Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Toto slovne spojenie ma napadlo v podvečer 9.4.2019 keď som náhodne po dlhšom čase sledoval televízne spravodajstvo slovenských televízii. Jedná zo slovenských troch televízii vo svojom programe priniesla obšírnu reportáž zo zasadania vlády Slovenskej republiky ktoré sa uskutočnilo v rámci výjazdového zasadnutia vlády v Medzilaborciach, jednom z najmenších okresných miest a určite najmenšieho okresu čo do počtu obyvateľov.
Po predstavení mesta moderátorom správ, okresu, odvysielaní šotu z prijatia ministrov miestnymi funkcionármi, zasadnutia vlády a následnej tlačovej konferencie ministrov, moderátorka nemenovanej TV z televíznym štábom navštívila jednu miestnu strednú školu. Na pôde strednej školy sa stretla zo študentmi ktorí tento rok maturujú. Pri debate študenti na otázku či poskočení strednej školy zostanú pracovať a žiť v okrese sa študenti dlho okúňali, ale ruku „za“ nikto nedvihol. Keď sa moderátorka po chvíli váhania spýtala študentov čo ďalej po skončení, všetky ruky prítomných sa dvihli, že chcú z toho kraja odísť.
Táto odpoveď mladých ľudí svedči o zlej politike štátu voči svojim občanom za posledných tridsať rokov. Bežný človek si kladie otázku: Kto tu bude žiť keď všetci mladí chcú odísť, podľa všetkého čo som včera počul a videl aj keď v ňom žijú čestní a poctiví ľudia ma tento okres a nie iba ten Medzilaborecký, ale aj iné na východe a juhu Slovenska vďaka našej slovenskej privatizácii v deväťdesiatych rokov svoje dobré časy zrejme dávno za sebou.
Mestečko Medzilaborce ktoré ma v súčasnosti šesťtisíc-päťsto obyvateľov a celý okres niečo vyše dvanásťtisíc leží na severovýchodnom cípe Slovenska. Nádherná, neporušená príroda, Krásnohorský Monastier, pútnické miesto gréckokatolíckej cirkvi, pravoslávny chrám, múzeum moderného umenia Andy Warhola, priami a čestní ľudia ktorí chcú žiť a pracovať v tomto malebnom kúte Slovenska. Chcú, ale nemôžu, práca ktorá tu pred tridsiatimi rokmi bola sa pominula, sklárne a strojárne zanikli. Teraz jej niet, tých pár malých lokálnych podnikov situáciu z nedostatkom pracovných miest neblahú nevyriešia. Po dobrých časoch podľa miestnych zostali iba spomienky na spokojný život. Veľká časť práceschopného obyvateľstva ktorá ma záujem pracovať je zamestnaná mimo okres v rámci Slovenska, časť je v Čechách, ale aj v zahraničí. Tí ktorí pracujú mimo, chodia na týždňovky, turnusy a tí čo ďaleko tak prichádzajú len na sviatky a dovolenky. Podľa televíznej ankety na ulici hlavný problém tohto kraja práca od ktorej sa odvíja ďalšia existencia tohto kraja, nie je práca ľudia odchádzajú, čo ma za následok, že rodiny sa rozpadajú a začarovaný kruh sa neotvára a potom sú také odpovede mladých.
Mám dojem, že ani výjazdové zasadnutia vlády aj keď okresu pomôže nič zásadne nevyrieši je to iba chabá náplasť na rany ktoré tomuto kraju zasadila nekontrolovaná liberalizácia.
Chcel by som sa opýtať tých kompetentných v parlamente koaličných aj tých opozičných ktorí si už pomaly tridsať rokov vybíjajú svoje mocenské chúťky na nepodstatných veciach. Kedy to zastavíte, kedy začnete riešiť skutočné problémy ľudí, lebo trpezlivosť aj ma svoje medze.
Miroslav Majerník, autor je spisovateľ
Tak o tomto , aj o tomto je potrebné písať na DAVe, týmto sú u nás ľudia trestaní a to už nepíšem o desiatkach iných vecí. Robte konferencie a besedy o tomto a nie o , prepáčte hovadinách. Toto ľudí práce zaujíma. Ako nám neustále zvyšujú ceny. Za potraviny, elektrinu, plyn, teplo, vodu. Banky dávajú nulové alebo smiešne úroky a vyrubujú poplatky za každú somarinu. Dovážajú nám tu nekvalitný tovar a hlavne potraviny za oveľa vyššie ceny , ako v krajinách pôvodu. Znečisťujeme si životné prostredie, ničíme lesy, pôdu, kde pomaly sa nebude dať nič pestovať a čičíkajú nás rôznymi balíčkami po 10-15 euro a minimálnou mzdou, ktorá pričinením inflácie nebude mať žiadny zmysel. A ešte nás musí dennodenne masírovať RTVS tými správnymi názormi, od tých správnych niktošov. Dokedy. Kedy sa konečne slovač prebudí? To chcete aby sme volili Kotlebu – amerického nohsleda?
Laco, lenže samotná kritika kapitalizmu nestačí. A ľudia už majú po krk len kritiky, to medzi sebou predsa robia aj typické kapitalistické strany, ktoré odhaľujú, aké svinstvá vykonáva ich konkurent.
Ľudia potrebujú nielen kritiku, ale predstavu nového systému. A ten sa nezrodí len tak vycucaním si z prsta, potrebuje aj širšie, kvalitnejšie teoretické ľavicové zázemie. My nepotrebujeme opisovať len našu sociálnu skúsenosť, my potrebujeme opísať budúcnosť a nie minulosť. A keďže sa civilizácia dnes dynamicky vyvíja, počas života jednej generácie sa vymení niekoľko spôsobov života, nedá sa už vychádzať dobre so sociálnej skúsenosti. Na to potrebujeme už zovšeobecnené sociálne poznanie, teoretické poznanie, ktoré tvorí duchovný zrak dnešnej ľavice.
Sociálna skúsenosť s liberálnym kapitalizmom a globálnym kapitalizmom napr. vedie k zjednodušenému a vulgárnemu postoju potreby boja s liberalizmom a globalizáciou vôbec. Môj teoretický zrak mi však už dávnejšie ukázal, že aj socializmus sa vyvíja k liberálno-demokratickej forme, pretože tak sa nakoniec vyvíjajú všetky systémy. A ekonomický vývoj prirodzene vedie ku globalizácii, je potrebné rozlišovať globálny kapitalizmus a globalizáciu. Nuž a posledný rok jasne ukazuje, že Západ, hlavne USA nastúpili protiglobalizačný kurz (Amerika first) a lídrom globalizácie a liberalizácie svetového obchodu sa stáva socialistická Čína. Mnoho ľudí to ešte nestrávilo, ale tento trend bude čoraz viditeľnejší.
Preto do tvorby nového systému patria aj konferencie o „hovädinách“, aj keď ste to nekonkretizoval. Ľavica bez dobrej teórie nevie formulovať svoje aktuálne smerovanie a úlohy.
Nehnevajte sa pán Antal. Socializmus existoval len preto lebo jeho garantom bola svetová mocnosť ZSSR. Kto dnes sa zaručí o bezpečnosť štátu a ľudí v ňom ak by niekde vyhrali komunisti a začali presadzovať svoje ideály? Nikto. Ani Čína ani Rusko. Žijeme tu a teraz a nemám chuť filozofovať a so mnou státisíce Slovákov, o ničom. Asi neviete ako žijú ľudia, ktorí nič nesprivatizovali, nenakradli a nepodnikajú, ktorí potrebujú uživiť svoju rodinu, poplatiť hypotéky alebo riešiť choroby. Filozofujte si koľko len chcete, to ľuďom, o ktorých píšem, nepomôže. Teraz je potrebné riešiť problémy a tlačiť na tých, ktorí ich spôsobili. Vy chcete riešiť ďalekú neistú budúcnosť a nie súčasnosť. Ľudia začínajú konečne zdvíhať hlavy. Aspoň na východe krajiny. Zatiaľ tri firmy sú v štrajkovej pohotovosti a ak sa veci nezmenia v máji bude štrajk.
Pán Laco, tie prvé vety som nepochopil, pretože ste začal filozofovať, ale bez zjavnej súvislosti :-).
Ja prebývam v chudobnej dedinke pri Rimavskej Sobote, takže Vaše výčitky, že neviem … pokladám len za emotívne vzplanutie, ale nie riešenie problému. Mám tam veľkú rodinu, ktorá musí riešiť všetky spomínané problémy, napr. aj problémy s nefunkčným zdravotníctvom. Vy žiadate, aby sa písalo o tom, ako zle žijú ľudia. Ale o tom sa dennodenne píše, ale to predsa nič nerieši. Ak ale začnú aj ľavicové médiá písať len o hrôzach systému, ľudí masovo nepritiahnu, pretože ľudia nechcú okrem zlej skutočnosti, zlej práce, zlej mzdy ešte aj večer v médiách počúvať len samé zlé správy, vidieť pochmúrny obraz prítomnosti. Radšej si potom pozrú rozprávky o boji dobra a zla, ako pochmúrne spravodajstvo.
Áno, nech sa o tom píše. Ale predstavujú aj koncepcie.
Ale konferencie nemajú byť o tom, že si tam prídu rečníci posťažovať, ako u nich v meste, obci netečie voda, nefunguje zdravotníctvo, deti papuľujú – a spokojne sa rozídu, ako pekne sa rozčúlili a nandali to tomuto hnusnému systému. Poslanie konferencií je formulovať postoje, nielen opisovať zmyslovo realitu.
Aj na našej diskusii sa ukazuje vyjasňovanie si ľavicového vývoja, že postupne bude dochádzať k štiepeniu na konzervatívnu (socialistickú i komunistickú) ľavicu a avantgardnú (komunistickú) ľavicu. Aj Vy chcete opisovať chudobu, biedu. KSS sa tiež pasuje do polohy ochrancu záujmov najslabších a najzraniteľnejších, najbiednejších. V čelnom texte na stránke KSS ani slovo o ochrane záujmov pracujúcich.
Záujmy pracujúcich a záujmy najbiednejších sa nemusia dnes dobre zhodovať. Preto môže dochádzať k situácii, že záujmy pracujúcich môžu lepšie chrániť pravicové strany, alebo skôr rôzne za pravicu sa pokladajúce združenia, ľudia, napr. Kurucova ochrana pracujúcej chudoby. Komunistická ľavica, avantgarda má riešiť problém chudoby, odstrániť ho, ale nie tým, že bude chrániť záujmy najbiednejších, vychádzať vo svoje politike z týchto záujmov. Práve preto, že sa pohybujem v takomto prostredí a poznám ho zrejme oveľa lepšie ako Vy, viem, že záujmy sockárov na našej dedine a záujmy pracujúcich sú úplne odlišné. Je to totálne zdeformované sociálne prostredie, ktoré musí ľavica odstrániť, ale nie tým, že bude chrániť záujmy tohto prostredia.
Avantgardná ľavica sa musí opierať o pokrokové sociálne sily, čo znamená pracujúcich v najpokrokovejších produktívnych odvetviach, priemysle, službách. Konkretizovať toto je úlohou avantgardnej ľavice a na základe toho formulovať aj koncepciu novej spoločnosti.
Klasická robotnícka trieda splnila svoju historickú úlohu, veľká vďaka za jej prácu, pot a krv. O priemyselný proletariát sa KS opierali pred 100 rokmi, pretože vtedy bol najpokrokovejšou pracujúcou silou. Klasická robotnícka trieda však už nie je spojená s najpokrokovejším výrobným spôsobom a preto odovzdáva štafetu ďalej.
Toto je dnes úlohou avantgardnej ľavice konkretizovať. Inak to, že sa dnes ľavica neopiera o pokrokové pracujúce vrstvy, vidieť aj na jej postojoch k liberalizácii, globalizácii, integrácii.
Pán Laco, keďže chcete opisovať skutočnosť, poviem to priamo takto.
KSS hovorí: Komunistická strana Slovenska pracuje v záujme najslabších a najzraniteľnejších.
Viete čo je každodenným záujmom môjho kamaráta Laca v dedine, na čo v prvom rade ráno myslí? Ako zohnať fľašu lacného čuča. Bol to pracovitý človek, a nie je to zlý človek, ale dnes ani matke doma s drevom a v záhrade nepomôže.
Preto je dôležité, ako si ľavica formuluje svoje úlohy – a to dnes bez dobrého teoretického pozadia nepôjde. Dnes nemôže vo svojich médiách len opisovať a kritizovať absurdnosť tohto systému a napísať, že PRACUJE V ZÁUJME najslabších a najzraniteľnejších. Pracovať dnes v ZÁUJME môjho kamaráta Laca by znamenalo rozmýšľať s ním, ako zohnať nejaké drobné, čučo a nepracovať.
A aby som nevychádzal len zo záujmov kamaráta Laca, vyjdem zo skúseností robotníckeho hnutia. Môžem povedať, že mám jednu z najlepších skúseností na Slovensku z poprevratového robotníckeho hnutia. Uvediem príklady z tejto činnosti. Môžem sa považovať za jedného z organizátorov tohto robotníckeho hnutia, takže mne ťažko možno vyčítať, že vychádzam len z neživotných filozofických konštrukcií.
V r. 1990 sme zvolali dvaja, so Zolom Adorjanom v Bratislave stretnutie robotníkov, na ktorom sme založili Fórum robotníkov a za predsedu zvolili Fera Dugoviča. FR malo v spoločnosti vcelku ohlas, robili sme mítingy v Bratislave, na ktoré chodili masy ľudí, prišli televízie, médiá, redaktor Pravdy spolužiak až z Košíc. Mítingy sa niesli v duchu tohto článku, kritiky pomerov. Chápal som, že od kritiky treba prejsť k predstaveniu vlastných predstáv, návrhov, koncepcií na riešenie problémov. Preto som zvolal stretnutie ekonómov, sociológov, politológov, aby sa formulovali postupne aj nejaké návrhy. Ale Fero Dugovič i Miro Kočnár hromžil, že robotníci žiadnych odborníkov nepotrebujú, sami vedia najlepšie, ako riešiť problémy. Po čase, keď sa charakter mítingov opakoval, len kritika ale žiadne návrhy, záujem verejnosti i médií opadol. Už vtedy bolo jasné, že samotná kritika nestačí. Hnutie prežívalo, ale stratilo svoj zmysel, náboj.
Potom sme sa s Mirom Kočnárom stretli s Janom Ľuptákom, ten uvažoval o založení nového robotníckeho hnutia. Janovi som pomáhal ako poslancovi ešte roznášať letáky po fabrikách. Stalo sa, bolo založené ZRS, Miro Kočnár sa stal podpredsedom. Bolo lepšie organizované ako FR, premyslenejšie. Ale aj tu sa znovu prejavil problém s odbornosťou. Ponúkali mi svoju pomoc, rady viacerí, napr. aj prof. Seiler so skúsenosťami z riadenia spoločnosti. Ale robotníci znovu povedali, že oni najlepšie vedia, čo robiť, akoby stačilo buchnúť po stole a veci sa budú riešiť sami od seba. Nakoniec zvíťazil úzko pragmatický smer, ísť do vlády a pod tlakom prichádzajúcich špekulantov (doc. Gavorník) usmerňovanie privatizácie. Robotnícke hnutie prestalo mať vplyv na beh udalostí, vývoj nakoniec išiel úplne mimo neho, jeho záujmov.
Vážim si Fera Dugoviča, Mira Kočnára, Jana Ľuptáka, robotníckych vodcov ako svojich priateľov, ale pochopil som, že len na samotnej kritike a bez odborného zázemia sa moderné ľavicové hnutie nedá organizovať. Jednoducho sme vtedy aj dnes ťahali za kratší povraz, sme pritlačení k zemi. A zjednodušené prístupy nás z toho nedostanú.
Pamätám, ako si robotníci z Fóra robotníkov trúfli na stretnutie a konfrontáciu s VPN. Ivanom Miklošom, Mikloškom, „reformátorom“ zdravotníctva Zajacom (nie naším Petrom:-), Ondrušom a ďalšími. Možno by stretnutie dopadlo vcelku neutrálne, Ivan Mikloš, keď ma zbadal medzi robotníkmi, nevolil konfrontačný tón, nebol si istý, s čím prichádzame. Aj keď sme stáli na opačných stranách, vychádzali sme spolu korektne. Vtedy som nemal ani ja dnešné poznatky, všeličo bolo hmlisté, s otáznikmi.
Lenže Fero Dugovič si pripravil nejaký dokument, ako dokument FR a rozdal ho počas diskusie. Bez prekonzultovania s ostatnými, ktorí netušili, čo je v ňom, a neboli pripravení reagovať na jednotlivé tézy. Boli v ňom zjednodušené tézy a tvrdenia, ktoré sme aj my čítali spolu s predstaviteľmi VPN. A VPN sa ho chytila, rozoberala jednotlivé tézy a bol problém na to reagovať. Dopadlo to veľmi neslávne, robotnícke búchanie po stole pohorelo.
Opisujem to preto, že mne ťažko vyčítať, že nevychádzam z reálnej skúsenosti.
Ďakujem za informácie. Bohužiaľ ako som už viackrát napísal nemám veľa voľného času sa tomu venovať a nemierim do vysokej politiky a zaujímajú ma problémy ľudí práce a nie povaľačov, ktorí sú si väčšinou samy na vine, kde sa dostali. Smer už mal dávno, ak chce zastupovať nás, vytvoriť odborné fórum na riešenie problémov súčasnosti. A plátajú iba diery a aj tak to vyzerá. Ako na ceste hocikde na Slovensku.
Laco, ja by som nevkladal nádeje do Smeru. Smer považujem za ľavicovú systémovú stranu kapitalizmu, ona nikdy neprekročí hranice kapitalizmu. Patrí jej zásluha za socializáciu a humanizáciu kapitalizmu, zavedenie sociálneho štátu, štátnej ekonomiky, zlepšenie postavenia ľudí – ale tam jej možnosti končia. Ja od nej viac neočakávam, ale preto ani nie som sklamaný z jej činnosti, pretože viac som od nej nikdy neočakával.
Ale ešte k našej diskusii dodám, že ja nie som proti kritike kapitalizmu v médiách, ale nechajme konferencie, nech prekročia rámec kritiky a venujú sa hlavne tvorbe koncepcií. Dosť ľavicovým teoretikom strpčuje život kapitál, nedáva im priestor, netreba, aby im strpčovali život ešte aj vlastní.
Tak som a j potešil ,aj zosmutnel.Potešil som sa že píšu mladí v produktívnom veku,čom znamená, že problémy ľavice a marxistickej ľavice zvlášť ich ich začala bytostne zaujímať,Je potrebné si vštepiť do hlavy jedno podstatné, že akékoľvek pravicové, konzervatívne strany nie sú schopné vyriešiť zásadne sociálne, ale ani politické problémy tejto spoločnosti. Toto nie je schopná urobiť ani sociálna demokracia, nech je aká chce byť silná.V dnešnej dobe to nieje spôsobilá robiť ani komunistická strana, ktorá sa tvári, že je marxistická, bohužiaľ aj závery posledného zjazdu, ale aj celá príprava na zjazde prebiehala na môj spôsob mimoriadne vlažne.Máte pravdu, že ekonomický program KSS je skôr liberálny a nie ani sociál demokratický, kde sa o boji za práva pracujúcich hovorí a hlavne píše veľmi málo.Naozaj máte pravdu, v tom že sociálny charakter RT sa zmenil, ak berieme klasické ponímanie robotníckej triedy. Hlavne zvárači prešli v mnohom na SZČO, ale sú aj iné profesie, ktoré boli takto vyriešené, preto aj mnohé firmy, podniky výraznezredukovali svoje stavy a navyše nemusia za týchto ľudí platiť odvody,to čo sa deje s tými ľudmi na trhu práce nikoho nezaujíma.Tieto zamestnania boli do roku 1989 zamestnaniami robotníckými. Ďalšou výraznou zmenou je aj to že mnohé zamestnania , ktoré boli predtým robotnícke – obrábač, sústružník, elektromontér, majster výroby sú dnes klasifikované pod úplne inými pojmami- ako napríklad-manažer výroby, operátor výroby atd .Tým sa zastiera podstata výroby ako takej, ale hlavne sociálne postavenie a pozícia ľudí v tom zložitom kolotoči výrobných vzťahov , ale aj v hierarchii napríklad danej firmy.. Tento problém ani marxistická ani iná ľavica nesleduje ani ho nepomenovala. Na záver uvediem len to, že ak chce byť KSS skutočne marxistická strana pre pracujúcich musí zmeniť doslova oportunistické nazeranie na našu spoločnosť a musí začať úplne ináč pracovať ako pracuje.Preto že to dnes pracujúci vidia ako strana bojuje za ich práva, tak jej pošlú vždy jasné vysvedčenie pri všetých h druhoch volieb, počnúc parlamentnými, kde strana zaznamenáva čoraz väčšie neúspechy.
KSS a jej revolučnosť sa stratila a to možno preto, lebo v roku 1989 strana ostala zaskočena,neskôr sa dostala síce do parlamentu ale len na krátky čas po ukončení v parlamente sa už viacej nedokázala vzchopiť a presadzovať revolučne myšlienky.Možno uplynie ešte veľa rokov keď strana sa znova dostane so povedomia voličov ale zatiaľ stagnuje.
Dnešná spoločnosť a politická garnitúra slovo robotník už nepozná z robotníka sa stal operátor. V spoločnosti existujú chudobné vrstvy obyvateľstva, ktorým nemá kto pomôcť. Zákony sa prijímajú len také v oblasti sociálnej ktoré ešte viac zhoršujú stav chudoby. Chudobné vrstvy obyvateľstva sa nemá kto zastať hoci existuje KSS ktorá by mala byť revolučným predvojom robotníctva a chudobných vrstiev, táto strana stratila v roku 1989 svoju revolučnosť a dostala sa do defenzívy z ktorej sa dnes nemôže dostať, nezachovala sa tak ako KSČM ktorá túto revolučnosť nestratila a dnes je vo vláde hoci nie socialistickej ale svojou činnosťou môže ovplyvňovať zákony ktoré sa prijímajú v parlamente. Myslím si že prejde ešte mnoho rokov pokiaľ sa KSS znova postaví na nohy a nadobudne svoju revolučnosť.
Pán Škovran, lenže ak KSS bude takto ledabolo formulovať svoje postavenie, úlohy, ako to robí a vidieť, že ani Vy tomu neprikladáte dôležitosť, tak KSS už nikdy revolučnou stranou nebude.
Práve to je dnes otázne, či má revolučná strana hájiť záujmy chudobných vrstiev alebo pracujúcich. A čí má hájiť záujmy klasickej robotníckej triedy.
Záujmy najbiednejších a záujmy pracujúcich sa dnes dobre nekryjú, ak to KSS nepostrehla, tak je zle. A KSS môže proti sebe stavať pracujúcich.
KS, ak chce byť revolučnou stranou, sa musí opierať o revolučné sociálne sily. Chce vari niekto tvrdiť, že najbiednejší sú najrevolučnejší? Potom nepozná reálnu situáciu.
Druhá otázka znie, či má KS hájiť záujmy klasickej robotníckej triedy, z príspevkov sa to pokladá za samozrejmé. Aj tu vidieť, že KS nevenujú dobrej teoretickej sociálnej analýze pozornosť. Prečo hájili klasické KS záujmy robotníckej triedy a opierali sa o ne? Pretože potrebujete reálnu revolučnú sociálnu silu, ktorá je schopná previesť veľkú premenu spoločnosti. My tu môžeme moralizovať, písať o zmenách donekonečna, nič sa nezmení, pokiaľ jasne nezadefinujeme, kto je dnes revolučnou sociálnou silou a kto je schopný reálne previesť revolučné zmeny.
Otázkou revolučného subjektu sa zaoberal napr. aj Juraj Janošovský, má k tomu svoje poznatky, ale ako viem, k nejakým konečným záverom sa tiež nedopracoval. Nie je to také jednoduché.
Na konci 19. st. a počas 20. st. bola klasická priemyselná robotnícka sila spojená s najrevolučnejším spôsobom výroby, preto bola aj revolučnou silou, o ktorú sa KS mohli opierať ako o reálnu silu.
Lenže výrobný spôsob sa za posledné desaťročia silne zmenil a dnes už nemožno klasickú priemyselnú robotnícku triedu pokladať za revolučnú sociálnu silu. Napr. robotníci v našich automobilkách, poznám mnoho z nich, nie sú žiadnou revolučnou silou. Automobilky sú dnes skôr symbolom klasického priemyselného kapitalizmu, ako vyspelej civilizácie.
A práve toto je úlohou ľavicového teoretického frontu, aj konferencií. A tu je problém, že konzervatívne ľavicové sily, ktoré tieto otázky vôbec nezaujímajú, pretože oni jasne vedia, kto je kto a nepotrebujú nad ničím rozmýšľať (len na výsledku to nevidieť), rušia diskusie na tieto témy ako zbytočné. Len na položené otázky odpovedať nevedia.
Pozrime sa aj na Vzdor-SP. Definuje sa ako KS opierajúca sa o RT, zdôrazňuje triedny boj a záujmy chudobných a pracujúcich. A vo voľbách dostane 0,1 percenta, ľudí ničím nezaujme. Niekde bude problém.
Kde hľadať teda revolučnú sociálnu silu? Naznačím všeobecnú metódu, ako sa k tomu dopracovať. Klasická RT dnes už teda revolučnou sociálnou silou nebude. Revolučnú silu treba hľadať v prostredí revolučného spôsobu produkcie, či už výrobkov, služieb alebo poznatkov. Všeobecne teda možno povedať, že v prostredí informačných, komunikačných technológií, digitálnej ekonomiky, v prostredí modernej vedy a vzdelávania.
Zrejme už nemôžeme hovoriť o revolučnej triede, ale skôr revolučnej sociálnej sile, vrstve, ap. Prečo? Máme tu síce ešte post-klasickú kapitalistickú spoločenskú formu, ale sociálno-ekonomický vývoj dávno prekročil možnosti kapitalizmu. Za odraz aktuálnej úrovne sociálno-ekonomického vývoja by sa dala pokladať občianska spoločnosť. A postoje občianskej spoločnosti budú preto už skôr beztriedne, triedne vedomie sa stratilo. Skúsme preskúmať, nakoľko napr. robotníci v našich automobilkách ešte majú nejaké triedne vedomie. Preto zrejme aj revolučný subjekt už nebude triedou, ale skupinou, sieťovou štruktúrou, či niečo podobné. A môžu k nemu patriť špičky robotníckej triedy späté s digitálnou ekonomikou, niektorí inžinierski, technickí pracovníci, vedci (napr. ekonómovia Peter Zajac-Vanka, Stanek, Klinec, Sipko), učitelia niektorých disciplín, ap. Ktorí sa dnes zaraďujú neutrálne, alebo aj k pravici, ako aj dôsledok toho, že KSS háji záujmy nie pracujúcich, ale najbiednejších.
Vie niekto dnes z rukáva vysypať jasné odpovede? Bez pochopenia tohto problému sa však reálne ďalej neposunieme. Aj preto má svoj význam teoretická práca.