DAV DVA v spolupráci s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov vám prináša ukážku súčasnej proletárskej poézie v podaní Milana Abelovského (1961). Autor debutoval knižkou Chvíľa zblíženia, za ktorú získal prémiu SLP. Nasledovala ďalšia – Jaspis a karneol. Publikuje v Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku, Dotykoch, v literárnej revue Rak. Je laureátom viacerých literárnych súťaží, medzi inými Wolkrova Polianka 1991 (Hlavná cena Únie mladej slovenskej kultúry). Žije v Banskej Bystrici a pracuje ako robotník v strojárstve.
Uvádzame pre vás špeciálne ukážku z jeho poézie vydanie v zbierke Zľutovnica z roku 2003.
Prozatím v sobotu ve dvanáct v poledne sirény sladce ryčí
z továren vycházej nebeští proletáři
pod paží nemotorně nesouce svá křídla jako housle.
(Zbigniew Herbert, Reportáž z ráje)
Milan Abelovský / ZĽUTOVNICA
továrenská ulica
iný
mohol som byť
niekto iný
mať čistú
robotu viezť sa
vlakom popri
továrni
myslieť na silu
prinútenú pracovať
zbrojovka
pomaly ako júnový mesiac klesajúci
za topole nasledujú do továrne
svojich otcov šuchotajúc igelitovými
taškami rožok voda jablko dnu
do rachotu a chvenia podlaží pri nálete
neviditeľnej bomby plnej neónových žiariviek
svištiacich pod oknami dážď železa otrasy
vyvrhujúce vagóny svetielkujúceho streliva až
po obzor v záblesku epicentra rozoznávaš
stroj seba ako súčasť neživého
číru energiu bez farby chuti zápachu
v mlčanlivom nezaujatom pohybu
rúk alebo pámflet
svitanie
do brieždenia pradie
akoby prirastali
duše k telám
do továrne vojdeš
cez svietiace vlákno pavúka
v rukách sa metá
chladné oceľové mäso
ty stojíš
so zvesenou hlavou
ako jazdec
cválajúci v duchu
a zubaté
zimné slnko
pomkýna
ostrohami strojiská
v cirkusovom kluse
archa
oheň vietor dážď
a iné živly
v továrni sa dnes zasnubujú
pohanskí bohovia
veslujeme
metlami po dlážke
voda stúpa
pevninu ohlasujú
dvaja anjeli
v zamastených modrých prešivákoch
a čierny kúdol
z najvyššieho komína
o chvíľu spustíme stroje
každý iného druhu
na suchú
odľudnenú zem
chlapci
chlapci z valcovacej trate
sa trúsia do dôchodku
a neboli v divadle
a nečítali knihy
a splatili dlh
privykli na roj svetla
okolo lampy za nočných
mokrým sklom
a ľakajú sa studenej hmly
v bielej gumenej zástere
ktorá privádza na svet
zohavené detisviatky
deti zazrú iba chrbát
čipkové perute
toho čo ukladá darčeky
pod voňavo krvácujúcu borovicu
ja som hľadel celý rok
do uštvaných
zelených očí keď podával
kladivo zverák mastný kľúč
a na konci panovačným hlasom
kázal opucovať
zababranú mašinu
sviatky
deti zazrú iba chrbát
čipkové perute
toho čo ukladá darčeky
pod voňavo krvácajúcu borovicu
ja som hľadel rok
do uštvaných
zelených očí keď podával
kladivo zverák mastný kľúč
a na konci panovačným hlasom
kázal opucovať
zababranú mašinu
exekúcia
kto by bol povedal že raz budeš
s odborárskou páskou na rukáve
brániť vlastný zdroj
len ktorý ťa toľko ráz
sklamal chcel si ho
rozbiť s odretým prstami
keby si aspoň vedel
kam ich odvlečú
v zahnojených
drevených vagónoch
či si tam v ostrici
s vretenom
obráteným k plotu
spomenie na tvoje
rýchle olejom zahriate
dlane
stroje
oceľ v krvnom pachu
letiaca zo zimničných krajín
tlačidlá drážky zdanlivá
masívnosť tohto storočia
vo vnútri čerpadlo
iba podľa zvuku
súkolie s vôľou olej
podobný úľave úrodným rokov
a vysoko nad všetkým
práca ako myslený bod
továrenská ulica
umelci
dobre živení na tvorivých pobytoch
spievajú aby prehlušili
smrť
ale pozri na tohto muža
v zadymenej dielni
kadiaľ dupe pechota
zadaždení chlapci
v bubnovej paľbbe
hrmiaceho plechu
pozri ako vykrivuje ruky
za svetlom
odkiaľ vie nešťastník
kam patrí?
delegácia
delegácia v dielni
olej a špina ale o čosi
jasnejšia vysvietená
bielymi košeľami sústredne
za chrbtom
upletené prstami
napokon úľava
odteraz
tu zostaneš
do konca ich života
koncert
zámocký koncert sláčiky
vysoko do medova zohriata
basa kolená žien sústredene
padajúce do seba
a on zabudol zavrieť
pilník zvierka
najmä na tej záleží
ako to dokončí zajtra?
taký malý stále
vzadu zle
oholený pokrčený
všade
akcie
tridsať odborárov v oranžových
vestách prehradilo cestu autá
spomalili každý dostal leták
preč s nezamestnanosťou znížte
dane šiel som si to miesto
obzrieť deň predtým
po tráve sa kĺže prítmie
ako čln zasnívaná lipa
v ohni bronzového slnka
dovysoka dvíha zelené vlny
toto zostane po akcii
dvere
na všetko sa pozeráš
z tejto strany oceľových vrát
svetlom svištiace klinové remene
strnisko dymu hmatové návyky
ostrou vravou zahášaný
hluk
ale vojdeš v obleku s kufríkom
pozrieš na mužov
keby si tu robil
o čo by si musel byť
horší?
veci
odťahujú stroj
pozmetať utrieť mastný
fľak
učil si na ňom
mohol byť tvojím otcom
a nový
lepší
zvykne si
porozumie?
nočná zmena
zostarnem
ale zostanú mi
chlpaté ručiská
oceľou vyleštené dlane
a trocha zoslabnutej hanby
iní pôjdu do nevyspatého
zlého sveta továrne
s obavou a strachom
ľahostajne podvedení
ibaže o týchto
už budeš vedieť všetko
kráľovstvo
šerosvit pracovne ó ty nesmrteľný
vykladač písomností myslím na teba
v triaške oblievajúcej stroje medzi mužmi
opuchnutými po nočných pitkách vid´m
ako zúfalo habkáš po zotletom strnisku
žltej masti krídel ako bezradne ťarbavo
prekračuješ brueghelových pozemštanov
rozváľaných po nebeskej lúke
strom
a v noci lipa ožívala končekmi
vetiev klopkajúc na okno
veterný šuchot keď mŕtvi hovoria cez listy
osvecovala ťa továreň konáre
potrubia tehlovné pne komínov
dróty desivé dunenie ocele
dovoľ mi ukryť sa v tieni
detského strachu a horeznak slovo
za slovom zabúdať všetko čo mi bolo dané
jeden
často si vídával Krista
v slabom cez oblok
unikajúcom svetle
horel
v oceľovom lesku
zaváňajúc čpavkom
šepkal tu budeš
stáť na drevenej rohoži
pri stroji
ponížený
udretý do krvi
nie pol života
ale celý
nie iný
ale tvoj
posledný
jeden
Výborné. Je cítiť, že robotníkom neostala ani tá nádej na lepšie časy.