Pohoda – festival politickej piesne alebo „slušné“ Slovensko ukázalo svoju pravú tvár

Keď pred takmer desiatimi rokmi začala Iveta Radičová svoju prezidentskú kampaň, zvolila si ako svoje ústredné heslo slušnosť. Akoby tým chcela naznačiť, že ľudia, ktorí ju podporujú, sú slušní a tí ostatní nie. Jej kampaň bola založené na elitárstve, sama seba prezentovala ako obraz toho „lepšieho Slovenska“, vzdelanejšieho, empatického, aktívnejšieho s tým, že tí, ktorí si dovolili ju nepodporovať, sú menej aktívni, xenofóbni, spoliehajú sa na cudziu pomoc, skrátka je to to „horšie“.

Ako vtedy skončila, vieme. Stala sa síce ikonou bratislavskej kaviarne, ale ľudia akosi vycítili falošnosť jej rétoriky, hlavne, ak sa jej slová tak diametrálne rozchádzali s činmi. Bola to Iveta Radičová, ktorá dlhodobo robila poradkyňu antisociálneho netvora Kaníka. A z role empatickej osoby vypadla aj vtedy, keď ako opozičná politička kritizovala zámer   vtedajšej Ficovej vlády spätne vyplatiť protiústavným spôsobom zrušené invalidné dôchodky napríklad beznohým baníkom.

Vráťme sa však k dnešku. Slušnosť je znova erbovým znakom opozície. „Slušné“ Slovensko  sa prezentuje ako lepšia alternatíva súčasnej koalície. Až na to, že znova a často vypadáva zo svojej role. Na „festivale politickej piesne“ v Trenčína, veru, Pohoda je dôstojným nástupcom  festivalov politickej piesne v  Sokolove či Martine, sa „slušáci“ znova a naplno prejavili.  Davová nenávisť, rozhecovanie tých najnižších pudov, neskutočná koncentrácia tých najskompromitovanejších opozičných „elít“ na čele s Kiskom degraduje tento multižánrový  festival na miesto ideologického výplachu mozgov.

Vráťme sa k top incidentu na tomto festivale. Obeťou koncentrovanej nenávisti sa stal ideový kritik tohto festivalu poslanec Ľuboš Blaha. Iste, Ľuboš  Blaha patrí medzi politikov, ktorí si neberú servítky. Jeho vyjadrenia sú často aj príkre, jednoznačné a polarizujúce. Nespomínam si však, že by klesali až do osobnej roviny, že by dehonestovali konkrétne osoby a ak, tak len za jasné a jednoznačné pomenované osobné zlyhania. Reakcia „slušného“ Slovenska na seba nenechala čakať. Jeho v značnej miere oprávnená kritika tohto festivalu mu vyslúžila davovú nenávisť, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Goebbels. Premietanie tváre oponenta na veľkoplošné plátna sprevádzaná davovou nenávisťou je niečo, čo sotva prekoná dno politickej kultúry. Tento model vzbudzovania nenávisti je doslova a do písmena prevzatý z Orwellovej dystópie 1984. Nechce sa ani veriť, že povestné desaťminútovky nenávisti by dnes  Orwell mohol študovať na Kaščákovej Pohode.

Dostali sme sa do situácie, keď oponenti súčasnej koalície možno podprahovo dokazujú, čoho sú schopní. Na mítingoch, ktoré sa konali na jar, sa objavili transparenty, na ktorých boli okrem iných politikov aj fotografie už spomenutého Ľuboša Blahu vo väzenskom mundúre a za mrežami. Čo bude nasledovať ďalej? Šibenice? Kde sa zastaví nenávisť  a ochota priam fyzicky likvidovať svojich oponentov?

„Slušné“ Slovensko vzniklo z idey dvojitej morálky a extrémneho morálneho relativizmu pravdoláskarov, havloidov či slniečkárov. Práve tých, ktorí považujú tradičnú rodinu za prežitok, ktorí veľmi agresívne presadzujú gendrovú ideológiu. A vo svojom ťažení dehonestujú, zosmiešňujú a denuncujú svojich kritikov či oponentov. Na vlastnej koži ich „priazeň“ pocítil kňaz Marián Kuffa, ktorého jediný, ale zato najväčší a neodpustiteľný hriech spočíval v tom, že sa postavil za ochranu nenarodeného  života. Vynieslo mu to posielanie do cirkusu a masívny verejný výsmech.

Vysmievajú sa mu tí, ktorí sú na jednej strane veľkí humanisti, dokonca až takí, že zaviedli do jazyka absurdnosti typu humanitárne bombardovanie… Títo ľudia na jednej strane obhajujú inak neobhájiteľné permanentné a masívne zlyhávanie  pri riešení imigračnej krízy, na druhej strane ani okom nemihli, keď antisociálny netvor  Kaník bez náznaku čo len mikroskopickej empatie pripravil dlhoročných invalidných dôchodcov, napríklad beznohých, o invalidné dôchodky, čím mnohých z nich priviedol do bezvýchodiskovej životnej situácie, ktorú nezriedka riešili  skratovo a tragicky.

Inak povedané, sebastredné pseudoelity, ktoré sa osobnostne prejavujú myšlienkovým oportunizmom,  šedivosťou, instantným myslením a neoriginálnosťou si svoju frustráciu z absencie akéhokoľvek uznania kompenzujú osobnou nevraživosťou a neznášanlivosťou voči  všetkým osobám,  myšlienkam a ideám,  ktoré nevyznávajú ich hodnoty. Väčšinová verejná mienka alebo inak povedané, verejnosť  je pre nich  banda hlupákov, u ktorej nie je možné hľadať akúkoľvek racionalitu či súdnosť.  Predstava, že by ulica dokázala o niečom kriticky rozmýšľať, je pre nich v lepšom prípade detinská, v horšom absurdná, predovšetkým však názory  ulice treba  nálepkovať, škandalizovať denuncovať, pretože oni – kaviareň  – sú  síce dlhodobo neuznaní, ale predsa len elity, ktoré kultivujú verejný diskurz.

Svoju kreativitu a skutočné názory dnes a denne prezentujú na neskutočne nenávistných stránkach typu Zomri resp.  Zomri Official – Keep Calm and Zomri alebo Cynická obluda. Predovšetkým web Zomri pritom „nerieši“ konanie či názory objektov svojich hrubozrnných útokov, ale ich dehonestácia je výsostne osobná s cieľom potupiť a zosmiešniť či uraziť predovšetkým danú osobu,  nie jej názory.

Ak by táto skupina egocentrikov mala svoje teritórium vykolíkované kaviarenskými rezerváciami v centrách veľkomiest, bolo by to v poriadku. Demokracia je aj o tolerovaní prázdnych a falošných fanfarónov, ktorí sa dnes a denne opájajú svojou veľavýznamnosťou. Problém je v tom, že táto počtom mikroskopická skupina v podstate ovláda takmer celý mediálny mainstream. A tak nám denne  niekto navráva, že politik, ktorý si dovolí načúvať názorom svojich voličov, je extrémne zavrhnutiahodný populista, že úlohou politika je kultivovať a vychovávať tupú, xenofóbnu a hlúpu ulicu. Politik, osobnosť či dokonca štátnik má nielen právo, ale priam povinnosť ísť proti mienke ľudí a vychovávať ich. Je priam jeho povinnosťou ignorovať svojich voličov, ak nie sú dostatočne na výške ním deklarovaných morálnych postojov. Čo je však najhoršie, táto skupina si osobuje právo morálne a profesijne likvidovať každého, kto si dovolí ten prepych vo verejnom priestore hlásať niečo iné, než čo je dopredu naoktrojované strážcami „verejných cností“.

Dnes sa tak naša spoločnosť dostala do stavu, v akom bola v čase zenitu normalizácie. Za iný nepohodlný názor dnes síce  ešte nehrozí väzenie, ako to bolo v päťdesiatych rokoch, ale mediálne popravy sú na dennom poriadku. Verejný diskurz neskutočne zhrubol a ak by sa jeho nositelia naozaj dostali k moci, môže to mať pre našu spoločnosť fatálne následky. Čím skôr si to kritická masa voličov uvedomí,  tým lepšie. Možno sa ešte bude dať zabrániť najhoršiemu.

Roman Michelko

Text vyšiel aj na webe Ihodnoty

3 thoughts on “Pohoda – festival politickej piesne alebo „slušné“ Slovensko ukázalo svoju pravú tvár

  • 25. júla 2018 at 6:29
    Permalink

    Veľmi dobrý článok ! Žiada sa mi použiť opäť citát G. B. Shawa: „Kacír je ten, kto zapaľuje oheň, nie ten, kto v ňom horí.“ Lynčovať, zosmiešňovať, ponižovať- to sú praktiky slušných? Slušnosť, chudák slovo, ono za nič nemôže, no ja ho od istého času nemôžem ani cítiť a keby o mne niekto povedal, že som slušná, normálne sa urazím. A čo sa týka Zomri, radšej zomrieť, ako klesnúť tak hlboko.

    Reply
  • 25. júla 2018 at 20:41
    Permalink

    prečo, preboha, stotožňujete recesistickú stránku zomri so slušným slovenskom? pretože sa babe snilo?
    vytvorili ste si chybnú premisu a z nej potom budujete nezmyselné súdy — tomu sa hovorí demagógia —
    a k radičovej: ak za cieľ si dala slušnosť, znamená to, že sa automaticky pasovala za najslušnejšiu? veľmi chybné závery, súdruhovia marxisti

    Reply
    • 25. júla 2018 at 22:21
      Permalink

      A z čoho zobral pán Kamenistý, že Roman Michelko je marxista? Chybná premisa kritika…

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *