Redaktori DAV DVA navštívili pri príležitosti 120-ročnice narodenia Ladislava Novomeského, teda zakladateľa inštitúcie, expozície Slovenskej národnej galérie. DAV DVA ako modernistický projekt sa prihlásil manifestom k NÁRODNEJ NEOMODERNE, k tomu najpokrokovejšiemu zo slovenského výtvarného umenia s cieľom nadväzovať. Galanda, Fulla, Benka, Sokol, Malý, Šimerová, Duchajová-Švehlová, Bauer v SNG skutočne potešili. Veď Fulla a Galandu si nemožno bez DAVu ani predstaviť.
DAV DVA tak v printovej podobe, ako aj v rámci niektorých príloh k online článok využíva a využíval modernistické výtvarné motívy. Vzniklo taktiež samostatné tematické číslo DAVANTGARDA, postavili sme za záchranu PKO a Istropolisu, venovali sme sa slovenskej modernej architektúre, ale aj samotnému architektovi Dedečkovi.
Napriek kultúrnej studenej vojne, ktorá aktuálne na Slovensku prebieha (viac Otvorená kultúra na večné časy a nikdy inak! a Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?), sa DAV DVA jednoznačne hlási k pokrokovým, modernistickým výtvarným tradíciám, čo bolo napokon demonštrované aj participáciou na výstave HODNOTY A ODKAZ, ktorá manifestovala úctu k Slovenskému národnému povstaniu. Dokonca aj konfrontační demonštranti „otvorenej kultúry“ boli opakovane pozývaní na túto výstavu, ktorú sa denno-denne a usilovne snažili trollovať. Ich taktikou však bol bojkot, a to bez ohľadu na to, čo je predmetov výstavy.
Napokon jej súčasťou boli diela od osobností ako Dubay, Kulich, Harangozó, Benka, Fulla, Bártfay, Drexler či Vika. Takže ak by bol ten hlasný záujem aktivistov o kultúru skutočne úprimný, tento projekt by ocenili aj demonštrujúci. Treba však pre objektívnosť dodať, že niektorí z nich výstavu skutočne navštívili. Namiesto obdivu však za tento nezištný počin získal kurátor Dr. Skrak dva hejterské články – jeden v Denníku SME, druhý v Denníku N. My sme sa však nevybrali cestou pomsty alebo bojkotovania toho dobrého čo urobí „druhá strana“, pretože to sú ich metódy. My im nebudeme robiť to, čo krásne pomenoval jeden z nich, istý Silveter Lavrík: „Prestaňte ich pozývať na svoje podujatia. Prídu o svoje publikum. Ak sa vnútia, pekne poďakujte. Nebojte sa odmietnuť záštity. Peniaze. Dnes sú to naozaj judášske groše. Vráťte sa na fejsbúky, priatelia, komentujte ich statusy. Kým budú zmazávať vaše srdečné komentáre, nestihnú vymýšľať ďalšie sprostosti. Ignorujte podujatia… Musíme im vytrhnúť z rúk vlajky, štandardy, trikolóry. Ako? Postupne, jednu po druhej.
Kultúra má spájať, nie rozdeľovať… a ak aj niekto, kto stojí ideologicky na druhej strane urobí niečo dobré, treba to oceniť. My Vám nebudeme vytrhávať vlajky.
Napriek studenej kultúrnej vojne a bojoch o kultúrnu politiku Slovenska, kde na jednej strane stojí modernistický naratív a kontinuita, na strane druhej postmoderna, konceptuálne umenie a diskontinuita, treba oceniť, ak aj „druhá strana“, teda tí z „otvorenej kultúry“, ctia modernu, aspoň vo verejne inštitúcii ako je SNG. Aj preto redakcia DAV DVA vysoko oceňuje vyzdvihovanie modernistických diel zo strany SNG. Treba však pre objektivitu dodať, že pocta architektovi Dedečkovi nemala modernistický, ale skôr postmodernistický tón, čo je ďalší paradox protirečenia priaznivcov „otvorenej kultúry“, ktorí pohŕdajú modernou, no v skutočnosti ju obdivujú, pretože nič zmysluplné a koncepčné nedokázali na kultúrno-politickom poli skoncipovať, okrem vyprázdnenej Popperovskej formulky „otvorená, a žiadan iná…“ Ale aj napriek tomu treba oceniť, že modernu neodmietajú. Iste, v SNG nájdete aj Kalmusové nezmysly a rôzne konceptuálnosti, pri ktorých sa skoro každý chytá za hlavu. Ale nech si každý vyberie, o tom by mala byť verejné inštitúcia. Od sakrálnych obrazov, cez manierizmus, cez modernu až po súčasné konceptuálne postmoderné umenie. Treba to postaviť vedľa seba, spravodlivo porovnať. A možno sa aj v tej postmoderne nájde niečo hodnotné a aspoň inšpiratívne. To však nech súdia erudovaní kunstihistorici, ale bez nápovedy aktivistiek z Progresívneho Slovenska.
Na záver pobavil obraz, ktorý tak radi „slniečkoví aktivisti“ pridávajú k článkom o „post-sedliakoch, dezolátoch, dezinformátoroch či „dezinfoscéne, konšpirátoroch“ pri ktorom bola značka kultúrny štrajk. Konečne sme sa tam my, teda „post-sedliaci, smeráci, likvidátori kultúry, neonormalizátori, dezinformátori, spodina, russkí agenti, národniarsko-boľševickí podporovatelia smero-hlasáckej mafie, buržoázni nacionalisti, zlováci a dezoláti“, čo ničomu nerozumejú a potrebujú vysvetlenie od tých slušnejších, múdrejších, vzdelanejších, spravodlivejších a predovšetkým angažovanejších a kriticky mysliacich o našom správnom euro-atlantickom hodnotovom zakotvení, našli. Teda konečne vieme, proti komu ten kultúrny štrajk vlastne je. Heh, prepáčte tú iróniu, ale nedalo mi :)
Ale aby to bolo spravodlivé, tak kritika aj do „vlastných radov“ z radu koaličných kunsthistorikov. Nie Andrej, Dedečkova budova rozhodne nie je žiadna stará barabizňa, ale kvalitné architektonické dielo.
Viac napíšeme neskôr.
