Vnímam tragédiu Ľ. Petráka najmä ako stratu priateľa. Zoznámili sme sa v roku 1988, Ľubo bol súčasťou vynikajúcej generácie zväzáckych funkcionárov SVŠT (aj mojej alma mater). Priznám sa, že som za celý život nestretol intelektuálne a emočne lepšie disponovanú skupinu intelektuálov. Bola to zásluha vtedajšieho predsedu celoškoláku aj rektora Blažeja (toho menujem, je po smrti, dnešní inkvizítori by mohli žijúcich perzekvovať). Ľubo bol predsedom fakulťáku na strojarine. Všetci sa dokázali aj po prevrate, najmä odbornosťou, presadiť. Ľubo sa presadil emočne – stal sa mnohonásobným starostom, poslancom (ba dokonca začas bol aj predsedom SDĽ). Vtedy som to nechápal (ako sa môže rozumný a čestný človek uviazať o renegátsku iniciatívu). Po rokoch som ho pochopil, a on to svojim životom potvrdil: nebol renegátom ako sui generis schopným prezentátorom „hlasu ľudu“. Ľud, pokazený pseudomarxizmom mal zdeformovaný pohľad na marxistické, komunistické hnutie a veril svojej „verchuške“. Ľubo bol ľud!!! Trpel politicky a v politike…Upel sa na odborné témy vzdelávacieho systému. A trpel ešte viac, konfrontovaný s dobovou politikou dobových hochštaplerov. Ľuboš konečne máš pokoj, aj keď nám, čo Ťa poznali je smutno. S Tebou odišiel dobrý človek, a tých je dnes strašne málo…
