich zemepisných šírkach hovoríme oligarchovia – sa tak zmocnili množstva majetkov, stále potenciálne rentabilných podnikov a zásob nerastných surovín. Celý proces urýchlil Západ, ktorý tlačil na okamžité prijatie nových „pravidiel hry“ – tento tlak neustáva ani po rokoch, pričom zástupcovia politických strán ako poslušní uhladení PR pracovníci kapitalistickej triedy a ich záujmov sa predbiehajú v čoraz absurdnejších zdôvodneniach nevyhnutnosti privatizácie a posilňovania súkromného sektoru.
Logika privatizácie bola podobne smiešna, ako keby rodina predala svoj dom len preto, že v ňom treba vymeniť sanitárne vybavenie, a tak pôjde radšej bývať do drahšieho podnájmu. Zdá sa to absurdné? Na podobnom princípe stojí argumentácia kolaborujúcich politických elít, ktoré sa v postkomunistickej časti Európy podpísali pod výpredaj lukratívneho štátneho majetku do súkromných rúk.“
V krátkosti sa vracia k príčinám nedávnej finančnej krízy, ktorá otriasla celým svetom, pričom nástojčivo poukazuje na hrozby agresívnej financializácie svetovej ekonomiky, ktorú v posledných desaťročiach ovládli novodobí bohovia z Wall Street a iných špekulatívnych búrz. „Reaganizácia“ svetovej politiky (neoliberálne reformy, ktoré v 80. rokoch vo veľkom spustili predovšetkým americký prezident Reagan a britská premiérka Thatcherová) a aplikovanie nových špekulatívnych ekonomických prístupov totiž umožnili rozbujnenie finančného sektora, ktorý v porovnaní so zvyšnými ekonomickými sektormi (reálne prinášajúcimi nejaké užitočné hodnoty) neprimerane narástol. Práve „politika appeasementu“, ktorú si rezignované (alebo čo je horšie – spolupracujúce) politické špičky zvolili vo vzťahu k finančným burzám, viedla k ničím nerušenému a neregulovanému rozvoju vysoko špekulatívnych a rizikových finančných produktov (derivátov) a tak v konečnom dôsledku spôsobila gigantickú finančnú krízu. O nezdravom stave svetovej ekonomiky svedčia aj štatistiky z USA ako jej vlajkovej lode, kde už v roku 2009 priemerná rodina dlžila takmer trojnásobok toho, čo zarobila, pričom tento spotrebiteľský dlh neustále narastá, spolu s ním aj verejný a zahraničný.
POZRI AJ: Aktuálne odkazy a reakcie pred ďalšou krízou, recenzia na knihu Mariána Klenka
V EÚ to nie je o nič lepšie – v roku 2011 zadlženosť krajín eurozóny v pomere k ich HDP dosiahla hrozivých 87,5 percent. Aká bola reakcia elít? Nulová sebareflexia a ďalšie „zoštíhľovanie“ štátu (teda elementárne nepochopenie, alebo skôr nepriznanie skutočných príčin), čím sa celý problém iba ďalej prehlbuje. Navyše, financializácia svetovej ekonomiky umelo nafukuje aj tie ukazovatele, ktoré ešte analytici či ratingové agentúry vnímajú ako pozitívne, napr. rastúci hrubý domáci produkt (HDP). Veľká časť z neho totiž pripadá práve na špekulatívny finančný biznis, pričom tradičné priemyselné sektory (automobilový, strojársky, potravinársky, atď.) sú na ústupe, lebo z hľadiska vysokého kapitálu nepredstavujú až také lukratívne možnosti na zhodnocovanie ako špekulatívne operácie s číslami na burzách.
Bohatí bohatnú…
Spomínaná „reaganizácia“ svetovej ekonomiky sa okrem iných prejavovala aj snahou o čo najmenšie zdaňovanie „úspešných“, čoho výsledkom malo byť akési „prekvapkávanie“ prebytočných finančných prostriedkov od milionárov a miliardárov smerom k nižšie postaveným vrstvám. To sa však, samozrejme, nestalo a tieto procesy napokon viedli iba k ešte väčšiemu prehĺbeniu nerovnosti vo svete, kedy bohatí zbohatli ešte viac a chudobných prinajlepšom neubudlo (aj keď sa svetové elity snažia dokázať opak zámerným ohýbaním kritérií na štatistické vykazovanie výskytu chudoby vo svete). Dali vzniknúť aj novodobému fenoménu pracujúcej chudoby, ktorá dokazuje úpadok strednej vrstvy. Tá sa stáva čoraz vyťaženejšou, kedy aj napriek jej slabnúcemu postaveniu spočíva na jej pleciach čoraz väčšia ťarcha za ekonomické zabezpečenie chodu celej spoločnosti. Stredná vrstva sa tak dostáva do nezmieriteľného konfliktu so sociálnym štátom, kedy má pod vplyvom subjektívneho hodnotenia príčin vlastnej situácie tendenciu podporovať skôr pravicu – kruh sa tak neslávne uzatvára a rozpory sa iba prehlbujú…
Sociálna situácia na Slovensku
Na ďalších stránkach už autor podrobne analyzuje sociálnu situáciu na Slovensku: posvietil si na vývoj nezamestnanosti, problémy v školstve, demografickú krízu, nepriaznivú bytovú otázku i problémy marginalizovaných komunít. Všíma si procesy privatizácie a agresívnej ekonomickej „liberalizácie“, prostredníctvom ktorých sa súkromný sektor snaží ovládnuť aj sociálnu a zdravotnú sféru – systém dôchodkového zabezpečenia či najziskovejšie časti zdravotníckeho systému. Druhý (alebo skôr „drahý“, ako autor vtipne poznamenáva) pilier sa prezentuje ako akési univerzálne riešenie demografickej krízy, pričom sa však ignorujú problémy súvisiace s jeho zavedením a údržbou – a čo je horšie, v budúcnosti môže viesť k narušeniu medzigeneračnej solidarity, kedy dôchodcovia ostanú odkázaní nato, čo si sami našetria. Ďalšou zlatou baňou pre veľkokapitál sa stal zdravotný sektor – jeho najziskovejšie a najlukratívnejšie časti totiž vykazujú rentabilitu na úrovni špekulatívneho kapitálu. To je aj odpoveď na otázku, prečo má súkromný sektor eminentný záujem na vstup do nemocníc, poisťovní, laboratórií či firiem distribuujúcich lieky a zdravotné pomôcky.
Zdravotníctvo sa ‚vďaka‘ svojmu objektu (populácia a jej chorobnosť) stáva megabiznisom 21. storočia.“
Kým v krajinách západnej časti EÚ ostávajú zdravotnícka sféra, sociálny systém či bytová otázka aspoň z väčšej časti nedotknuté súkromným kapitálom (napr. podiel bytov vo vlastníctve obce či štátu je v niektorých krajinách EÚ na úrovni 62 percent, kým u nás sa tento podiel odhaduje na 2,7 percent), postsocialistické krajiny európskej semiperiférie sa stali akýmsi nepísaným neoliberálnym experimentálnym laboratóriom. Prejavuje sa to aj vpustením vysokého kapitálu do oblastí, ktoré by zo svojej podstaty mali patriť do verejnej sféry. Vzniká tlak, aby sa z každého obyvateľa Slovenska stal akýsi „malý podnikateľ“, ktorý vstupuje do vzťahov so súkromnými podnikmi a finančnými inštitúciami, aby si zabezpečil uspokojovanie základných potrieb (byt, poistenie, dôchodok…). Ako Klenko výstižne dodáva, pod vplyvom postupujúcej individualizácie „my“ prestáva existovať, nahradil ho iba istý „zhluk náhodných originalít“. Medzigeneračná solidarita (ale aj solidarita ako taká) sa postupne vytráca v spoločnosti, ktorá kladie na piedestál uspokojovanie spotrebiteľských túžob namiesto zvýšenia životného štandardu pre všetkých. Solidarita sa stáva prebytkom, zbytočným „bremenom“. Takéto rozleptávanie ľudského zmyslu pre kooperáciu a solidaritu má katastrofálne následky a vedie k dehumanizovaniu spoločnosti, ktorá opovrhuje sociálnou prácou ako niečím, čo nie je v súlade s „požiadavkami trhu“.
Legalizovaná korupcia privilegovanej triedy
Je potešujúce, že autor pri hodnotení týchto procesov neobchádza skutočnú podstatu a demaskuje príčiny neutešeného sociálneho stavu. Tie spočívajú v extrémnej ekonomickej nerovnosti a triednom rozdelení spoločnosti, ktoré zabezpečuje vládnucej kapitalistickej triede zdroje dostatočné k tomu, aby systematicky ovplyvňovala verejné dianie vo svoj prospech a deformovala mechanizmy zastupiteľskej demokracie. Rovnosť pred zákonom, sloboda slova a iné občianske či politické práva tak ostávajú skôr v rovine proklamovaných formalít, pričom slúžia na legitimizáciu režimu. Verejný priestor, ktorý by mal byť spoločensky (demokraticky) spravovaný, sa tak stáva bojiskom, kde sa stretávajú záujmy mocných ekonomických skupín – z tohto priestoru je tak občan permanentne vytesňovaný. Tieto procesy sa nedejú iba v „zaostalých krajinách“, ktoré ešte nedorástli na úroveň „vyspelého kapitalistického Západu“ (ako sa domnieva nejeden naivný pravičiar), ale na globálnej nadnárodnej úrovni. Vstup vysokého kapitálu do politickej súťaže či mimovládnych organizácií (vo forme darov, sponzorských príspevkov či iných foriem podpory) de facto korumpuje a to bez ohľadu nato, či sa technicky jedná o legálny či nelegálny postup. Autor ďalej naznačuje vysoko aktuálne riziko, kedy hrozí, že súčasné svetové elity sa v budúcnosti v prípade potreby radšej vzdajú „prívesku“ v podobe formálnej liberálnej demokracie, ako by mali akýmkoľvek spôsobom obmedziť voľný trh – vzorom ekonomickej efektivity sa tak čoskoro môže stať autoritatívna Čína namiesto západnej kombinácie liberálnej demokracie a neoliberálneho kapitalizmu.
Silné občianske hnutie ako odpoveď
V závere autor naznačuje aspoň v istých hrubých obrysoch aj možné riešenia, ktoré sa podľa neho nezaobídu bez vytvorenia silného občianskeho hnutia:
Autentickou platformou na zmenu ekonomického systému a myslenia ľudí je presvedčivá aktivita nových sociálnych a ekologických hnutí, ktoré musia vytrvalo formovať verejnú mienku v národných štátoch i na medzinárodnej úrovni. Spoločnosť sa nezmení tým, že volič raz za volebný cyklus odovzdá svoj hlas vybranej politickej strane alebo kandidátovi, ale vytrvalá občianska iniciatíva, ktorá sa stane každodennou súčasťou života a ľudia si budú svojou aktivitou vynucovať od volených zástupcov nielen pozornosť, ale najmä presadzovanie záujmov širokých ľudových vrstiev. (…) Pre občanov je oveľa dôležitejšie ako sledovanie plytkých parlamentných roztržiek vstúpiť do verejného priestoru formou organizovaného demonštrovania svojich záujmov na miestnej úrovni a posilňovať prvky priamej demokracie pri otázkach celospoločenského významu.“
Kritériom na hodnotenie spoločenského a civilizačného úspechu by podľa neho namiesto fetišizácie rastu a profitu malo byť uspokojovanie potrieb širokej verejnosti a umožnenie plnohodnotného rozvoja každého jedného člena spoločnosti. To bude možné iba v prípade oslobodenia hospodárskej sféry od záujmov úzkej skupiny privilegovaných elít a jej podriadenia potrebám spoločnosti. Zabezpečenie sociálnych potrieb však už nikdy nesmie sprevádzať okliešťovanie ostatných práv, preto sa treba poučiť z minulých pokusov o realizáciu ekonomicky spravodlivého modelu. Klenko upozorňuje, že už dnes existujú koncepty, ktoré môžu výrazne napomôcť v riešení patovej situácie (Tobinova daň, strop pre odmeňovanie investičných bankárov, selektívne zdaňovanie vybraných sektorov, eliminácia daňových rajov), zároveň však so sympatickou rozhodnosťou dodáva:
Spomínané opatrenia predstavujú zmeny, ktoré sú dosiahnuteľné vo vnútri systému. Verejnosť sa však nemôže uspokojiť s kozmetickými úpravami, pretože skutočnou zmenou bude len zmena spoločenskej paradigmy. Otázka nestojí tak, či má prevládajúci ekonomický systém alternatívu, ale ako túto alternatívu uskutočniť?“
Celospoločenské zmeny sa podľa neho udejú najskôr v samotnom jadre svetovej kapitalistickej sústavy, neznamená to však, že by sme na Slovensku či v iných menších štátoch mali zostať pasívni – práve naopak, tieto trendy a procesy musíme pozorne analyzovať a byť pripravení rýchlo zareagovať.
Na záver treba pre objektivitu spomenúť aj niektoré slabšie stránky – vizuálna stránka knižky sa javí ako menšia chybička na kráse a trochu zanedbané členenie na kapitoly (ktoré sú označené iba číslicami, teda chýbajú názvy kapitol) sťažuje orientáciu v knihe. Pri niektorých štatistikách zase azda nebolo nevyhnutné ísť až tak do detailov (vývoj nezamestnanosti, atď.). Vo všeobecnosti však možno povedať, že autorovi sa do relatívne malého manévrovacieho priestoru podarilo vtesnať obdivuhodné množstvo relevantných informácií a zoradiť ich do logických súvislostí, vďaka čomu má čitateľ možnosť lepšie pochopiť skutočné príčiny najnegatívnejších aspektov spoločenského vývoja. Autor vynaložil obdivuhodné penzum práce, citujú sa významné osobnosti vrátane Michaela Alberta, Zygmunta Baumana, Ulricha Becka, Ericha Fromma, Noama Chomského, Karla Marxa, Friedricha Engelsa, Immanuela Wallersteina, Maxa Webera, Davida Schweickarta, Slavoja Žižeka či Josepha Stiglitza ale aj odborníci z našich zemepisných šírok ako Jan Keller (knižku aj recenzoval), Oldřich Slačálek, Ilona Švihlíková, Michael Hauser, Ľuboš Blaha, Ladislav Hohoš, Roman Michelko, Vladimír Manda… Titul predstavuje skutočne hodnotný zdroj cenných informácií v zhustenej a čitateľsky prívetivej podobe. Presne takéto publikácie tu chýbajú ako soľ, ktoré idú skutočne do hĺbky, dianie na Slovensku po roku 1989 prezentujú v kontexte širšieho geopolitického diania – a najmä, neobchádzajú triednu podstatu. Predkladaný titul by rozhodne nemal chýbať v knižnici žiadneho aktívneho a angažovaného občana, reflektujúceho nedostatky súčasnej ekonomicko-politickej formácie a hľadajúceho alternatívy voči nemu.
To, čo v blízkej budúcnosti čaká ľudskú civilizáciu, nebude dovolenka v štýle all inclusive, ale náročná expedícia do neprebádaných oblastí, ktorú dokáže dôstojne prežiť len vďaka inovatívne organizovanej pomoci a solidarite.“ Marián Klenko, autor knihy
Kniha sa zaoberá asi najzásadnejším problémom súčasnej doby – otázkou obmedzených možností politickej moci čeliť negatívnym vplyvom ekonomickej globalizácie a procesom, ktoré sú s ňou spojené a čoraz viac pretvárajú nielen ekonomickú, ale i politickú mapu sveta.“ Prof. PhDr. Jan Keller, CSc., vysokoškolský profesor a recenzent knihy
O autorovi:
Marián Klenko (1978, Nitra) vyštudoval Fakultu sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Od skončenia školy pracovne pôsobí vo verejnej správe. Dosiaľ publikoval eseje, komentáre a recenzie kníh najmä v literárnych a kultúrno-spoločenských časopisoch. Politika bez moci – Skutočný obraz reality predstavuje jeho knižný debut.
Foto: Tomáš Bóka
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.
Pingback: Aktuálne odkazy a reakcie pred ďalšou krízou, recenzia na knihu Mariána Klenka - DAV DVA - kultúrno-politický magazín