NEKROLÓG DR. LADISLAVA SKRAKA
Náhle, po krátkej ťažkej chorobe nás v podvedčer dňa 6. marca 2025 v Bratislave opustil doc., PhDr. Dušan Čaplovič, DrSc.
Od čias pôsobenia vo funkcii podpredsedu vlády SR v prvej vláde R. Fica, od roku 2009 pôsobil ako čestný predseda vtedy vznikajúceho Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Mnohokrát asistoval a pomáhal vo chvíľach, keď bolo potrebné získať viac prostriedkov pre ocenenie žijúcich priamych účastníkov odboja a vdov. Aktívne napomohol a prispel k edičným aktivitám vo vzťahu k osobnostiam a kultúrnym hodnotám tém protifašistického odboja.
V našej publikácii Memoriabilita/Spomienky vydanej v závere roka 2023 vzdal hold významnému odkazu svojich rodinných príslušníkov v kontexte 2. svetovej vojny. Už starý otec ako evanjelicky kňaz na Dolnej zemi /súbežne s väznením katolíckeho Hlinku/ bol z národných dôvodov prenasledovaný a pozbavený možnosti vykonávať svoj kňažský stav. Lenže Čaplovičovci, to je ešte skorší národný základ. V období formovania moderného slovenského národa bol tu národopisec Ján Čaplovič, ktorý ako prvý pre cisársky dvor kvalifikoval, kde všade sa teritoriálne a etnicky vyskytujú Slováci. Pred P. J. Šafárikom a presnejšie ako Ľ. Štúr, ktorý nerozoznal národopisné vrstvenia Slovákov na východ od Tatier.
Strýko Dušana Čaploviča pôsobil v čase londýnskeho exilu ako podpredseda Československej národnej rady a otec bojoval na Blízkom východe, aj v Tobrúku, v čs. bojových jednotkách, ktorým velil K. Klapálek. Po oslobodení usiloval o oživenie sociálnej demokracie, a neskôr pôsobil ako riaditeľ Univerzitnej knižnice v Bratislave. Ďalší príslušníci rodiny Čaplovičovcov významne, hrdinsky bojovali v časoch 2. svetovej vojny na Orave.
Dušan Čaplovič v roku 1969 absolvoval štúdium archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, v rokoch 1969 -1986 sa uplatnil ako popredný odborný a riadiaci pracovník Východoslovenského múzea a košického pracoviska Archeologického ústavu SAV, do roku 1991 pôsobil ako vedecký tajomník, resp. zástupca riaditeľa Archeologického ústavu SAV v Nitre. Od roku 1992 člen Predsedníctva a od roku 1995 podpredseda Slovenskej akadémie vied /za Stranu demokratickej ľavice/. Zakladajúci člen Strany SMER, neskôr SMER – sociálna demokracia. V rokoch 2006-2010 podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny v prvej vláde R. Fica. V rokoch 2010 – 2012 bol predsedom Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. V rokoch 2012 – 2014 minister školstva, vedy, výskumu a športu SR.
Vo svojej vedeckej a odbornej práci a spisbe sa venoval osídleniu a Orave v praveku a rannom stredoveku, etnickým zmenám a vývoju stredovekého osídlenia v juhovýchodných oblastiach karpatského oblúku (9. – 12. storočie), oblasti východných Karpát a horného Potisia za panovania Svätopluka I., pričom svoje archeologické odborné aktivity zavŕšil v syntéze a publikácii Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, Bratislava 1998. V oblasti historickej spisby spolupôsobil v kolektíve autorov Dejín Slovenska /AEPress, 2 000/. Spolu so synom Miloslavom publikoval tiež Osmičky v našich národných dejinách /2018/ a v kolektíve autorov Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I.,II. /1998-2001/.
Opustil nás nám blízky, čestný a vzácny spolubojovník. Ako predseda sekcie kultúry SDĽ /tieňový minister/, odovzdával som D. Čaplovičovi a D. Jarjabkovi v čase zlučovania sekciu, ako kolektív významných osobností. Koncipoval som s ním viaceré rozhovory pre Bojovník, Euroreport a neskôr na pôde odbojárskeho Zväzu a hnutia, a to v čase koncipovania kultúrno-politickej koncepcie SMERu, ale aj v tej situácii, keď formuloval svoj vedecký a odborný program a rozpracované projekty /in statu nascendi/ v štádiu zrodu. Bude vhodné podrobnejšie sa vrátiť k tomuto odkazu – v rámci chystaného 3. dielu projektu Memoriabilita/Spomienky, ale aj z hľadiska nesporného ocenenia a vyznamenania!
Dr. Ladislav Skrak
***
AKO ŠPECIÁLNU PRÍLOHU DAV DVA ZVEREJŇUJEME ĎALŠIE RARITNÉ MATERIÁLY OD DR. LADISLAVA SKRAKA
ROZHOVOR Č. 1. Dôstojný život odbojárom a všetkým ľuďom – napĺňať hodnoty sociálneho štátu!
Rozhovor s podpredsedom strany SMER – Sociálna demokracia doc., Dr. Dušanom Čaplovičom, DrSc. venovaný aktuálnym témam odbojárskeho hnutia a predčasným parlamentým voľbám pripravil Dr. Ladislav Skrak
Povedľa vašej významnej a značne rozsiahlej spoločenskej angažovanosti je známe aj vaše pôsobenie člena Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Aké sú vaše občianske, názorové motivácie, resp. aké je vaše rodinné zázemie vo vzťahu k hnutiu a tradíciám slovenského protifašistického odboja?
Do SZPB som vstúpil len nedávno. Bolo to 7. apríla počas mojej účasti na uctení a pripomenutí si 61. výročia oslobodenia Senice na Záhorí. Oslovili ma odbojári z tohto regiónu s ponukou prijať členstvo. Nemuseli ma dlho presviedčať, a ja som súhlasil. A malo to aj svoju historickú symboliku. Pred 61 rokmi sa vrátil môj otec zo západného frontu, kde bojoval proti nacizmu a fašizmu. Moja rodina bola zapojená do protifašistického odboja, doma i za hranicami našej vlasti. Všetci otcovi bratia a bratanci odmietli nacistickú ideológiu a kolaboráciu domácich politikov s nemeckým nacistickým režimom. Boli to vlastenci a demokrati. Nedokázali sa krčiť a podliezať. Po vojne, najmä po Februári 1948 však takmer všetci doplatili a kruto platili za svoje postoje a presvedčenie. Môj otec sedel vo väzení, mamku so mnou a so sestrou vysťahovali z Bratislavy. Ešte šťastie, že mala kam ísť, k mojim starým rodičom do Senice. Národné, vlastenecké cítenie ma v rodine systematicky formovalo a tak sa prirodzene dotvorilo moje presvedčenie a úcta ku všetkým, ktorí neváhali a rozhodne i odvážne konali v súvekom čase, v Slovenskom národnom povstaní, na východnom i západnom fronte, ale aj trpeli vo väzeniach a v koncentračných táboroch. Mnohí sa nevrátili. Napokon aj k tým, ktorí za komunizmu boli opäť prenasledovaní a trpeli, či stratili svoje životy. Spomínam si, ako mi otec hovoril, že ho mlátili bývalí gardisti a príslušníci ÚŠB, v Justičáku i v Leopoldove, tí ktorí prezliekli kabáty, zase len slúžili a boli všetkého schopní. Moje dôvody k vstupu do SZPB som už vysvetlil. Skrátka len nadväzujem na starorodičovské a rodičovské tradície, hrdo sa hlásim k pozitívnym hodnotám protifašistického a protinacistického odboja. Veď aj dnes sú tieto činy inšpiratívne, najmä pri vzmáhajúcom sa neofašistickom hnutí u nás a v celej Európe i vo svete. Treba nám vytvárať medzigeneračné mosty, veď tak zmýšľajú už aj moji synovia, a treba stavať hrádzu proti nacionalizmu, xenofóbii a rasizmu, proti akémukoľvek etnickému, rasovému, náboženskému a politickému násiliu, aby sa hrôzy minulého storočia už nikdy viac nezopakovali.
Blížia sa predčasné parlamentné voľby. Strana SMER – sociálna demokracia, ktorej ste podpredsedom, nie raz naznačila svoju užšiu spätosť, resp. záujem na rozvíjaní pokrokových a antifašistických tradícií. Aké možnosti vidíte pre budúce obdobie – v odškodňovacícj aktivitách na pôde Parlamentu, v školstve a vo výchovno-vzdelávacej praxi, v rozvíjaní memoriálnych, pamiatkárskych aktivít, avšak aj v oblasti historického výskumu, medzinárodných kontaktov, atď.?
Už v tomto volebnom období som v našom Parlamente zabojoval za rýchlejšie odškodnenie ľudí, ktorí sa zúčastnili protifašistického odboja, prípadne ich najbližších rodinných príslušníkov. Veci sa tak konečne pohli a v druhom polroku minulého roku Ministerstvo spravodlivosti SR pristúpilo k rýchlejšiemu vybavovaniu oprávnených žiadostí. Avšak aj tu bude treba byť naďalej neustále nápomocný. Pravidelne som sa zúčastňoval na celonárodných oslavách SNP v Banskej Bystrici, ale aj vo svojom regióne, v Prietrži. Viem, že je potrebné ešte veľa urobiť, aby sa tieto tradície stali súčasťou našej národnej hrdosti a štátnosti. Veď ešte stále sa objavujú hlasy, aj medzi niektorými politikmi, napríklad z KDH, SNS a SMK, ktorí by radi vymazali štátny sviatok – deň 29. augusta, z našich dejín. Podobne sa správajú aj k výročiu oslobodenia a k ukončeniu najkrvavejšej vojny v histórii ľudstva. Veru, niekto nosí v sebe zlé svedomie a má čierno-biele videnie. Veľa je potrebné naprávať vo výchovno-vzdelávacích aktivitách, v nových učebniciach našich dejín a ďalších učebných pomôcok. Veľa je ešte neznámeho z dejín okupovaného územia južného Slovenska v rokoch 1938-1945, maďarských šovinistických a fašistických aktivít voči nemaďarským občanom, Židom a Cigánom – Rómom po Viedenskej arbitráži až do oslobodenia, Ale aj západného nemeckého vojenského pásma na súvekých hraniciach protektorátu Čechy a Morava s vojnovým Slovenským štátom. Veľa pokrokových hodnôt si zaslúži pamiatkársku ochranu a múzejné využitie, aby tak zotrvali medzi nami, aby sa s nimi zoznamovala najmä mladá generácia. Mnohé by sa mali stať súčasťou vzdelávacích, kultúrno-výchovných a športových akcií. Napríklad aj preto, aby k smrti dobitý vysokoškolák Daniel Tupý nemal na Slovensku ďalších následníkov. A aby na našom Slovensku nepochodovali mladí ľudia v čiernych čižmách a uniformách pod fakľami vo Zvolene, Martine, Prešove a v iných mestách, aby niektorí politici nestáli pod fakľami v Čižove a mysleli na Veľké Maďarsko. Je úlohou politikov, osobitne strany SMER-SD, vytvárať v našej vlasti spoločenské ovzdušie. To znamená nezabúdať a pamätať na tých, ktorí pre náš národ, našu vlasť priniesli veľké obete, často aj tie najcennejšie, vlastné životy.
Aký je váš osobný názor v otázkach súčasného stavu výskumu, avšak aj historického vedomia nášho národa vo vzťahu tradíciám, resp. nevyhnutnosti povstaleckého zápasu na Slovensku? Čo považujete za úspech a čo za rozpornú stránku spoločenskej reflexie a pertraktovania odkazu Povstania po roku ´89? Blíži sa XIII. zjazd SZPB – aké odporúčania považujete za vhodné formulovať v záujme oživenia, regenerácie činnosti odbojárskeho zväzu, resp. profilácie tohoto zväzu v budúcom období (napríklad aj ako školiaceho pracoviska)?
Stále prevláda čierno-biele videnie našej histórie, aj národného i medzinárodného odboja, slovenského povstania skutočne národného i internárodného. Stále žijú a najmä vplývajú na tzv. nemenné hodnotiace súdy pohrobkovia nositeľov totalitných režimov minulého storočia. Ľudia by si mali zapamätať, že majú veriť najmä tým, ktorí tvrdia, že pravdu hľadajú a nie tým, ktorí sú presvedčení o tom, že už pravdu našli. História je veľmi náročná veda, nie je ju možné napĺňať tak, že z niekoľkých kníh kompilujem ďalšiu, bez zodpovedajúceho výskumu všetkých druhov prameňov. Samozrejme, aj bez ideologizujúcej selekcie! Mnohým chýba schopnosť skúmať naše dejiny v istom predporozumení so skúmanou dobou a skutkami ľudí, ktorí vtedy žili a konali. Dvere poznania našich dejín sú stále široko otvorené, treba nimi vstúpiť a nezaujato poznávať s jediným cieľom prispieť do mozaiky histórie poskladanej z malých dejín ľudských osudov, ozajstných príbehov života. Za úspešnú považujem novú modernú expozíciu v Múzeu SNP, je príťažlivá aj s prístupnou audiovizuálnou technikou, o čom svedčí veľká návštevnosť, najmä mládeže. Pevne verím, že sa výrazne obohatí aj výskum, nielen v tejto inštitúcii. Za úspešné považujem, doma a v zahraničí, organizované výstavy z tvorby našich umelcov – výtvarníkov k národným tradíciám odboja a Povstania, ale aj oslobodenia našej vlasti. Nielen napísané slovo ostáva, veď takto je stále medzi nami
aj obraz a socha našich skvelých umelcov. Čo povedať k blížiacemu sa zjazdu? Treba sa snažiť vytvárať podmienky pre medzigeneračné vrstvenie, nachádzanie príťažlivých foriem práce, pre získavanie mladej generácie a schopností oslovovať súčasnú spoločnosť. Vtedy, keď treba vyjadriť vzdor a nesúhlas s existujúcim akýmkoľvek druhom násilia, ale aj vtedy, keď nám treba formovať prostredie, v ktorom duch našej pokrokovej histórie sa bude prirodzene vinúť myslením súčasníkov. Neustále nám treba pripomínať, že najviac sú tí presvedčení o svojej pravde, ktorí majú krátku pamäť.
Odbojárske hnutie – to je aj komplexnosť vzťahov Slovenska – aj smerom na východ, k Rusku. Odbojárske hnutie, to je aj kontinuita zápasov o pokrokové Slovensko, a nie iba profit pravice a zahraničné zisky. Odbojárske hnutie, to bol aj zápas za dôstojný život a súžitie národov. Aké ambície pri rozvíjaní spoločenského života na Slovensku má strana SMER – sociálna demokracia vo svojom volebnom programe? Bližia sa predčasné parlamentné voľby – aké heslo týchto volieb by mali poznať a podporiť odbojári a všetci čestní občania Slovenskej republiky?
Smer – sociálna demokracia je medzinárodne etablovanou politickou stranou. Sme členmi Socialistickej internacionály a Strany európskych socialistov. V tomto duchu sa formoval aj náš politický a teraz aj volebný program. Nadväzujeme na program Strany európskych socialistov: Dokonalá Európa, ktorý je rozpracovaním Lisabonskej stratégie, budúcej konkurenciaschopnej Európy s výrazným sociálnym, ekologickým, vedomostným a kultúrnym aspektom. Samozrejme v našom programe reagujeme na konkrétne slovenské podmienky, keď na takmer 75% občanov negatívne dopadli „reformy“ súčasnej pravicovej vlády. Do volieb ideme s heslom „Smerom k ľuďom“, t. j. smerom k spravodlivejším cenám, ku kvalitnému zdravotníctvu, k dostupnému bývaniu, k modernému školstvu a k vyšším príjmom pre väčšinu občanov nášho štátu. Je to alternatívna cesta Slovenska k napĺňaniu hodnôt sociálneho štátu, ku skutočnej a nefalšovanej ľudskej dôstojnosti. Svet pre nás má štyri svetové strany, nie sme jednostranne zahľadení len na západ a najmä na USA. Nebudeme podporovať novodobé mocenské ciele jednej veľmoci a slúžiť jej v predklone, napríklad pri okupácii Iraku. Pre nás sú dôležitejšie medzinárodné právne akty OSN, stanoviská EÚ, ale aj pohľad iných štátov z ďalších svetových strán na súčasný svet. Bez dialógu nebude možné meniť svet k lepšiemu. Vážime si naše tradície a chceme čerpať z preverených demokratických skúseností našich osobností, aj tých, ktorí sa zúčastnili protifašistického a protinacistického odboja, žiaľ mnohí už nie sú medzi nami. Kľúčovým slovom je solidarita, aby tí, čo majú veľa, nemali nazvyš a tí, čo majú málo, nemali nedostatku. Formovanie sociálneho štátu je pretláčanie do života sociálnej solidarity s cieľom odstraňovať chudobu. Solidarita musí byť medzigeneračná, medziregionálna a medziľudská. Tieto načrtnuté zmeny pomôže rýchlejšie tvárniť podpora vzdelanosti, vedy, výskumu, kultúry a športu, t. j. formovania nielen vedomostnej ekonomiky, ale najmä poznatkovej spoločnosti, spoločnosti založenej na vedomostiach, komunikácii, kultúrnosti a tolerancii. Naším cieľom je prístupná zdravotnícka starostlivosť, ale aj podpora domáceho malého a stredného podnikania. Chceme urobiť všetko preto, aby naša vlasť, náš štát bol právnym štátom, aby tu nadovšetko kraľovala rovnosť šancí či príležitostí, aby naša spoločnosť vytvárala podmienky pre dôstojný život všetkým. Nesporne k tým, čo si tento dôstojný život zaslúžia, patria aj naši odbojári.
ROZHOVOR Č. 2. HODNOTY VZDELANOSTI A KULTÚRY
– rozhovor venovaný ambíciám a programovým otázkam v oblasti kultúry a školstva, ktorý Euroreportu poskytol podpredseda SMERU PhDr. Dušan ČAPLOVIČ, DrSc., pripravil umelecký historik a publicista Dr. Ladislav Skrak.
V súčasnosti zaznamenávame intenzívny čas aktivít a vstupovania strany Smeru do oblasti kultúry, a samozrejme aj školstva. Chcem vás požiadať o vstupný pohľad, a to aj na základe resumé a záverov nedávneho seminára o financovaní kultúry, ktorý ste uskutočnili v spolupráci so Sekciou kultúry SDĽ. Aké sú teda tie najzávažnejšie inštrumenty, ktorými mienite dosiahnuť isté pozdvihnutie, predpokladané regeneračné aspekty fungovania rezortu kultúry, avšak aj hodnotového povedomia a mechanizmov kultúry v občianskom organizme Slovenska?
Považujeme za dôležité vytvárať také prostredie, takú spoločenskú klímu, v ktorej sa bude zodpovedajúco rozvíjať systematické kultivovanie človeka, slovom bude sa dariť kultúre aj ako významnej súčasti vzdelávacích aktivít. Vyžaduje si to však pochopenie dôležitosti podpory rozvoja národných kultúr, duchovných organizmov v globalizujúcom veku, najmä u našej politickej elity. V našich materiáloch prezentujeme vzdelanosť v tom najširšom slova zmysle, to znamená, že jeho súčasťou je nielen rozvoj školstva a vedy, ale aj kultúry a športu. Preto sme práve týmto témam venovali takmer desať odborných seminárov, z ktorých vzniklo množstvo podnetov, návrhov spracovaných do záverov, dôležitých východísk pre ďalšiu prácu v týchto oblastiach činnosti. Posledné dva sa venovali práve problematike financovania školstva a kultúry. Konkrétne podpore rozvoja takých školských a kultúrnych aktivít, ktoré majú svoj význam tak v národnom a regionálnom, ako aj v európskom rozmere, sú realizovateľné v intenciách vyváženej európskej integrácie.
Aké sú teda vaše hodnotenia, situácie a stavu rezortu kultúry, alebo aj širších občianskych aspektov kultúrneho života Slovenska. Ide samozrejme o základné aspekty, o platformu a východiská.
Vzdelanosť a v jej rámci aj uchovávanie a rozvíjanie kultúrneho dedičstva považujeme za dôležitú súčasť pre ďalšie formovanie a uchovávanie národnej identity pri vstupe do európskych štruktúr. Tento fakt si veľmi dobre uvedomujú aj dnešné členské štáty EÚ. V budúcnosti musí mať prioritu celoživotné vzdelávanie, kultivovanie vzdelanej osobnosti človeka v národnom a v európskom rozmere. Nuž a práve preto je dôležitou súčasťou vzdelanosti, žiaducich humanizujúcich zmien aj kultúra, ktorú považujem za chlieb náš každodenný. Dôležitou súčasťou rozvoja osobnosti, sa však musí stať skutočne vyvážený duchovný a fyzický rozvoj, nuž a preto nie je možné zabúdať na šport, telovýchovné aktivity, zvlášť regionálny šport a šport pre všetkých v duchu starogréckeho tradičného chápania vyváženosti fyzickej a duchovnej kultúry. Uvedomujeme si, že zodpovedajúca podpora kultúry a športu je tou najlepšou prevenciou proti chorobám, drogám a mocnejúcim prejavom násilia.
Čo sa týka zámerov do budúcnosti som presvedčený o tom, že práca rezortov školstva a kultúry musí sa zakladať na odbornosti, profesionalite, kvalite rozhodovacej činnosti a v jej dôslednom odideologizovaní a odstraníčtení. Žiaľ, nestalo sa tak ani po voľbách v roku 1998. V rozhodovacej činnosti musí konečne zvíťaziť profesionalita. Školstvo a kultúra si konečne musia vydýchnuť zo zdrvujúcej straníckej, partikulárnej rozhodovacej kazajky. Nech už konečne múdri múdrejších a talentovaní talentovanejších nasledujú a hlupáci ich neprenasledujú. Mňa osobne nikdy nezaujímalo, kto je akého, povedzme, straníckeho alebo konfesionálneho vyznania, ale jeho odbornosť a schopnosť uvažovať v tolerantnom spore. Rozhodujúce by malo byť to, že človek má záujem riešiť problémy a je skutočným profesionálom. Čo sa žiaľ doteraz nepodarilo tak v oblasti kultúry, ani v oblasti školstva, kde rozhodovali a rozhodujú politické, čisto stranícke kritériá. Preto závery z našich odborných seminárov jednoznačne požadovali odstrániť pretrvávajúce ľavo-stredo-pravé ideologizovanie tak v školstve ako aj v kultúre.
Budúcnosť kultúry, a vôbec postavenia kultúry a školstva ako dvoch nesporných Blížencov má svoj historický rozmer. Som zástancom, je mi veľmi blízky fínsky model usmerňovania školstva a kultúry z úrovne výkonnej moci štátu(dvoma ministrami – pre vzdelávanie a pre kultúrne dedičstvo so samostatnými rozpočtovými kapitolami, malými funkčnými odbornými sekciami a so spoločným obslužným aparátom), pretože v ňom vidím racionalitu formovania modernej štátnej správy s väzbami na samosprávne orgány v obciach, mestách a v regiónoch. Veď tie sú práve pod väčšou kontrolou občanov, verejnosti. Pravda je však taká, že štátni úradníci, čím ich počet vzrastá, tým viac iba produkujú materiály, dotazníky, slovom papiere, doslovne sú nositeľmi byrokratického riadenia a rozhodovania. Slovom vyrábajú si pre seba „náplň práce“ a doslovne otravujú odborné zložky v školstve, vede, kultúre a v športe. Moja predstava je zásadne opačná oproti vládou schváleným záverom auditu, napríklad rušenia odborných organizácií a presun ich kompetencií na ústredné orgány štátnej správy, resp. na nižšie orgány štátnej správy, na budúce VÚC, prípadne na špecializovanú správu, ktorá by mala vzniknúť v jednotlivých regiónoch. Nesúhlasím ani s tým, aby niektoré odborné činnosti výlučne, doslovne monopolne prevzali organizácie tretieho sektoru, kde sa často presýpajú alebo budú presýpať verejné finančné prostriedky, po skúsenostiach bez profesionálneho efektu. Som presvedčený o tom, že je nutné posilňovať odborné inštitúcie zriaďované ministerstvom kultúry a ministerstvom školstva. Našou ambíciou je znižovanie administratívneho aparátu na ministerstvách, menej úradníkov, viac profesionálov v odborných inštitúciách a v poradných orgánoch, komisiách. Práve prostredníctvom takýchto odborných grémií by sa riešili koncepčné problémy, vytratil by sa dirigistický spôsob riadenia. Naslovovzatí odborníci by mali pripravovať analýzy, predkladať rôzne modely riešení, o ktorých by sa diskutovalo, a ktoré by boli po profesionálnej diskusii prijateľné – či už v krátkodobom a strednodobom horizonte – pre rozvoj vzdelanosti a kultúry na Slovensku v európskych parametroch, v zhode národných a európskych ambícií a v intenciách európskych integračných odporúčaní a štruktúr.
Pouvažujme o ďalšom tematickom bloku, napríklad o financovaní kultúry. Samozrejme, ide aj o ďalšie dominanty vášho programu, zdôraznite ich, ale to hlavné je už vyslovené.
V podstate mi ide o to, že dvaja ministri, ako je to vo Fínsku, s malými kabinetmi a s ostatnými podpornými spoločnými činnosťami, to znamená v oblasti ekonomickej, právnej, vedy a výskumu, medzinárodnej spolupráce a európskej integrácie atď. Toto všetko by malo vytvárať jeden organický, spoločný profesionálny servis. Týmto by sa skutočne ušetrili finančné prostriedky. Možno poviem jednu kacírsku myšlienku. Som presvedčený o tom, že pod toto ministerstvo, resp. pod tieto dve ministerstvá, ktoré by fungovali v zdvojenom systéme, by mali patriť aj výnosy Tipos-u, ktoré má v kompetencii ministerstvo financií. Rozhodne by sa mali dostať pod gesciu ministerstva vzdelávania a kultúrneho dedičstva. Dnes je situácia taká, že z okolo 3 mld., ktoré tvoria ročné výnosy Tipos-u, ide len necelá 1 mld. Sk na podporu športových aktivít, a to vrátane vrcholového športu. A zvyšné 2 mld. používa ministerstvo financií na plátanie štátneho rozpočtu. Myslím si, že tieto peniaze by mali byť nasmerované do grantových agentúr. Či už pre oblasť školstva, vedy, kultúry a športu. Napokon, takéto grantové agentúry by mohli byť doplnené príspevkom aj z verejných zdrojov – daňových poplatníkov a do tohto prostredia by mohli vstupovať aj zahraničné zdroje. O ich pridelení na jednotlivé projekty, by rozhodovali predovšetkým odborníci, profesionáli z centra a regiónov. Pokiaľ by tam boli aj finančné prostriedky z verejných zdrojov, primerane – nie väčšinovo – aj delegovaní zástupcovia ministerstva, resp. „ministerstiev“.
Je to regeneračný model, ktorý stojí za úvahu, a ktorý nadväzuje na isté tradície, hoci v kontexte obnovy pamiatok, ktoré si vyžaduje značný objem finančných zdrojov. Ste bytostný znalec toho, čomu sa hovorí regionálna povaha iniciatív v oblasti umeleckého života, v oblasti vedeckých aktivít. Vašou doménou je najmä oblasť archeológie a histórie. Aká je východzia predstava strany Smeru o oživovaní regiónov?
Žiaľ, u nás je situácia taká, že ešte stále pretrváva úžasný rezortizmus a krajný lobizmus. Napríklad v regiónoch sa oddelene uvažuje o tvárnení životného prostredia a kultúre – kultúrneho dedičstva. Ja však chápem krajinu ako celok s jej kultúrnohistorickým a súčasne aj prírodným rozmerom. Vzájomne by sa mali vyvažovať, veď oni sa v minulosti potrebovali a aj dnes potrebujú. Samozrejme do tejto oblasti okrem životného prostredia a kultúry musí zodpovedajúco vstúpiť aj činnosť odborov regionálneho rozvoja. Práve ich činnosť v regiónoch nie je cítiť. Mali by sa stať skutočnými mostami, ktoré by vytvárali východiskový základ aj pre formotvorný proces v regióne – prostredníctvom rôznych aktivít v oblasti ochrany a využívania kultúrneho dedičstva, jeho výskumu, v oblasti rôznych celoživotných vzdelávacích a telovýchovných aktivít a v neposlednom rade aj v oblasti ochrany prírody. Je nežiaduce si „slovensky zvykovo“ navzájom stavať nechutné ploty až barikády zhubného rezortizmu. Práve regióny by mali do tohto procesu vstupovať prostredníctvom rád regionálneho rozvoja, v ktorých by mali mať zastúpenie, najmä profesionáli z regiónov. Som presvedčený o tom, že prostredníctvom týchto profesionálnych zoskupení bude možné predkladať také projekty, ktoré pomôžu po všetkých stránkach a v špecifikách revitalizovať daný región. Z uvedenej roviny vzniknú podmienky uchovávania a rozvíjania jedinečnosti regiónu, ktoré nesporne budú príťažlivé pre rozvoj turistického, cestovného ruchu a v neposlednom rade budú mať aj ekonomický a sociálny prínos. V uvedenej jedinečnosti a vyváženej príťažlivosti bude zahraničný, ale aj domáci návštevník, nachádzať pre vo svete vyhľadávané prostredie k aktívnemu odpočinku, žiaducu relaxáciu z každodenného stresu. Ozajstná, nefalšovaná neopakovateľnosť a kultúrno-prírodná vyváženosť bude vytvárať pozitívny obraz a ohlas, nielen pre opakovanú návštevu, ale aj pre nových návštevníkov jedinečného regiónu. Tvoriť ju môže v symbióze práve uchovaná umelecká tvorba, tradičné remeslo, historicita a prítomnosť regiónu v nepostrádateľnej spätosti s prírodným fenoménom krajiny. Osvedčilo sa to v takých krajinách ako je napríklad Rakúsko a Švajčiarsko a som presvedčený o tom, že malé, ale na históriu, umenie, urbanizmus a prírodné krásy bohaté Slovensko, má preto jedinečné predpoklady.
U nich je to komerc, u nás je to skôr predstava o vlastivednom ako o hodnote.
Áno, je to tak. Musíme však už konečne pochopiť, že budúci rozvoj Slovenska musí spočívať nielen v socioekonomických zmenách a ukazovateľoch, ale, že veľmi dôležitú úlohu bude tu zohrávať náš duchovnýa kultúrny rozmer, spolutvorca nového hodnotového systému v našej krajine. Odmietam to však nazývať len komerčným produktom: v rovnici dať a hneď aj dostať. Musíme pochopiť, že tým zakladáme niečo pre budúcnosť, pre nové generácie. Práve mladým generáciám sa musíme snažiť vytvoriť predpoklady pre skutočne vyvážený hospodársky, spoločenský, vzdelanostný, kultúrny a športový rozvoj. Takáto investícia, aj s podporou verejných zdrojov, nie je len prejedením finančných prostriedkov na úkor budúcich generácii a budúcnosti našej vlasti, tak ako sa nám to snažia vtĺkať po desaťročia do hlavy inžinierske dušičky.
Ide aj o to pomedzie školstva a vedy. Máte skutočne analytické znalosti, prehľad o stave slovenskej vedy z hľadiska dosahovaných výsledkov, avšak aj o tom, za akých podmienok napríklad funguje oblasť školstva v danej oblasti. V 90-tych rokoch došlo k istému útlmu vedecko-výskumných aktivít práve popri vysokoškolských inštitúciách. V zahraničí však existujú viaceré mimoriadne produktívne príklady práve takého, zrejme aktívneho vzťahu.
Je v záujme každého štátu, a o tom hovoria aj mnohé európske dokumenty, aby dokázal, prostredníctvom zvolených zástupcov v parlamente a výkonnej moci, vážiť a ctiť si rozum, vzdelanostný potenciál krajiny. Nuž a práve preto, v krajine chudobnej na nerastné zdroje, je nutné finančne podporiť rozvoj vzdelanosti. A Smer to má vo svojom programe ako jednu zo štyroch priorít. Áno, vzdelanosť a informačné technológie, to nie je len módny trend, ale to je vyslovene potreba nielen pre náš mladý štát. Znamená to vytvárať moderné, vyspelé a kultivované prostredie pre mladú generáciu v kontakte s vyspelým svetom, prostredie, do ktorého sa budú s radosťou vracať mladí vzdelaní a rozhľadení ľudia po návrate zo zahraničných pobytov. Nesmieme zabúdať, že zahraničný kapitál príde len do stabilného prostredia, najmä však prostredia, ktorý má vyspelý vzdelanostný potenciál. Slovenské školstvo a veda má ešte dnes možnosti zodpovedajúco sa zaradiť medzi vyspelejšie krajiny sveta, práve svojimi vzdelávacími a vedeckovýskumnými aktivitami. Vyžaduje si to však spájať sily univerzít, vedeckých pracovísk SAV a iných rezortov práve vo výchove a výskume.
Teda odporúčate skôr menej politizovať, ale vedátorčiť, povedané na okraj.
Som presvedčený o tom, že politika je veda. Preto si žiada oveľa väčšiu profesionalizáciu ako doteraz. Smutné je keď politik sa vyjadruje ku všetkému, naopak, mal by hovoriť len do tých oblastí, v ktorých profesionálne vyrástol, ktoré dokonalé pozná, nazvime to, od toho prvého schodíka, keď vstúpil po ukončení vzdelania do praktického života. Len taký jednotlivec, ktorý sa popasoval s prajnými i neprajnými etapami na rôznych stupňoch riadiacej a metodickej činnosti, má skúsenosť, empatiu a isté altruistické cítenie, má dokonalý prehľad vo svojej profesii, vie pracovať s kolektívom, obklopuje sa múdrejšími, neustále nasáva zo vzdelanostného a kultivujúceho potenciálu, môže zvládnuť náročnosť obrovských zmien v našej spoločnosti na poli školstva a kultúry. Škoda, že takéto prístupy, pri správe, riadení vecí verejných, ešte prevažne u nás absentujú. Čo sa týka vysokého školstva a vedy, naozaj treba hľadať to, čo môže spájať a formovať našu krajinu: dať konečne zelenú múdrosti, podporiť to čo má medzinárodnú úroveň, či už na univerzitách, SAV alebo rezortných vedeckých pracoviskách. Musíme odmietnuť likvidačné tendencie, ktoré pramenia z hlúposti a nechutnej závisti. Je mi cudzie stavať výskum na univerzitách proti výskumu na neuniverzitných inštitúciách. Naopak, je potrebné vytvárať podmienky pre vzájomnú spoluprácu. Ono sa to tak deje a nemusí to byť často ani v zákone, pretože to záleží od konkrétnych vzťahov. Veď už teraz kvalitne spoločné vedecké pracoviská vysokých škôl, SAV a rezortných ústavov. Spájanie finančných zdrojov a ľudského potenciálu je nesporne jedným z dobrých východísk pre našu vlasť v oblasti vzdelanostného rozvoja. Veď nie sme až tak bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť paralelne riešiť na piatich-šiestich pracoviskách podobné či zhodné vedecké projekty. Aj našou snahou je podporiť tých najlepších a tým najlepším zabezpečiť všetky podmienky pre vybudovanie excelentných pracovísk vedeckého výskumu. Podobne sa postupuje aj v krajinách Európskej únie v rámci budovania spoločného európskeho výskumného a vzdelávacieho priestoru. A nezáleží, či sa tak deje na univerzitných alebo neuniverzitných pracoviskách, napríklad v Rakúskej akadémii vied či v Národných výskumných centrách. U nás sa pri Ústave experimentálnej endokrinológie pri SAV vytvorilo excelentné centrum, ktoré sa úspešne uchytilo v rámci V. rámcového programu pre vedu a výskum EÚ. Podobné pracovisko vzniklo aj na Žilinskej univerzite. Obe pracoviská v silnej konkurencii si obhájili medzinárodnú úroveň a budú ich v rámci študijných programov navštevovať doktoranti z celej Európy.
Vzdelávací proces je dlhodobý a v súčasnosti nejde už len o tradičné vysokoškolské štúdium: bakalárske a magisterské, ale aj o doktorantskú vedeckú výchovu – štúdium. Súčasťou sa stávajú aj rôzne formy celoživotného vzdelávania, rozličné formy kvalifikačných kurzov, atestačné a akreditačné hodnotenia a pod. Tu musia zohrať veľmi dôležitú úlohu nielen naše univerzity, ale aj neuniverzitné inštitúcie, napríklad SAV, tak ako všade v zahraničí. Treba tiež pripraviť podmienky pre flexibilnú výmenu medzi pedagógmi na univerzitách a vedeckými pracovníkmi v SAV a na iných rezortných vedeckých pracoviskách. Bude to na vzájomný prospech a najmä v prospech študentov. Najlepší vedeckí pracovníci z výskumu by takto odchádzali hosťovať na jednotlivé univerzity a tak odovzdávať najnovšie poznatky mladej generácii a pedagógovia by prichádzali na neuniverzitné pracoviská, na ktorých by najmenej rok nerušene pracovali na vedeckej práci či už v rámci prípravy na habilitáciu, inauguráciu či veľký doktorát (DrSc.) .
Patrí sa požiadať aj o konkrétne odporúčania, v čom by sa napríklad ministerstvo školstva malo pousilovať už teraz v rozvíjaní konkrétnych kontaktov? Tie súčasné kontakty sú značné. Ide však o to, aby to boli odbory a smery, ktoré sa spätne vrátia v hodnote a produktibilite dovezeného.
Nevidím v tom žiaden problém. Len treba hľadať spôsoby ako sa to dá a nehľadať dôvody, prečo sa to nedá uskutočniť. Dnes vieme, v ktorých oblastiach sa veda rozvíja, v ktorých smeroch vedecký výskum vo svete napreduje: je to výskum v oblasti nových materiálov, informačných technológií, biotechnológií, ale aj v oblasti ochrany zdravia, zodpovedajúceho životného prostredia – vytvárania podmienok pre trvalo udržateľný rozvoj. V oblasti humanitných a sociálnych vied sa mnohé interdisciplinárne programy, zrejme konečne dostanú do pripravovaného VI. rámcového programu pre vedu a výskum EÚ. Je to aj vďaka istému tlaku nielen z asociovaných, ale aj členských krajín EÚ. Spomenul by som výskum vzťahov minoritných komunít v národných spoločenstvách, komplexný výskum človeka, etiky vo vede a v spoločnosti, socioekonomických faktorov, formovania euroregiónov, historickej pamäti a kultúrneho dedičstva, problematiky rasizmu, xenofóbie a nacionalizmu a pod.
Na záver rozhovoru chcem poprosiť o tie bytostné, osobnostné slová, o vlastný odborný profil a ambície do budúcna.
Čo sa týka môjho vlastného odboru, naďalej sa ako vedecký pracovník SAV venujem svojim rozpracovaným projektom. Mojím cieľom je dokončiť prácu na dvoch monografiách, z ktorých jedna by sa mala dotýkať zaujímavého fenoménu, vzťahu Karolingovcov, alebo Karolovcov a Mojmírovcov v tomto priestore v 9. a začiatkom 10. storočia. Napriek tomu, že medzi sebou viedli súvekí predstavitelia politickej elity mnohé spory, oni sa v konečnom dôsledku vzájomne potrebovali. Pre stabilitu strednej Európy bolo veľmi dôležité, že sa v tomto prostredí postupne vyformovali dva silné ranostredoveké štátne útvary: Východofranská ríša a Veľká Morava. V období, keď sa ich „spolupráca“ v negatívnom slova zmysle oslabila, vzniklo v strednej Európe vákuum a následne prišlo k regresu. Stredoeurópsky priestor sa tým otvoril pre nomádske (kočovné) kmene, výbojné etnikum, ktoré neskôr plienilo mnohé historické mestá a kresťanské centrá západnej Európy. Rád by som tiež poukázal v profiloch moci a vladárov na charakterové vlastnosti dvoch Mojmírovcov: Rastislava a Svätopluka I. Zvýrazniť osobnostný, duchovný rozmer Rastislava, nielen pre ranostredovekú štátnosť Veľkej Moravy, ale aj pre šírenie kresťanstva, vzdelania, „národného“ jazyka a kultúry. V kontraste s ním zobraziť panovníka Svätopluka I., doslova v inom svetle, tak ako ho prezentuje prevažná časť historickej spisby, Svätopluka, ktorý staval svoju moc na klamstve a dvojtvárnosti, vojenstve a na zbraniach, na výbojoch, bol schopný vazalský slúžiť, ale aj tvrdo sa brániť i útočiť. Vo svojom vladárení však zabúdal na duchovný rozmer súdobej štátnosti, ktoré sa stalo taktiež príčinou zániku najstaršieho štátneho útvaru západných Slovanov. Už vtedy sa za úprimný názor fackovalo a za nečestnosť odmeňovalo. Príkladom bol vzťah Svätopluka I. k Metodovi a Wichingovi. Žiaľ, platí to aj pre dnešok, mýliť sa je ľudské, ale zotrvávať v omyle diabolské. A mám rozpracovanú aj ďalšiu menšiu monografiu, ktorá by sa mala dotýkať každodenného života stredovekého človeka nielen v mestskom, ale aj dedinskom prostredí. Veľmi zaujímavé poznatky sa dajú interpretovať cez archeologické a historické pramene, ale aj prostredníctvom ikonografie, ktorá je v našej spisbe nezaslúžene obchádzaná. Žiada si to obsažnejšie využiť jedinečné stredoveké nástenné maľby z nášho územia, ale aj súveké výtvarné oltárne kompozície, galériu výtvarných motívov na stredovekých kachliciach. Hľadať a pokúsiť sa interpretovať duch a súveké videnie ich tvorcov: umelcov a remeselníkov. Pokúsiť sa s istou intuíciou v komparatistike priblížiť ako žil a tvoril stredoveký človek, predstaviť každodenný svet stredovekého človeka. Je mi veľmi blízka francúzska historická škola Annales, ktorá v duchu predporozumenia doby, veku sa snaží podať obraz súdobého človeka s jeho každodennými starosťami. Odmietam také prístupy, keď história súdi, pretože jej úlohou je dejiny, osudy ľudí, generácií vysvetľovať. No a čo je najpodstatnejšie, patrí sa ukázať, že stredoveké Uhorsko bolo súčasťou aj nášho kultúrno-historického priestoru, že táto krajina – dnešné územie Slovenska – zohrávalo veľmi dôležitú, často nezastupiteľnú úlohu aj v tomto období. Bolo našou chybou vytláčať uhorské dejiny na perifériu našich dejín a hovoriť iba o maďarských dejinách, či dejinách Maďarov. Žiada sa preto skúmať túto dobu v kontexte existencie multietnického a multikulturálneho stredovekého kráľovstva, historického priestoru, kde aj etnikum Slovákov zohrávalo veľmi dôležitú úlohu. Rád by som nielen prostredníctvom vedeckej a vedecko-populárnej spisby pripomenul, že tí, čo zabúdajú na minulosť, budú ju musieť prežiť znovu a že úcta k minulosti je dôležitou súčasťou, prejavom vzdelanosti.
Dušan Čaplovič: Životné cesty môjho otca a jeho bratov v boľavom minulom storočí.
Môj milovaný otec Dušan Čaplovič vyrastal v dobrom rodinnom, ľudskom, slovenskom, výrazne prajnom, čiastočne maďarskou ( rozumej uhorskou) vládnou mocou protislovenskom období na Dolnej zemi v Kovačici v Banáte (v súčasnosti v Srbsku). Narodil sa 25. mája 1913, ako posledný syn Jánovi a Márii Čaplovičovcom, kde môj starý otec Ján pôsobil ako evanjelický kňaz. Mal troch starších bratov Jána, Vladimíra a Daniela.
Najstarší Ján, absolvent evanjelickej teológie, bol evanjelickým kňazom v Kovačici, neskôr od roku 1933 pôsobil v Bratislave ako redaktor a prispieval do viacerých periodík, najmä Robotníckych novín a periodika Jednota, vtedy už nielen sociálnou spisbou, ale aj s výrazne protinacistickou agendou. Mníchovskú zradu a Viedenskú arbitráž, rozbitie Československa a neskôr vznik vojnového Slovenského štátu znášal veľmi bolestne a odmietal fašizmus a nacizmus. Bez zamestnania v roku 1939 sa s rodinou vracia späť do Juhoslávie, kde krátky čas pôsobí ako evanjelický kazateľ, a ešte v tom roku odchádza do Paríža, kde aktívne vstúpil a zapojil sa do československého odboja proti nacizmu. Pôsobil, presvedčením sociálny demokrat, v oblasti politickej publicistiky. Po redaktorskej práci v Paríži, kde prispieval do týždenníka Československý boj a do Slovenského chýrnikaodchádza v roku 1940 do Londýna a v roku 1942 stal prvým podpredsedom Štátnej rady ČSR, venoval sa novinárskej činnosti, zásadne kriticky odmietal Tisov kolaborujúci režim s nacistickým Nemeckom, ba dokonca sa stal aj príležitostným vydavateľom politických veršov Janka Jesenského: Pred ohnivým drakom. V neprítomnosti je vojnovým slovenským režimom odsúdený. Po skončení 2. svetovej vojny sa vrátil na Slovensko, a stal sa už súčasťou môjho detstva, dospievania a vysokoškolského štúdia, teda aj mojich krásnych a vďačných spomienok.
Vladimír, môj krstný otec, absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, bol učiteľom v obci Štítnik a v rokoch 1932 – 1938 stredoškolským učiteľom v Rožňave na Gemeri. A práve v týchto rokoch redigoval Šafárikov kraj. Po vzniku vojnového Slovenského štátu odišiel za mamkou, mojou starou mamkou Máriou Čaplovičovou, rod. Bujnákovou na Oravu, ktorú aj pochoval v Dolnom Kubíne, kde učil a pôsobil v protinacistickom a protifašistickom odboji. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania v partizánskom zoskupení na oravskom Choči. Spolu s Ľudovítom Keliarom napísal v roku 1946: Rozpomienky na slovenské národné povstanie na Orave, ktoré sa čoskoro dostali medzi knihy libri prohibiti, pretože pravdivo popisovali úspechy a neúspechy, radosti a bolesti občanov v tomto regióne počas vojnového Slovenského štátu, SNP a oslobodenia z pod nacistickej okupácie a tragického času kolaborantstva s nacistami a fašistami. O rok neskôr v Matici slovenskej vydal Rukopisný sborník nábožných piesni Samuela Tomášika. V roku 1948 bol za Oravu zvolený za poslanca Národného zhromaždenia ČSR, v ktorom v neľahkých dobách pôsobil do roku 1954. V učiteľskej kariére pokračoval na stredných školách v Dolnom Kubíne, Martine, v Turčianskych Tepliciach a napokon v Bytči, kde aj zomrel. Rád by som spomenul, že mal neľahký život, napriek svojmu krátkemu intermezzu v postavení poslanca Národného zhromaždenia v Prahe, veľmi pomáhal svojim dvom perzekvovaným bratom – Jánovi a Dušanovi. Nebolo to ľahké a o preto sa dostával čoraz viac do nemilosti predstaviteľov komunistického režimu. Bol často prekladaný, odmietal surovo znásilňovať súkromných roľníkov z Oravy do zakladania JRD, nespokojný s ním bol najmä Pavol David, rodák z Kátova, vtedy vedúci tajomník KSS v Žiline a člen ÚV KSS v Bratislave, školený v ZSSR. Nepomohol mu ani Rudolf Strechaj, jeho spolubojovník v SNP na Orave a Liptove, vtedy predseda KNV v Žiline, neskôr povereník spravodlivosti. Krstný otec spomínal, ako za ním, vtedajším poslancom FZ za Oravu prišiel na tatrapláne Pavol David a ukazoval mu, ako má znásilňovať roľníkov a presviedčať ich do JRD tak, že deti dal do vedra v studni vo dvore a spúšťal ich tak, kým mu nepodpíšu, ich rodičia či starí rodičia. Nedokázal to uskutočňovať, preto sa na Orave neplnili stanovené kvóty do družstiev a kontingenty. Z poslaneckej funkcie odišiel a bol neustále prekladaný. Ešte počas riaditeľovania v Turčianskych Tepliciach dostal ponuku nahradiť v Zbore povereníkov vtedajšieho povereníka školstva a kultúry Ernesta Sýkoru, napokon ho prevalcoval stranícky káder z východu, absolvent straníckej „vysokej školy“, vedúci tajomník KV KSČ v Prešove, člen ÚV KSČ a poslanec SNR Vasil Biľak. Krstný otec tak svoj krátky politický život dožil v školstve, v mestečku Bytča na hornom Považí. Od roku 1946, teda od môjho narodenia, stal sa dôležitou súčasťou môjho detstva a študentských rokov.
Tretí z bratov Daniel, po skončení stredoškolských technických štúdií a krátkom pôsobení v tridsiatych rokov minulého storočia v Bratislave, náhle zomrel a je pochovaný na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.
Nuž môj milovaný otec Dušan, bol od jedenástych rokov polosirotou, keď mu náhle zomrel Ján, evanjelický farár a senior v Kovačici, vtedy už v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr v Juhoslávii. Vojenskú prezenčnú službu absolvoval v juhoslovanskej armáde, najmä na pri jazere Bled (Slovinsko). Napriek tomu, že nemal československé štátne občianstvo, prišiel za bratmi na Slovensko a nastúpil pracovať na Dunajplavbu. Spolu s bratmi sa v ňom formovalo antifašistické a antinacistické zmýšľanie, miloval demokratické Československo, bol presvedčeným Slovákom s bratskými vzťahmi k Čechom. Odmietol hanebný Mníchovský diktát a Viedenskú arbitráž i vznik vojnového Slovenského štátu. V období, po rozbití demokratického Československa, tak ako o tom píše skvelý slovenský historik Jozef Jablonický v erbovom diele: Z ilegality do povstania, sa zapojil do odbojovej siete a pod vedením Jána Lichnera, blízkeho spolupracovníka Milana Hodžu a tak cez Dunajplavbu a po kapitánoch lodí do Belehradu išli dôležité správy pre zahraničný odboj, ktoré v Belehrade prijímal bývalý československý veľvyslanec Jaroslav Lipa a spravodajský kuriér Ján Bulík z Kovačice, ktorý mal v Belehrade advokátsku kanceláriu. Po odhalení protinacistickej siete v Bratislave, prostredníctvom ktorej Slováci, Česi a Židia odchádzali do zahraničného odboja, najmä vtedy ešte neokupovanej, slobodnej Juhoslávie, je prinútení opustiť v priebehu roku 1939 Slovensko a krátko sa zdržuje najmä v rodnej Kovačici, a po podpísaní Paktu Ribbentrop – Molotov v Moskve za prítomnosti J. V. Stalina (23. augusta 1939), jeho cesta smeruje cez prístavy Istanbul a Haifu do Palestíny (1939/1940), na Blízky východ, kde sa pri britskej armáde formuje československá jednotka pod velením dôstojníka, neskôr generála Karla Klapálka. Jeho náročné cesta vedie cez Aleppo, Damask, Jeruzalem, Káhiru, Tobruk v 11. čsl. pešom prápore východnom aj v bojoch proti nemeckému Afrikakorpusu pod velením maršala Erwina Rommela. Najmä v bojoch o Tobruk stratil mnoho svojich priateľov, spolubojovníkov, a sám utrpel zranenie. Krátko pôsobil v slovenskom vysielaní BBC v Káhire. Neskôr sa vedno s vojakmi, britskou loďou HMS Mauretánia, plaví okolo Afriky, z dôvodov nepriechodnosti Stredozemným morom zo strany nemeckých ponoriek, do Anglicka, kde prichádza 12. augusta 1943. Tu sa stretá so svojim starším bratom Jánom, sociálnym demokratom, a jeho rodinou. V tom čase tam s nimi vyrastal a do britských škôl chodil aj môj bratanec Ján. Tak ako predtým krátko pôsobil v rozhlase v Káhire, pôsobí aj tu v Rádiu BBC. Z čsl. obrnenou armádou sa neskôr zúčastňuje bojov o Dankerque a po skončení vojny sa vracia cez Prahu do Bratislavy. Polstoročie dvoch krvavých svetových vojen sa končí, nádeje mieru naberajú na význame i sile, návraty domov z frontov a z koncentrákov sa spájajú s vierou v lepší život, dotvárajú ho staronové i nové lásky, a v tejto krásnej nádeji o tom, že deti už nebudú poznať hrôzy bohyne Astarot, sa zakladajú manželstvá. Zo západného frontu sa vrátil aj môj otec a zrejme cielene zamieril do Senice na Záhorí, aby sa tam stretol s mojou budúcou mamičkou, Vierou Šimkovou, ktorú poznal ešte v predvojnovom čase, veď mamka bola sesternica švagrinky Oľgy, manželky jeho najstaršieho brata Jána. Svadba nedala dlho čakať, jeseň roku 1945 a už tu bola svadobná cesta do Prahy a o rok neskôr 18. septembra 1946 som prvý raz oči otvoril v Evanjelickej nemocnici na Palisádach v Bratislave.
Prišli aj oveľa smutnejšie chvíle, keď mi začiatkom päťdesiatych rokov zatkli otca. Bol som toho aj svedkom, i keď detaily si nepamätám. Bol som s otcom a s rodinou otcovho brata Jána na priváte v Zuberci na Orave. Mamka so sestrou ostali v Bratislave, veď bola ešte maličká a iste by nezvládla dlhé cestovanie, a čo by robila hlboko v horách. V noci ma zobudil veľký buchot a zvučné hlasy, ktoré som vtedy neidentifikoval. Štátna bezpečnosť si prišla pre otca a odvliekli ho na vyšetrovanie, napriek protestom otcových bratov Jána a Vladimíra, ktorý bol mojim krstným otcom, a býval v Dolnom Kubíne, v tom čase bol poslancom za Oravu v Národnom zhromaždení. Neskôr mi jeho brat Ján, ktorého som zbožňoval, rozprával, že otec už predtým bol vyšetrovaný na Bartolomejskej v Prahe, obviňovali ho z titoizmu, za účasť v Západnom odboji počas II. svetovej vojny, stal sa nepriateľom ľudovodemokratického režimu. Vylúčili ho z KSS, do ktorej vstúpil z presvedčenia po návrate zo západného odboja v roku 1945. Prozaicky za všetkým bola rodina Steinerovcov z Bratislavy, najmä pani Steinerová, ktorá bola členka Mestského výboru KSS a jej manžel robil otcovi v Metranse zástupcu, po jeho zatknutí prevzal vedenie podniku. Keď sa to otec neskôr dozvedel, veľmi ho to trápilo, veď si ich vážil a oni ho zradili v surových časoch nástupu komunistického stalinského a gottwaldovského režimu. V dobe triedneho boja a honu na nepriateľov strany a štátu. Vtedy som to prirodzene tak ešte nevnímal, otec nebol doma, mamka bola však smutná, ale hrdinsky znášala neprávosti ľudovodemokratického, boľševického režimu. Pomáhali nám otcovi bratia a ich rodiny, mamina sestra Irenka, starí rodičia zo Senice a mnohí, ktorí si zachovali svoju ľudskú česť. Listy môjho otca, cenzurované z Justičného paláca a neskôr z Leopoldova si mamka uchovala a neskôr som do nich aj nahliadol. Mamka spomínala, že informácie dostávala takmer zašifrované, otec mal určené koľko riadkov môže maximum napísať, a tak napríklad písal, že svoju váhu si udržuje 60 kg (pred väzbou mal viac ako 90 kg). Neskôr spomínal aj metódy vyšetrovania, napríklad keď mu púšťali v noci zo susednej cely plač dieťaťa a tvrdili mu, že som to ja aj s mamkou a sestrou. Žiadali ho, aby sa priznal zo záškodníckej činnosti voči štátu, aby uviedol svojich ďalších spolupracovníkov, čo neustále odmietal a tak trpel vo vyšetrovacej väzbe. Keď sa ho vyšetrovateľ pýtal na triedny pôvod, uviedol, že má robotnícky, a keď mu drsne pripomenuli, že jeho otec bol evanjelický farár, odpovedal, že jeho otec bol robotníkom na vinici Pánovej. A keď ho nespočetnekrát nútili napísať priznanie, vyžiadal si písací stroj a písal…. Po návrate vyšetrovateľ našiel napísané kuchárske recepty, zmlátili ho. A tak sa to opakovalo, nebolo možné spustiť súdny proces, odmietal sa priznať. Po rokoch ho prepustili. So sestrou sme vyrastali v Senici i prajných starých rodičov, starý otec pokračoval ako obvodný lekár a stará mamka začala pôsobiť ako detská lekárka, pretože bolo potrebné, nás „vyhnancov z Bratislavy“, prichýliť.
Toľko som chcel napísať riadkov o svojom otcovi a jeho bratoch, ktorí v najťažších chvíľach nezapreli svoje demokratické presvedčenie a vstúpili na cestu protifašistického a protinacistického odboja, s perom, hlasom ale aj so zbraňou v ruke bojovali za ideály slobody, demokracie a civilizačného pokroku. Som hrdý a uvedomujem si pri mojich životných križovatkách, že čo sú to za problémy oproti hrdinským a obetavým činom môjho otca a jeho bratov. S úctou na nich spomínam.
***
POSUDOK NA KNIHU MEMORABILITY II.
Doc. PhDr. Dušan Čaplovič, DrSc.
Odborný posudok na projekt Klubu výtvarných umelcov a teoretikov s názvom:
Memoriabilita/Spomienky 2. – zosnulé a žijúce výtvarné osobnosti, spomienky
a rozhovory so žijúcimi a nedávno zomrelými osobnosťami slovenskej kultúry
a umenia, odkaz osobností a predstaviteľov protifašistického odboja
_________________________________
Projekt Memoriabilita/Spomienky 2. je pokračovaním mimoriadne vzácneho a úspešného spracovania prvej časti tohto projektu, ktorého náročné zámery sa podarilo už vo vstupnej etape v plnej miere uskutočniť. Išlo o spracovanie povstaleckých a vojnových autentických pamätí vrcholných predstaviteľov protifašistických tradícií, ako aj najvýznamnejších monografických profilov výtvarných umeleckých osobností, resp. výtvarno-galerijných a výstavných aktivít, a tiež pamiatkových snažení, ktoré úzko súviseli s činnosťou Klubu výtvarných umelcov a teoretikov ako vydavateľa publikácie. Tento úspech sa podarilo dosiahnuť aj na základe úzkej spolupráce Klubu so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov a Maticou slovenskou ako gestorskými a kooperujúcimi subjektami. Povedľa mojich spomienkových textov a dokumentácie uplatnili sa v nej bilančné a spomienkové texty potomkov spoločenských a umeleckých osobností J. Husáka, V. Mináča ml., M. Krna, M. Procházku, ďalej odborné a spomienkové texty J. Leikerta ako popredného historika a encyklopedistu slovenských osobností, pričom exkluzivitu výsledného tvaru projektu, publikácie Memoriabilia/Spomienky v jej východiskovej knižnej podobe, syntetizovali odborné texty a rozsiahla fotografická dokumentácia artefaktov, podujatí a aktivít Klubu, ktoré kompletizoval a zostavoval predseda Klubu ako občianskeho združenia PhDr. Ladislav Skrak.
Tento úspech vstupného projektu z roku 2023 si jednoznačne vyžaduje pokračovať systematickejšie v náročných edukačných aktivitách, ktoré však z hľadiska možnosti odbojárskeho hnutia na Slovensku je možné iba ťažko uskutočňovať. Ide o oblasť so značnou poddimenzovanosťou finančných zdrojov na činnosť, pričom členstvo SZPB patrí k najpočetnejším, avšak nemá žiadne zdroje na vlastnú edičnú činnosť. Zároveň sa prejavuje mimoriadne výrazne odúmrť tej umeleckej a historickej vrstvy členov SZPB a hnutia, ktorí sa protifašistického hnutia zúčastnili autenticky. Je preto nevyhnutné, aby sa inicioval zvýšený záujem o spracovanie a prezentovanie tohto odkazu „v origináli“, t. j. z pohľadu následníkov, potomkov a špecialistov odborníkov. Nehovoriac o tom, ako je žiadúce, osobitne nutné a potrebné neskreslene výchovne prezentovať tieto hodnoty a odkaz z hľadiska nášho zdravého spoločenského vývinu.
Druhá etapa prác, teda projekt Memoriabilita/Spomienky 2 a pripravovaná publikácia ako výstup tohto projektu nadviaže na hodnoty vstupného dielu projektu Memoriabilita/Spomienky, a to tentoraz výrazným pripomenutím výtvarného odkazu a prezentáciu diel výtvarných umelcov Generácie 1909 k téme protifašistického odboja, ako aj ďalších umelcov ako M. Benka, Ľ. Fulla, C. Belan, M. Medvecká, D. Rosulková, E. Lazinovská, K. Sokol, Š. Bednár, A. Hollý, J. Novák, Ľ. Varga, resp. odkazu osobností ako L. Novomeský, I. Horváth, rodina R. Schustera, J. Nálepka, R. Viest, J. Golian, J. Gabčík, M. Frauwirth, resp. K. Strmeň, A. Bergerová atď. Ide, samozrejme, o náročné odborné spracovanie a prezentovanie odbojárskej a umelecko-historickej antifašistickej analytiky, a nie o propagačné, resp. všeobecné estetické, komerčne výhodné knižné spracovanie celkového umeleckého a spoločenského pôsobenia mnohých z dotknutých osobností.
Nevýhodou vydania publikácie Memoriabilita/Spomienky, jej prvej časti v roku 2023, bola nutná redukcia nákladu publikácie, keďže projekt si získal iba neadekvátnu časť požadovanej dotácie grantu. Aby aj v tomto prípade nedošlo k takejto redukcii, nutne odporúčam rešpektovať výšku požadovanej dotácie, keďže práve náklady spojené s polygrafickými a editačnými prácami, ale aj fotografickými prácami, tvoria podstatnú časť takejto dotácie a nákladov. V Bratislave dňa 2. 6. 2024
Doc., PhDr. Dušan Čaplovič, DrSc.
