Nedokážeme udržať ani len stabilitu ekonomických a politických systémov, o stabilite ekosystémov či klimatického systému už môžeme tak akurát snívať, pritom ale kam sa len človek pozrie tam vidí ako sa všetko robí s ohľadom na „trvalú udržateľnosť“. Stále sa mi nepodarilo vypátrať komu sa podaril taký nešťastný preklad pojmu „sustainability“ z Brundtlandovej správy, ale pojem „trvalá udržateľnosť“ sa zvesela používa na Slovensku aj v Česku, aj keď je to nezmysel odporujúci prírodným zákonom. Keď už potrebujeme udržateľnosť bližšie špecifikovať, mala by byť „dlhodobá“ nie „trvalá“. Dlhodobá udržateľnosť nejakého projektu, technológie alebo politiky by znamenala, že sme schopní zvažovať, alebo aspoň odhadovať dôsledky nášho konania v horizonte prinajmenšom troch nasledujúcich generácií, teda 70 – 90 rokov, keď už nie sme schopní o dôsledkoch súčasných rozhodnutí, investícií či politík uvažovať v horizonte siedmych generácií, ako to požadujú nepísané pravidlá rozhodovania o dôležitých otázkach niektorých prírodných národov, ktoré sú vraj na rozdiel od nás vysoko rozvinutých, primitívne. Ktoré z dnešných investícií, technológií či politík posudzujeme z hľadiska ich vplyvov na nasledujúcich 150 rokov? Zväčša nie sme schopní uvažovať ani v horizonte 20 rokov alebo zabezpečiť, aby výrobky využívajúce údajne najnovšie technológie fungovali bez nutnosti ich výmeny aspoň 10 rokov. Hovoriť v tejto situácii o „trvalej udržateľnosti“ čohokoľvek je čistá fantasmagória.
doc. Richard Sťahel, PhD. na sociálnej sieti
