Štátny znak Slovenska, v ktorom je dvojitý kríž, akoby nevdojak vyjadroval spojenie dvoch krížov – jeden symbolizuje ťažkosti s národnou a druhý s politickou emancipáciou Slovákov. Ako je všeobecne známe – Slovenské národné povstanie obnovilo československú štátnosť, ale v politickej praxi to nebolo také jednoduché, čo potvrdzujú vážne problémy už v súvislosti s prvými povojnovými  parlamentnými voľbami v roku 1946.

V tom čase na území dnešnej Českej republiky súperili štyri kľúčové politické strany s relatívne vyrovnaným pomerom pravicových a ľavicových síl – vpravo sa nachádzali národní socialisti s lidovcami, vľavo sociálni demokrati s komunistami.

Na Slovensku bola situácia podstatne iná. Charakterizovalo ju súperenie dvoch rozhodujúcich politických strán so vzájomným pomerom síl, ktorý bol veľkou neznámou. Z tradičných predvojnových strán sa zachovala iba Komunistická strana Slovenska, ktorá v procese Slovenského národného povstania inkorporovala do svojich radov aj sociálnych demokratov. Nekomunistický blok povstaleckých síl vytvoril Demokratickú stranu.

Vzhľadom na nevyjasnený pomer síl medzi KSS a DS obe strany manévrovali veľmi neštandardne a riskantne. DS sa počiatku usilovala predložiť verejnosti spoločnú kandidátku KSS a DS, túto ponuku však KSS neprijala. Po odmietnutí jednotnej kandidátky sa DS usilovala radikálne posilniť svoje volebné možnosti hľadaním spojenectiev mimo dovtedajšej korporatívnej platformy povstaleckých síl, ale aj mimo rámca všeobecne uznávaných demokratických hodnôt. Tak sa začala generálna spolupráca DS s antikomunistami všetkých ideologických zafarbení vrátane predstaviteľov politického katolicizmu, ktorí sa skompromitovali priamou účasťou na pronacistickom režime vojnového slovenského štátu a otvorenou kolaboráciou s hitlerovským Nemeckom. Tento proces vyústil do Aprílovej dohody medzi DS a katolíckymi politikmi, ktorú podpísali už 30. marca 1946, ale verejnosť sa o nej dozvedela až v apríli.

Na postup Demokratickej strany reagovala KSS tým, že podporovala vznik nových strán, ktoré mali odčerpať časť hlasov DS. Tak vznikli dva politické subjekty – Strana slobody a Strana práce.

Protirečivými faktormi vývoja boli vzťahy medzi ústrednou československou vládou a Slovenskou národnou radou. Povstalecká politická reprezentácia Slovenska združená v SNR prijala 26. mája 1945 uznesenie, ktoré zakotvovalo princípy federatívneho usporiadania štátu, ale už Prvá pražská dohoda medzi centrálnou vládou a SNR z 2. júla 1945 federalizmus odmietla a neakceptovala ani ďalšie významné časti spomínaného uznesenia SNR, naopak posilnila právomoci ústredných štátnych orgánov a osobitne prezidenta republiky. Dohoda síce deklarovala uznanie Slovenskej národnej rady ako predstaviteľky slovenského národa a nositeľky štátnej moci na Slovensku, ale zároveň praktickými ustanoveniami podriaďovala SNR centru.

Druhá pražská dohoda bola produktom rozhovorov predstaviteľov SNR a centrálnej vlády, ktoré sa uskutočnili pred voľbami 9. – 11. apríla 1946. Dokument odobral Slovenskej národnej rade ďalšie kompetencie, ktoré získala ako medzinárodne rešpektovaná predstaviteľka protifašistického odboja počas Slovenského národného povstania.

Výsledky parlamentných volieb 26. mája 1946 umocnili disproporcie národného a politického vývoja. Komunistická strana získala v celoštátnych reláciách 38 % odovzdaných hlasov (v Čechách 43,26 %, na Morave 34,46 %, na Slovensku 30,37 %), ale Demokratická strana na Slovensku získala 62 %, Strana slobody 3,7 % a Strana práce 3,1 %. Vzniknutý gordický uzol preťala posledná, v poradí Tretia pražská dohoda medzi predstaviteľmi SNR a ústrednej vlády, ktorú podpísali 27. júna 1946. Prostredníctvom dokumentu sa definitívne oslabili pozície slovenských národných orgánov a v plnom rozsahu sa podriadili celoštátnym úradom, presunulo sa volebné víťazstvo komunistov na Slovensko a anulovalo sa volebné víťazstvo Demokratickej strany.

Centralizácia štátu, ktorá však nebola v súlade ani s pôvodnými predstavami vedenia KSS, mala dlhodobé a ďalekosiahle dôsledky na štátoprávne postavenie Slovenska. Okrem iného krátko po februári 1948 predstaviteľov KSS vrátane kľúčového účastníka pražských rokovaní Dr. Gustáva Husáka obvinili z buržoázneho nacionalizmu, pretože požadovali návrat k východiskovým princípom štátoprávneho usporiadania. Po niekoľkoročnom mučení ich odsúdili na doživotné tresty odňatia slobody, z ktorých ich oslobodil až demokratizačný vývoj v 60. rokoch.

Aké ponaučenia vplývajú pre súčasné Slovensko z nezodpovedného povyšovania okamžitých partikulárnych záujmov nad strategické záujmy krajiny? Veľmi vážne a úplne jednoduché.

Po prvé – ľavica by nemala prenechať monopol na myšlienku národnej a demokratickej emancipácie Slovákov silám, ktoré sa opäť na platforme antikomunizmu a pravičiarstva nebezpečne zbližujú s ďalejslúžiacimi pohrobkami pronacistického režimu vojnového slovenského štátu vrátane KDH a Ústavu pamäti národa.

Po druhé – obyvatelia Slovenska by mali popri svojej oprávnenej národnej emancipácii trvať aj na svojej nemenej oprávnenej politickej emancipácii, teda nemali by uveriť demagógii, že im demokraciu exkluzívne zabezpečí jedna jediná vyvolená (predurčená) politická strana či jedno jediné zoskupenie politických strán, pretože skutočná demokracia sa nikým neudeľuje, ale občania ju realizujú demokratickou súťažou pravicových a ľavicových síl, ich relatívnou rovnováhou.

A po tretie? Tí politici, ktorí ešte nie sú internovaní v tajných väzniciach CIA, sa naďalej môžu cítiť slobodne a môžu pokračovať v nekritickom podporovaní akýchkoľvek fašistických prejavov jedinej demokratickej krajiny na svete.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom