Pavol Dinka: Zajakávanie mediálnej mysle

Esej z knihy Pavla Dinku, Láska k moci, moc k láske.

Zajakávanie mysle je, ako hovorí Ivo Pondělíček, významný český psychológ, akási slovná barlička, opakovanie istých slov v prúde reči – v psychiatrii sa tomu hovorí perseverácia. Metaforicky som si tento zvrat vypožičal na symbolické vyjadrenie neoliberálneho diskurzu vo verejnom priestore, no najmä na diagnostikovanie mediálnej oblasti a tretieho sektora. Práve tu onen jav predstavuje v prenesenom význame obrovský sťažeň, o ktorý sa opierajú všetky plachty prehýbajúce sa v smere dujúceho vetra.

Ale poďme pekne po poriadku: Oxfordský slovník označil za najfrekventovanejšie slovo roka 2016 pojem post-truth, čiže postpravdivosť, postfaktuálnosť (poznáme ho už dlhšie, ako prvý ho údajne použil v roku 1992 Steve Tesich, srbsko-americký dramatik, v eseji o škandále v Perzskom zálive, v roku 2004 vyšla dokonca kniha Ralpha Keyesa s názvom The Post-truth era), za vlaňajšie prvenstvo údajne vďačí brexitu, americkým prezidentským voľbám a ruskej kybernetickej vojne, inak povedané, všetkému inému, len nie tým, ktorí ho svojou činnosťou na tento piedestál povýšili, prisvojac si úlohu určovať, čo je pravda a čo propaganda, vydávajúc lož, polopravdu a zamlčiavanie za fakt; a navyše za to môže akási, nazvime to chytľavosť ľudí – nepoužívajú rozum (P. Schutz, SME, 27. 1. 2017:

„Každý, kto podpíše také dačo, že – napríklad – migrácia je precízne politicky a mediálne organizovaný stret s našou civilizáciou, je idiot.“), reálie vnímajú cez emócie („… musíme sa utvrdzovať v tom, čomu už veríme, a je nám jedno, že sú to falošné správy…“, SME, 21. 1. 2017), dajú sa ľahko zmanipulovať a potom zvolia za prezidenta Trumpa. Naopak, myslím si, že žijeme v profaktuálnych časoch, keď sa konečne začína otvorene ukazovať, aký svet je, ako vyzerá v skutočnosti. Akosi sa doteraz zabúdalo na to, že pravda sa stáva pravdou, len ak nadobudne univerzálny charakter – hoci isté myšlienkové konštrukty, pre kritické myslenie neprijateľné, sa môžu premeniť vďaka bezbrehej manipulácii na univerzálne (ideológiu nacizmu prijala drvivá väčšina Nemcov). Nie náhodou sám Kant brojil proti čistému rozumu, rozumu zbaveného zmyslového vnímania, bez zrnka empírie. A nie náhodou sa až do dnešných dní vedú polemiky súvisiace s univerzalitou sv. Pavla pri získavaní nasledovníkov kresťanstva. Môže byť univerzálnou pravdou taký „fakt“, ktorý rozdeľuje spoločnosť a ktorý narába so chcenými, želanými a manipulovanými myšlienkami? Asi ťažko! Veď univerzálna pravda je vypestovaná tradíciami ľudského rodu. Už sama skutočnosť, že sa isté slová nadužívajú, svedčí o tom, že sa pomocou nich manipuluje a že samy sú výplodom manipulátorov, zväčša bez nejakého nového reálneho významu – vlastne iba zdôvodňujú neférovosť, hádžuc blato na plecia iného. Skrátka, „výrobcovia súhlasu“ zámerne vplietli pojem postfaktuálnosť do západného civilizačného priestoru – to je však len jedna strana mince, tá druhá spočíva v tom, že istá komunita, skupina, inštitúcia či menšie spoločenstvo sa uchyľujú v národných a regionálnych rozmeroch k podobným praktikám – nadužívajú isté slová, aby tak mohli prispievať svojou „troškou“ do propagandistického mlyna, súc presvedčení o svojej pravde. Nuž, propagandistický mlyn zostane vždy len propagandistický!

Jedným z nich je RTV: (RTVS), konkrétne Slovenská televízia a Slovenský rozhlas: takmer denne pred večerným spravodajstvom (nielen večerným) sme mohli v štvrtom štvrťroku 2016 a v januári 2017 počuť a na obrazovke vidieť informáciu – Sledujete najobjektívnejšie spravodajstvo – spravodajstvo RTVS. Informáciu, ktorá už v tom čase nebola pravdivá, lebo v nej zabudli uviesť, že sa týkala tretieho kvartálu. Áno, STV v prieskume hodnotenia objektívnosti spravodajstva (MEDIAN.sk) po prvý raz (po viacerých rokoch) pretromfla v danom období TV Markízu (STV – 24 percent, Markíza – 23,8 percenta), lenže v štvrtom štvrťroku, keď tento oznam či vlastnú propagáciu vysielali, už bolo všetko inak (Markíza – 24,4, STV – 24,1), čiže takto nadužívané slová mali prázdny, resp. klamlivý obsah (v prvom štvrťroku 2017 STV znovu predstihla Markízu, len zabudli dodať, že sa v tom čase znížila sledovanosť Markízy, lebo „markízaci“ zrušili terestriálne vysielanie – doplňujúca poznámka autora). Oprávnene sa však pochválili, že ich spravodajstvo sleduje dvojnásobný vyšší počet divákov ako v roku 2012, aspoň tak to uviedol prieskum. Už vôbec však nespomenuli, že v celkovej sledovanosti sú až na tretej priečke (Markíza – 50, JOJ – 31 a Jednotka – 24 percent).Kritérium objektívnosti v prieskume stojí podľa môjho názoru na vratkých nohách, zrejme sa opiera predovšetkým o vzorku divákov, ktorí uprednostňujú senzácie a bulvár. Napokon, ako bývalý člen Rady pre vysielanie a re-transmisiu som nikdy nepokladal spravodajstvo Markízy za zvlášť objektívne (svedčil o tom aj počet sankcií, ktoré si od licenčnej rady „vyslúžilo“), silno v ňom zaváňala „ruskovčina“ (bývalý majiteľ Pavol Rusko) – tamojšie a vtedajšie zvyklosti sa čiastočne preniesli aj do tímu, ktorý si so sebou priniesol z Markízy šéf RTVS Václav Mika.Pozorný recipient to nemôže nepostrehnúť! A to mu nemusí napovedať ani údajne „údajná“ komunikácia dvoch bývalých markízackých kolegov Gábora Grendela (dnes parlamentného poslanca) a Lukáša Dika (súčasného šéfa spravodajstva STV), ktorú na Facebook zavesil Marián Kočner (úryvok): „Grendel: inak Danicin šot zovčera nebol podľa mňa úplne korektný. Žitný sa vygrcal na Dana (myslí sa Lipšic – pozn. autora) – a nič, reakcia žiadna. Diko: A nebol tam Dano? (…) Žitného po najnovšej Ankinej kauze už budeme takmer úplne eliminovať. P..i.“ Kauza síce rozvírila hladinu (skôr mimo médií hlavného prúdu – tie sa ju usilovali tutlať), no jej vlnenie, ako tu už býva, zaniklo v rutine času. Prípad riešili dokonca dva orgány – oficiálna Rada RTVS a komisia, ktorú menoval Mika (predsedal jej vedúci vydania spravodajstva!), čiže posudzovali a hodnotili samých seba a, prirodzene, svorne zistili, že k politickému ovplyvňovaniu spravodajských relácií neprišlo, hoci, a to tre-ba zdôrazniť, niektorí členovia Rady RTVS poukazovali na morálny rozmer kauzy a žiadali Miku, aby Dika odvolal, resp. aby Diko sám odstúpil. Bodku za celým príbehom dalo zasadnutie Výboru NR SR pre kultúru a médiá (9. 2. 2017), kde sa konštatovalo, že obe komisie „prišli nakoniec k záveru, že nestrannosť a nezávislosť bola zachovaná (…) a šéf verejnoprávneho média reagoval, že je neprípustné odvodzovať morálny kredit (Dika – pozn. autora) od informácií, ktoré vznikli nelegálne a boli neoverené“. (…) Podľa Viskupiča bol celý prípad okolo SMS správ hnusná a špinavá spravodajská hra“ (Pravda, 10. 2. 2017). Uzavrelo sa to tým, aby sa z celej akcie nevytĺkal politický kapitál. Môžem k tomu iba dodať, že práve etický princíp, neodškriepi-teľná zásada žurnalistickej práce, mali pohnúť Dika k odstúpeniu z funkcie. Ale to by trafená hus zagágala…„Ako zagágala (podľa blogu Jozefa Banáša) v prípade ďalšieho redaktora STV Matúša Jaca, vlastne redaktora aj kádrovníka zároveň, ktorý v súvislosti s Banášovou návštevou v Mestskom kultúrnom stredisku v Sabinove (rodisku Jaca) na stránke MsKS napísal: „To nie je diskusia s Lasicom o tom, aké je divadlo super, (…) ale s človekom, ktorý je mimoriadne kontroverzný, a ak má niekto záujem dotiahnuť ho do Sabinova, nech si vytlačí plagáty a zaplatí komerčný nájom… Naozaj nerozumiem, prečo by to mali podporovať všetci daňoví poplatníci mesta.“ Nuž, tak nejako vyzerajú neomylní nositelia pravdy STV, ktorí si trúfajú najprekladanejšieho slovenského spisovateľa označiť div za nepriateľa, nebodaj nebezpečného konšpirátora. „Najparádnejšia“ ukážka slobody prejavu, akú som v ostatnom období zažil! Čo môžu potom takí a podobní žurnalisti servírovať recipientom?! Nič iné – iba vlastné pohľady na tzv. pravdu, pretavené cez prizmu svojho politického presvedčenia, nijaký odstup, nijaké kritické myslenie, len naordinované názory na situáciu doma i vo svete. Nosí sa podpora hŕstke štrajkujúcich učiteľov, tak ich podporíme, módnym sa stáva nadávať na predsedu parlamentu Danka, zanadávajme si, hodí sa udrieť do akéhokoľvek „extrémizmu“, udrime si, veď do tohto košiara môžeme hodiť každého, komu sa nepáčia naše názory; pardon, aby som nezabudol, k bontónu patrí zosmiešniť Trumpa, zosmiešnime ho a, pravdaže, aspoň raz za deň musíme znosiť pod čiernu zem Putina. A pokiaľ niečo preberieme, tak je to výhradne z jedného či rovnakého prameňa – CNN, BBC a najvýznamnejšie západné spravodajské agentúry. Akoby práve ony zhltli celý svet a vystavili mu tú najobjektívnejšiu známku, dodávam ja. Nebuďme však až takí zlí na našich žurnalistov, aj oni chcú žiť, živiť svoje rodiny. Lapidárne to vyjadril Tomáš Kňourek, podpredseda Rady Českého rozhlasu:

„Nesmú sa citovať zdroje, ktoré sú na indexe vytvorenom najrôznejšími lobistickými think tankmi a ich chlebodarcami. Stačí im za peniaze daňových poplatníkov zostaviť akýsi zoznam darebáckych dezinformačných webov šíriacich fake news (už predsa existuje), následne ho mediálne a politicky spropagovať, a potom mi ukážte novinára, ktorý tento zdroj správ bude pri svojej práci používať. Bol by okamžite zlynčovaný a nazvaný minimálne ruským agentom. Považujem to za veľmi účinnú metódu, ktorá mainstreamu pomôže udržiavať status quo a nepúšťať do éteru iné ako oficiálne pohľady na danú problematiku.“ A to všetko stačí okoreniť žurnalistickými oceneniami a vychvaľovaním „neomylných“ persón. Onen žurnalistický prístup vystihuje vtip, ktorý teraz behá po internete: Prezident Trump diskutuje s pápežom na palube jachty. Vtom vietor sfúkne pápežovi čiapočku do mora.

„Nebojte sa, Svätý Otec, ja to vyriešim,“ povie Donald Trump. Vystúpi z jachty, prejde po hladine, vezme čiapočku a vráti sa s ňou na jachtu. Na druhý deň médiá hlavného prúdu informujú palcovými titulkami: „Škandál! Trump nevie plávať! “Záver: Vôbec nežijeme v postfaktuálnej ére, skôr v ére, kde médiá hlavného prúdu strácajú dych, ľudia im prestávajú veriť – tie sa s tým nevedia vyrovnať a zmieriť – preto ich pochytilo zajakávanie mediálnej mysle, v ktorom ustavične opakujú slová Putin, Trump, populisti, kybernetická vojna, hybridná vojna, agresívna ruská propaganda atď. Ale dnešný svet je už taký! Budúcnosť ma však neteší: Sloboda informácií na internete je len dočasná chyba v programe a už čoskoro ju mocní napravia nekompromisnou cenzúrou. Pri ministerstvách vnútra viacerých krajín (ale aj u nás) začínajú vznikať útvary proti šíreniu dezinformácií, inak povedané, orgány, ktorých úlohou bude dbať o „zodpovedné“ odstraňovanie a potieranie alternatívnych (hľadajúcich pravdu) názorov.15. 2. 2017

---