Marxistická filozofia: PROGRESÍVNY SPOLOČENSKÝ POKROK A NOVÝ PROLETARIÁT

Zdieľaj článok:

„Pravda nesmie závisieť na tom komu bude slúžiť.“ (Lenin)

NEPRIATELIA POKROKU

Súčasný kapitalistický neoliberalizmus sa zmenil na reakčnú, upadajúcu triedu. Odmieta myšlienku pokroku, lebo sú preň prijateľnejšie teórie, ktoré nezdôvodňujú pokrok, ale stagnáciu, ba možno povedať – spätný pohyb spoločnosti. Nemecký reakčný filozof Oswald Spengler vyslovil teóriu historického kolobehu (cyklická teória), podľa ktorej každá spoločnosť vo svojom vývine prechádza cez nutné štádiá: jar-leto-jeseň-zimu, alebo detstvo-mladosť-dospelosť-starobu. Zakončenie tohto kruhu znamená zánik danej spoločnosti, jej návrat k východiskovému bodu vývinu. Nový cyklus neznamená pokrok, ale iba ešte jeden obeh vo večnom historickom kruhu. Pre súčasné pomery to má znamenať, že i keď kapitalistická civilizácia prežíva úpadok, jej zánik a vystriedanie inou civilizáciou vraj nebude pokrokom, lež naopak – prechodom k nižšiemu stupňu spoločenského vývinu, ktorým sa začne nový cyklus.
Mnohí horliví zástancovia v zápale pre svoju vec celkom ignorujúci skutočné a objektívne fakty, najmä negatívne a prehnane vyzdvihované a zveličované fakty za pozitívne, tzv. apologéti dnes volia sofistikovanejší spôsob boja na obhajobu kapitalizmu – popierajú zákonitosti dejín, zamietajú samotný pojem spoločenského vývinu a pokroku a namiesto neho navrhujú vravieť iba o sociálnej zmene. To znamená, zdržať sa každého súdu o tom, či vývin smeruje k horšiemu alebo k lepšiemu, a či vôbec jestvuje príčinná súvislosť medzi minulosťou a prítomnosťou a tým viac budúcnosťou, a obmedziť sa iba na konštatovanie o obyčajnej premene alebo zmene. Takto sa moderní sociológovia vyrovnávajú s pojmom progresívneho vývinu, ktorý je podriadený objektívnym zákonom.
V novodobej ideológii sa tiež veľmi rozšírili názory, podľa ktorých progresívny vývin je možný iba vo vede a technike, ale nie je možný v oblasti spoločenských vzťahov, politiky a morálky (teória mravnej zaostalosti). Tuná sa vyzdvihuje téza o nezmeniteľných večných vlastnostiach ľudskej podstaty, ktorá de facto nabáda ľudí k násiliu, agresii, zločinom, absurditám LGBT, a pod. Takto sa dekadencia, ktorú rodí neoliberálne kapitalistické zriadenie poľudšťuje v mýtickej ľudskej podstate ako jej prirodzenosť. O tom ako si títo ideológovia pesimisticky a beznádejne predstavujú budúcnosť môžme vidieť v utopistických románoch napr. Aldousa Huxleyho alebo Edwarda Forstera. V týchto románoch niet ani stopy po viere v budúcnosť, po nádeji a životnom optimizme. Je to svet spoločnosti ľudí, ktorí nemajú v sebe nič ľudského, ľuďmi, ktorí sa stali nemysliacim dodatkom k stroju, jeho otrokmi.
Kultúrou novodobej neoliberálnej spoločnosti sa stáva jej hlavný úpadkový prúd – amoralizmus. Nie je to však náhoda. Éra nadvlády kapitalizmu končí, kapitalizmus dnes stojí v ceste spoločenskému pokroku. V teóriách popierajúcich možnosť pokroku, prejavuje sa tak nielen úpadok kapitalizmu, ale aj súčasný politický záujem – duchovné odzbrojenie pracujúcich a vštepovanie myšlienky o bezúčelnosti boja proti kapitalizmu a preto boj za lepšie pokrokové zriadenie je nezmyselný.

KAPITALIZMUS KONTRA SOCIALIZMUS

„Keďže základom civilizácie je, že jedna trieda vykorisťuje druhú, prebieha celý jej vývin v ustavičnom protirečení.“ (Engels)

Progresívny charakter spoločenského vývinu je dokázaný vedou. Napredovanie je všeobecnou tendenciou uskutočňujúcou sa v zúrivom boji a raziacou si cestu cez prechodné odchýlky a ústupy. Veda dokázala, že v dejinách rôznych krajín bolo mnoho období stagnácie a spätného pohybu, mnoho príhod zániku jednotlivých civilizácií. Toto je jedným z dôvodov, prečo tieto zvláštnosti spoločenského vývinu predchádzajúcich období reakční ideológovia zneužívajú ako záver, že samotná myšlienka pokroku neexistuje. Skutočnosť je však iná – je to iba dôsledok nerovnomernosti a protirečenia spoločenského pokroku vo vykorisťovateľských zriadeniach.
Jeden z prejavov týchto protirečení je všeobecne známy fakt – nadvlády vykorisťovateľov sa predierajú dopredu, avšak zdržiavajú a potláčajú vývin zaostalejších na svoj úkor. Jednoducho povedané – svoj vlastný pokrok budujú na zničených troskách slabších. Vo vnútri spoločnosti jednotlivých krajín vidíme to isté. Pokrok jedných je regresom pre druhých, každé oslobodenie jednej triedy znamená nový útlak druhej triedy.
Kapitalizmus bol obrovským krokom vpred po ceste pokroku, avšak za historické úspechy, ktoré ľudstvu kapitalizmus priniesol, bola zaplatená neuveriteľne vysoká cena. Už samotný zrod tejto spoločnosti bol predzvesťou ťažkého údelu robotníkov, pozbavených výrobných prostriedkov. Po víťazstve kapitalistických vzťahov každý nový krok k rozkvetu v jednej oblasti spoločenského života prinášal úpadok v druhej. Stroje, ktoré uľahčili prácu, priniesli ľuďom hlad a vysilenie. Zdroje bohatstva sa menili na zdroje biedy.Ćím viac si ľudstvo podmaňovalo prírodu, tým viac sa človek stával otrokom iných ľudí alebo otrokom vlastnej mravnej degradácie.
Pre kapitalizmus je charakteristické, že rozvoj jedných krajín prináša útrapy a biedu národom druhých krajín. Na búrlivý rozvoj hospodárstva a kultúry tzv.civilizovaného sveta ( hŕstka veľmocí v Európe a v Severnej Amerike) doplatila väčšina obyvateľov sveta (Ázia, Afrika, Latinská Amerika, Austrália). Kolonizácia týchto kontinentov umožnila rýchly rozvoj kapitalizmu na Západe, ale zotročeným národom priniesla zruinovanie, biedu a neskutočný politický útlak. Počas kolonizácie „kultúrna“ Európa nielenže zničila mnohé civilizácie ostatných kontinentov ( Inkovia, Mayovia, Aztékovia, mnohé civilizácie Afriky a ázijských krajín), ale vyvraždila celé národy! Dejiny vravia jasnými číslami. Počas kolonizácie Tasmánie do posledného človeka vyhynul pôvodný ľud. Austrália – z 300 000 pôvodných obyvateľov zostalo iba 47 000. Amerika – vyvraždených asi 30 mil. pôvodného obyvateľstva. Afrika – násilne zabitých alebo vyvezených k zotročeniu asi 10 mil. černochov.
V samotnej Európe rýchly rozvoj jedných krajín (západoeurópskych) sprevádzalo a sprevádza hospodárske zotročenie druhých ( východoeurópskych), čím je samozrejme spomalený aj ich vývin.
Ešte spätne do minulosti – začiatok 20. stor. Krajná protirečivosť pokroku kapitalizmu bola charakteristická aj pre rozličné oblasti tej istej krajiny. Rýchly rozvoj miest a priemyselných stredík boli vždy na úkor zaostávania a úpadku poľnohospodárskych oblastí. Keď kapitalizmus vkročil do svojho posledného štádia imperializmu, jeho výrobné vzťahy sa stali prekážkou na ceste ďalšieho vývinu spoločnosti. Oblasť sociálnych vzťahov, politika, morálka, kultúra, umenie nadvládou monopolov sa stali zdrojom regresu – spätného pohybu. Do popredia sa dostala prax fašistických štátov – jej reakčné, fašistické tendencie v sociálnopolitickom živote najväčších kapitalistických krajín. Pre záujmy finančnej oligarchie krvácal celý vtedajší svet po katastrofálnych následkoch hospodárskych kríz.
Oslobodenie od týchto protirečení možno nadobudnúť iba jedinou cestou – cestou boja za urýchlenie pokroku, za socializmus. Socializmus je cesta mieru. Aké sú základné črty socializmu?
Vznik všetkých predchádzajúcich formácií bol vždy spojený so zotročením, útrapami, biedou. Dôvodom bolo súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a tým následné antagonistické rozdelenie spoločnosti. Socializmus však pretransformováva spoločnosť od začiatku – od jeho hlavného jadra – spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov. Tým oslobodzuje utlačovaných a vykorisťovaných.V socializme nejestvujú žiadne privilegované triedy – všetky plody pokroku sa dostávajú do rúk pracujúcich. To je zákon socialistického vývinu.
Budovanie socializmu nebolo a nemôže byť bez ťažkostí, keďže sa buduje v podmienkach zúrivého odporu kapitalistického tábora, ktorý vykladá všetky sily na to, aby udusil socialistické krajiny. História nám tiež dokázala, že na cestu socializmu vstúpili ako prvé krajiny s pomerne zaostalým hospodárstvom a kultúrou.
Charakteristickým znakom pokroku za socializmu je i to, že sa neobmedzuje iba na jednu stránku života spoločnosti, ale obsahuje všetky jej stránky. Za socializmu sa napredovanie nedeje na rozdiel od kapitalizmu na úkor jednotlivých krajín, oblastí, národov, ale prebieha vo všetkých socialistických národoch a krajinách, ako aj vo všetkých častiach každej jednotlivej krajiny. Vyspelejší pomáhajú menej vyspelým, čím sa odstraňuje od kapitalizmu zdedená nerovnomernosť hospodárskeho, politického a kultúrneho rozvoja národov.
Za socializmu spoločenský pokrok je výsledkom uvedomelej a plánovitej ľudskej činnosti. Plánovanie hospodárstva zrýchľuje tempo rastu výrobných síl a oslobodzuje spoločnosť od mnohých strát. Je to budovanie novej spoločnosti – uvedomelej spoločnosti. Slovami Lenina – “ .. iba socializmom sa začne rýchly, opravdivý, naozaj masový pokrok vo všetkých oblastiach spoločenského a súkromného života najprv za účasti väčšiny obyvateľstva a potom za účasti všetkého obyvateľstva. „
Tento pokrok bude výraznejší v etape komunizmu, pretože komunizmus neznamená koniec historického vývinu, ale začiatok mimoriadne rýchleho pokroku na ceste k ovládnutiu ptírodných síl a schopnosti ľudskej osobnosti, úplného uspokojenia neustále vzrastajúcich hmotných a duchovných potrieb všetkých členov spoločnosti.

IDEÁLY SPOLOČENSKÉHO POKROKU

“ Kam sa človek pozrie – všade vidí úlohy, ktoré by ľudstvo pokojne zvládlo, a to hneď. Prekáža však kapitalizmus. Nahromadil celé hory bohatstva – a z ľudí urobil otrokov tohto bohatstva. Civilizácia, sloboda a bohatstvo kapitalizmu presýteného boháča, ktorý hnije zaživa a nedá žiť tomu, čo je mladé. Ale to mladé rastie a zvíťazí napriek všetkým prekážkam.“
(Lenin)

Ideologickí prisluhovači kapitalizmu v snahe oslabiť morálnu silu marxizmu vynaložili a vynakladajú veľa námahy na to, aby prekrútili a sfalšovali marxistický názor na ideály spoločenského pokroku. Podľa nich tento svetonázor nemá nič spoločné s humanizmom, civilizáciou, slobodou osobnosti a ľudským šťastím.
Engels na takého karikatúry marxizmu odpovedal jednoducho slovami : .. „malomeštiak, filister pod materializmom rozumie obžerstvo, chlastanie, ctižiadosť, telesnú rozkoš, nadutosť, chamtivosť po peniazoch, hrabivosť, ziskuchtivosť a burzové švindle, slovom všetko, čomu on sám potajomky holduje.“
Nie, marxizmus nemá nič spoločné s týmito výmyslami. Na rozdiel od ideológov sýtych tried, ktorí nikdy nepoznali biedu a strádanie, marxisti súdia, že o ľidskom šťastí nemožno hovoriť, kým ľudia sami žijú v chudobe, útlaku, v hlade, v biede a morálnom úpadku.
Treba si uvedomiť, že iba novodobý proletariát si môže vytýčiť za cieľ vybudovať spoločnosť, v ktorej sa raz a navždy skoncuje so súkromným vlastníctvom , vykorisťovaním. Sám život, každodenné skúsenosti nám ukazujú, akých ohavností sa musí zbaviť spoločnosť, aby ľudia mohli začať žiť slobodným a šťastným životom.