Etela Farkašová: S PREDTUCHOU SVETLINY. Ilustrácie Květa Fulierová. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s. r. o., 2018, 1. vyd., 120 s., ISBN ISBN 978-80-8202-047-5
Pri čítaní novej básnickej zbierky S predtuchou svetliny máme pocit, že jej autorka, spisovateľka, literárna vedkyňa, prekladateľka esejistka a poetka Etela Farkašová akoby cítila, že jej poslaním je vlastnými očami vidieť a nezameniteľným hlasom vysloviť fyzickú a duchovnú klímu svojej vnútornej krajiny – bohatej na prežité okamihy i vnútorné vnemy – a pri tom zostať verná nosným štruktúram esejistiky.
Aj keď poetka „nevie, koľko neistoty unesie báseň, aby sa nerozpadla pod priťažkým bremenom“, i ona si rozličné bremená musí niesť tak isto, ako aj my, ostatní, keďže sú podstatou nášho ľudského údelu. V jednej z básní čítame:
„Ale veď ja nechcem veľa
netúžim pohnúť zemeguľou
nechcem posúvať kontinenty
ba ani jednotlivé veci
meniť ich konštelácie a vzťahy medzi nimi
Postačil by mi jeden jediný bod
archimedovský
o ktorý by sa dalo oprieť
v tomto chorom svete plnom zrád
chaosu a neistôt.“
Nielen tieto verše, no aj iné sú vnútorným manifestom autorkinej rebélie proti zlu. Lenže sú aj motiváciou a poetickým východiskom cez ktorý dovidieť na „svetlinu“. Takýmto bodom v najťažších situáciách sú drobné každodenné radosti, ktoré poskytuje príroda s jej zmenami, hudba, cestovanie, či vzťahy s najbližšími. Napokon je to aj závažné posolstvo – o individuálnom čase človeka. E. Farkašová si uvedomuje aj „hrozbu konečnosti“. Cítime ju z básne: Podokenice s vädnúcimi muškátmi:
pomyslíš si, a čoraz častejšie:
ešte chvíľu môcť roztvárať slová
rozsvecovať priestor pre bytie,
rokmi tak márnotratne riedené…
Túžba žiť plnohodnotný život je najsilnejší motívom poézie, ktorú nám predkladá. Stromy sú tým čo ti zachraňujú ráno. Nie o každom dni sa dá povedať, že by bol podľa našich predstáv. Vie to aj poetka a váži si chvíle, keď sa môžeme vyhnúť dňom, v ktorých„ sa sťažka boríme močariskom a na chodidlá sa nám lepí beznádejné slizké blato“.
Pretože radosti je vždy menej, ako by sme si želali. Tematická mnohotvárnosť Farkašovej poézie odkrývačaro okamihov a ich hĺbku. Dá sa to vybadať aj v básni O láske:
chránení tieňom našej starej rozložitej hrušky
rozprávame sa o úplne všedných veciach
uprostred vety si pýtaš do kávy ešte trochu cukru
a ja s lyžičkou v ruke si len letmo pomyslím
že niekedy už ani nerozlišujem
kde sa začínaš ty a kde sa končím ja.
Podtext podstatného vnímame aj cez zdanlivé maličkosti. V jemných náznakoch jej poetická výpoveď posúva naše myslenie do oblastí, v ktorých môžeme vstúpiť do dialógu s vlastnými okamihmi. Núti nás analyzovať a premýšľať o sebe a o svete, v ktorom žijeme, snívame, trápime sa, neraz pre marginálne veci.
Súčasťou básnickej zbierky je aj esej O písaní/nepísaní. Z nej sa dozvedáme, čo predchádza tvorivým procesom pnutia a duševným pohnútkam, ktoré motivujú autorku k písaniu.
Prvoobrazy, ktoré sa u nej rodia, aj keď práve nesedí za počítačom, nám dávajú nazrieť do jej „autorskej dielne“. Každý z nás, kto sa zúčastňuje na písaní, takúto „predprípravu“ absolvuje. Len postupy sú iné. Vďaka tejto výpovedi obsiahnutej v básnickej zbierke E. Farkašovej môžeme korigovať aj vlastné myšlienkové pochody a svojim spôsobom sa vyrovnávať s radostnými, ako aj s bolestivými okamihmi v bytí. Filozofický podtext, ktorý presvitá takmer z každej básne obsiahnutej v zbierke, nás presviedča, že E. Farkašová je rovnako „doma“ ako v próze či esejistike i v poézii. Grafický dizajn zbierky príťažlivým spôsobom dotvára fotografka a ilustrátorka K. Fulierová, ktorá si zaslúži čitateľský záujem.
Hana Košková pre Literárny týždenník
