Ráno 15.1. 2015 sa na titulnej stránke satirického magazínu Charlie Hebdo objavila karikatúra spisovateľa Michel Houellebecqa, v pozícii proroka ohlasujúceho nástup francúzskeho kalifátu. Titulná stránka reagovala na vydanie autorovho románu Podvolení. O niekoľko hodín neskôr bola redakcia rozstrieľaná moslimskými radikálmi. Pri útoku zahynulo 12 redaktorov. Sociálne siete zaplavila vlna súcitu pod heslom ,,Je suis Charlie Hebdo.“
Houellebecq je známy provokatér. Vo svojich románoch si berie na mušku všetko čo liberálna spoločnosť považuje za sväté: feminizmus, gender ideológiu, európske inštitúcie. Pre jedných je prorok konca postmoderny, pre druhých povrchný provokatér. Každopádne núti zaujať postoj, tak ako v diele Podvolení (Odeon 2015).
Hlavný protagonista, univerzitný profesor François je uznávaný humanitný vedec. Štúdiu francúzskej literatúry 19. storočia zasvätil celý život. V rámci svojej kariéry dosiahol všetko. Patrí k vyššej strednej triede, žije vo vyspelej spoločnosti, aj napriek tomu pociťuje ťaživú prázdnotu – absenciu zmyslu života.
Má z čoho žiť, no nemá prečo. Ako kozmopolita nemá vzťah k vlastnej krajine, tobôž nie k rodine. Život robia pestrým už len príležitostné sexuálne radovánky so študentkami, bohatý výber polotovarov a nudné univerzitné večierky s kolegami, ktorí vedú podobný život. Predstavuje osamelý typ jedinca žijúceho pre seba. Svet mimo univerzity sa zdá byť fádnym a nezaujímavým, až kým nevstúpia do hry veci verejné. Píše sa totiž rok 2022.
Vo Francúzsku prebiehajú prezidentské voľby. Popri nacionalistoch, socialistoch a republikánoch sa zjaví ako horúci adept istý Ben Abas so stranou Moslimská jednota. Do druhého kola sa dostáva spolu s Marine Le Pen. Zo strachu pred nástupom nacionalistov získava Abas podporu od demokratických strán. Spoločnosť vystrašená ,,hrozbou“ Národného Frontu volí Abasa za prezidenta.
Ako víťaz žiada iba jediné ministerstvo: Ministerstvo osvety. Kto ovláda mládež, ovláda budúcnosť. Mohli by sme očakávať scenár násilného stretu civilizácii, ale opak je pravdou. Tradične sekulárni Francúzi sú zrazu očarení dychtivým islamom. Školy prechádzajú do rúk súkromných islamských inštitúcii. Z trhu práce miznú ženy, ktoré ostávajú doma, aby svoj čas a pôvab venovali rodine, zatiaľ čo muži získavajú svoje stratené patriarchálne postavenie.
Z feministiek sú spokojné matky. Štát je štedro dotovaný ropnými magnátmi a vďaka politike distributivizmu má rodina opäť svoje pevné miesto v spoločnosti. Nezamestnanosť je mizivá, populačná krivka stúpa. Socialisti aj konzervatívci sú s vývojom spoločnosti spokojní.
Tisíce atomizovaných jedincov má konečne dôvod prečo žiť. Do spoločnosti sa vracia optimizmus s prísľubom lepšej budúcnosti vo svetle novej Euro – Arabskej civilizácie. Postmoderný relativizmus a liberálne hodnoty sekulárneho západu sa stávajú minulosťou a starý kontinent zisťuje, že nemá čo oplakávať. Nový svet prináša nové možnosti.
Pod jednou podmienkou – konverzia na islam! Budete proti? Pre Françoisa znamená prijatie islamu nový začiatok, druhú šancu dožiť život obklopený mladými ženami. Ktorý chlap by nechcel mať viacero žien, a požívať všeobecnú úctu?
Univerzitná vzdelanosť ani znalosť histórie neobstoja pred lákavou ponukou usporiadaného života a štedrou dotáciou štátu. Krajina slobody- rovnosti a bratstva sa demokratickou cestou stáva kalifátom. Ulice zdobia verše koránu a sexuálna revolúcia už nikomu nechýba…
Aj keď to tak vyzerá, Podvolení nie je v princípe o islame. Houellebecq nastavuje zrkadlo spoločnosti bez ideálov, kde sú jedinci slobodní, ale zároveň uzatvorení v realite určovanej médiami. Vyobrazuje svet rozbitý na atómy ľudských bytostí ktoré nespája nič, okrem potreby žiť vo vlastnej bubline.
Staré idey nacionalizmu a socializmu nedokážu pôsobiť presvedčivo v neustále sa meniacom globálnom svete. Čo má jedinca v takomto svete robiť šťastným: konzum, masmédia, možnosť cestovať, porno kultúra? A čo viera? Postava Françoisa hľadala vieru za múrmi kláštora.
Našla nostalgiu starých čias. Zašlú slávu minulosti. Kresťanstvo, ktoré kladie dôraz na osobné prežívanie, no nedokáže konkurovať všade prítomnému relativizmu. Naproti tomu je islam postavený na politicko- náboženských pravidlách. Slovami Ajatolláha Chomejního: ,,Pokiaľ nie je islam politický nie je ničím.“
Okrem náboženských predstáv zahŕňa celú škálu pravidiel záväzných pre celú komunitu (sunna, šaría). Apeluje na primitívne ľudské pohnútky (polygamia), pričom nekladie zložité morálne nároky (dualistická etika oproti univerzálnej etike kresťanstva). V Houellebecqovej dystópii sa Európa radšej odovzdá do vôle Allaha, akoby mala znášať údel starnúceho a duchovne vyprahnutého kontinentu.
Podvolenie sa v románe stáva posledným štádiom sekularizmu. Východiskom z bludného kruhu postmodernity. Bláznivá fikcia alebo možná realita? Dnes sa zdá, že nástup Moslimskej jednoty v Európe je skôr nepravdepodobný scenár, aj keď v tekutých pieskoch súčasnej reality je možné všetko. O čom vypovedá aj neslávne známe ráno 15. január 2015.
Dominik Petruška
