Dramatické udalosti z 11. 9. 2001 v USA nevdojak vyvrátili, či prevrátili názov legendárneho Remarquovho románu Im Westen nichts Neues, teda Na západe nič nové, pretože na najzápadnejšom západe, čiže priamo v mozgových a nervových centrách Spojených štátov, sa stalo naozaj niečo nevídané. Ukázalo sa, že bezkonkurenčné postavenie jedinej globálnej veľmoci súčasného sveta nie je absolútne nezraniteľné či aspoň úplne neotrasiteľné. V okamihu piety nad smrťou niekoľkých tisícok nevinných ľudí, ktorí zahynuli v New Yorku, vo Washingtone a inde na americkej pôde, musí byť každému prirodzene cítiacemu a triezvo mysliacemu človeku rovnako ľúto nevinných ľudí, ktorých roztrhali bomby americkej výroby v najrozličnejších častiach sveta počas militaristických dobrodružstiev a agresívnych útokov USA, NATO a ich ďalších spojencov – napríklad v rámci vyvražďovania obyvateľov Juhoslávie a Iraku, kde Biely dom na základe falošných dôkazov uskutočnil inváziu, v dôsledku ktorej zahynulo viac ako milión civilných obetí.
Keď na prelome posledných dekád 20. storočia studenú vojnu vystriedal horúci mier, spočiatku táto radikálna zmena planetárneho významu, rozsahu i dosahu vyzerala ako zázračné a konečné víťazstvo zdravého rozumu na oboch stranách dovtedy bipolárne rozdeleného sveta, ako obojstranný kompromis Východu i Západu v spoločnom záujme záchrany základných hodnôt ľudskej civilizácie a v záujme zachovania života na Zemi. Čoskoro sa však z novej situácie vykľuli ostré hrany myslenia z doby kamennej, uvažovanie nenásytných dravcov a primitívnych lovcov, ktorí na rozdiel od dávnej minulosti namiesto pästného klina disponujú najmodernejšími, najúčinnejšími a najničivejšími vojenskými prostriedkami a zbrojnými systémami. Premena mnohých krajín na strelnicu USA a NATO nebezpečne posúva svet k priepasti ozbrojených konfliktov nepredstaviteľných rozmerov a nepredvídateľného charakteru.
V čase pripomínania si pochopiteľných emócií a oprávneného súcitu s americkými obeťami a ich pozostalými si treba jasne uvedomovať súvislosti a okolnosti šokujúcej tragédie. Nechcem rozvíjať obludné či hrôzostrašné konštrukcie, ktoré sa ponúkajú na základe dejinných paralel. Nezabudnime, že napríklad Hitlerovo Nemecko si na prahu II. svetovej vojny zinscenovalo útok proti vlastným cieľom, aby malo zámienku na napadnutie Poľska. Pripomeňme si aj dodnes žijúceho „mŕtveho“ študenta Šmída, ktorého údajná „smrť“ vyvolala masovú podporu politických ambícií vtedajšej československej opozície. Medzičasom už nestačí len fáma o úmrtí, a tak pretrvávajúce úsilie zmeniť mocenské pomery na Slovensku bez riadnych demokratických volieb sa opiera o masové nepokoje vyvolané skutočnou vraždou neznámeho mladého novinára a jeho priateľky.
Bezprostredná reflexia tragických udalostí z 11. 9. 2001 poukázala aj na profesionalitu niektorých slovenských médií, ktoré v preklade tlmočili vyjadrenie sústrasti (súcitu, pochopenia, solidarity – po anglicky sympathy) ako vyjadrenie sympatií {tie v angličtine označuje niekoľko celkom iných slov). Takže naši prozápadní experti by si mali dať ešte zopár kurzov svetového jazyka.
Seriózne zamyslenie sa nad tým, čo sa udialo 11. 9. 2001 na miestach, ktoré symbolizujú americkú ekonomickú a vojenskú rozpínavosť, žiaľ, neviedli k racionálnym a strategickým korekciám tradičnej koncepcie zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA. Okrem iného sa to neprejavilo v chápaní záujmov iných obyvateľov našej planéty, v úsilí riešiť medzinárodné problémy ohľaduplnejšie a nielen silou, ako aj v konštruktívnej spolupráci s vládami a špeciálnymi službami iných krajín vrátane Ruska a jeho niekdajších východoeurópskych spojencov na poli boja proti terorizmu.
