O zrode a nedotknuteľnosti právneho systému vládnucej triedy. Nadčasový článok DAVistu Andreja Kojnaka: POMER PRÁVA K SPOLOČENSKÝM TRIEDAM

DAV, zima 1924, str.14-16

Je nemožné vydať v štáte zákona, ktorý nebol by následkom sociálneho boja, výrazom víťazstva na strane jednej a porážky na strane druhej. (Gumplowicz)

Panujúca právnická náuka vidí v práve systém normatívny, súhrn predpisov, vynutiteľných štátnou mocou. Śtát je teda mocou, je donucovacím aparátom, stojacim za právom a garantujúcim jeho uskutočňovanie v konkrétnych prípadoch. Aby sme užili slov Iheringa, „štát je spoločnosťou, ktorá donucuje, je organizáciou sociálneho donútenia, ktorého disciplínu tvorí právo.“ Z toho plynie, že štát a právo úzko spolu súvisia a navzájom sa predpokladajú.

Čo vlastne je podstata štátu, ktorý vystupuje tu ako uskutočňovateľ ideálneho právneho poriadku, ktoré sú jeho funkcie a čo podmieňuje jeho trvanie, vymyká sa z rámca tohoto pojednania. Chceli by sme na tomto mieste v krátkosti poukázať jedine na jeho vznik.

Mohli by sme snáď očakávať, že tzv. štátnoprávna veda rozriešila túto úlohu dokonale. Ale o primárnom vzniku štátu, čili o vzniku štátu vôbec a o ten nám práve ide, nedozvieme sa od nej takmer ničoho. Ona existenciu štátu proste prijala ako historickú skutočnosť, nepokladajúc za nutné podívať sa na jeho pôvod. Správnym poznaním vzniku nejakej spoločenskej ustanovizne, môžeme súdiť tiež o jej hodnote, jakosti a účelnosti. Tak činili teoretikovia prirodzeného práva. V čele s Rousseauom hlásali pôvod štátu zo spoločenskej zmluvy a pokúsili sa vyvodzovať z toho i praktické dôsledky (nezanedbateľné ľudské práva, suverenita vôle ľudu). Chyba väzí však v tom, že predpokladali to, čo chceli vlastne dokázať. Lebo ak vznikol štát právnym jednaním (zmluvou), je nutné ho ako právny pomer ponímať a to so vzájomnými povinnosťami a právami. Právne jednanie však vyžaduje právneho poriadku, trebárs len s jedinou normou „zmluvy musia byť dodržané“, čo dostavuje sa vždy len ako dôsledok spoločenskej organizácie.

Ďalšie dve disciplíny, rozširujúce svoje vedecké bádania na pole štátu, sú sociológia a marxistická sociológia. Posledná, ako i každá iné objektívna, vedie nás k poznaniu, že štát vznikol a je udržovaný násilím. Stoja v ňom ostro proti sebe dve spoločenské triedy: trieda panujúcich vykorisťovateľov a trieda poddaných, pracujúcich, vykorisťovaných. Ľudstvo pred organizáciou štátnou žilo v slobodných, homogénnych skupinách na najprimitívnejšom hospodárskom stupni. Nebolo tam panujúcich, ani ovládaných, vykorisťujúcich a vykorisťovaných. Primitívne životné potreby ukojovali sa bez akéhokoľvek ekonomického princípu: žilo sa skrátka z ruky do úst. Za takéhoto stavu spoločnosti nebola žiadna deľba práce a preto ani nie možnosť pokroku na poli technickom a kultúrnom.

Spoločensky takto rozštiepené vstupujú národy na scénu dejín a celá história od prvopočiatku až podnes nie je ničím iným ako bojom týchto záujmových skupín. Guizot hovorí výslovne o Francii: „História našej zeme je históriou triednych zápasov.“ Platí to všeobecne o dejinách národov.

Na základe toho, čo bolo povedané o vzniku štátu je jasné, že štát nie je uskutočňovateľom nejakej právnej idey, ktorá by bola jestvovala pred ním, ale že je organizáciou mocenskou a ako taký skladá sa z heterogénnych sociálnych prvkov. Vzájomné boje týchto sú podkladom vzniku práva a tak ono výsledkom tohoto boja a preto typickým rádom nerovnosti.

Nemá pravdu škola historická, keď tvrdí, že ku vzniku práva nie je potreba žiadneho zápasenia, bojovania, ba ani hľadania, ale je to vraj ustavične činá moc pravdy, ktorá si nespozorovane, bez násilného namáhania zvoľna síce, ale iste kliesni dráhu., to je moc presvedčenia, ktorému sa pozvoľne otvárajú mysle a nová právna zásada vstupuje v život bez násilia práve tak ako nejaké pravidlo reči (Savigny).

Takéto nekritické ponímanie žilo dlho v hlavách právoznalcov a zastieralo prirodzene možnosť správneho pochopenia podstaty, účelu a trvania práva. Len tým, že bol vedeckým spôsobom dokázaný vznik práva, bola odhalená jeho právna sociálna funkcia a ono vystúpilo na povrch ako pojem moci, stalo sa ukazovateľom mocenských pomerov zápoliacich tried spoločnosti na tom ktorom stupni hospodárskeho vývoja.

Každá fáza sociálneho boja tvorí si svoje právo a každá epocha sociálneho pokroku má svoju spravodlivosť.

Počiatky práv a vôbec spadajú nám tak v jedno so vznikom štátu. Už vyššie bolo spomenuté, že pred štátnou formou ľudského súžitia nebolo ani právnych noriem a preto ani nie kolektívneho a tým menej individuálneho vlastníctva k pôde. Nehospodárilo sa tam plánovite, potreby jednotlivých členov nachádzali len nepravidelného ukojovania. O budúcnosť sa mnoho nepečovalo. Prvé akési pojmy vlastníctva dostavujú sa len so založením štátu, so zabraním zeme víťazmi a podrobením si nepriateľa.

Víťazná skupina stala sa tu pánom. Prisvojila si celý movitý živý i neživý inventár porazených aj ich samých, takže títo prestali byť slobodnými, rovnocennými, stali sa dobytkom, otrokmi, vecmi. Na dobyté veci činili si víťazi nároky rovným dielom. Náčelník vystupuje vo funkcii rozdeľovateľa. To však nie je odkázané jeho ľubovôli, ale deje sa tak za pomoci rovnocenných mu víťazov. V náčelníctve, v rozdeľovaní zeme zvíťazivším bojovníkom a v ich zhromaždeniach sú nepochybne prvé stopy verejného práva, vzniknuvšieho v založenom štáte.

Gumplowicz veľmi výstižne charakterizuje motívy, pre ktoré sa udržujú tieto nábehy verejného práva., je to „snaha o udržanie panstva, strach pred otrasením stávajúcej organizácie“. Tie samé pohnútky vedú k utváraniu a normovaniu pomeru pána k poddanému. A sú to zasa snahy po mocenskom postavení, ktoré vedú jednotlivých zemepánov, že v prospech ukojovania svojich hospodárskych potrieb pre udržanie svojho panujúceho postavenia ako aj na potlačenie a odstránenie akéhokoľvek nebezpečia zo strany ujarmených vydávajú proti týmto celý rad rad najrôznejších opatrení. Z týchto, povedali by sme, núdzových opatrení na udržanie moci, ktoré prv boli uvedené v život násilím a po zlomení odporu poddaných, týmito pokorne rešpektované a dodržované, vznikol právny poriadok a na jeho základe právny pomer medzi držiteľmi moci na strane jednej a porobeným, pracujúcim ľuďom na strane druhej.

Toto je obraz vzniku právneho poriadku v dobe tvorenia sa štátnych útvarov. Postup ten je úplne totožný v perióde neskoršieho feudalizmu a absolutizmu. Iným spôsobom sa právo nikdy a nikde nezrodilo a zrodiť sa ani nemôže. Tzv. konštitučné monarchie už či s princípom demokratickým alebo absolutistickým a meštiecko-demokratické republiky nie sú tu výnimkou. Vo všetkých týchto štátoch triešti sa obyvateľstvo na záujmové skupiny, zvané triedy.

Spoločenskú triedu určujeme podľa toho, akú úlohu hrajú ľudia vo výrobnom procese, v akom pomere sú pritom k ľuďom druhým a k výrobným prostriedkom. Na tomto základe delí sa naša spoločnosť na dve hlavné, rozhodujúce sociálne vrstvy: na triedu tých, ktorí výrobu riadia a monopolizujú vo svojich rukách výrobné prostriedky a na triedu tých, ktorí výrobu vykonávajú, ktorí súc bez výrobných prostriedkov, pre prvých pracujú.

Medzi týmito dvoma najsilnejšími mocenskými faktormi sú ešte aj iné viacej – menej dôležité spoločenské skupiny, ktoré však v obrovskom zápasení dvoch prvých o moc a vládu hrajú len vedľajšie a málo samostatné role. Obyčajne pripojujú sa buď k jednému alebo k druhému táboru. To sú napr. technickí intelektuálni pracovníci, roľníci, živnostníci a tí, ktorí z jednej strany sú zamestnávateľmi a z druhej strany zamestnancami.

Medzi týmito sociálnymi triedami je neprekonateľný rozkol záujmových protív. Ich ustavičný boj sa odohráva v dennom živote hospodárskom (mzdové hnutie, konkurencia výrobkov továrnych a živnostenských, zemedelských produktov veľkostatkárskych a maloroľníckych, clá,dane, atď.), na poli politickom a zákonodarnom.

Na dnešných zákonodarných zboroch možno znamenite pozorovať, že právom stane sa vždy to, čo vyhovuje panujúcej triede. Nie preto, že by trieda tá početne by bola najsilnejšou, ale preto, že má vo svojich rukách moc, štátny aparát, byrokraciu, stojí za ňou celý jej kapitál a konečne jej triedna ideológia pestovaná školou, cirkvou a skvele riadenou tlačou, ktorá postupne balamúti mysle a pripravuje ich tak o schopnosť samostatného uvažovania nad vlastným triednym postavením.

Tak sa stáva, že vládna trieda ačkoľvek je fakticky menšinou, ziska si väčšinu členov parlamentu, kde vládne potom na základe ňou vydávaných zákonov neobmedzene a činí-li nejaké ústupky triede potláčanej, deje sa tak vždy len v prípade najväčšej nutnosti, aby sa vyhlo katastrofe, hroziacej z príliš neznesiteľného tlaku na poddaných (sociálne poistenie, pozemková reforma). Už v strednom veku prišli vladári k poznaniu, že vláde svojej k vykorisťovaniu podrobených len tak zaistia trvalého bytia, keď im poskytnú aspoň minimum toho, čo potrebné je k udržaniu pracovnej sily a k vychovaniu potomstva. Ale dialo sa tak už aj v starom veku. Darovanie života víťazom porazenému a ujarmenie tohoto v otroctvo je analogické. Skrátka, panujúci musí vo vlastnom záujme dať možnosť života poddanému. Odobral-li by mu ju, nemal by možnosť nad kým vládnuť a nemal by koho vykorosťovať. Na tomto nespornom historickom poznatku bazírujú všetky tzv. sociálne reformy dnešných kapitalistických vlád.

Je zaiste paradoxné poznať túto dejinnú pravdu a sniť o bezbolestnom rodení sa práva (Savigny a iní), tvrdiť, že právo je daným zákonom vôle božskej (teória božského pr.), že vzniká slobodným uznesením všetkých členov spoločnosti, alebo že je priamo uskutočnením mravnej idey (Hegel). I to i ono je nesprávne.

Pozitívne právo t.j. právo platné, vynutiteľné nie je ani jednotkou vyvíjajúcou sa z ducha toho-ktorého národa v organický celok ako reč, nie je ani zjavením božským, ani nevzniká slobodným rozhodnutím celého obyvateľstva a tým menej je uskutočnením mravnej idey, ale zo všetkého, čo bolo vyššie povedané vysvitá, že si ho vytvárajú niektorí ľudia (panujúca trieda) za účelom svojich životných potrieb, že každý zákon má nutne svojho zákonodarcu, prislúchajúceho panujúcej triede, vnášajúceho doň ducha a obsahovú náplň, zodpovedajúcu záujmu jeho spoločenskej skupiny. A tak každé právo nesie nevyhnutne charakter straníckosti a ako také je nedokonalé a čaká, aby bolo nahradené právom lepším, zodpovedajúce vždy širším a širším kruhom pospolitosti. Tento proces sa v dejinnom vývoji odohrával a odohráva i dnes. Francúzska revolúcia privalivšia feudálno-právny štát, vyprostila ľudstvo zo stavovskej škatuľkovanosti, rozšírila právo na všetkých občanov štátu a stanovila ich rovnosť pred zákonom. Bol to nesmierny pokrok, priamo skok dopredu oproti predchádzajúcej epoche. Keď radikálna buržoázia strhla politickú moc do svojich rúk, zaviedla na poli hospodárskom namiesto cechového systému voľnú konkurenciu všetkých producentov, obchodníkov a konzumentov (hospodársky liberalizmus) a dala tak podklad k nepredvídanému rozmachu kapitalizmu so všetkými jeho vymoženosťami a tmavými stránkami.

Dnešné právo je výlučným dielom buržoázie, hoviace jej hospodárskym, kultúrnym a vôbec sociálnym potrebám, zabezpečujúce jej vzrast, rozkvet a blahobyt na úkor iných, ňou vykorisťovaných, ktorí opozdili sa v kultúrnom vývoji, keď ona stála už vzdelaná, pevne organizovaná a bojaschopná, a keď skutočne podarilo sa jej zvíťaziť, zhladiť zo zeme spoločenské triedy feudalizmu a kastovníctva, povaliť alebo aspoň otriasť prestolmi vladárov z „Božej moci“ a vybudovať zriadenie nové s vlastnou hegemóniou.

V tej dobe ešte bolo mestské robotníctvo počtom slabé a spolu s dedinským v nevoľníctve väziacom zemedelským ľudom nezriadené, neuvedomelé, vzdelanosťou na najnižšom stupni vtedajšej spoločnosti. Ako také nemohlo sa stať triedou vládnucou. Chýbali mu k tomu všetky predpoklady.

Dnes však dospieva proletariát čím ďalej tým viac k triednemu uvedomeniu, jeho organizácie nabývajú vždy väčších a väčších rozmerov a napriek rôznym socialistickým stranám javí sa istá solidarita záujmov, vyžadujúca nezbytne jednotnosť a svornosť postupovania (u nás závodné výbory).

A tak organizovaný proletariát, opierajúci sa o vedecký marxisticko-leninský socializmus, vystupuje tu ako mohutný faktor sociálnych potencií, ako hlásateľ novej éry právneho zriadenia a s najhlavnejšími požiadavkami zoštátnenia výrobných prostriedkov.

Pomery k tomuto spejú s historickou nutnosťou a iste nie sme veľmi vzdialení času, keď aspoň najdôležitejšie výrobné prostriedky stanú sa pospolitým majetkom v štátnu moc organizovaného proletariátu. A nikto sa potom nad tým nepozastaví a každý to bude považovať za samozrejmé, tak ako sa my nepozastavujeme a pokladáme za jediné správne, že:

..štát dnešný prevzal kedysi súkromníkmi vykonávanú moc jurisdikčnú, že vytrhol z rúk súkromných špekulantov vyberanie daní a colných poplatkov, že konečne zakázal súkromné vydržiavanie vojska. Štát vo všetkých týchto prípadoch prehlásil sa za jedine oprávneného a monopolizoval tak vo svojich rukách súdnictvo, financie a armádu.

Že dnešná buržoázia nepoznala a nechce poznať beh dejín, vyrieka sama rozsudok nad svojou hlavou, lebo dostáva sa do podobného postavenia, v akom nachádzali sa panujúce stavy pred francúzskou revolúciou.

Sovietske Rusko učinilo tu iste obrovský krok vpred, čím sa postavilo do čela celého sveta, ukazujúc cestu vývoja nielen železnou logikou teórie, ale aj tvrdou rukou životnej praxe. Zavedením vlády proletariátu a drobného sedliackeho ľudu oslobodilo tieto triedy od politického utlačovania a sprostilo ich hospodárskeho vykorisťovania. V tom tkvie mravná sila a kultúrny význam rudého režimu na Rusi. Nakoľko to má význam pre celé ľudstvo, necháme ustáliť objektívnemu úsudku dovedného historika najbližšej doby.

Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

One thought on “O zrode a nedotknuteľnosti právneho systému vládnucej triedy. Nadčasový článok DAVistu Andreja Kojnaka: POMER PRÁVA K SPOLOČENSKÝM TRIEDAM

  • 11. augusta 2019 at 5:56
    Permalink

    Na EUropomery 2019 – až moc nostalgie na rok 1924???

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *