SIENKIEWICZ, Henryk: Listy z Ameriky. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.
Je horúca letná noc, v pozadí počuť cvrčkov a ja začínam čítať zaujímavú knihu jedného pozoruhodného poľského autora. Presúvame sa v čase do druhej polovice 19. storočia, medzi roky 1876 až 1878, kedy Sienkiewicz a skupina poľských vlastencov (Teodor Chłapowski s manželkou Helenou Modrzejewskou) podniká veľký cestu do kalifornskej lokality Anaheim s cieľom založiť poľskú, údajne fourieristickú kolóniu (o samotnom Fourierovi nájdeme iba prekladateľskú poznámku na s. 37 a závere).[1] Tak ako predtým Charles Dickens (Americké poznámky, VSSS, 2020), tak aj Sienkiewicz ponúka zaujímavú sondu do Ameriky 19. storočia. Sienkiewiczove dielo vo mne zanechalo silný čitateľský zážitok a odporúčam ho každému, kto si chce z prvej ruky priblížiť atmosféru Ameriky 19. storočia. Ak dielo zaujalo aj mňa, čo som sa nikdy predtým nezaujímal o príbehy z divokého západu či o život Indiánov, tak rozhodne zaujme aj vás. Nasledujúci text je viac rozborom diela, než recenziou, preto odporúčam text čítať až po prečítaní knihy.
Nemajetný Sienkiewicz dostane peniaze na cestu od redakcie Gazety Polskiej pod podmienkou, že bude posielať pravidelné cestopisné listy do časopisu. Tak vznikol podklad k predloženej knihe, v ktorej prvých 5 kapitol detailne opisuje cestu do Ameriky. Ďalšie kapitoly sú reflexiami a postrehmi amerického života, v ktorých sa miešajú sociologické, botanické či cestopisné poznatky s osobnými, subjektívnymi dojmami autora. V čase písania reportáží autor napísal aj svoje Americké rozprávky (vyšlo VSSS, 2020) a novelu Uhľokresby.
Americký kapitalizmus, liberálna ekonomika, ale aj relatívne rovnostárstvo niektorých miest Ameriky 19. storočia, či drsný život v divočine, geologické, botanické a zoologické poznámky, to všetko opisuje Poliak Sienkiewicz na cestách Amerikou. Prekladateľ Miloš Ferko zachoval starodávny štýl písania, aj prehodené slovosledy, čo robí miestami dielo ťažko čitateľné. Prekladateľove poznámky, ktoré spomínajú Winnetouvky, Limonádového Joe či známe country pesničky text oživujú a dávajú mu svojský ráz.
Než som začal čítať predložené dielo, snažil som sa nezisťovať si ani o diele, ani nejak veľa o autorovi, aby som si získal odstup a nechal autor prehovoriť. Až neskôr som si načítal základné informácie o tom, že nositeľ Nobelovej ceny a autor významných diel ako Púštou a pralesom, Ohňom a mečom či Quo vadis, študoval medicínu a filozofiu (preto toľko filozofický výjavov) a taktiež vyrastal v chudobnej rodine, čo vysvetľuje jeho silné sociálne cítenie (aj časté zameranie sa na opis chudoby). Okrem Ameriky precestoval Sienkiewicz aj Nemecko, Belgicko, Francúzsko, Anglicko, Taliansko, Grécko, Turecko, Španielsko aj Afriku.
Príprava na cestu a zážitky z Nemecka, Francúzska a Anglicka
V úvode Sienkiewicz autor srší sebairóniou, keď s nadhľadom a vtipom opisuje svoj osud a bezvýchodiskovosť svojej situácie.[2] K americkému výletu sa dostal v podstate náhodou a ponuku prijal aj preto, že v tom čase nemal zrovna veľké životné plány. Následne atmosfericky opisuje cestu Európu až k veľkej mláke… Prechádza Kolínom nad Rýnom, rozplýva sa nad Kolínom a monumentálnosťou katedrály na pozadí magickej mesačnej noci.[3] Optimisticky (ako mesto mieru a pohody) opisuje Brusel, potom kontrastne francúzske mesto Calais ako ošarpané a špinavé prístavné mesto, ktorého obchodný význam je však obrovský. Autorove opisy situácie sú skutočne atmosferické, akoby ste boli spolu s nim v onom prístave počas búrky.[4]
Plavbu z Calais do Anglicka ešte dopĺňa apokalyptickými obrazmi o plávajúcich troskách frankami potopenej pruskej lode. Nasleduje cesta do Liverpoolu a Londýna.[5] Edičná poznámka oznamuje čitateľovi vplyv fourierizmu na autorovu tvorbu. Následne Sienkiewicz zdôrazňuje potrebu učenia sa jazykov. S humorom píše, že nakoľko tento fenomén zanedbal, tak po trojdňovej ceste vlakom je vďaka tomu, že si nevie ani objednať vodu na umytie, čierny sťa duša vydavateľa, ktorý autorovi ani raz nezvýšil honorár. Mesto Londýn opisuje ako mesto špinavých domov, ktoré charakterizuje dym a dážď. Na strane druhej oceňuje nežné pohlavie ako kvety v ľudskej podobe.[6] Od poetického opisu miestnych žien prechádza k temnej stránke Londýna, známu z Dickensovej tvorby. Opisuje postavu primitíva s vyhnitými zubami a nohavicami na franforce pochádzajúceho z vykorisťovanej rodiny a bezcieľne sa túlajúceho životom.
Život bezcieľnej existencie dáva do kontrastu oných údajných občianskych práv, ktorými by mal disponovať, čím zosmiešňuje britský politický systém, ktorý dbá na formu, ale je ľahostajný k biede. Autor ďalej kvetnato opisuje podzemnú železnicu a ľudí v nej. To by ale nebolo tak zaujímavé. Všíma si tiež náznak fenoménu, ktorý v jeho najtrpkejšej podobe poznám zo života západnej spoločnosti až dnes. A síce fenomén ktorý by sa dal označiť nasledovne. Pozrel sa na mňa, chcel ma znásilniť a pôjde do basy. Už v 19. storočí tento fenomén, ktorý slovanský svet nepoznal opisuje autor. Následne na niekoľkých stranách opisuje charitatívnu inšitúciu tzv. Žltého domu, ktorý prinavracia prostitútky k cnostnému životu a do kontrastu dáva kabaret. Nasleduje cesta do Liverpoolu. Opisuje ju opäť atmosfericky, akoby sme čítali básne Laca Novomeského.[7] Do Liverpoolu prichádzajú o šiestej ráno. Ten autor opisuje ako absolútne anglické mesto plné domov z vypálených tehál, vyudené dymom a zafrkané dažďom. Odchod z Liverpoolu bol opäť ponurý, upršaný a veterný (s. 53). 23. februára vyplávali smer Amerika.
Zvláštne stavy a hra prírody na lodi
Druhá kapitola opisuje samotnú námornú plavbu a príchod do New Yorku. Medzi Liverpoolom a „novým svetom“ sa ešte zastavia v prístave Queenstown, konci Írskeho mora a začiatku Atlantiku. Kapitolu venuje opisom života na palube. Zaujímavosťou je jeho opis psychických stavov, ktoré zažíva človeka dlhodobo plaviaci sa loďou Germanicus.[8]
Snaží sa tiež nadviazať intímny kontakt s pôvabnou ženou, čo dopadne tragikomický fiaskom. Potom opisuje obrovské vlny a strach z pominuteľnosti pri ich majestátnosti; a napokon búrku na mori. Búrku opisuje skutočne detailne, ako stelesnený chaos a hnev prírody. Na druhý deň sa počasie zlepší a predtým na smrť vydesení cestujúci, o včerajšej noci vtipkujú. Na lodi sa prvý krát stretáva s povahou Američanov.[9] Ďalšia búrka bola tak silná, že takmer vďaka ľadovcom zničila loď. Zachránila ju len náhoda a chytrý kapitán. Nasleduje lodný koncert, ktorý poľských cestujúcich znechutí a pobúri. A finálne príchod do New Yorku. Niektoré prirovnania stoja za to: „náš parník vkĺzol ta sťa do pošvy… rýdzosť občianskych cností v tomto štáte sa hneď pri príchode popri dolári prejavila ako pleva.“ (s. 75)
New York, mesto prístavnej chudoby a bankárov
New York autora na prvý dojem nenadchol. Píše o zanedbanom nábreží, búdach, smetiach a kalnej vode. Aj keď Broadway opisuje spočiatku honosne ako výklady predajní omračované mesačným trbletom plynového osvetlenia, neskôr dodáva, že mesto ho viac sklamalo, ako uchvátilo. Kým európske mestá majú svoje dejiny vpečatené do múrov mesta, New Yorku chýba akýkoľvek svojský národný svojráz, ktorého počiatok tkvie v šere minulosti. Považuje ho za najneporiadnejšie mesto aké kedy videl.
Jedinou zaujímavosťou sú hotely a banky: „Obchod, obchod, obchod, biznis, biznis, biznis, to vidíš od rána do večera, neprestajne o tom počúvaš i čítaš.“ (s. 80) Mramor, bronz, koberce, zrkadlá – to sú americké hotely, najhonosnejšie stavby mesta. Ubytovaný je v Hoteli Centrál, ktorý detailne opisuje. Zdôrazňuje tiež, že obsluha v hoteloch pozostáva bez výnimky z černochov, ktorých Američania využívali ako lacnú pracovnú silu. Americkú kuchyňu hodnotí negatívne ako najpomýlenejšiu kuchyňu sveta, kde sa veci požívajú studené, stuhnuté. Už tu vystihol podstatu fastfoodov – nejde o to jesť zdravo a dobre, ale o čo najrýchlejšie, aby si sa mohol vrátiť k biznisu. Mesto tvorí kozmopolitný galimatiáš podnikateľov, bankárov, priemyselníkov a byrokratov. Neodpustí si ani poznámku ku vzťahu Američanov k viere: „…chrámy zavreté, je pracovný deň, nuž biznis modlitbu neumožňuje.“ (s. 80) Výklady obchodov sú honosné, ale bez vkusu. Mesto je zablatené, všade sú smeti a uhynuté zvieratá. Autor sa tu tiež odvoláva na Dickensove opisy Ameriky, kde Dickens lenivých zbohatlíkov prirovnáva k „ctihodným prasatám“ (kniha taktiež vyšla tento rok vo VSSS). Ďalej opisuje armády prítomných novinárov, ktorí zarábajú rozprávkovo, no ich literárne schopnosti sú slabé. Dominuje politický a informačný ráz nad umeleckým, teda čisto hospodárske správy. Noviny sú tu však súčasťou potrieb, ktoré prirovnáva k chlebu. No a nezabúda ani na Wall street, ulicu bankárov.[10] Černošské obyvateľstvo opisuje ako zanedbané, škaredé, topiace sa v špine a zotročované. Autor mal šťastie, že písal v 19. storočí, tento drsne realistický dobový opis by dnes určite neprešiel súčasnou politicky korektnou cenzúrou. Podobne mizerne sú na tom vysťahovalci, ktorí hynú hladom, chorobami, chladom a v biede. Privyrábajú si iba príležitostne, nemajú stabilný príjem. Mnohí páchajú kriminálnu činnosť a dobrovoľne sa nechávajú zatvoriť, aby mali kde prespať. V zúfalstve prepadajú alkoholizmu a gamblerstvu. Ďalej podrobne opisuje Írov. Na New Yorku oceňuje rozvoj priemyslu, iniciatívnosť a podnikavosť obyvateľov. Ešte pred odchodom opisuje Central Park a Trinity Church. Dodáva, že žiadne Americké národné divadlo tu nenájdete, ani múzeá a galérie. Mesto opisuje viac negatívne a dodáva, že obyvatelia tu majú grobianske a barbarské maniere. Mesto je stále uponáhľané za biznisom a obyvatelia neochotní. Ne-američanmi opovrhujú a považujú ich za hrozbu, no sami seba považujú za najskvelejší národ sveta.
Akí sú Američania 19. storočia?
Ani sa nenazdáme a autor prejde k opise Američanov vo všeobecnosti, no predovšetkým k cestopisnej prehliadke krajinou prostredníctvom transkontinentálneho vlaku New York – San Francisco. Autor píše, že síce Američania majú štát, no sotva možno hovoriť o národe, nakoľko ide o kozmopolitnú zmes rôznych etník zorganizovaných do štátneho útvaru. Chýbajú im akékoľvek črty charakterizujúce homogénny národ, teda okrem tých negatívnych, ktoré bohato opisuje. Jedinou spoločnou hodnotou je túžba po zisku. Bohatstvo jest ústrednou hodnotou, všíma si autor. Kto pozná filmy režiséra Tarantina, určite je mu známa jeho špecialita – zábery na vyložené nohy. Tento fenomén si všíma aj Sienkiewicz v 19. storočí a niekoľkokrát naň upozorňuje. Zaujímavosťou sú tiež tzv. pľuvátka, ktoré vznikli v dôsledku večného prežúvania tabaku. A to dokonca aj vo verejných úradoch. Platy úradníkov sú nízke, dôchodky žiadne a vďaka boju republikánov a demokratov sú povolania úradníkov neisté. Dôsledkom toho je nefunkčné súdnictvo a verejná správa. Podľa autora by systém zmenila iba radikálna reforma výchovy, ktorá by z Američanov vykorenila dogmu, podľa ktorej iba bohatstvo rozhoduje o hodnote človeka (s. 95).
Ďalej venuje pasáž ženám učiteľkám a celkovo vzdelávaciemu systému. Potom sa zameriava na opis Američaniek. Menej vkusu, viac honosnosti a provokatívnosti, takto ich definuje. Chýba im ušľachtilosť a distingvovanosť, no majú despotické maniere. Žien je tu pomerne málo, ako opisuje autor, v novo-osídlených oblastiach jedna na 20 až 30 mužov, čo ženy v tej dobe podľa autora aj samozrejme patrične zneužívali.
Ďalej autor zdôrazňuje, že Američania majú mizerné schopnosti filozofického uvažovania, nakoľko sa tu všetci zaoberajú iba veličinami ako obchod, fabrika, pozemok. Nieto tu však ateistov, a v Amerike je taktiež celé spektrum rôznych siekt. Záverom dodáva, že hoc hodnotí spoločnosť najmä negatívne, vidí v nej potenciál sebakritiky a z nej vyplývajúceho sa zlepšovania situácie.
Od New Yorku do Californie
Štvrtá a piata kapitola obsahuje opis cesty naprieč kontinentom. Autor detailne opisuje cestu vlakom, interiér vlaku, lôžkové vozne, pästné súboje sprievodcu s pasažiermi a zloženie cestujúcich. Následne Poľský autor opisuje environmentálne vlastnosti Ameriky, ktoré premosťuje na diskusiu o skupovaní pozemkov za účelom kšeftovania. Taktiež spomína neefektívne zakladanie miest na nevhodných miestach, čoho následkom je vyludňovanie konkrétnych oblastí. Gazdovstvá však hodnotí veľmi negatívne a dodáva, že za tými európskymi jasne zaostávajú. Napriek tomu, že Sienkiewicz píše o prírode, na rozdiel od romantikov ju vykresľuje spolu s počasím až hrozivo. Nenájdete tu rousseaovské adorovanie prírody to až v ďalšej časti, kde si divočinu začne užívať), ale skôr apokalyptické výjavy jej desivých a nevypočítateľných vyčínaní.[11] Niagara, ktorú navštevuje za účasti sprievodcu, ho spočiatku desí, no následne ju obdivuje. Po prehliadke vodopádu smeruje k Detroitu.[12] Tu autor stretáva prvý krát Indiána. Cesta pokračuje okolo mesta Chicago, oblasť autorovi pripomína poľské Prusko. Autor si všíma, že Indiánov, o ktorých počul, tu vo všeobecnosti nieto, lebo „ustúpili pred bielym človekom“ spolu s kojotmi a jaguármi. Prístavné mesto Chicago opisuje ako viac vznešené a čistejšie, než New York. Ulice sú široké, domy obrovské a okázalo zariadené, napriek tomu, že sa nedávno spamätalo z požiaru. Mesto je akoby postavené pre obrov. Mesto budúcnosti naplnené energickými a pracovitými obyvateľmi, ktorí ho nanovo postavili z prachu. V kraji Illinois nachádza autor poľské osady.
Prechádzajú Iowu do stanice Clinton na brehu Mississippi. Tu autor nachádza onen známy westernový lúpežnícky kolorit. Gentlemanov vo vlaku striedajú „bradato-fúzaté indivíduá v otrhanom šate s batôžkami špinavých vecí pri sebe a revolvermi za opaskom.“ (s. 121) Hľadači zlata a dobrodruhovia napĺňajú vlak, ktorý smeruje do indiánskej oblasti Siuxov, teda do Čiernych hôr. Autor tu dokumentuje genocídu Indiánov.[13] Poľský spisovateľ nám vyrozpráva príbeh o Nelly, traperoch a Indiánoch. „Chvíľami marilo sa mi, že snívam alebo čítam román,“ (s. 124) dodáva Poliak v Amerike.
Po ceste vlak zrazí skunka a autor venuje celú pasáž opisu tohto zvieraťa. Prechádza postupne až do krajiny ticha a Indiánov.[14] V tretine knihy sa čitateľ ocitá vo Winnetouke, a tiež románoch „Coopera, Bellwara a kol,“ ako píše. Autor taktiež pripomína nenávisť bielych voči červeným, dokonca toto pohŕdanie prirovnáva k európskemu ekvivalentu. Pripomína, že Indiáni žijú spôsobom života podobnému prvotnopospolnej spoločnosti a civilizáciu vnímajú negatívne, čomu sa podľa autora vzhľadom na negatívne skúsenosti nemožno čudovať. Kapitolu končí opisom Indiánov a finálne dorazením vlaku do Omahy, na hranicu Iowy a Nebrasky. To je už polovica cesty a tak kapitolu končí.
Western v polovici cesty
Nasledujúci kapitolu venuje úseku z Omahy do San Francisca. Nasleduje step Nebraska ako pustá a prázdna bezbrehá mĺkva pláň, kde zrak nemá na čom spočinúť. Zážitok zo stepi pripomína až halucinógenny stav, stav mystický, stav opustenia vlastného ja – „ja splynie s okolím a na okami javí sa žiť nie vlastným žitím, lež celou ohromnosťou stepí, v ktorejžto sťa kvapka vody v mori zmizne,“ (s. 136) píše autor, ktorý sa domnieva, že z podobných pocitov vznikli panteistické náboženské systémy. Dodáva, že mytológie grécke, slovanské, indické v sebe obsahujú číry panteizmus „ktorýžto ani bohov bytosťami nezve ani samobytný život po smrti nesľubuje.“ (s. 137) Ničota a nebytie ako posmrtný stav splynutia s prírodou. Step považuje za akýsi odlesk nirvány. Ďalej autor opisuje miestne pohoria a časti: Idaho, časť Oregonu, časť Wyomingu, Nevada, Utah, celá Arizona a časť Nového Mexika, ako kraje pusté, osídlené iba rôznymi klanmi Indiánov a zvierat. Autor síce cestuje v marci, no pripomína aj drsné letné podmienky tejto oblasti.[15]
Ďalej opisuje život kolonistov, ktorí sa v tejto oblasti chcú usadiť, čo im Indiáni oplácali vypaľovaním polí či okrádaním. Detailne sa zaoberá flórou a faunou počas jari (divé tulipány, rozchodníky, svište, sovy, sokoly, bizóny, štrkáče, zdochlináre, škovrany, drozdce), ktorá načas preberie inak mrazivo tichú step. Na záver podkapitoly dodáva, že na týchto miestach možno získať pôdu za lacno, čo už čoskoro ziskuchtiví podnikatelia využijú.
Tretia časť cesty, píše autor, pokračuje vstupom 11. marca do mrazivej Sydney, smerom do Rocky Mountains, ktorý ako pripomína autor, výškou sa rovná Lomnickému štítu. V roku, keď autor krajinu (v okolí Cheyenne) opisuje, prebieha v týchto horách bitka pri Little Big Horne (1876). Najvyšší bod trate je Cherman, 9000 stôp nad morom. Autor sa sám seba pýta, ako vôbec možno bývať v takýchto podmienkach. Trať pokračuje ku Green River a k Diablovej bráne a Diablovmu chodníku až do Ogdenu (Utah) pri Salt lake city, meste mormónov, ktorých plánoval navštíviť, no zabránila mu v tom víchrica. Expedícia uviazne pred závejom v malej stanici Tuano. Keď sa po dňoch v stanici pohli, autor opisuje mŕtvolne temnú krajinu čiernych skál pripomínajúcu danteovské výjavy z pekla. Nasledujú jazerá v okolí Nevady a finále cesty – Kalifornia:
„Nebo azúrové sťa v Taliansku, tmavozelené lesy vo výšinách, svetlejšie údolia porastené trávou, červené skaly – to všetko žiari, iskrí v zábleskoch slnka sťa dúha. Žblnkocú prehojné vody jari v priepastne hlbokých úžľabinách, ktorých samotný okraj bedlivo sleduje trať.“ (s. 156)
Mesto Sacramento autorovi pripomínalo Sasko alebo Belgicko. Kapitolu končí zastavením vlaku v ciele cesty a informáciou o opise San Francisca v ďalšej kapitole.
Druhá časť knihy, Americké črty
Nachádzame sa zhruba v polovici knihy. Číta sa ľahko a obrazotvornosť ju robí mimoriadne atraktívnou. Možno aj preto sa autor tak významným spôsobom zapísal do dejín literatúry. Druhú časť nazvanú Americké črty začína politikou, rozdielmi medzi európskou a americkou spoločnosťou. Ameriku tu opisuje ako egalitárnejšiu, než Európu v zmysle prístupu k povolaniam, vzdelanosti, ale aj rovnakého „grobianstava.“ Títo ľudia nepoznajú vedy a umenia, ale poznajú základy vzdelania. Nie sú tu distingovaní intelektuáli, ale všetci si spokojne vykladajú nohy, odpľúvajú a chýba im takt.[16] Autor si všíma, že v Amerike bohatý statkár či obchodník môže sám čapovať v krčme pivo či robiť inú fyzickú prácu, čo bolo v tej dobe v Európe nemožné. To udržiava akúsi rovnosť v občianskom i súkromnom živote (s. 166). Podľa autora v súdobej Európe sa civilizovanosti tešila iba vládnuca trieda, okrem nej nikto nič nevie, nikto nič nepozná. „Je predsa jasné, že vedomostne a esteticky môžu sa zušľachťovať len tí, ktorým to umožňujú materiálne prostriedky…“ (s. 167) dodáva.
Ameriku idealisticky označuje za relatívne egalitárnejšiu krajinu, čo sa ale týka výlučne štátov s plnohodnotne vyvinutým ústavným systémom, t. j. tých, ktoré ocitli sa už v normálnych podmienkach. (s. 170) Zdôrazňuje, že sem nezahŕňa prístavné mestá, ani miesta susediace s Indiánmi, kde vládne lúpež, drsnosť a bezprávie. Podobné bezprávie formovalo podľa autora aj európske štáty (uvádza vpády Tatarov či Rím)… „ibaže zatiaľ čo v Európe trval tisíce rokov, tu odohrá sa vám takmer pred očami.“ (s. 170) Časti krajiny s dobrým ústavným systémom tiež charakterizuje podľa autora úcta k osobnému majetku, v čoho dôsledku sa nekradne. Taktiež dodáva, že za chudobných sú považovaní aj ľudia, ktorí majú majetok, no nemajú dostatok peňazí na konte v banke. V tom čase im veritelia nemohli siahnuť na základné, elementárne potreby (posteľ, kravu, dom), čo sa o storočie neskôr už nedalo povedať (viď Detroit).
Ďalej sa venuje otázke ženskej emancipácie, ktorá sa týka najmä učiteliek, pričom dobové predstavy o extrémnej emancipácii v Amerike považuje za polo-mýtus, navyše celkovo Ameriku vníma ako krajinu s nedostatkom žien. Ženy sa podľa autora majú v Amerike až extrémne dobre, sú tu hýčkané a rozmaznávané, čo je podľa neho typickou črtou anglosasov, o to viac v Amerike. Ironicky však dodáva, že Američanky sú všeobecne lenivé, čo sa odzrkadľuje aj na „kvalite“ americkej kuchyne.
V závere opisu amerického života venuje sa flirtovaniu. O túžbe založiť komúnu (v doline Anaheimskej) dozvedáme sa z poznámky pod čiarou na strane 187, v časti kde opisuje opäť flóru a faunu. Onu dolinu (Anaheim, Santa Ana, Orenda) opisuje ako pozemský raj. Šiesta kapitola vyznieva skôr ako prírodopisno-zemepisno-geologická učebnica o amerických živočíchoch a rastlinách, skalách, počasí atď. Je to ale opis, presahujúci až do filozofovania.[17]
Medzi rybármi a pobyt v divočine
Následne sa sťahuje k majiteľovi krčmi do Anaheim-Landing, malej rybárskej osady, kde autor pojedal len ryby, ryby a ešte ryby. Autor tu filozofuje, píše, vedie diskusie s akýmsi podivínom Maxom a po nociach ho žerú komáre. Opisuje to tiež tvz. morské levy žijúce pri kalifornskom Cliff-House. Opisuje aj vodné rastliny.[18] Autor si počas cesty tvorí zoologickú a botanickú kolekciu, študuje jazyky, číta knihy a pripravuje román Uhľokresby. Tu autor pripomína, že na cestu ho vlastne vyhnala únava z role fejtonistu, za ktorou sa mu už začalo aj cnieť. Na rozsiahlej pasáži spomína na svoju literárnu kariéru v Poľsku aj istú Máriu Konopnicku, autorku básní a noviel, ktorú sám autor svojim ohlasmi inšpiroval k tvorbe (s. 205), až sa raz rozhodne s oným Maxom Neblungom odísť do hôr (do pohoria Santa Ana). Človeka, ktorého v horách navštívia (Jacka) nazýva autor Robinsonom. Pobyt v horách si autor užíva.[19] Tu zažíva čitateľ zaujímavý obrat, kým v prvej časti diela autor vyznieva ako človek, ktorého príroda desí, v druhej časti v ňom nachádzame rousseaovského človeka, ktorý sa doslova teší z divokej nepoškvrnenej prírody. Autor dodáva, že až tu začala jeho skutočná cesta, že spoza okien vlaku to bolo niečo úplne iné. Opäť opisuje kraj (Kalifornia), spôsob nadobúdania pôdy a predovšetkým ťažkosti osídľovania týchto od civilizácie vzdialených krajov (obývaných iba tu a tam squattermi, trapermi a Indiánmi). Opisuje neľútostné prostredie bezprávia, krvavých odplát a lynču, ale aj drsný život squatterov, či rozšírené včelárstvo. Nasledujú dlhé pasáže o opise života squattera v divočine. Zamýšľa nad filozofickým systém squattera Jacka.[20]
Autor opisuje skľučujúce okamihy strachu pred škorpiónmi, hadmi a inou jedovatou háveďou. Potom nasleduje detailný opis lovu, čím končí túto kapitolu. Ďalšou kapitolou pokračuje opis života v horách, zo spisovateľa stáva sa poľovník. A aby sa z poľovníka a divocha stal opäť spisovateľ, musí si v divočine zriadiť poľnú spisovateľskú kanceláriu, podľa možností, z vecí prístupných. Z kostier a rohov vytvorí si stoličku a zo starého úľa stôl. Nedokončená strecha donúti ho stať sa aj tesárom, a neskôr sa stáva i chovateľ mustanga. Obsah diela sa mení na istú formu robinsoniády. Rozsiahlu pasáž venuje opisu nebezpečného tzv. vetra Santy Anny alebo diabolského vetra, ktorý podľa autora vzniká v púšti Gila. Kritické dni prežíva autor na hrane svojich emócií.[21] Po tomto zážitku, stratil sa autorovi mustang, ktorého išli hľadať. Autor využíva túto udalosť k detailnému opisu prírody v okolí Picnic Place. Stretáva Mexičana, ktorého nehodnotí zrovna lichotivo. Potom blúdi divočinou až kým po dlhom blúdení nenarazí na údolie anaheimu, k rieke Santa Ana. Prenocujem u Michela, ktorého pozná z čias, keď prebýval v Anaheime a na druhý deň sa vyberie späť do hôr. Koňa našiel Jack, ktorý vyzýva autora k ďalšej dobrodrúžnej misii za istým Mexičanom Plesentom (dôvod cesty: lov nebezpečného medveďa grizzly). Sienkiewicz detailne opisuje rodinu Mexičanov a ich životný štýl, ich pôvod a životné osudy. Stretáva sa s bohatým rodom Salvadorovcov. Pri ohni vysedávajúc opisuje etnikum Mexičanov, ako presný opak Yankeeov: „Yankee drie občas za milióny, občas lopotí sa v biede, avšak vždy pracuje; Mexičan zasa druhým pólom, antitézou Yankeeho jest. (s. 272) Spor republikánov a demokratov vnímajú Mexičania asi takto: Sa tam dáka čvarga o čosi vadí, ale my sa do toho nemiešame. (s. 274)
Mexičania podľa Sienkiewicza pohŕdajú všetkými etnikami a špeciálne anglosasmi, a cítia sa nadradene. Reč príde aj na Indiánov – Apačov a Komančov. Pýta sa aj na geografické podmienky Arizony.[22] Opäť príde reč aj na Gilu a Santa Ana Wind. Kvetnato opisuje večer pred lovom, strávený v prítomnosti tmavovlasých rebelov. Pri brieždení si neodpustí opäť poznámky viazané na panteizmus a mytológiu. Samotný lov mohutného medveďa je snáď najnapínavejšou časťou knihy. Nelichotivo hodnotí indiánov z necivilizovaného kmeňa Cahuillo.[23] V jedenástej kapitole sa autor vracia k ceste zo San Francisca do Los Angeles. Opäť autor kvetnato opisuje plavbu loďou, život na palube, živočíchy… Prechádzajú okolo Angel Island až k Monterey, nasleduje Santa Monica a potom železnicou do Los Angeles.[24]
S Indiánom do púšte Mojave
Vystupuje z vlaku a v sprievode starého Indiána vyrazí k púšti Mojave. Opäť má mystické výjavy.[25] Zvuk kojotov poľského spisovateľa desí a nemôže spať. Spolu s indiánom Perom odháňajú v noci hrozivých vtákov ohňom. Na druhý deň po ceste stepou dostávajú s k lesu palmoviek, ktoré opisuje ako mŕtvy les a tieto stromy ako veľké náhrobky. S Indiánom diskutuje o smutnom osude kmeňov Mojavou a Cahuillov, u ktorých autor pobudol zopár dní. Opisuje ich ako klamárov, lenivcov a zbabelcov, ktorí ani zďaleka nezodpovedajú idealistickému opisu z Cooperových románov. Na Jamesa Fenimora Coopera sa autor odvoláva pomerne často. Napriek tomu, že ho Cahuillovia chceli okradnúť, ozbíjať, aj tak voči nim prejavil súcit.[26] Desivú cestu mŕtvym lesom pretne až stret so železnicou.
Viera v civilziačný pokrok
Kontrast mŕtvolného ticha a zúrovivo sa rútiaceho vlaku v autorovi evokoval ozrutný zver rútiaci sa za svojou korisťou. Tento kontrast prichádzajúcej civilizácie a kraja, ktorí v Indiánoch vyvoláva hrôzu okomentuje Pero tým, že bieli sa Mojave neboja. (s. 320) Sienkiewicz k tomu dodáva, že železnica do Los Angeles je tu už hotová a kraj čaká na oživenie bielym človekom. V tejto súvislosti pripomína strasti staviteľov železníc a celkovo perspektívy amerických železníc. Budúcnosťou železníc, ktoré majú v sebe silu osídliť aj kraje, kde človek nikdy v dejinách nedokázal prežiť, sa s nami spisovateľ Sienkiewicz v poslednom liste lúči.
PhDr. Lukáš Perný
[1] Je zaujímavé, že v diele sa nedozvedáme viac o osude samotnej neúspešnej komunity-farmy v Anaheime (1876), kde Sienkiewicz prebýval s Helenou Modrzejewskou, Teodorom Chłapowskim, Julianom Sypniewskim a ďalšími. Poľskí vlastenci so svojimi romantickými predstavami boli príliš tragikomicky nepraktickí v kontraste tvrdej reality poľnohospodárskej práce, o ktorej nemali dostatok vedomostí, no ani šťastia (psi pripravovali kurčatá o vajcia, víno si nikto nechcel kúpiť, zajace ochoreli a zimnú úrodu zožral dobytok od susednej usadlosti). Komunita sa rozpadla a farma bola vrátená pôvodnému majiteľovi.
[2] „Napokon – čo mi tu vo Varšave ostáva? Oženiť sa? „Sťa Hamlet o tom svojom „byť, a či nebyť“. Lež keď sa nepoberiem, čo si počnem? Budem po nociach písavať?… A veď v Amerike môžem písať tiež. Navyše, doktor mi odporučil, aby som po nociach nepísal – nuž a nakoľko v Amerike je práve vtedy noc, keď u nás deň, písať v Amerike rovná sa písať v Európe vo dne, teda… Ach, ležiac raz pod stanom koženým, dostal som list – vraj sa ožením.“ A pritom zmienené un petit cri ranenej hrdličky, ktoré vyludzuje grófka Pipi sotva moje priezvisko zočí, ma pozbavilo akejkoľvek nádeje…“ (s. 13)
[3] „Noc bola nádherná, jasná. Mesiac svietil tak prenikavo, že by sa v prúdoch jeho striebristého svetla bolo skoro dalo čítať. Pod nohami mi tiekol Rýn. Dlhé pásy svetla sa zrkadlili v priezračnej hladine pri druhom brehu. O čosi bližšie parníček chrlil dážď zlatých iskier. Celý Kolín bolo vidno ako na dlani: svetlá, navrstvené zhluky domov, tmavé obrysy komínov – a nad tým všetkým krásavica katedrála, okázalá, pokojná, uhrančivá a mĺkva, ktorá povznášala nad mesto nielen veže, lež i klenby. Najväčšie stavby mesta javili sa mi popri nej sťa chatrčky schúlené pod krídla mohutnej matky. Mesiac jasne svietil na štíhle kontúry onej bizarnej gotickej architektúry; tiene a svetlo na oblúkoch a vežičkách lomili sa. Tkvelo v tom všetkom voľačo mystické, voľačo premkýnavšie dušutajuplnými záchvevmi a hotovivšie fantázii krídla.“ (s. 19)
[4] „Ach, kebyže aspoň nie ten lejak, ktorý šľahá sťa prútmi, dalo by sa ako-tak naladiť na zlovestnú vznešenosť scenérie, rozkryť dušu dokorán v ústrety tragickým dojmom, pasovať seba samého za zvrchovane búrlivácky charakter, akéhosi hrdinu opery, vypnúť hruď a zapieť: „Kiež ryčia spenené vlny!“ a v duchu si úkradkom pomyslieť „ej, kebyže ma teraz známi zhliadli“. (s. 34) Už chýba iba melódia známych Jazdcov búrky od The Doors.
[5] Anglicko opisuje nasledovne: „Som teda v Anglicku, v krajine z každého hľadiska tak veľmi odlišnej od našej, ba dokonca i všetkých zemí kontinentu; v krajine plnej zvláštností, kde napr. šľachta má zdravý sedliacky rozum, verejný poriadok sa teší všeobecnej úcte, parlamentarizmus nie je krivou vŕbou, ktorú obhrýzajú všetky kozy, mravnosť spoločnosti nie je novinárskou frázou a čas nepriateľom, ktorého tráviš. Namojpravdu, prečudesný kraj… To je však len jedna, politická, lepšia strana mince. Ani mi nenapadne, že by som, z racionálneho hľadiska, Anglicko pokladal za nedostižný vzor. Z tohto hľadiska je lepšie v Belgicku, vo Francúzsku, v Prusku, ba i u nás. Podmienky, v ktorých existuje pozemkové vlastníctvo, boj medzi kapitálom a prácou, proletariát, hlad a prísľuby temnôt sťaby zmrákavšie sa nad budúcnosťou tejto krajiny – to sú záležitosti natoľko známe, že nenačim sa o nich podrobnejšie zmieňovať… Treba istej našej spoločenskej triede uznať, že všetko, čo je v Anglicku najlepšie a najspásonosnejšie, usiluje sa u nás zaviesť a naočkovať.“ (s. 36)
[6] „…dámy nepozostávajú z mäsa a krvi, ale zo zmesi slnečných lúčov, hmly, trbletu Eós a duše.“ (s. 40)
[7] „Nastala noc – natoľko tmavá, že cez okná vozňa som nič nevidel. Ibačo občas na tmavom pozadí neba črtali sa ešte tmavšie siluety komínov. Vlak sa z času na čas ocital medzi veľkými podnikmi, v ktorých tavia železo. Obrovské vatry pecí, blčanie plameňov, čierne ľudské postavy na pozadí ohňa, rachot kladív, rinčanie, škripot a kvílenie píleného železa, kúdoly dymu: to všetko tvorilo sťaby obraz opravdivého pekla.“ (s. 51)
[8] „V tých mrákavách a nekonečne vodného priestoru tkvie voľačo mystické. Myseľ ohromuje obklopivšia ju a do seba schúlená gigantickosť; duša cíti dojmy, lež nezmocňuje sa ich… Splývam s okolím, individuálna existencia opúšťa ma. Pre ukonaných ľudí má to také čaro, sťa veľmi tuhý spánok alebo, ak by chcel niekto do krajnosti zájsť: smrť… Bezpochyby, kto ulíha tu k spánku, zakúsi prečudesný pocit: pod ním nedosažnosť hĺbín, navôkol neznámo vodných pustatín, nachodí sa na lodi, ktorá napriek svojim rozmerom a odolnosti je iba loptičkou, ktorú si pohadzujú vlny obrovitánskeho oceánu. Človek si mimovoľne povie: keby si mohli desiati tipnúť, či sa zajtra prebudím, prinajmenšom deviati stavia na nie.“ (s. 61, 62)
[9] „Američania vcelku pôsobia neotesane, dokonca aj ich tváre drsnými, všednými, dedinskými črtami ihneď dávajú najavo absenciu bontónu a vytríbenosti, ktoré spríjemňujú spoločenský život a činia milými vzťahy dokonca i medzi osobami, ktoré sa navzájom nepoznajú…“ (s. 67) píše.
[10] „Hluk, krik, rev – sťaby priam v momente vojna vypuknúť mala. Zrieš brunátne tváre, čuješ chripľavé hlasy. Ľudia do seba skáču a vreštia ako v záchvate blúznenia, šibrinkujú si päsťami popred oči. Usúdiš, že tieto hordy posadla momentálna nevysvetliteľná zúrivosť, pod vplyvom ktorej okamžite rozpútajú vzájomné kántrenie.“ (s. 85)
[11] Pri opisoch okolia Erijského jazera napríklad píše: „Nebo tu ponuré a dokmásané. Oblaky hnané víchrom zhlukujú a rozptyľujú sa sťa čriedy divých koní. Navôkol čierne, pochmúrne skaly, rozmlátené v démonické franforce. Rev vody ohlušuje. Ostrý vietor seká kvapkami do tváre. Z času na čas hmla na úpätí vodopádu vytryskne a zastrie pohľadu všetko; no potom zmizne – a vtedy kúdoly peny a celý vodopád sťa na dlani.“ (s. 111)
[12] „Obe strany ulice lemovali nie tradičné domy z červenej tehly, ale milučké, od ulice pozlátenými plôtikmi oddelené vilôčky. Za plôtikmi bolo vidno záhony už zelenajúcich sa kvetov; jedle a tmavozelené pyramídy smrekov, medzi ktorými sa pôvabne vynímala bieloba stien a ružovejúcou sa zorou podfarbené veľké okenné tably palácikov. Tu a tam pred budovami, s fajkami v ústach, tíško nôtivší, upratovali černosi.“ (s. 115)
[13] „Vláda pridelí domorodcom pôdu, bieli im ju zaberú, a keď vyhubia divochov, zakladajú nové štáty. Čo si však majú zoči-voči tomuto červenokožci počať? Je to boj, a to boj beznádejný, nie už ani na život, ale iba na smrť.“ (s. 122)
[14] „I potešený i prekvapený bol som tu vskutku naraz – totižto v Ketchume zhliadol som prvýkrát divých Indiánov.“ (s. 126)
[15] „Rozhorúčené povetrie neschladí ani náznak vánku; nebo bez obláčika, sivastoolovené, marí sa ti, že vydychuje na zem plamene; pôda stepi praská. Vtedy ležia ony pusté a mĺkve sťa samotná smrť.“ (s. 140)
[16] Sumárne to autor zhrnie nasledovne: „Až keď poriadne oboznámite sa s týmito troma príčinami, t. j. 1/ úctou k práci; 2/ absenciou nadmieru zreteľných rozdielov v osvete; 3/ absenciou nadmieru zreteľných rozdielov v etikete, môžete pochopiť, ako funguje americká demokracia a americký život všeobecne.“ (s. 164)
[17] „…tá zvláštna energia neobsahuje nič individuálne: že jest to symptóm dákeho všeobecného, buď uvedomelého alebo neuve-domelého, rozhodne však podstatu všeživota tvorivšieho princípu… marilo sa mi, že toto vtáčie univerzum i moje žlté ostrovy piesčité, i vlny valiace a úpiace dunivo z nesmiernych priestorov, i vietor, ktorýžto rozševeľuje tupý blahobyt drobné-ho porastu tkvevšieho v slanej pôde, že to všetko obsahuje i obsiahnuté jest jednou jedinou veľkou pneumou, že je to jeden jediný ohromitánsky Zeus gréckej mytológie, ktorému zachcelo sa navliecť si háv označovaný nami ako vnímateľné univerzum…“ (s. 197) píše o pude zvierat po prežití.
[18] „Nezriedka napríklad natrafil som na rastlinu v tvare bomby; z jej protiľahlých koncov vyúsťovali dve chápadlá podobné gumeným črevám.“ (s. 200)
[19] „Mesačné lúče zasýpali striebornými pásmi steny skál, ktorýchžto čierne nehybné obrysy črtali sa v nasvietenom pozadí so zvláštne razantným dôrazom. Ponuro-záhadný pôvab scenérie umocňovali ešte zvuky noci. V štrbinách brál porastených stromami výhražne a škrekotavo jačali divé mačky, z času na čas zahúkal výr, z času na čas odfrkli si kone… najdávnejšie sny detstva môjho skutočnosťou stali sa.“ (s. 214)
[20] „Filozof na jeho mieste bol by si opakoval: nuž, vyrovnal som svoje účty s žitím, po búrkach priplachtil som v prístav i spokojný som. A bol by si to opakoval dovtedy, kým by nebol na tú myšlienku privykol, kým neopantala by ho nuda, znechutenie a presvedčenie, že všetko je nanič, zbytočné a úsilia nehodno. Lež tento jednoduchý človek nezavaľoval sám seba filozofickými zbytočnosťami – on nemudroval! Ráno sekeru vzal a poďho do divočiny, následne s puškou labzoval horskými priesmyk-mi, potom si navaril, statok obriadil; o svojej duševnej rovnováhe hádam ani povedomia nemal, lež tak či onak, každodenné bežné záležitosti života pokladal za dostatočne dôležité na to, aby sa mu kvôli nim žiť oddalo. Takýmto spôsobom plynuli mu dni… Postačovalo mu samotné žitie, úvahy o ňom mu v hlave neklíčili… On veď dokonca ani onen život samotársky nevyvolil si, lež chopil sa ho z nevyhnutnosti a zamiloval si ho až neskôr. Iba z jedného hľadiska samota vtlačila mu pečať filozofickú: ergo, peniaze neveľmi cenil…“ (s. 234)
[21] „Nuž mali by zvať ho skôr Desert wind alebo Gila Wind. Sú vám to prúdy žeravého vzduchu, z ktorého púšť vysala všetku sviežosť i vlahu, na-miesto toho špikuje ho elektrinou. … Marilo sa mi, že dáke nestvorné pľúca znezrady vychrlili na mňa žeravé dúchnutie. … Dusno. Elektrina, ktorou vzduch priam prekypoval, zapôsobila na moje nervy tak, že mal som chuť s Jackom poškriepiť sa. Oprobujem smäd uhasiť, lež voda z plechovice v kúte zrubu prichodí mi odporná, fajčiť zachce sa mi – tabak po štvrťhodine vyschol natoľko, že sa mi v prstoch na trúd rozmrvil…. Zo zrubu som vyrážal iba preto, aby koňa nakŕmil. Trýznili ma muky neznesiteľné.“ (s. 257)
[22] „Čo je v Arizone? – odvetil, – nuž v skratke: kopce, balvany, hromady sivého skália a step; ani voda, ni stebielko trávy, ni stromček; nič, ničové nič, len hromady sivého skália a holé návršia… … Sprepadená Arizona, – zaklincoval to Lucius napokon, – stavím sa, že ľudia tam nikdy osady nezaložia…“ (s. 279)
[23] „Nedisponovali ani ich povznesenosťou, ani činorodosťou a ani hrdosťou. Navyše, ich telá boli zdrojom istého nepríjemného pachu, nadmieru čuchové orgány našich psov dráždil… Neboráci títo riekli, že v ich vigvamoch hlad vládne a že teda vybrali sa poprosiť bielych, aby im dačo jesť dali.“ (s. 239)
[24] „Popri Los Angeles tiahne sa ten istý masív Santa Ana, ktorýžto z Anaheimu vidno a ktorýžto bol som už opísal. Železničná trať veľmi blízko popri ňom sa uberá. Po pätnástich-dvadsiatich míľach suchej trávy, divých slnečníc a tu a tam i obrovských plôch kaktusov step, nehostinná to končina bez stromov, žezlo panovnícke odovzdá i vrchy prevezmú ho… Pôda navôkol neobrobená. Okrem nepočetných železničných staníc žiaden domček ni stan.“ (s. 304), opisuje kraj.
[25] „Bol som sťa zázrakom o desaťtisíce liet v onen okamih mystického spánku zeme, po ktorom precitli jej sily driemuce, prenesený Lež o chvíľu zvuky púšte z rojčenia ma vytrhli. Kojoty, pohrebné plačky stepí, v blízkych trsoch suchých stvolov skučanie a kvílenie rozpútali.“ (s. 311)
[26] „Súcitím s nimi jednoducho preto, že nešťastní sú. V Kalifornii sa už s červenokožcami nebojuje a po-pravde povedané, na život a na smrť sa ani nikdy nebojovalo… neraz zatúžim riecť goddam! aj s civilizáciou, ktorážto slabým a zaostalcom neosvieteným taký pedagogicko-sprievodný patronát skýta sťa vlk ovciam…“ (s. 319)
