November 1989

November 1989

Revolúcia? Kontrarevolúcia? Alebo obyčajný podvod?

Otázky v nadpise sú možno iba krátkym testom vašej triednej (sociálnej) príslušnosti. V svätom presvedčení zástancov kladných odpovedí testových otázok je možno nájsť zaradenie respondenta do generačných, kultúrnych, dokonca geografických či národných skupín. Dobre položené otázniky teda potvrdzujú, že politika je z podstaty triedna záležitosť a že v politike ide až „v prvom rade“ o záujmy, najmä záujmy ekonomické, finančné, vojenské či kariérne.

Potvrdili to aj udalosti v novembri 1989.

A vývoj po nich umožňuje mapovať politické sily v ňom, ich dozrievanie, obdobie plodnosti i následnú degeneráciu.

Revolučné zmeny štartovala silná reformná frakcia v KSČ, odpovedajúca na „prestavbu“ odštartovanú v KSSZ. Pripravoval sa XVII. zjazd strany so zásadnými personálnymi i politickými zmenami – do dôchodku už odišiel V. Biľak, M. Jakeš bol zdiskreditovaný nielen nahrávkami svojich vystúpení, ale bolo stále viditeľnejšie, že „politbyro“ už  „nestačí s dychom“ dynamickej dobe. Schyľovalo sa k „novej“ ústave, už bez vedúcej úlohy KSČ, k „otvoreniu“ hraníc a najmä k reforme hospodárstva – v podstate na konvergenciu socializmu a kapitalizmu. (M. S. Gorbačov vytýčil konvergenciu ako „strategickú stranícku líniu a tento proces eufemisticky nazval budovanie „spoločného európskeho domu“). Tieto tendencie mali subjektívne i objektívne príčiny. Dve generácie žili v mieri a to významne zmenilo hodnotové priority.  Tie vojnové (mier, život, ľudská dôstojnosť) sa stali prehliadaným štandardom a výrazne vzrástli konzumné ambície (hospodársky rast, životný štandard a najmä spotrebiteľské nároky). Rozdelený svet prekážal, rovnako ako rovnostársky orientovaný socializmus. Zásluhovosť sa stala kryptogramom pre mocenské ambície, najmä štátnej byrokracie. Nie náhodou sa personifikovali tieto ciele s protagonistami štátneho a straníckeho aparátu (R. Hegenbart, A. Lorenc, L. Adamec, neskôr M. Čalfa a M. Čič). V dynamickom revolučnom dianí neudržali iniciátori kontrolu (moc). Proti kontinuite bola hospodárska nomenklatúra (jej akčnou zložkou boli ekonómovia prognostických ústavov, ale najmä socialistická oligarchia) . Nomenklatúra, vcelku správne, odhadla, že kapitalizmus sa nedá reštaurovať v čele s Komunistickou stranou a rýchlo konvertovala na pozície dovtedy marginálneho disentu a jeho západných sponzorov. Západ súčasne rýchlo zaplnil Sovietskym zväzom neočakávane (a iracionálne) vytvorené mocenské vákuum. Kvázisocialistická  nomenklatúra brala ako neodôvodnenú krivdu, že hoci jej postavenie, moc a zodpovednosť boli zrovnateľné s manažérskymi špičkami na Západe, ich sociálny status bol  „socialistickou“ ideológiou podviazaný. Veľké rezidencie, jachty, rýchle autá, veľké bankové kontá, luxus boli „ideologicky  neprípustné…. K tomu sa pripájali ďalšie záujmy – generačné: „normalizátori“ zablokovali generačné zmeny (často s logicky odôvodnenou nedôverou k zmenám, ktoré ich mohli vystaviť riziku postihov za mocenské prešľapy voči odporcom). Silnejúci byrokratizmus (pragocentrizmus) pravidelne, každých dvadsať rokov, vytváral napätia na Slovensku, dlhodobe však bol odmietaný aj na Morave, či v ďalších regionálnych centrách.

Samostatnou kapitolou bol málopočetný, ŠTB prešpikovaný a kontrolovaný, disent, pohodlne operujúci na devízových dotáciách Sorosových a iných – oficiálnych amerických nadácii o ktoré sa delil s emigrantami okolo Slobodnej Európy, v parazitickom spolužití… Jeho nezáujem o zmenu ukazuje aj to, že V. Havel a spol. neboli počas novembrových udalostí dokonca ani v Prahe a na Hrádečku sa odohrával jeden z široko-ďaleko známych „mejdanov“. Diskutabilní umelci a marginalizovaní bývalí stranícky funkcionári stratili alebo nikdy nemali skúsenosti s organizáciou štátu, hospodárstva, verejného a politického života. A ani chuť vymeniť pohodlie „politického disentu“ za rizikové verejné  funkcie. Dobre fungujúca ŠTB odrádzala aj tých, ktorí mali osobné mocenské ambície. Na základe medializácie inscenácie „násilia“ pri pokojnej manifestácii – s neexistujúcim „mŕtvym“ študentom Šmídom – poskytla  vlastne neočakávaná príležitosť uplatniť politické záujmy vyššie identifikovaných záujmových skupín.  Štátna administratíva, v domnení, že nemá „opozíciu“, chopila sa iniciatívy. Štátne špičky ( L. Adamec, O. Krejčí a i.) si uvedomili si, že disent je odkázaný na ich manažérske kapacity a pokúsili sa ovládnuť situáciu. Nepočítali však s hlbokým rozkladom Sovietskeho zväzu a politickou motiváciou amerického a euroatlantického vojensko-priemyselného komplexu, svoju úlohu mala aj  potreba západných rozviedok a sovietológov prezentovať svoje granty. No najmä podcenili obrovský apetít finančných žralokov, ktorí sa ocitli tiež v hlbokej kríze a bez sanácie cudzími zdrojmi by zrejme tiež kolaboval. Obrovský majetok socialistického Československa (10. – 11. najvýkonnejšej svetovej ekonomiky) bol teda neodolateľným lákadlom. Kŕdle expertov prišili sa priživiť na „kontrarevolúcii“ a aranžovať reštauráciu kapitalizmu, najmä zmenu vlastníckych pomerov. Československo (ale  nielen ono) sa stalo klondikom pre emigrantov, reštituentov, vyviazaných agentov západných i východných spravodajských centrál. Len bankári ostávali trpezliví, vedeli, že rozhodujúca časť lúpeže storočia skončí, tak-či-tak ,na ich kontách.

Ako pri každej revolúcii, na čas, sa suverénnom stali masy, občianska verejnosť, my –ľud! Ľud je onen buldozér, ktorý rozbije starý systém, zastraší jeho potencionálnych obráncov a zdvihne na piedestál nových „vládcov“. Naivná „socialistická“ verejnosť bola zrazu konfrontovaná so sofistikovaným politickým marketingom, modernými manipulatívnymi technikami založenými na moderných sociálnych vedách – sociológii, psychológii, etológii, politológii a účinných  komunikačných postupoch. „Revolúcia“ sa pásla na vznešených heslách: Pravda zvíťazí!, Moc se k lidu navrací!, Dosť bolo Prahy!,  politický program revolúcie – ktorú organizovalo Občianske fórum a neskôr na Slovensku Verejnosť proti násiliu bol adresovaný straníckym a štátnym orgánom. Aktivisti žiadali vyšetrenie udalostí v Prahe (najmä „smrť“ študenta M. Šmída), demokratizáciu – odstránenie vedúcej úlohy KSČ a zakladanie politických strán mimo Národného frontu, odluku cirkvi od štátu, hospodárske reformy – účasť verejnosti na riadení podnikov. S odstupom doby je možné zistiť, že ani niekoľkoročné vyšetrovanie, za pomoci expertov z USA a Izraela nerozkrylo udalosti Novembra 1989, účasť rozviedok a agentúr na mediálnom využití situácie. Miesto rozluky cirkvi a štátu bol uzavretý „konkordát“, čo je dohoda o zrastení cirkvi a štátu. Demokratizácia skončila v strate suverenity a zriadení protektorátu, keď zahraniční diplomati realizujú politické rozhodnutia a nominujú vlády. Varšavskú zmluvu vystriedalo NATO a dokonca sme nútení za cudzie záujmy bojovať vo vzdialených krajinách. Hospodárska reforma socialistickej ekonomiky sa nerealizovala, bankový systém bol temer bezplatne odovzdaný západným bankám, bol zlikvidovaný domáci priemysel a poľnohospodárstvo, krajina sa premenila na montážnu linku pre cudzie korporácie  a pracovná sila sa používa pre výhodu nízkej ceny práce na jednoduché práce alebo sú ľudia nútení za prácou emigrovať. Politický program, ktorým protagonisti oslovili verejnosť  bol postavený na premise, že nejde o protisocialistické vystúpenie, ale o hľadanie „lepšieho“ socializmu.

V celoštátnej televízii vystúpil 16,12.1989 nastupujúci prezident V. Havel a uviedol: „Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socialismu, že chci v naší zemi obnovit kapitalismus, že jsem ve službách světového imperialismu, od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků a vykořisťovat v nich lidi, a tak dále a tak dokola. Byly to všechno lži, jak se záhy přesvědčíte…

V Trestnom zákonníku sa podvod definuje : “Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl….“

Porovnaním definície s realitou je možné preukázať, že v Novembri 1989 išlo podvod organizovanej skupiny ľudí…

Pri toľkej kritike sa núka otázka, ako je možné, že sa dekadentný režim drží? To je na ďalšiu esej. Ale aby to nebol alibistický útek ponúkam niekoľko základných bodov:

  1. Krajiny Strednej a Východnej Európy boli kolonizované a na ich území sú zriadené protektoráty s kolaborantmi, vykonávajúcimi miestnu správu. Stabilitu udržujú kontrolou bankového systému, hospodárstva, zásobovaním a vojenským ovládnutím (prevzatím kontroly nad miestnymi ozbrojenými zložkami).
  2. Časť ulúpeného majetku bola použitá na korumpovanie miestnych elít a verejnosti (rozdávanie bytov a akcií). Nová elita tak zaistila toleranciu verejnosti pri rozkradnutí verejného majetku – reštitúciami, privatizáciou a výpredajom do zahraničia.
  3. Po upevnení nových majetkových pomerov vzrástlo prepojenie miestnej oligarchie a štátneho aparátu. Štát prostredníctvom súdneho, normotvorného a exekutívneho systému slúži majetným a motivuje exkluzívnymi výhodami funkcionárov tohto systému.
  4. Štát funguje ako pracovná agentúra (prenajíma lacnú pracovnú silu) a ako bezpečnostná agentúra (na ochranu majetku oligarchov a represiu proti verejnosti, ktorá ju má zastrašiť a selektívne likvidovať politický odpor).
  5. Občianska verejnosť je mediálne manipulovaná, sú jej vnucované oficiálne  politické interpretácie (antikomunizmus, nenávisť k Rusku, xenofóbia).
  6. Lacným konzumom a dekadentnými hrami sú uspokojované najnižšie pudy (reality show, pornografia, brutálne násilie a pod.)
  7. Verejnosť je zastrašovaná represívnymi orgánmi a šírením vízii – hrozieb – náboženských vojen, pandémií, terorizmu a chaosu.
  8. Antikomunizmom, popularizáciou katastrofických prognóz a šírením obáv z náboženských, rasových a vojenských konfliktov zastrašujú verejnosť a odstrašujú ju od akýchkoľvek zmien.

Foto: M. M. Sand, CC

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *