Milan Abelovský, súčasná proletárska poézia

DAV DVA v spolupráci s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov vám prináša ukážku súčasnej proletárskej poézie v podaní Milana Abelovského (1961). Autor debutoval knižkou Chvíľa zblíženia, za ktorú získal prémiu SLP. Nasledovala ďalšia – Jaspis a karneol. Publikuje v Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku, Dotykoch, v literárnej revue Rak. Je laureátom viacerých literárnych súťaží, medzi inými Wolkrova Polianka 1991 (Hlavná cena Únie mladej slovenskej kultúry). Žije v Banskej Bystrici a pracuje ako robotník v strojárstve.
Uvádzame pre vás špeciálne ukážku z jeho poézie vydanie v zbierke Zľutovnica z roku 2003.

Prozatím v sobotu ve dvanáct v poledne sirény sladce ryčí
z továren vycházej nebeští proletáři
pod paží nemotorně nesouce svá křídla jako housle.
(Zbigniew Herbert, Reportáž z ráje)

Milan Abelovský / ZĽUTOVNICA

továrenská ulica

iný

mohol som byť
niekto iný
mať čistú
robotu viezť sa
vlakom popri
továrni

myslieť na silu
prinútenú pracovať

zbrojovka

pomaly ako júnový mesiac klesajúci
za topole nasledujú do továrne
svojich otcov šuchotajúc igelitovými
taškami rožok voda jablko dnu

do rachotu a chvenia podlaží pri nálete
neviditeľnej bomby plnej neónových žiariviek
svištiacich pod oknami dážď železa otrasy
vyvrhujúce vagóny svetielkujúceho streliva až

po obzor v záblesku epicentra rozoznávaš
stroj seba ako súčasť neživého
číru energiu bez farby chuti zápachu
v mlčanlivom nezaujatom pohybu

rúk alebo pámflet

svitanie

do brieždenia pradie
akoby prirastali
duše k telám

do továrne vojdeš
cez svietiace vlákno pavúka

v rukách sa metá
chladné oceľové mäso
ty stojíš
so zvesenou hlavou
ako jazdec
cválajúci v duchu

a zubaté
zimné slnko
pomkýna
ostrohami strojiská

v cirkusovom kluse

archa

oheň vietor dážď
a iné živly
v továrni sa dnes zasnubujú
pohanskí bohovia

veslujeme
metlami po dlážke
voda stúpa

pevninu ohlasujú
dvaja anjeli
v zamastených modrých prešivákoch
a čierny kúdol
z najvyššieho komína

o chvíľu spustíme stroje
každý iného druhu
na suchú
odľudnenú zem

chlapci

chlapci z valcovacej trate
sa trúsia do dôchodku

a neboli v divadle
a nečítali knihy
a splatili dlh

privykli na roj svetla
okolo lampy za nočných
mokrým sklom

a ľakajú sa studenej hmly
v bielej gumenej zástere
ktorá privádza na svet
zohavené detisviatky

deti zazrú iba chrbát
čipkové perute
toho čo ukladá darčeky
pod voňavo krvácujúcu borovicu

ja som hľadel celý rok
do uštvaných
zelených očí keď podával
kladivo zverák mastný kľúč
a na konci panovačným hlasom
kázal opucovať
zababranú mašinu

sviatky

deti zazrú iba chrbát
čipkové perute
toho čo ukladá darčeky
pod voňavo krvácajúcu borovicu

ja som hľadel rok
do uštvaných
zelených očí keď podával
kladivo zverák mastný kľúč
a na konci panovačným hlasom
kázal opucovať
zababranú mašinu

exekúcia

kto by bol povedal že raz budeš
s odborárskou páskou na rukáve
brániť vlastný zdroj
len ktorý ťa toľko ráz
sklamal chcel si ho
rozbiť s odretým prstami

keby si aspoň vedel
kam ich odvlečú
v zahnojených
drevených vagónoch
či si tam v ostrici
s vretenom
obráteným k plotu
spomenie na tvoje
rýchle olejom zahriate
dlane

stroje

oceľ v krvnom pachu
letiaca zo zimničných krajín
tlačidlá drážky zdanlivá
masívnosť tohto storočia
vo vnútri čerpadlo
iba podľa zvuku
súkolie s vôľou olej
podobný úľave úrodným rokov
a vysoko nad všetkým
práca ako myslený bod

továrenská ulica

umelci
dobre živení na tvorivých pobytoch
spievajú aby prehlušili
smrť

ale pozri na tohto muža
v zadymenej dielni
kadiaľ dupe pechota
zadaždení chlapci
v bubnovej paľbbe
hrmiaceho plechu

pozri ako vykrivuje ruky
za svetlom
odkiaľ vie nešťastník
kam patrí?

delegácia

delegácia v dielni
olej a špina ale o čosi
jasnejšia vysvietená
bielymi košeľami sústredne
za chrbtom
upletené prstami

napokon úľava
odteraz
tu zostaneš
do konca ich života

koncert

zámocký koncert sláčiky
vysoko do medova zohriata
basa kolená žien sústredene
padajúce do seba

a on zabudol zavrieť
pilník zvierka
najmä na tej záleží

ako to dokončí zajtra?

taký malý stále
vzadu zle
oholený pokrčený
všade

akcie

tridsať odborárov v oranžových
vestách prehradilo cestu autá
spomalili každý dostal leták
preč s nezamestnanosťou znížte
dane šiel som si to miesto

obzrieť deň predtým
po tráve sa kĺže prítmie
ako čln zasnívaná lipa
v ohni bronzového slnka
dovysoka dvíha zelené vlny

toto zostane po akcii

dvere

na všetko sa pozeráš
z tejto strany oceľových vrát

svetlom svištiace klinové remene
strnisko dymu hmatové návyky
ostrou vravou zahášaný
hluk

ale vojdeš v obleku s kufríkom
pozrieš na mužov
keby si tu robil
o čo by si musel byť
horší?

veci

odťahujú stroj
pozmetať utrieť mastný
fľak
učil si na ňom
mohol byť tvojím otcom

a nový
lepší
zvykne si
porozumie?

nočná zmena

zostarnem
ale zostanú mi
chlpaté ručiská
oceľou vyleštené dlane
a trocha zoslabnutej hanby

iní pôjdu do nevyspatého
zlého sveta továrne
s obavou a strachom
ľahostajne podvedení

ibaže o týchto
už budeš vedieť všetko

kráľovstvo

šerosvit pracovne ó ty nesmrteľný
vykladač písomností myslím na teba
v triaške oblievajúcej stroje medzi mužmi
opuchnutými po nočných pitkách vid´m

ako zúfalo habkáš po zotletom strnisku
žltej masti krídel ako bezradne ťarbavo
prekračuješ brueghelových pozemštanov
rozváľaných po nebeskej lúke

strom

a v noci lipa ožívala končekmi
vetiev klopkajúc na okno
veterný šuchot keď mŕtvi hovoria cez listy

osvecovala ťa továreň konáre
potrubia tehlovné pne komínov
dróty desivé dunenie ocele

dovoľ mi ukryť sa v tieni
detského strachu a horeznak slovo
za slovom zabúdať všetko čo mi bolo dané

jeden

často si vídával Krista
v slabom cez oblok
unikajúcom svetle

horel
v oceľovom lesku
zaváňajúc čpavkom

šepkal tu budeš
stáť na drevenej rohoži
pri stroji
ponížený
udretý do krvi

nie pol života
ale celý
nie iný
ale tvoj
posledný
jeden

---