OSTNATÉ PLOTY – SYMBOL SOCIALIZMU ČI KAPITALIZMU?

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Jedným z výrazných a nesporných negatív nášho bývalého režimu spred roku 1990 bola značná nesloboda v cestovaní do zahraničia. Oprávnená kritika tohto zbytočne slobodu obmedzujúceho zákona, kvôli ktorému nemohol hocikto hocikedy behom svojej dovolenky vycestovať kamkoľvek za hranice (aj keď na to finančne mal), býva pomerne často zástancami kapitalizmu používaná zároveň ako kritika socializmu, ktorý aj na základe nej nekompromisne zavrhujú. Ja sa pýtam: Oprávnene? Ak si chceme na túto otázku odpovedať naozaj pravdivo, musíme sa – ako vždy – zbaviť akýchkoľvek svojich predsudkov či dogiem a vymeniť ich za logiku a nezaujatosť.

V prvom rade si treba ujasniť dve veci: 1. – čo je to socializmus a 2. – čoho dôsledkom bola veľká problematickosť podnikať zahraničné cesty, najmä mimo tzv. Východný blok.

Žiaľ, jasná a jednoznačná definícia socializmu neexistuje. Ako to už u pojmov tzv. spoločenských, neexaktných vied býva zvykom, jednotliví filozofi, politológovia, ekonómovia, sociológovia či iní myslitelia ho chápu rôzne, avšak sú určité spoločné prvky, na ktorých sa zhodnú všetci. Ak urobíme rešerš všetkých možných definícií socializmu, vyjde nám, že je to ekonomický systém charakterizovaný spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov (https://en.wikipedia.org/wiki/Socialism), v ktorom sa produkuje za účelom úžitku (https://en.wikipedia.org/wiki/Production_for_use – na rozdiel od výroby primárne za účelom profitu, typickej pre kapitalizmus, ale aj akýkoľvek iný trhový systém) a kde každý dostáva podľa svojich pracovných zásluh, resp. podľa toho, koľko svojou prácou, svojím úsilím a svojou produktivitou prispel k pomyslenému celospoločenskému koláču (https://en.wikipedia.org/wiki/To_each_according_to_his_contribution), ako sa raz v tomto duchu vyjadril aj sám Marx (čím ho odlíšil od komunizmu, kde má každý dostávať podľa svojich potrieb bez ohľadu na zásluhy).

Nech sa na to pozrieme z akejkoľvek strany, jedno je isté: Socializmus je ekonomický systém (forma hospodárstva); nie politický systém (forma vládnutia), t.j. netýka sa procesu utvárania rozhodnutí. A keď už sme pri tom, tí, ktorí ho označujú zároveň aj za politický systém, majú tým na mysli takú politiku, ktorá presadzuje vyššie spomenuté ekonomické ciele – a plus demokraciu. Aj samotný Marx chcel, aby nakoniec vládli ľudia samotní a nie zopár vyvolených politikov. Z tohto jasne vyplýva, že rozhodnutie prijaté nedemokratickou politickou mocou nemá naprosto nič spoločné so socializmom čoby ekonomickým systémom a že represivitu zákonov tejto moci s ním neslobodno spájať.

Nielenže sme tu skutočný socializmus nemali; väčšina najhorších (slobodu obmedzujúcich) vecí s ním tak či tak vôbec nesúvisela. Bola dôsledkom totality, totálnej moci jednej politickej strany, teda politického systému, nie ekonomického. Keby si vládli ľudia sami – tak, ako to skutoční socialisti chceli a poväčšine aj chcú – nikdy by si takýto zákon, ktorý by bol proti nim, neodhlasovali. Koniec koncov aj zdravý sedliacky rozum nám povie, že to, či sa povolí alebo zakáže slobodné cestovanie do jednotlivých krajín sveta, nemá nijaký súvis s tým, či sú výrobné prostriedky v rukách súkromníkov, zamestnancov alebo štátu, či sa vyrába za účelom úžitku alebo profitu a či sú ľudia odmeňovaní podľa svojej práce, určenia vlády, ľubovôle (či skôr chamtivosti kapitalistu) alebo schopnosti sa predať.

Prečo sme tu mali takýto absurdný zákon, s istotou neviem a nie je to ani predmetom tohto článku. Podstatné je, že so socializmom mal asi toľko spoločného ako má farba vašej zubnej kefky s tým, o koľkej máte v práci obedňajšiu prestávku. Koniec koncov v takej Juhoslávii mali tiež socializmus (aj keď taktiež deformovaný, ale aspoň oficiálne sa to tak nazývalo) a mohli slobodne cestovať do celého sveta. Ekonomický systém skrátka a dobre nemá najmenšiu spojitosť s tým, či môžete ísť na dovolenku aj za vymyslenú ľudskú hranicu nejakej krajiny alebo nie.

Pozrime sa však teraz na kapitalizmus. Od polovice mája do polovice novembra 2017 som strávil pol roka v jednej z najkapitalistickejších krajín sveta – Austrálii, konkrétne v Queensland-e (aj keď treba povedať, že jedno z najväčších pozitív tohto štátu – vysoká minimálna mzda* – tvrdosť kapitalizmu výrazne zmierňuje). Jeho východnú časť som pobehal skoro celú, od Cooktown až po Gold Coast, miestami som prenikol aj sto kilometrov do vnútrozemia.

Pýtate sa, čo mi ako prvé udrelo do oka? Symbol našej niekdajšej neslobody cestovať – ostnaté ploty. Sú skoro všade. A keďže príroda a jej divo žijúci šupinatí, operení a srstnatí obyvatelia boli jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa pre túto krajinu rozhodol, sklamanie bolo obrovské. Mimo národných parkov a iných chránených území sa nedostanete skoro nikam. A že tie napriek svojej početnosti zďaleka nie sú všade, ak nemáte auto a kopec času, máte smolu. Oplotené tu nie sú len pasienky, lúky, polia čiplantáže, ale často aj divá príroda – les, buš, močiar, rieka, nevyužívané ruderály, v Austrálii je sprivatizované a nekonečnými ostnatými plotmi obohnané skrátka skoro všetko.

Česť výnimkám, ktoré sú najmä tam, kde je porast (napr. tropický dažďový prales) pre bežného človeka tak či tak (takmer) neprechodný. „PRIVATE PROPERTY – KEEP OUT – TRESPASSERS WILL BE PROSECUTED“ (SÚKROMNÝ POZEMOK – DRŽ SA MIMO – TÍ, KTORÍ NEOPRÁVNENE VSTÚPIA NA POZEMOK, BUDÚ SÚDNE STÍHANÍ) je bezpochyby najbežnejšie upozornenie, s ktorým sa tu stretnete, pričom často sú výstrahy oveľa tvrdšie. A že Austrálčania sú mimoriadne majetnícki ľudia (opäť česť výnimkám), brať to na ľahkú váhu rozhodne neodporúčam. Nie v Indii, ale v Austrálii by vás boli schopní zabiť aj pre jednu kravu (hovorím na základe vlastnej skúsenosti), čo i len pre jej teoretickú stratu, nemusia o ňu ani prísť.

* – len poznamenávam, že táto celkom slušná min. mzda je dielom toho „zlého, represívneho, slobodu potláčajúceho“ štátu, nie kapitalistov. Keby to bolo na nich, nebola by pravdepodobne žiadna a životný štandard manuálne (a často veľmi ťažko) pracujúcich ľudí by klesol na nepoznanie.

Ako tzv. batôžkár (backpacker) cestujúci verejnou dopravou (príšerná, ale to je na inú tému) a túžiaci na každom mieste pobehať aj prírodu najbližšieho okolia som to mal preto dosť ťažké. Slobodne som sa mohol pohybovať zväčša len na farme, kde som zrovna robil (väčšinou len za stravu a ubytovanie zo 4 – 6 hodín denne, aby som mal tak viac voľného času na spoznávanie miestnej prírody a krajiny) a inak často len popri cestách lemovaných plotmi, kam oko siaha.

Pýtam sa sám seba: Ako je možné sprivatizovať ešte aj prírodu?! Viem, deje sa to už aj u nás – a nepáči sa mi to – no miera, do akej to dospelo v Austrálii, je dychvyrážajúca. Na rovinu – je mi z toho zle. Súkromná príroda. Však to až nejde dokopy! Nijaký človek ju predsa nevytvoril, nijaký človek ju teda nemá ani morálne právo vlastniť. Viem, niekedy to má z hľadiska ochrany prírody pozitívny efekt, pokiaľ sa napr. vlastník rozhodne urobiť z nej rezerváciu. Takýchto prípadov je však výrazná menšina a najmä: to najhoršie nie je ani tak samotné vlastníctvo (pokiaľ niekto z neho bez účasti svojej vlastnej práce neprofituje a neparazituje tak na cudzej práci), ako to, že tam vlastník zakáže vstup verejnosti. Akým právom mi má niekto upierať možnosť chodiť slobodne po zemi, na ktorú som sa narodil rovnako ako on?!

Je normálne, že človek potrebuje určité súkromie. Že má právo na nejaký ten dom, záhradku alebo proste zopár árov pozemku okolo neho, kde ho nebude nikto cudzí vyrušovať a otravovať, ale aby niekto vlastnil celé hektáre, celé kilometre štvorcové, ba neraz i desiatky či stovky štvorcových kilometrov krajiny vrátane divej prírody, je niečo absurdné a pre zdravý rozum a dobré srdce neprijateľné. Niečo zločinecké. Niečo extrémne. Toto je extrémizmus! A nie túžba, aby každý dostával toľko, koľko si za svoju prácu zaslúži (čo sa v tejto pokryteckej spoločnosti považuje za ľavicový extrémizmus)!

Musel som sa v duchu smiať (aj keď mi bolo skôr do plaču a hnevu) – tak oni vyčítajú nášmu bývalému režimu (a opakujem: oprávnene), že sme sa nemohli slobodne pohybovať za hranice nášho štátu, ale to, že oni sa nemôžu slobodne pohybovať vo vlastnom štáte, je v poriadku a je to dokonca považované za znak slobody!!! Neuveriteľné, ako veľmi môžu byť ľudia zdemagogizovaní, ako strašne môže byť ich vnímanie danou propagandou zdeformované. Sú to väzni vo vlastnej krajine. Väzni, ktorú sú na svoju neslobodu hrdí. Väzni, ktorí chcú byť väzňami. Úbožiaci. Právo na neobmedzené súkromné vlastníctvo je jeden z ich najväčších ideálov. No treba si uvedomiť jednu jednoduchú logickú vec: Čím viac môže mať jeden, tým menej môže mať druhý.

Nejaký obmedzený vlastník sa možno utešuje tým, že mu patrí niekoľko celých kilometrov2, na ktorých sa môže slobodne pohybovať, farmárčiť, robiť takmer čokoľvek, čo sa mu zažiada. No mimo tohto jeho pozemku sa nemôže slobodne pohybovať skoro nikde! Naopak, keby mu – no nielen jemu, ale každému v danom štáte – patrilo len nanajvýš nejakých 20 árov, mohol by sa slobodne hýbať skoro v celej jeho obrovskej krajine! Pretože to, čo je štátne, nie je cudzie; nepatrí to akejsi vláde. Patrí to aj vám, je to aj vaše. Túto nepopierateľnú skutočnosť však mnohí pravičiari akosi nevedia (alebo skôr nechcú) pochopiť. Budú namietať: „Čo je na tom, keď niekto môže na Slovensku vlastniť hoc aj 100 hektárov? Zarob si a môžeš aj ty.“ Nuž, dajme teda tomu, že by každý chcel u nás vlastniť čo „len“ ten 1 km2. Ani len teoreticky by sa to nemohlo podariť viac než 49 036 jedincom. Z jednoduchého dôvodu: Viac územia nemáme. Čo znamená, že zvyšných vyše 5 385 000 ľudí (ak beriem odhad počtu obyvateľov Slovenska z r. 2016, ktorý činil zhruba 5 435 000) by nemohlo vlastniť ani centimeter štvorcový. Skrátka nič.

Sloboda je dobrá vec – avšak iba do tej miery, pokiaľ nie je na úkor slobody niekoho druhého. Ak si ju niekto naozaj váži, mal by presadzovať také riešenie, kde jej môže mať každý súčasne v maximálnom možnom rozsahu. Čo však neznamená, že ak má nejaká krajina zaokrúhlene 50 000 km2 a 5 miliónov obyvateľov, každý by mal mať možnosť vlastniť podiel týchto dvoch čísiel, teda 1 hektár. Nie. V prípade pozemkov by mal každý vlastniť čo najmenej – aby bolo tak čo najviac plochy pre všetkých, teda aj pre neho. Pokým bude človek v mentálnom zajatí túžby mať čo najviac iba pre seba, nikdy nepríde na to, ako zabezpečiť, aby každému na takejto ploche patrila väčšine tejto krajiny (teda vyše 25 000 km2).

Pokiaľ sa však vzdáme majetníckeho „iba“, resp. ho obmedzíme na nevyhnutné minimum, je to zrazu celkom jednoduché. Každý bude mať iba pre seba dajme tomu nie viac než 20 árov (čo nie je málo, ide o plochu 50 x 40 m), t.j. 0,002 km2 (čo pri 5-miliónovej populácii predstavuje max. 10 000 km2 takýchto výsostne súkromných pozemkov) – a zvyšných 40 000 km2 (80 %!) bude mať pre seba – a zároveň aj pre druhých (pozn. – toto nie je nejaký konkrétny návrh, len ilustratívny príklad na vysvetlenie pointy). Neviem ako vy, ale ja by som sa neporovnateľne slobodnejšie cítil v druhom prípade.

Ak sa dostanete do Austrálie, príp. ak dorastie kapitalizmus do takýchto rozmerov raz aj u nás (a že z roka na rok dorastá, dá sa to predpokladať – čoraz viac oplotených, hoc často nevyužívaných plôch v našich mestách a obciach si nemožno nevšimnúť), zabudnite na to, že sa pôjdete len tak prejsť za mesto či dedinu na lúku, do lesa či k rieke. Áno, niekde sa to dá ešte aj tam. Ale na mnohých miestach už nie. Lúka je sprivatizovaná a oplotená, les je sprivatizovaný a oplotený (pokiaľ nie je nesúkromným chráneným územím), breh rieky je oplotený; vstup všade prísne zakázaný. Stále síce existujú aj zelené miesta prístupné verejnosti – ich plocha je však pre človeka so slobodným duchom príšerne malá. A aj v rámci tých môžete kráčať väčšinou len po presne vyznačených chodníkoch, podobne ako u nás v národných parkoch (čo by som okamžite zrušil, keby to bolo na mne – naša príroda je nepomerne viac devastovaná ťažbármi dreva a poľovníkmi, pre ktorých nijaké obmedzenia pohybu v III. stupni ochrany na rozdiel od bežných turistov neplatia…), ktoré sú navyše často úplne umelé, z dosák či asfaltu, neraz so zábradlím (a nie preto, aby ste náhodou nespadli zo skalnej rímsy), čím sa pocit divočiny celkom vytráca.

No a v prípade mestských extrémne upravovaných parkov nemôže mať pocit pobytu v prírode azda ani ten prírode najviac najodcudzený človek. Prekročiť železničnú koľaj nemôžete napriek nízkej frekvencii vlakov väčšinou ani ďaleko od najbližšej obce; za prekročenie oploteného areálu železničnej trate, hoc aj 30 metrov od samotných koľají, dostanete pokutu až 3 000 AUSD. Wabi Daněk by vám tu spievať „Nohama stíraš rosu na kolejích“ veru nemohol.

Najviac ma však desí predstava, že by som mal v takejto krajine prežiť detstvo. Veď bez patričnej voľnosti, jašenia sa kde-kade po okolí, váľania sa v tráve, lozenia po stromoch, stavania bunkrov, túlačiek na všetky strany najbližšieho okolia, naháňačiek, skrývačiek či hrania sa na Indiánov a rôznych iných, voľné prostredie vyžadujúcich hier sa detstvo detstvom hádam nazvať ani nedá. Keď si spomeniem na to svoje – v obyčajnom (no dobrom a peknom) trojizbáku lesníckej bytovky postavenej v 80-ych rokoch v podhorskej dedine Necpaly (pozn. – na Googleearth-e to nehľadajte; už to tak nevyzerá) – mám pocit, že som bol jedným z najšťastnejších a najslobodnejších detí na svete. A to napriek tomu, že mimo 82 m2 nášho bytu, pár štvorcových metrov pivnice a zo 30 m2 ohrady nášho psa sme žiadny súkromný pozemok nemali. A predsa som tam mal slobodu pohybu takú ako len málokto.

Prečo? Pretože ani ostatných 15 rodín tejto bytovky tu nemalo toho omnoho viac (nanajvýš tak ešte ohradu pre hydinu alebo garáž pre auto) a celé šíre okolie bolo tak pre všetkých. Veľký trávnik s niekoľkými stromami, neoplotené pieskovisko, hojdačky, veľký dvor miestnej lesnej správy a konských stajní, asfaltové ihrisko s bežeckou dráhou, antukové ihrisko, vysoké tyče na šplhanie, celý areál blízkej ZŠ, veľký ovocný sad, priľahlý lesík, kroviská a lúky okolo neho, neďaleko potok, v ktorom sme si mohli urobiť zápravu a ovlažiť sa v lete, dokonca aj odkladisko so všakovakým haraburdím sme ocenili – toľko vecí súcich na hranie a stváranie rôznych šibalstiev! A keď si to tak v tom nehmotnom svete svojich predstáv a spomienok prezerám a porovnám s tým, čo majú deti v Austrálii, tak mi je ich strašne, ale strašne ľúto.

Oni sa síce veľmi nešťastné byť nezdajú – no myslím si, že len preto, že nevedia, o čo prichádzajú; o čo ich tvorcovia systému, v ktorom žijú, obrali. Podobne ako jedna žiačka mojej mamy – učiteľky si myslela, že vidí normálne ako všetky ostatné deti – až kým nešli s ňou rodičia na očné, kde sa ukázalo, že má dioptrie mínus tri, kvôli ktorým musela začať nosiť okuliare. V tom momente sa dievča neskutočne rozplakalo a viacej už tak šťastné nebolo. Pretože zistilo, ako zle v skutočnosti vidí.

Domnievam sa, že keby dnešné austrálske deti mali možnosť si aspoň na rok vyskúšať detstvo u nás v 90-ych rokoch (nehovoriac o 80-ych, 70-ych či 60-ych), viac by to svoje asi nechceli. Deti v austrálskych mestách sa môžu hrať väčšinou len na neveľkých oplotených, do posledného centimetra štvorcového upravovaných detských ihriskách, výlučne pod dozorom rodičov, kam si nesmú vziať ani len čistú vodu, pretože by im mohla náhodou spadnúť kvapka na zem a nik predsa nemá istotu, že to je naozaj čistá voda a nie malinovka, ktorá zašpiní niečí majetok… A v Austrálii, podobne ako v USA, vás (príp. vašu firmu) môžu súdiť naozaj za všetko možné, každý sa z každého snaží vytiahnuť peniaze. Aj následkom čoho je v Austrálii neskutočné množstvo všakovakých zákazov, príkazov, predpisov, odporúčaní (to je ešte ten lepší prípad), všetko je do najmenších detailov upravované, trávniky sa kosia už pre výške 4 – 5 cm, mnohé bežné činnosti možno robiť len na presne na to určených miestach.

Deti farmárov na vidieku majú síce slobodu podstatne väčšiu (úmernú rozlohe farmy ich rodičov), no zas tam väčšinou nemajú kamarátov, s ktorými by sa mohli hrať, keďže medzi jednotlivými farmami sú pomerne veľké vzdialenosti. A sám nemôže byť šťastný ani ten najväčší individualista, obzvlášť v detstve. No, nejdem sa tu viac rozpisovať, dám radšej do pozornosti jeden vynikajúci článok (hoc na mejnstrímovom portáli – ako vidíte, dogmatik naozaj nie som) – https://www.tyden.cz/rubriky/zdravi/detem-bez-prirody-hrozi-nemoci-i-poruchy-chovani_318444.html – ktorý súvisí aj s tým, o čom tu píšem ja. zvlášť vyberám z neho jeden citát: „Děti potřebují věci kolem sebe narušovat a přetvářet, vytvářet chaos. Sebekrásnější hřiště, kde nebude do čeho dloubat, je pro mnohé děti nuda.

A ak si myslíte, že to je len v Austrálii alebo dokonca len na niektorých miestach Austrálie, mýlite sa. Viacerí moji známi majú podobné skúsenosti aj z iných štátov „Západu“ (nemyslím geograficky, aj keď väčšina z nich západne od nás je). Ja sám to môžem potvrdiť aj z Kostariky (neskutočne sklamaný som bol) a tiež z viacerých oblastí Španielska. Trend skupovať čo najviac pozemkov a obohnávať ich ostnatými plotmi je v mnohých tvrdo kapitalistických krajinách. Položartom mi to potvrdil aj jeden kamarát z gympla, mimochodom tvrdý pravičiar: „V kapitalistických zemiach (pozn. – mal na mysli „tradične“ kapitalistické štáty, nie tzv. postsocialistické) je všetko za plotom.“ Áno, to už pomaly zisťujem (aj keď stále sú našťastie výnimky ako napr. Škandinávia či nemecky hovoriace krajiny, aspoň miestami). No prečo sa pravičiari oháňajú slobodou ako jedným z ich najväčších ideálov, veru netuším. Neviem ako oni, ale ja si takto slobodu rozhodne nepredstavujem. Sloboda voľného pohybu po krajine je jedna z tých najhlavnejších a človeku najprirodzenejších. Koniec koncov je to jedna z hlavných vecí, ktorú vám vezmú ako trest za nejakú nepovolenú činnosť, ak sa dostanete do väzenia.

Možno niekomu stačí v tomto smere ku šťastiu možnosť ísť do reštaurácie, obchodného centra, kina, divadla, posilňovne, rôznych športových areálov, na kúpalisko či textilácku pláž, do parku či na doskami vykladaný chodník maličkého fragmentu pôvodnej prírody, po ktorom chodí toľko výletníkov, že je problém sa vymočiť (ľudí je veľa a verejnosti prístupnej zelene v blízkosti obydlí málo) a inak sa uspokojiť doma s telkou, počítačom, smartfónom a so svojou úžasnou oplotenou záhradou. Nuž, mne nie. A nepovažujem sa preto za náročného ani neskromného. Chcieť voľný pohyb po zemi, ktorú nik nevytvoril, pod slnkom, ktoré nik nevytvoril, cez vegetáciu a vzduch, ktorý nik nevytvoril – čo môže byť skromnejšie? Radšej sa ani nenarodiť než žiť v takejto krajine ostnatých plotov bez skutočnej slobody pohybu; slobody, ktorá je nášmu druhu nepomerne prirodzenejšia než sloboda vlastniť, obzvlášť keď je to na úkor druhých, na úkor slobody druhých.

Čo na záver? Problematickosť cestovať z ČSSR do zahraničia nebola dôsledkom socializmu, ale totality. Problematickosť pohybu vo vlastnej krajine v Austrálii a iných silno kapitalistických štátoch (aj keď nie po všetkých stránkach, ako som spomenul pri minimálnej mzde), kde panuje neuveriteľná majetníckosť a snaha o čo najväčšie súkromné vlastníctvo, dôsledkom kapitalizmu však je. Sú to totiž súkromníci, kto buduje tieto nekonečné ploty. A ženie ich k tomu spomínaná túžba vlastniť čo najviac. A kapitalizmus im to umožňuje; je to azda najlepší nástroj na hromadenie súkromného majetku. Problém je len, že na úkor druhých… Plus je na mieste otázka: Čo máte zo slobody cestovať do cudzích krajín, keď sa v nich aj tak slobodne pohybovať nemôžete? Tým pádom je výrazne obmedzená aj ona. Smiete síce navštíviť cudzinu, ale v rámci nej len pomerne malú časť – a na zvyšok sa dívať spoza plota… Neviem ako pre vás, ale pre mňa je to jeden zo silných argumentov ak nie proti kapitalizmu ako-takému, tak aspoň proti jeho „čistej“ netlmenej podobe, ktorú by nám tu mnohí jeho prívrženci tak radi nastolili.

Ten dnešný je vraj príliš socialistický… Nuž, ja ten pocit nemám, ale ak je takým podľa pravičiarov preto, že nemáme ešte všade okolo seba ostnaté ploty a že väčšina našich lesov a lúk je zatiaľ verejnosti prístupná, tak poviem len toľko: Ešteže! A bodaj by bol socialistický aj na pracoviskách. Pretože nesloboda pohybu nie je jediná nesloboda, ktorá je produktom kapitalizmu. Ale to by bolo už na ďalší článok.

Foto: Boris Demovič

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




9 thoughts on “OSTNATÉ PLOTY – SYMBOL SOCIALIZMU ČI KAPITALIZMU?

  • 12. januára 2018 at 18:27
    Permalink

    Veľmi správny názor, navyše doloženy faktami! ?

    Reply
  • 12. januára 2018 at 20:50
    Permalink

    Na tramtáriu sa sťažuješ, a na susedov zabúdaš

    Zlodejovo ( Móricovo ) pri Necpaloch :

    obvod : 1,5 km
    plocha : 0,12 km2 ( 12 ha )

    3 chalúpky – 1 200 m2 každá

    val nahrnutý
    plot obohnaný
    zákazy osadené
    stromy vysadené
    kamery naostrené
    chalúpky vymazané
    stráž ozbrojená
    vstup neodporúčaný

    len na plote nápis Z L O D E J O V O stále chýba …

    https://www.google.sk/maps/@48.9967205,18.9565686,3a,27.4y,28.72h,90.61t/data=!3m6!1e1!3m4!1sIGELAtvYYS6Q-OwECnD1Kg!2e0!7i13312!8i6656

    Reply
  • 13. januára 2018 at 9:43
    Permalink

    Azda si nemyslíš, že o Móricovi neviem alebo že mi to nevadí :-) Svoj úprimný názor na jeho haciendu a oplotený pozemok radšej písať ani nejdem… Je mi to tam tŕňom v oku, odkedy to tam vyrástlo a je to jeden z dôvodov, prečo mi až tak veľmi nevadí, že v Necpaloch už nebývam – nemusím sa na to pozerať pri každej ceste do mesta… Ale stále je takýchto oplotených pozemkov u nás mnohonásobne menej než v Austrálii, preto som písal o nej. Tiež preto, že sa považuje (na rozdiel od Slovenska) za štát s ďaleko dokonalejšou formou kapitalizmu. Ničmenej spomenul som, že sa to deje už aj u nás a že sa mi to nepáči. No myslím si, že nemá zmysel písať osobitne o každom jednom oplotenom megapozemku, to by bolo na knihy…

    Reply
  • 13. januára 2018 at 10:15
    Permalink

    Vlastníctvo pôdy je stredoveký prežitok.

    Čo je štát, ak mu nepatrí pôda ktorá ho definuje ?

    V socializme by malo byť súkromné vlastníctvo pôdy obmedzené len na pôdu určenú na bývanie ( v prípade rodinných domov povedzme do 1000 m2 ). Všetka ostatná plocha vrámci hraníc štátu, by mala byť vlastníctvom štátu s tým, že ten by je len prenajímal právnickým a fyzickým osobám, na nich hospodáriacich ( poľnohospodári, lesohospodári, vodohospodári, … ) .

    V socializme je obmedzovanie slobody pohybu po prírode a kultúrnej krajine nemysliteľné.
    Rovnako ako aj rodinný výlet na štvorkolkách po Národnom parku, s výjazdom na Lysec ( osobne zažité ) .

    Reply
  • 13. januára 2018 at 21:19
    Permalink

    V zásade súhlasím, až na to prenajímanie pôdy – prečo by mal štát zarábať na ľuďoch, ktorí preň robia nejakú prácu, na ktorej výkon je daná pôda nevyhnutná? Veď aj oni sú jeho súčasťou. Pôda nie je tovar alebo služba, za ktorou sa skrýva ľudská práca. Vytvorila ju príroda, nie ľudia. A tá si od nás žiadne peniaze nepýta. No a v skutočnom socializme by boli ľudia platení výsostne za svoju prácu, nie za vlastníctvo niečoho, takže by používaním štátneho pozemku štát nijako neokrádali. A vyrábalo by sa pre úžitok, nie pre profit, takže tým, že by niekto hospodáril na pôde patriacej štátu (ktorého súčasťou je aj on, si treba uvedomiť), by sa na jeho chode podieľal reálnou prácou a nijaké peniaze za používanie danej plochy počas svojej pracovnej činnosti by od neho štát požadovať nemal. To je ako keby robotníci v továrni mali platiť za to, že používajú priestory továrne (na prácu, ktorej výsledky sú pre všetkých!). Treba sa odpútať od uvažovania v rámci kapitalistického systému :-)

    Štvorkolkárov nemôžem ani cítiť; nič nové, vieme svoje…

    Reply
  • 13. januára 2018 at 23:05
    Permalink

    Asi som nepoužil správne slovo. Prenájom som nemyslel v ekonomickom význame ( za poplatok ), ale vo význame vlastníctva – kde územie štátu je ohraničená časť Zeme ( prírody ) a štát je jej neoddeliteľným vlastníkom, a teda ju nemôže predávať, ale môže len prenajímať jej správcom ( hospodárom ). Možno som mal použiť slovo zapožičať – teda stav, keď sa nemení vlastnícky vzťah, a hospodár vykonáva na zapožičanom území správu dlhodobo udržateľným spôsobom v prospech štátu.

    Aby sme sa nebavili v tak širokej všeobecnej rovine, konkrétne by išlo o to, že malé plochy by mohli byť v súkromnom vlastníctve ( napr. stavebné pozemky, záhrady,… ), ktoré by mohli byť predmetom dedenia, či obchodu.

    Väčšie územia ( napr. polia, lesy, … ) by boli výhradne vo vlastníctve štátu a ten by ich prenajímal ( zapožičiaval ). Zväčša by aj tak išlo o štátne podniky ( poľnohospodárske, lesné, … ), v odôvodnených prípadoch súkromné. Bolo by preto smiešne ak by štát ( štátny poľnopodnik ) platil sebe samému ( štátu ).

    Stav v tomto smere, bol určite počas Československého socializmu lepší, ako teraz v kapitalizme.

    Zaujímalo by ma, či by bolo možné dotiahnuť kapitalizmus do takej podoby, že každý m2 v štáte ( vrátane ciest ) by mal súkromného vlastníka, a každý by si uplatnil vlastnícke právo tak, že by zakázal vstup na ( ohradil by ) svoj pozemok. Tak by sa nik nemohol pohnúť zo svojho, a tí čo by nič nemali … utratiť. Bol by takýto stav teoreticky možný v našom práve ? Ak áno, potom takýto extrémny prípad odhaľuje absurdnosť vlastníctva (časti) Zeme. Ani vojín Kefalín by si pod takým slovom absurdný nič nepredstavil.

    A to ešte nehovorím, že by sa všetci vlastníci Zeme na území Slovenska, rozhodli predať svoje vlastníctvo jednému kupcovi – napr. krajine USA. Boli by sme ešte na Slovensku ?
    Sodoma – Gomora Cecilko !

    Reply
  • 14. januára 2018 at 13:15
    Permalink

    Tak to už áno.

    Či je taký stav teoreticky možný… Myslím si, že nie. Predsa len minimálne pozemky, na ktorých sa nachádzajú budovy štátneho aparátu, armády, polície, národnej banky a justície, by sa do súkromného vlastníctva dostať nemali. A tiež cesty, to by nemalo šancu prejsť. Ale čiste hypoteticky ak by sa štát dostatočne hlboko zadĺžil, bolo by ho možné donútiť k rôznym absurdným krokom… Ničmenej už aj takých 50 % územia v súkromnom vlastníctve by bolo príšerných.

    Čo je nesporné: Nielen u nás, ale prakticky všade vo svete panuje v dlhodobom časovom horizonte (u nás až od prevratu, inde už dlhšie) jeden zrejmý trend: štátny majetok (vrát. pozemkov) sa zmenšuje a štátny dlh narastá. Kde sa to zastaví, predpovedať neviem, ale už len toto by mohlo byť ľuďom podozrivé, že tu nie je niečo v poriadku… To už ale súvisí aj s dnešným zvráteným finančným systémom, o ktorom budem písať v inom článku.

    Reply
  • 14. januára 2018 at 13:58
    Permalink

    „Štátny majetok sa zmenšuje a štátny dlh narastá“.

    K tomu treba dodať, že neúmerne rastie koncentrované bohatstvo, kým masy chudobnejú. K tomu neochota bohatých deliť sa s chudobnými ( platiť dane ), s víziou že raz bohatí budú ešte aj vlastníkmi strojov, ktoré do veľkej miere nahradia ľudskú prácu.

    Potom im bude treba vysvetliť, že dane budú musieť platiť ešte vyššie, lebo ….
    no bude to veselé, že …. ?

    O plánoch úniku „elít“ zo zničenej Zeme do blízkeho vesmíru radšej ani nepomyslieť …

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *