Peniaze sú jeden z najlepších vynálezov, aké ľudstvo kedy malo. Akurát, že sa totálne zvrhli (doslova: Nur es ist völlig pervertiert worden).” (nemecký ekonóm Andreas Clauss)
Aj tú najzložitejšiu vec možno vysvetliť tomu najprostoduchejšiemu človeku, ak si o nej už vopred nevytvoril nejakú mienku; avšak tú najjednoduchšiu vec nie je možné vysvetliť tomu najinteligentnejšiemu človeku, pokiaľ je bez jediného náznaku pochybnosti pevne presvedčený, že už dopredu vie, čo je pred ním položené.” (F. M. Dostojevský)
DÔLEŽITÉ POZNÁMKY NA ÚVOD (pre všetky časti tohto článku):
1. Pochopenie podstaty dnešného finančného systému je absolútne nevyhnutné pre pochopenie dnešného kapitalizmu, pretože bez neho by kapitalizmus nikdy neumožnil akumulovať v rukách jednotlivcov bohatstvo na úrovni miliónov alebo dokonca miliárd eur. Pre plné pochopenie amorálnosti kapitalizmu si však treba prečítať najprv ČASŤ 1 i ČASŤ 2 môjho článku „Kapitalizmus ako legalizovaná krádež“ (obzvlášť časť 1 je pre tento prvý diel naprosto nevyhnutná).
2. Cieľom tohto päťdielneho článku je nielen vysvetliť neuveriteľne zločineckú podstatu súčasného finančného systému, ale (v 5. časti) aj navrhnúť a opísať normálny a spravodlivý finančný systém („podklady“ preň sú však už v tejto časti 1 a budú aj v časti 2).
3. Úmyselne používam čo najmenej cudzích slov a snažím sa písať tak, aby to pochopil úplne každý (aj keď to je, žiaľ, na úkor rozsahu), pretože som toho názoru, že kto používa priveľa cudzích a odborných výrazov a vyjadruje sa príliš zložito, nechce informovať, ale imponovať.
Keďže mnohí ľudia sú dnes na čítanie leniví (a mnohí tí, čo nie sú, majú naň veľmi málo voľného času) a tento článok je svojím rozsahom trošku nad priemerom (napriek tomu, že v knihe by mohol byť len jednou kapitolou), v záujme prehľadnosti a neskoršieho rýchleho nájdenia konkrétnych informácií som ho rozdelil na 9 „kapitoliek“.
1. Úvod
2. Vieme z Zeitgeist-u o peniazoch naozaj všetko?
3. Prečo peniaze?
4. Čím by mali byť?
5. Potrebovali by sme peniaze aj v netrhovom systéme?
6. Peniaze ako dlh?
7. Inflácia
8. Príčiny inflácie
9. Cui bono?
1. ÚVOD
Naozaj viete, prečo vznikli peniaze, prečo ich mali potrebu naši predkovia vôbec vymýšľať? Ak áno, potom musíte vedieť aj to, aký neskutočne zvrhlý a zvrátený je súčasný finančný systém. Ak si však túto druhú vec neuvedomujete, znamená to, že nepoznáte odpoveď ani na tú prvú – čo znamená, že tento článok je práve pre Vás.
Napriek tomu, že som dušou ekosocialista a tvrdý odporca kapitalizmu, keby som mal zmeniť / odstrániť v tomto chorom svete len jednu jedinú vec, nebol by to kapitalizmus ako-taký, ale súčasný finančný systém (ďalej len FS). Prečo? Pretože práve ten je príčinou ďaleko najväčšej nespravodlivosti v celej dnešnej ľudskej spoločnosti. Bez neho by bol kapitalizmus takmer bezmocný. Žiaľ, uvedomuje si to len veľmi málo ľudí (vrátane komunistov!). Problematika peňazí je dokonca aj v ľavicových kruhoch hlboko podceňovaná, zanedbávaná a často úplne opomínaná. Ľudia broja proti súkromnému školstvu či zdravotníctvu, no voči podstate dnešného FS namieta len málokto. Chcú zmeniť všetko možné, od školských učebníc po prerozdeľovanie daní, len peniaze nie.
Nie náhodou sa v nadpise tohto článku pýtam, čím by peniaze mali byť a nie čo sú, pretože ten, kto vie, čím dnes peniaze sú, ešte nemusí vedieť, čím by mali byť (1) (a spravidla ani nevie, ako som zistil pozeraním množstva videí tvrdiacich o sebe, že odkrývajú zvrátenú podstatu dnešného FS – nenašiel som ani jedno, kde by sa im to naozaj podarilo). Takisto sa pýtam na dôvod ich vzniku, keďže poznať príčinu vzniku peňazí je ďaleko dôležitejšie než vedomosť, čím dnes sú. Je to naprosto esenciálne, pokiaľ majú robiť peniaze viac osohu než škody (ako je tomu, žiaľ, dnes), pretože iba ten, kto vie, prečo vôbec vznikla potreba vymýšľať niečo ako peniaze, môže (hoci nemusí) vedieť aj to, čím by peniaze mali byť a ako by mal normálny a spravodlivý finančný systém vyzerať.
V žiadnom prípade tu nejdem kopírovať Zeitgeist Addendum, ale jednu myšlienku z neho mi nedá nespomenúť: Zložitosť súčasného FS je len maska, za ktorou sa skrýva obyčajný megapodvod. Vari najväčší všetkých čias. On (dnešný FS) je síce naozaj zložitý (ak by sme ho chceli pochopiť do všetkých najmenších detailov, všetky novodobé finančné „produkty“, „služby“, „nástroje“, ceniny, mechanizmy, celá matematika okolo toho atď), ale pokiaľ človek zistí, prečo boli peniaze a banky vôbec vytvorené, zistí aj to, že všetka táto zložitosť (2) je len umelo vytvoreným dôsledkom dvoch obyčajných nízkych úmyslov, a síce 1.) – môcť legálne kradnúť v dovtedy nevídanom rozsahu, a 2.) – môcť ovládať národy aj bez toho, že by ste sa museli stať kráľom, prezidentom či premiérom.
2. VIEME Z ZEITGEIST-U O PENIAZOCH NAOZAJ VŠETKO?
Na internete sa vedú nekonečné debaty o tom, či a do akej miery zodpovedá opis dnešného FS vo filme ZG Addendum (ale aj v mnohých ďalších protiprúdových videách, článkoch a knihách) skutočnosti. Podozrivé je však už len to, že takáto zásadná vec – ako vznikajú peniaze (ktoré dennodenne používame a od ktorých sme v tomto systéme existenčne závislí) a akým spôsobom sa dostávajú do obehu – je sporná a je mimoriadme ťažké dopátrať sa k pravde. Sme zahlcovaní nepreberným množstvom nepotrebných informácií, ale o tomto sa akosi nehovorí. A keď aj hej, tak to pri najlepšej vôli nedáva logiku a človek preto zákonite hľadá alternatívne vysvetlenia. Na rovinu hovorím, že ani mne sa nepodarilo zistiť presný a celý mechanizmus zvráteného fungovania a „životného cyklu“ dnešných peňazí (keď niekomu áno, prosím, nech mi dá vedieť). Pýtate sa, prečo mám potom vôbec tú opovážlivosť písať články na túto tému? Odpoveď je jednoduchá: Pretože ako v tomto článku (hlavne v prvých dvoch častiach) ukážem, bez ohľadu na to, či má pravdu Zeitgeist alebo jeho oponenti, dnešný FS je totálne zvrátený a absurdný tak či tak. Bez ohľadu na neznáme detaily už len na základe toho, čo je nesporné a čo nemôže nik poprieť, by malo byť každému jasné, že prvá vec, ktorú je potrebné v dnešnom systéme zmeniť, je práve FS. „Kafrať“ do vecí, ktoré som nevyštudoval, si dovoľujem ďalej aj preto, lebo pokiaľ človek vie, čím by peniaze mali byť (na čo stačí schopnosť logicky uvažovať), nie je nijaký problém domyslieť sa, ako by normálny FS vyzerať mal (a tým pádom aj ako by vyzerať nemal).
Vieme teda z filmov ZG o peniazoch všetko? Aj keď si odmyslíme niektoré nepresnosti a sporné informácie ohľadom spôsobu vytvárania peňazí a ich emitácie do obehu, to najpodstatnejšie – prečo peniaze vôbec vznikli a čím by mali byť (no nie sú) – sa tam nespomína vôbec. A práve o tom je táto časť 1.
Takisto sa tam nič nehovorí o amorálnostiach zvaných komerčné banky a pôžičky (je síce kritizované ich dnešné fungovanie, no nie ich samotná existencia), ako ani o tom, prečo banky vôbec vznikli a ako by ich práca v neskazenom systéme mala vyzerať – o tom v časti 2.
Ďalej sa tam mlčí o neuveriteľne amorálnych dôsledkoch plynúcich z kapitalizmu založeného na dnešnom FS (áno, hovorí sa o niektorých negatívnych dopadoch kapitalizmu, ale nie o nespravodlivosti na úrovni vlastník – pracovník, ktorej dnešné vesmírne rozmery sú umožnené práve týmto FS) – k tomu viac v časti 3.
V prvom filme Zeitgeist sa v pozitívnom svetle spomína niekdajšie krytie peňazí zlatom a tvrdí sa, že r. 1933 boli Američania povinnosťou odovzdať všetko svoje zlato zbavení posledného bohatstva, ktoré im ostalo. Toto môže u niektorých ľudí budiť mylný dojem, že aby bol FS v poriadku, stačilo by sa vrátiť k zlatému štandardu. O tom, čo za bohatstvo je zlato v skutočnosti, viď v časti 4.
No a v neposlednom rade ZG nenavrhuje žiadny alternatívny FS, zbavený súčasných zvráteností a obohatený o prvky, ktoré by ho učinili čo najspravodlivejším a najužitočnejším, bez vedľajších negatívnych javov. Naopak, na základe kritiky súčasného špecifického FS demagogicky kritizuje peňažný (monetárny) systém ako-taký a tvári sa, že dobrý FS vlastne ani nie je možný a treba systém bez peňazí (čo by bolo síce najideálnejšie, no obávam sa, že v tom lepšom prípade ide zatiaľ len o hudbu vzdialenej budúcnosti. Prečo si to myslím, zdôvodním v článkoch o hľadaní ideálnych systémov. Napriek tomu tento film odporúčam; je v mnohom poučný a inšpiratívny). O normálnom a spravodlivom FS píšem preto v časti 5.
Takže záver znie: Či už považujete informácie vo filmoch hnutia ZG za správne alebo nie, všetko podstatné sa tam rozhodne nehovorí.
3. PREČO PENIAZE?
Ak chceme plne pochopiť neuveriteľne zločineckú povahu dnešného FS, podobne ako pri objasňovaní amorálnosti kapitalizmu, aj tu sa musíme vrátiť do éry výmenného obchodu, kde si ukážeme, prečo peniaze vlastne vznikli a čím by mali byť. Niektorí autori síce pochybujú, či bola vôbec niekedy doba, kedy by dominoval výmenný obchod, no isté je, že min. príležitostne sa dial a rozhodne by sa diať musel, pokiaľ by neboli vznikli peniaze a ľudia by si zvolili trhovú ekonomiku. Potreba vzniku peňazí sa dá dovtípiť čistou logikou.
Ivar chce zohnať vajcia a na oplátku ponúka ovocie. Zlatan ponúka vajcia, no o ovocie momentálne záujem nemá. Ivar ho tým pádom nemá ako získať. Musel by vyhľadať iného chovateľa sliepok a dúfať, že ten záujem o ovocie mať bude. Ak ho odmietne aj ten, bude sa ho musieť spýtať, čo by chcel. „Hm, zišli by sa mi teraz nové topánky.“ Ivar by teda šiel za obuvníkom a spýtal sa ho, či nechce ovocie. Ak by nechcel, aj jeho by sa musel spýtať, čo by zrovna chcel. „Nuž, potrebujem pečivo.“ Ivar by teda musel ísť za pekárom a aj jeho sa spýtať, či nemá záujem o ovocie. Ak by ho nechcel ani pekár, znova by sa musel pýtať, čo by chcel. „Teraz by som uvítal mäso.“ Šiel by teda za mäsiarom, ktorý by takisto ovocie zrovna nechcel, ale chcel by dajme tomu zeleninu. Ivar by šiel preto ďalej za zeleninárom, no ani ten o ovocie nestojí. Uvítal by teraz nový džbán, keďže starý sa mu rozbil. Tak by pokračoval Ivar za hrnčiarom a ten by dajme tomu konečne o ovocie záujem mal. Na oplátku by mu dal džbán, s ktorým by šiel Ivar za zeleninárom. Od neho by trielil k mäsiarovi, ktorému by dal zeleninu a s mäsom od neho by pokračoval k pekárovi. Tomu by ho vymenil za pečivo, s ktorým by sa ponáhľal k obuvníkovi. Zároveň by však musel zavolať aj dotyčného hydinára, ktorý má záujem o nové topánky, aby si ich najprv vyskúšal. Ak by bol s nimi spokojný, Ivar by dal obuvníkovi pečivo a obuvník jemu na oplátku topánky pre hydinára, ktorému by ich Ivar vzápätí dal za želané vajcia. Ako vidíte, bolo to extrémne zdĺhavé, nepraktické, často úplne nezrealizovateľné a vo väčšom rozsahu to fungovať nemohlo ani len teoreticky.
No problém mohol byť aj v prípade, že by Zlatan o ovocie záujem mal. Aby zarobil, Ivarovi zaklame, že ovocie momentálne nepotrebuje. Zároveň mu však povie, že ak tie vajcia tak veľmi chce, uľútostí sa nad ním a vezme si od neho niečo, avšak za kilo jabĺk mu nedá 6 vajec, ako by mu dal za normálnych okolností, ale len tri – keďže vraj nemá istotu, že sa mu tie jablká podarí vymeniť za niečo, čo teraz potrebuje prednostnejšie. Ivar tým nie je nadšený, no keďže mu žena povedala, nech sa domov bez vajec nevracia, ponuku prijíma. Je tak okradnutý o 3 vajcia, resp. pol kila jabĺk.
Pred vynájdením peňazí býval však problém aj vtedy, že boli všetci pokope. Príklad: Obuvník šije topánky, roľník pestuje obilie a kováč vyrába rôzne nástroje. Každý z nich potrebuje aj topánky, aj obilie, aj nástroje. Avšak nie všetci to potrebujú súčasne naraz. V danom momente chce obuvník od roľníka obilie, roľník od kováča náradie a kováč momentále nepotrebuje nič. Prečo by ale mal dávať roľník obuvníkovi obilie, keď od neho topánky zrovna nepotrebuje? Roľník potrebuje teraz náradie, a to mu obuvník ponúknuť nemôže. Pýta si ho preto od kováča. Ten ho síce má, ale roľník mu nemá na oplátku čo dať, keďže kováčovi zatiaľ obilie nechýba. A zadarmo mu ho nedá… Obuvník musí teda zháňať obilie od niekoho iného vo vzdialenej dedine, roľník zas kdesi za horami – za dolami náradie od niekoho iného. A neostáva im inšie než dúfať, že dotyční budú ich tovar v danej chvíli chcieť.
A bol aj ďalší problém: Nenad chová ovce, Dejan chytá ryby. Dejan by rád získal od Nenada ovcu, a zároveň Nenad by rád uvítal od Dejana zopár rýb, no ak by nechcel prerobiť, musel by za ovcu dostať aspoň povedzme 150 rýb. Na čo mu ich ale toľko bude, keď jeho rodina ich nestihne zjesť viac než 10 a ostatné by sa pokazili? Obchod teda neuskutočnia.
Skrátka, kým neboli peniaze, ak ste chceli získať nejakú vec, museli ste mať šťastie, že človek, ktorý danú vec vyrába, bude v danej chvíli chcieť zároveň vami ponúkaný tovar a ešte k tomu presne v takej hodnote, v akej chcete vy tovar od neho. Pokiaľ nie, v lepšom prípade by ste boli okradnutí, v horšom by ste vami želanú vec vôbec nedostali.
4. ČÍM BY MALI BYŤ?
Po viacerých takýchto komplikovaných, často dokonca neriešiteľných situáciách niekoho konečne napadlo: „Pozrite sa, všetky tie naše veci, čo vyrábame, majú nejakú hodnotu, na základe ktorej si ich aj vymieňame. Čo keby sme vymysleli nejakú malú, ľahko prenosnú vec, ktorá by odzrkadľovala hodnotu každého vyrobeného tovaru, aby sme mohli získať hocikedy hocijaký tovar od človeka, ktorý ho má, aj keď on od nás v danej chvíli nič nechce, a vždy za takú cenu, akú ten tovar naozaj má? Dostane zaň túto univerzálnu vecičku, za ktorú bude môcť zas on kedykoľvek získať presne to, čo potrebuje a čo má takú hodnotu.“
„Výborný nápad,“ – reaguje sused – „ale čo ak bude chcieť niečo v inej hodnote?“
„Tak ju vytvoríme v hodnote tej najlacnejšej veci a každý jej dostane toľko kusov, koľko je jej jeho tovar hoden. Aby si za ňu bez akejkoľvek straty mohol vymeniť čokoľvek do výšky hodnoty tovaru, ktorý ponúka.“
„Počúvajte,“ – povie niekto iný – „však môžme použiť nejaké kovy. Ich množstvo, resp. hmotnosť bude presne zodpovedať určitej hodnote tovarov. Ideálne bude používať vzácne kovy, ktoré sa nedajú len tak hocikde zohnať, aby si ich nemohol hocikto potajme vytvoriť sám.“
Stačí poznať dôvod vzniku peňazí, aby sme pochopili, čím majú byť. Univerzálnym platidlom, ktoré má vyjadrovať hodnotu vyprodukovaných tovarov a služieb a zjednodušiť ich výmenu (ktorá je pri akejkoľvek deľbe práce nevyhnutná). A od čoho má závisieť táto hodnota, vieme už z 1. časti článku „Kapitalizmus ako legalizovaná krádež„. Od ľudskej práce vynaloženej na ich výrobu či poskytnutie. Presnejšie od času strávaného prácou, obtiažnosti práce, kvality práce a intenzity práce. Áno, v danom článku píšem síce len o tom, čo má odrážať zárobok – lenže čo je vlastne zárobok? V nepeňažnom systéme tovary a služby, ktoré vyžadujem pre svoj život (a ktoré dostanem na oplátku za mnou vyprodukované tovary či služby), v peňažnom systéme peniaze, za ktoré si tie tovary a služby kúpim. Peniaze teda na veci v konečnom dôsledku nič nemenia, sú len medzikrokom na ceste k tomu, čo naozaj chcem; prostriedkom na získanie tých istých tovarov a služieb od druhých ľudí. A keďže hodnota týchto tovarov a služieb má odrážať ľudskú prácu, rovnako tak majú odrážať ľudskú prácu (vynaloženú na ich produkciu) aj peniaze, za ktoré ich potom dostanem (alebo ktoré ako súkromník dostanem za mnou vyprodukované tovary a služby). Miesto schémy „vyrobím tovar A – dám tovar A – dostanem tovar B“ vzniká tak schéma „vyrobím tovar A – dám tovar A – dostanem peniaze – dám peniaze – dostanem tovar B“. Jediné dva dôvody, prečo vznikla potreba ich vôbec vymýšľať, bolo uľahčenie výmeny tovarov a služieb (za peniaze môžem dostať totiž aj tovar C, D, akýkoľvek; kdežto v 1. schéme len taký, ktorého výrobca chcel v danom momente zároveň môj tovar A) a snaha eliminovať nespravodlivosť, ku ktorej pri výmennom obchode často dochádzalo. Vďaka peniazom môžeme teda dostať kedykoľvek od kohokoľvek akýkoľvek tovar do výšky hodnoty, akú dané množstvo peňazí symbolizuje.
5. POTREBOVALI BY SME PENIAZE AJ V NETRHOVOM SYSTÉME?
Pre úplnosť treba povedať, že potreba peňazí by pri špecializovanejšej deľbe práce (aká bola už v staroveku; o dnešnej ani nehovoriac) vznikla aj v netrhovom systéme. Nevznikla by iba za nereálneho predpokladu, že by každý pracujúci vykonával rovnaké množstvo práce a zároveň by všetci vyžadovali vždy presne to isté množstvo tých istých druhov tovarov a služieb. V tom prípade by sa každý deň/ týždeň/mesiac/rok/X rokov (záleží, o aký produkt ide) mohli rovnomerne rozdistribuovať všetky vyprodukované tovary a služby. Každý by dostal rovnaké množstvo rovnakého druhu chleba, syru, jabĺk, mäsa, cukru, mlieka, šiat, nábytku, hračiek pre deti, každý by prejazdil rovnaké množstvo kilometrov v autobusoch, vlakoch, chcel také isté auto a minul vždy rovnaké množstvo pohonných hmôt, doma by každý minul vždy rovnaké množstvo elektriny, vody, plynu,… Nemá zmysel ísť ďalej, skutočnosť je skrátka iná. Každý chce niečo iné a keď aj je nejaká vec, ktorú chcú všetci (ako napr. voda či elektrina), každému stačí iné množstvo. A pokiaľ by sme nemali peniaze (t.j. niečo, čo by ukazovalo hodnotu každého tovaru a služby), nik by nemohol vedieť, koľko čoho si môže zobrať, aby tým neokradol ostatných (tým, že by si zobral viac, než vyprodukoval – o to menej by ostalo ostatným).
Takže odpoveď na otázku v nadpise tejto kapitolky znie: Áno. Kým sa pomocou technologického pokroku nezbavíme VŠETKEJ ľudskej práce potrebnej na produkciu nami vyžadovaných tovarov a služieb a pokiaľ jedným z našich cieľov v spoločnosti je aj spravodlivosť (pokiaľ nie, ja osobne v takej spoločnosti žiť nechcem), peniaze potrebujeme. Jednoducho preto, aby sme vedeli, kto si koľko zaslúži, kto si koľko čoho môže zobrať.
Asi to vyznie paradoxne až tragikomicky, ale jeden z dvoch hlavných dôvodov vzniku peňazí (a to v trhovom i netrhovom systéme), ktoré sú dnes príčinou najväčšej nespravodlivosti vo svete, bola snaha o spravodlivosť. Problém však nie sú samotné peniaze, ale to, že peniaze už dávno nie sú tým, čím mali byť – ukazovateľom množstva ľudskej práce obsiahnutej v tovaroch a službách. Dnešné peniaze sa peniazmi nazvať vlastne ani nedajú. Ide o akýsi paškvil, ktorý je však vynikajúcim nástrojom na okrádanie druhých a podmaňovanie si celých štátov. To by však nebolo možné, nebyť dnešného zvráteného a mimoriadne zlodejského bankovníckeho systému. O tom ale v 2. časti tohto článku „Súčasný zločinecký finančný systém“.
A koniec koncov niečo ako peniaze mali ľudia vo svojich mysliach už pred ich vznikom. Šlo o pomer hodnôt vymieňaných tovarov. Ak je napr. hodnota tovaru A v pomere k tovaru B sedem ku piatim, človek ponúkajúci tovar B by mal dať druhej strane za tovar A ešte nejaký iný tovar, ktorého hodnota je v pomere k tovaru A 2:7.
6. PENIAZE AKO DLH?
Niektorí autori hovoria ešte o treťom dôvode vzniku peňazí (dokonca vraj najhlavnejšom), ktorým bola možnosť dostať nejaký tovar na sekeru, teda na dlh. Ťažko dnes už povedať, či to bol jeden z hlavných alebo len vedľajších dôvodov, každopádne takéto prípady sa dokázateľne diali. V Mezopotámii bola napr. nájdená hlinená tabuľka (predchodca peňazí), kde sa dlžník zaväzoval dať veriteľovi v deň žatvy 330 meríc pšenice. Ľudia obhajujúci peniaze ako dlh by si však mali uvedomiť päť vecí:
1. – Nikto nie je povinný dávať niekomu niečo na dlh. Naopak, dlh je niečo, čo by v slušnej spoločnosti nemalo existovať, ako si neskôr ukážeme.
2. – Takto vzniknuté peniaze neboli dlhom, ale niečím celkom opačným – dokladom o pohľadávke pre veriteľa! Šlo de facto o záznam toho, že jedna strana dala druhej strane nejaký úžitkový tovar či službu určitej hodnoty, na základe čoho má právo dostať od nej neskôr takisto nejaký úžitkový tovar či službu v rovnakej hodnote. Keď sa neskôr hlinené tabuľky a iné primitívne doklady o týchto transakciách vymenili za zlato a iné vzácnejšie kovy, opäť mal naň nárok ten, kto niečo vyprodukoval, dal to niekomu, ale nič ešte za to nedostal. A aby neostal okradnutý, dostal zatiaľ toto potvrdenie (teraz už v podobe zlata), ktoré zaručovalo, že mu v budúcnosti bude tento dlh voči nemu (nie jeho dlh!!!) splatený.
3. – Potreba vzniku peňazí (by) vznikla tak či tak, ako sme si ukázali na uvedených príkladoch. Príklady sú síce fiktívne, no pointa je skutočná. Existencia týchto problémov pred vznikom peňazí sa dá dokázať čisto logickými úvahami a ich popieranie by bolo popieraním elementárnej logiky.
4. – Aj peniaze, ktorých vznik podnietil dlh, majú vyjadrovať (a aj vyjadrovali) ľudskú prácu premenenú do tovarov a služieb! Jednak tú, ktorá sa ešte len vykonať má (ktorú sa zaväzuje vykonať dlžník), ale zároveň aj už vykonanú prácu – človeka, ktorému sme niečo dlžní. Keby totiž nikto nič nevytvoril, nemohol by ani nikto nikomu nič dať, a teda by ani nemohol byť nikto nikomu nič dlžný. Veď to, koľko má dlžník zaplatiť, je priamo úmerné tomu, koľko dostal. Teda aby vznikli peniaze ako dlh, tak či tak musí najprv jedna strana niečo vyprodukovať, čo v sebe odráža ľudskú prácu.
5. – A takisto aj tieto peniaze vznikli z dvoch vyššie popísaných dôvodov – uľahčenia výmeny tovarov či služieb a zo snahy učiniť túto výmenu spravodlivejšou (aby bolo jasné, koľko presne má dlžník zaplatiť). Aj tu ide totiž o výmenu tovarov či služieb, len s tým rozdielom, že jedna zo zúčastnených strán dostane tovar/ službu o niečo neskôr. A peniaze takto vzniknuté slúžia len ako doklad o tejto nedokončenej výmene tovarov či služieb, aby sa na to nezabudlo, resp. aby si mohol veriteľ (ten, čo dal druhej strane nejaký tovar či službu, no na oplátku zatiaľ nič nedostal) neskôr vymôcť to, na čo má nárok. Takže v konečnom dôsledku sa nič nemení.
Nie je to teda primárne dlh, ale ľudská práca pre niekoho iného, ktorá dala vznik peniazom. Nebyť práce pre druhých, nikdy by nijaké peniaze nevznikli. Naopak potreba peňazí (by) vznikla aj bez dlhu.
Viac k samotným peniazom bude ešte v 4. časti tohto článku „Zlatý štandard – áno či nie?“.
7. INFLÁCIA
Keď už vieme, čím by peniaze mali byť, nezaškodí ukázať si aj niečo z toho, čím by byť nemali (a čím, žiaľ, sú). Vďaka poznatkom z predošlých kapitoliek ľahšie teraz pochopíme absurdnosť drvivej väčšiny prípadov javu zvaného INFLÁCIA. Čo je zvýšenie cien tovarov a služieb. Z morálneho hľadiska existujú dva typy inflácie. Prvá (zriedkavejšia) je v súlade so spravodlivosťou, druhá (ďaleko častejšia) je však v príkrom rozpore s ňou. Pokiaľ je zvýšená cena priamo úmerná zvýšenému množstvu práce potrebnej na výrobu daného tovaru či poskytnutie danej služby (1. typ), je to v poriadku. Pokiaľ sa však zvýšia ceny bez toho, že by sa zvýšilo množstvo práce (2. typ), ide o krádež a o pokles hodnoty peňazí.
Chápete to? Peniaze, ktoré majú slúžiť na to, aby sme pomocou nich určovali nejakú hodnotu (konkrétne hodnotu vyprodukovaných tovarov a služieb), samé podliehajú zmene svojej hodnoty! Predstavte si, že by sa rovnako tak v priebehu času menila hodnota jednotiek dĺžky, času či hmotnosti. „Zabehol som stovku za 14 sekúnd.“ – poviete raz v budúcnosti kamarátovi a ten sa vás spýta: „Fakt? A v ktorom roku? To muselo byť asi už dosť dávno, lebo dnes ju ani tí najlepší šprintéri nedajú pod 30. Veru tak, sekunda už nie je to, čo kedysi…“ Alebo: „Meriam 186 cm.“ – „Čože?? To si sa kedy naposledy meral? Ja mám 345 cm a som predsa od teba o niečo nižší.“ – „No, je to takých 15 rokov dozadu.“ – „Tak to máš hneď povedať. Vari nevieš, ako šiel odvtedy centimeter dole?“ Nuž, keby ste sa ocitli v takejto spoločnosti, asi by ste si pomysleli, že všetkým preskočilo. Veď pokiaľ jednotky nejakej veličiny, ktoré majú určovať jej hodnotu, samé menia svoju hodnotu, ich používanie stráca zmysel! No pokiaľ sa to deje s peniazmi, máme sa tváriť, že to je normálne… Nuž, je to asi tak normálne ako vyššie dva uvedené sci-fi príklady. Alebo ako nejaké kúzelné pravítko, ktoré by neustále menilo dĺžku svojich centimetrov, následkom čoho by tá istá vec merala raz 4 cm, raz 5, potom 3 (3), neskôr 7 a inokedy aj 10 či 20 cm. No na čo by nám také nespoľahlivé pravítko bolo?? Normálnym ľuďom, samozrejme, na nič. Resp. poctivým…
8. PRÍČINY INFLÁCIE
Dlhodobá inflácia je o to absurdnejšia, že vďaka neustálemu technologickému pokroku by mal byť trend práveže opačný – prakticky všade zaznamenávame pokles množstva práce potrebnej na výrobu tých istých tovarov. Ako je teda možné, že ich cena narastá??? Či ide o ekonómov zľava alebo sprava, mejnstrím alebo alternatívu, slizkých afektovaných pravičiarov typu Michael Maloney, Wikipédiu alebo netrhový systém presadzujúce hnutie Zeitgeist, všade sa dozviete to isté – je to spôsobené nadmerným zvyšovaním množstva peňazí v obehu. Tvária sa všetci, ako by to bol nejaký prírodný zákon – čím viac peňazí v obehu, tým menšia je ich hodnota. Je to ale naozaj primárna príčina? Položme si otázku: Kto určuje cenu tovarov a služieb v kapitalizme? No predsa kapitalisti. Ktorí nepýtajú za „svoje“ produkty toľko, koľko práce v sebe odrážajú, ale toľko, koľko je zákazník ochotný a schopný zaplatiť. (4) Snažia sa o maximálny zisk bez ohľadu na to, či je to v súlade s morálkou alebo nie. Výsledkom tejto hrabivosti je tendencia tlačiť ceny nahor. A keď vidia, že ich produkty si môže dovoliť kúpiť veľká časť populácie, ich reakciou je zvýšenie cien – hoci výroba si vôbec viac práce nevyžaduje (naopak, stále menej a menej). Primárnou príčinou inflácie je teda odveká snaha podnikateľov (česť výnimkám!) dostať viac než dať, čiže okrádať zákazníkov – a síce pýtaním si za produkty viac, než bolo treba práce na ich výrobu. Chrlenie množstva peňazí do obehu bankami vo forme pôžičiek im to len umožní realizovať. Neveríte? Uvažujte. Keby bolo v obehu aj neviem koľko peňazí, pokiaľ by kapitalisti nezvýšili ceny predávaných produktov, k žiadnej inflácii by nedošlo. Nič by sa nestalo. Akurát by mali ľudia dosť peňazí na to, aby si kúpili všetko to, čo sami vyrobili – a nejaké peniaze, za ktoré by už nebolo čo kúpiť, by ešte zvýšili. No a čo? Svet by sa nezrútil (horší by bol opačný prípad). Niekto by však prišiel o výborný zdroj príjmov…
Obviňovať z inflácie priveľké množstvo peňazí v obehu je teda rovnako hlúpe ako tvrdiť, že nejaké dieťa je tučné preto, lebo má doma kedykoľvek k dispozícii plnú chladničku i špajzu všakovakého chutného jedla. Je jedno, koľko jedla má nejaký človek v zásobe – pokiaľ si ho nedá viac, než jeho telo potrebuje, nepriberie. Na vine nie je teda veľké množstvo jedla, ale pažravosť daného človeka.
Infláciu možno prirovnať aj k malárii. Nespôsobuje ju komár, ktorý vás poštípe, ale parazitický prvok Plasmodium malariae, ktorý sa nachádza v jeho slinách. Komár mu len umožní dostať sa do vašej krvi. No keby nebolo plazmódia, mali by ste nanajvýš pár dní svrbiacu vyrážku a stratu zanedbateľného množstva krvi. Dalo by sa teda povedať, že komármi sú dnešné banky a plazmódiami kapitalisti. Len s tým rozdielom, že v prípade inflácie ťažia z toho aj „komáre“. Koniec koncov aj dnešní bankári sú kapitalisti…
Toto je zásadná vec, ktorú si treba uvedomiť, pretože ak chceme odstrániť nejaký problém, musíme odstrániť v prvom rade primárnu príčinu jeho vzniku. A tou je v tomto prípade možnosť pýtať za svoje produkty viac, než je ich skutočná hodnota. Až na druhom mieste je priveľké množstvo peňazí v obehu.
9. CUI BONO?
V čí prospech to však je? V mnohých videách sa dozviete, že inflácia je vraj skrytou daňou, z ktorej ťažia vlády. A preto sú asi všetky štáty sveta tak astronomicky zadĺžené (voči bankám a iným súkromným finančným subjektom, ktoré miesto dlhov majú pohľadávky)… Nie, vlády zo samotnej inflácie nemajú nič. V žiadnom prípade ich nechcem obhajovať – ich predstavitelia majú nespravodlivo vysoké platy, dopúšťajú sa korupcie, plytvajú daňami, neriešia veci, ktoré by mali alebo ich riešia zle, vytvárajú množstvo absurdných zákonov – ale z inflácie nemajú skrátka nič (pokiaľ nie sú zároveň finančníkmi). Ak sa zvýšia ceny, aj oni musia viac zaplatiť. Ak vďaka tomu vyberú viac na daniach, nič im to nepomôže, lebo za tie peniaze kúpia o to menej vecí. O čosi bližšie k pravde má tvrdenie, že inflácia je skrytou daňou. Ide však o nepresné vyjadrenie. Nie inflácia, ale peniaze, ktoré si vláda v mene štátu požičia, sú skrytou daňou. O to viac vecí môže totiž nakúpiť, o to viac služieb môže občanom poskytnúť – na úkor tých, ktorí tie hodnoty vytvárajú. No vláda samotná, pokiaľ nekradne, nemá z toho nič. A inflácia sa deje opäť len preto, lebo predajcovia vidia, že štát má viac peňazí, môže si viac dovoliť, a keďže ich snahou je maximalizácia zisku, zvýšia ceny. Môžu to robiť preto, lebo peniaze nie sú definované tým, čím by mali byť – prácou. A vlády si môžu požičiavať z rovnakého dôvodu – keby boli totiž peniaze definované prácou, nik by nemal toľko peňazí (a už vôbec nie bankár), aby ich mohol požičiavať v objemných množstvách celým štátom. A bankári by ich nemohli vytvárať z ničoho… O tom ale viac v časti 2.
Cui bono teda? Bežných podnikateľov? Len krátkodobo. Totiž keď kapitalisti a súkromníci vo všeobecnosti zdvihnú ceny, čoskoro sú nútení dvíhať aj platy zamestnancom, ktorí musia byť schopní kupovať stále viac a viac vecí, ktoré vyrábajú – ináč by nemali poriadny odbyt. Niekto možno povie: „Ale veď pokiaľ sa so zvyšovaním cien rovnakou mierou zvyšujú aj platy, nič zlé na tom nie je. Nik tým nezíska ani nestratí. Je predsa jedno, či zarobím 500 € a živobytie ma stojí 400 alebo či zarobím 1000 € a to isté živobytie ma stojí 800.“ Áno, pokiaľ by inflácia šla vždy ruka v ruke s rastom platov, v tomto ohľade by to bolo naozaj jedno (väčšinou sa však najprv zdvihnú ceny a až trochu neskôr platy). No bez ohľadu na to, že v kapitalizme vám nikto nezaručí, že platy sa budú dvíhať vždy úmerne s cenami, doplácajú na infláciu všetci poctiví pracovníci tak či tak. A to tým, že sú nútení sporiť si v bankách, keďže doma v šuflíku či v pančuche by im peniaze na hodnote strácali. A pri sporení bývajú úroky spravidla o čosi nižšie, než je miera inflácie – inak by banky z toho nič nemali. Nehovoriac o tom, že v kapitalizme nikdy nemáte istotu, že vaša banka zrovna nekrachne – a vaše dlhoročné úspory zmiznú bez toho, že by ich vykradol nejaký lupič s čiernou maskou na gebeni. A kto si aj nesporí (má filozofiu, že všetko treba hneď minúť, príp. zarába tak málo, že nemá čo odkladať), stále si musí viesť aspoň bežný účet v nejakej banke, keďže na ruku vám výplatu nedá dnes už skoro nik – a tam nedostávate už absolútne žiadne úroky. Naopak, vo väčšine prípadov musíte ešte platiť mesačné poplatky za vedenie účtu. Zarábajú na tom teda bankári – hoc nevytvárajú nijakú reálnu prácu.
No nielen oni. Rovnako tak (a často oveľa viac) rôzni finanční špekulanti (krásny príklad je G. Soros) a všeobecne obchodníci s cennými papiermi. Princíp inflácie podmienenej burzami (akýmikoľvek) je však podobný – umelo sa určuje cena komodít, ktorá sa neodvíja od ľudskej práce do nich vloženej, ale iba od toho, kto je koľko za čo ochotný zaplatiť. Navyše samotný obchod s cennými papiermi je amorálna zvrátenosť – ako sme si ukázali v časti 2 článku „Kapitalizmus ako legalizovaný zločin„, zisk na základe vlastníctva je v rozpore s morálkou. Rovnako tak možnosť dostať za peniaze určitej hodnoty bez vynaloženia akejkoľvek práce pre spoločnosť peniaze vyššej hodnoty, keďže dostať peniaze bez práce (s výnimkou darov) znamená krádež – a o tom presne akciové burzy sú. Keby nebola na nich možnosť zarobiť, neexistovali by. A zarába sa na nich bez jedinej sekundy strávenej prácou pre druhých. Rovnako zvrátené sú aj komoditné burzy (nemám teraz na mysli miestne burzičky s domácimi vecami a pod.), na ktorých sa výraznou mierou nespravodlivo určujú ceny základných potravín ako ryže, pšenice, sóje, kukurice a pod. Prečo nespravodlivo? Pretože tieto ceny neodrážajú prácu potrebnú na ich produkciu, ale len a len snahu kapitalistov maximalizovať svoje zisky, t. j. čo najviac okrádať ľudí, ktorí ich produkujú. O dôsledkoch tejto zvrátenosti sa môžete niečo dozvedieť napr. v dokumente Zomieranie v hojnosti.
Je to zvrátenosť na druhú, ktorá môže spôsobiť ďaleko vyššiu infláciu, než by vznikla snahou bežných súkromníkov okrádať bežných zákazníkov. A zvrátenosťou na tretiu je skutočnosť, že samotné peniaze, ktoré majú určovať ceny komodít, sa samé stali komoditou, s ktorou sa obchoduje. Je to ako keby centimetre, ktoré slúžia na určenie hodnoty dĺžky rôznych predmetov, sa samé stali predmetom merania – čo je absurdné, keďže X centimetrov bude vždy rovné X centimetrom. U dnešných skorumpovaných peňazí to však tak nie je… Keď je po nejakej mene (napr. US dolári) väčší dopyt, jej hodnota oproti iným menám rastie (presnejšie povedané, predávajúci požadujú za ňu viac a kupujúci sú ochotní za ňu viac zaplatiť); keď je po nejakej mene (napr. rubli) menší dopyt, jej hodnota voči iným klesá (predávajúci sú nútení pýtať za ňu menej, ináč by ju kúpilo príliš málo ľudí na to, aby neskrachovali).
Keď som však už okrem obchodníkov s cennými papiermi spomenul aj bankárov, rád by som sa teraz vrátil k nim. Položili ste si niekedy otázku „PREČO vznikli BANKY?“, „NAČO ich vôbec máme?“? Ak nie, príp. ak áno a napriek tomu považujete dnešné bankovníctvo za normálne, je najvyšší čas prečítať si časť 2 tohto článku „Súčasný zločinecký finančný systém“.
1.) schválne si skúste do vyhľadávača Youtube i Google dať „What is money“ (= čo sú peniaze) a „What should money be“ (= čím by peniaze mali byť). Kým v prvom prípade vám vyhodí kopec videí a článkov na danú tému (v podstate všetky obsahujú časť pravdy zaobalenej do nejakej lži), v druhom ani jedno! Nájdete síce informácie o vlastnostiach, ktoré by mali peniaze mať, ale prakticky nikde nenájdete, od čoho by mala závisieť hodnota peňazí – to najpodstatnejšie.
2.) prirovnal by som to k nejakému záhonu pozostávajúcemu pôvodne len z jediného druhu nejakej plodiny (napr. jahody), ktorý však postupne totálne zarástol všakovakou burinou. Nemusíte poznať každý jeden druh buriny a celú jeho biológiu, aby ste vedeli, že to je burina. Stačí vám poznať tú jedinú plodinu, ktorá tam mala pôvodne rásť a automaticky potom viete, že všetko ostatné v tom záhone je burina, ktorá tam nemá čo robiť. Problém dnešného FS je však ten, že burina je už tak prebujnená, že jahody medzitým totálne zhnili a vykapali (ak boli vôbec niekedy zasiate!), väčšina ľudí už dávno o nich vôbec nevie a myslí si preto, že práve tá burina je to, kvôli čomu bol ten záhon urobený.
3.) v tomto prípade nastáva opačný jav – deflácia – pokles cien tovarov a služieb. Ak tento pokles cien zodpovedá menšiemu množstvu práce potrebnej na zhotovenie tých istých produktov, je to v poriadku. Vďaka neustálemu technologickému pokroku to je logické (napriek tomu sa deje len výnimočne, napr. v prípade elektrotechniky – kde však k tomu prispieva výraznou mierou vykorisťovávanie pracovníkov 3. sveta). Pokiaľ však klesajú ceny púhym nárastom hodnoty peňazí, je to rovnako absurdné ako inflácia prevyšujúca množstvo práce. Na ilustráciu: predstavte si, že pravítkom (peniaze) meriate dĺžku (práca potrebná na výrobu tovaru) nejakého papiera (tovar). Pokiaľ papier skrátite, je logické, že jeho dĺžka (hodnota) sa zmenší. No pokiaľ ho neskrátite, ale iba zväčšíte centimetre vyryté na pravítku (napr. roztiahnutím celého elastického pravítka vysokou teplotou) a tým „zmenšíte“ dĺžku papiera, je to už v rozpore s logikou. A v prípade peňazí aj s morálkou.
4.) treba však dodať, že v dnešnom chorom systéme dokonca aj tí vzácni čestní súkromníci, ktorí by chceli pýtať za svoje tovary a služby úmerne svojej práci vynaloženej na ich produkciu, nevedia, koľko presne majú od zákazníkov požadovať, keďže hodnota peňazí nie je prácou ani nijak inak definovaná.
Foto: FuFu Wolf, CC
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.
ma to zmysel
Pingback: Boris Demovič: PENIAZE, PENÍZE, PENEŽI III. - DAV DVA - kultúrno-politický magazín
Pingback: Zlatý štandard - áno, či nie? - DAV DVA - kultúrno-politický magazín