Veci skutočne dôležité sú očiam ľudu neviditeľné…
Vyšlo v marci 2021.
Sáhla na mě smrt.
Martin Šmíd v Československej televízii
TV PRIMA uviedla nový dokumentárny seriál s názvom Utajené príbehy českých dejín. Tretiu časť tohto seriálu s príznačným názvom Martine Šmíde, nikdy nezapomeneme uvádzajú slova, ktoré bežne v hlavnom prúde nepočujete: „17. november sa stal ostrým zlomom našej nedávnej histórie. Pád železnej opony v Európe doprevádzali vo vtedajšom Československu udalosti zvané ako zamatová revolúcia. Ich rozbuškou sa stala falošná správa o usmrtení študenta Martina Šmída pri zásahu komunistickej polície proti študentskej demonštrácii na pražskej národnej triede. Vypovedá to mnohé o zápasoch vtedajších i dnešných, o zákulisných hrách mocných, a nadšení a manipulácii davov.“ Reláciu sprevádza historik, výtvarník, pedagog, publicista a redaktor Petr Bahník, komentár číta herec Ján Šťastný a celý rad zaujímavých ľudí, zdôrazňujeme, mimo komunistického, ba dokonca, antikomunistického prostredia. To vylučuje ideologický naratív tohto dokumentu a zvyšuje objektivitu, nakoľko ak už pravdu priznávajú antikomunisti, niečo sa skutočne deje.
Historik a sprievodca reláciou Petr Bahník hovorí o roku 1989 ako udalosti, ktorá zásadný spôsobom ovplyvnila podoba nášho dnešného života. Úvod relácie je venovaný kritike režimu – stagnácia režimu, reformy Gorbačova, nespokojnosť, angažovanie opozičných skupín a študentského hnutia, ktoré malo organizovať protesty. Novinár a prekladateľ Michal Semín pripomína, že situácia v študentskom hnutí sa zmenila po vstupe zväzákov SSM. Vďaka tomu sa demonštrácia stala oficiálne povolenou manifestáciou s oficiálnym organizovaním mládežou SSM. Bývalý disident, zakladateľ úrady pre dokumentáciu ŠTB a právnik Stanislav Novotný pripomína, že tu dochádzalo k určitému vývoju priamo v hnutí SSM. Vznikli tak 3 prúdy študentského hnutia: študentská sekcia demokratickej iniciatívy, idealisti reagujúci na výzvy doby a zväzáci. Michal Semín pripomína známe tváre tejto revolty: Monika Pajerová, Pavel Žáček, Martin Mejstřík, ktoré prišli zo zväzáckeho prostredia. Taktiež pripomína meno Šimon Pánek, ktorý strávil veľkú časť života v Rusku (na Sibíri, v miestach, kde sa bežný smrteľník nemohol dostať).
PREVRACAČI KABÁTOV
Tí, ktorí vlastnili informácie, tí ktorí mali nejaký páky, tak vedeli, že po tom prevrate budú mať taktiež lepšiu štartovaciu čiaru a k majetkom sa ľahko dostanú. Oni si už chceli siahnuť na majetky.
Stanislav Novotný, bývalý disident, zakladateľ úrady pre dokumentáciu ŠTB a právnik
Stanislav Novotný pripomína, že ľudia okolo Gorbačova, teda reformní – liberálni komunisti do veľkej miery organizovali celý prevrat a represívne sily nemali zasahovať. Novotní pripomína, že títo prezliekači kabátov zradili svoje ideály, chceli vlastniť a privatizovať. Komentátor pripomína, že skupina disidentov okolo Havla nevyjadrovali študentskej demonštrácii z taktických dôvodov podporu. Väčšina predstaviteľov CHARTY zbabelo odišla z Prahy a taktiež odišli zasvätení ľudia v okolí KSČ ako Rudolf Hegenbart. Ten odpovedal s odstupom času s tajomným úsmevom, že bol vtedy na rybách. Demonštrácii sa chcel zúčastni aj Alexander Dubček. Ako jediný z opozičných predstaviteľov bol zadržaný štátnou bezpečnosťou.
PRIEBEH UDALOSTÍ
Zohral rolu, ktorú zohral a je jasné, že štátna bezpečnosť a vedenie, časť vedenia štátu si priala zradikalizovať ten dav. To je najväčší dôkaz, že si priali prevrat. Nebola to žiadna revolúcia, bol to teda prevrat. A pán Zifčák je toho dôkazom.
– Stanislav Novotný, bývalý disident, zakladateľ úrady pre dokumentáciu ŠTB a právnik
Večer 17. novembra, po oficiálnej časti zhromaždenia na Albertove a Vyšehrade, sa študenti a ďalší občania v počte asi 15 tisíc ľudí vydali do centra mesta. Policajti sprievod nasmerovali do jediného prúdu na vltavskom nábreží a súčasne boli uzatvárané mosty cez Vltavu. V tejto chvíli vstupuje do udalostí mladý poručík ŠTB, Ludvik Zifčák, neskôr plniaci úlohu ako mŕtvy študent Martin Šmíd, aktuálne vystupujúci ako študentský aktivista Milan Ružička. Dostal sa do čela sprievodu a smeroval ho na Národnú triedu. Neskôr potvrdil, že mal sprievod priniesť do náruče pohotovostných oddieľov, ktoré boli od 13. hodiny sústredné v Bartolomejskej ulici. Sprievod v čele s provokatérom Zifčákom-Ružičkom bol dovedený až na národnú triedu, kde proti nemu zasiahla polícia. Nakoľko bol zásah polície tvrdý, nebolo ťažké uveriť správe, že pri demonštrácii zahynul študent pražskej matematicko-fyzikálne fakulty Martin Šmíd. Správa bolo o to vierohodnejšia, že bolo vidieť zakryté telo, v skutočnosti Zifčáka, predstierajúceho smrť.
Aby utajenie bolo vierohodoné, utajenie skrýval a pár rán schytal. Prítomní boli organizátori, ktorí mali správu o úmrtí šíriť a odovzdať západným médiám. Mediátorom mala byť psychicky labilná Drahomír Dražská. Šíriteľka fake-news odovzdala informáciu o ubití jej kamaráta disidentskej rodine Paynových, ktorá ich predala predstaviteľovi tzv. ľavicovej opozície, Petrovi Uhlovi. Uhl a jeho manželka Anna Šabatová, prostredníctvom východoeurópskej informačnej kancelárie vypustili správu do sveta. Čoskoro sa objavila vo vysielaní Slobodnej Európy, potvrdil jej pravdivosť anonymný telefonista, ako zdravotník, ktorý prehlásil, že bol do nemocnice prevezený mŕtvy študent. Aj keď Československá televízia vyvracala fake-news, ktoré zradikalizovali verejnú mienku. Televízia ale bola nedôveryhodná a verejnosť stále verila správe o úmrtí študenta.
PROJEKT TAJNÝCH SLUŽIEB?
Adam Kretschner (dokumentarista úradu pre zločiny komunizmu) pripomína, že v polovici 80. rokov vznikol na ministerstve vnútra projekt študentských vodcov, že budú legalizovaní do študentského prostredia ako členovia SSM a študenti, kádroví príslušníci ministerstva vnútra. Nebol teda iba agentom, ale zakrytým príslušníkom ministerstva vnútra. Bol dokonca rezidentom, teda riadil sieť agentov podobné zamerania medzi SSM. Celá táto skupina mala byť vytvorená zo Severnej Moravy ako agentúra F. Michal Semín súhlasí, že išlo o spravodajskú operáciu pod vedením Zifčáka. On spolu s kolegami Váňou a Fialou kontaktujú špičky disentu:
Právnik Igor Volný pripomína, že Zifčákov rozkaz mal dve časti:
1, predstierať mŕtveho študenta
2, mal zmiznúť v ZSSR s novou identitou
Splnil iba prvú časť rozkazu a nebol spoločenský záujem druhú časť analyzovať.
MEDZINÁRODNÝ KONTEXT
Hlavný motív bolo zjednotenie Nemecka.
– Adam Kretschner
Autori projektu tiež pripomínajú medzinárodný kontext – zníženie medzinárodného napätia, neúroda v Rusku, dovoz americkej pšenice, zjednotenie Nemecka a návšteva Honeckera spojená so smrťou Rudolfa Hessa. Kretschner tiež pripomína, že súčasťou vyjednávania bola aj príslub o nerozširovaní NATO na východ. Zbigniew Brzezinski sa neskôr zmienil, že Gorbačov bol podvedený. Československo o jednaniach nič nevedelo. Komentátor tiež pripomína, že v priebehu roku 1989 sľuboval sociálne istoty vyššie než za socializmu a taktiež, že nebudeme súčasťou žiadneho vojenského bloku. Stanislav Novotný tiež pripomína, že išlo o riešenie krízy spotreby. Kretschner tiež pripomína súkromnú večeru 17. novembra na Britskom veľvyslanectve, kde sa na súkromnej večeri nachádzali Uhl, Šabatová a Urban. Kretschner tiež pripomína plán východných štátov v kontexte zabránenie rozpredaja národného majetku, ktorý mal na starosti riaditeľ nemeckej banky, na ktorého bol spáchaný atentát. Sofistikovaný atentát zabil iba jeho. Nespáchala ho Frakcia červenej armády. Ako to pokračovalo, nájdete v odvážnou videu seriálu Utajené přiběhy českých dějin.
Celé video si môžete pozrieť tu.
VÝPOVEDE OSOBNOSTÍ
Čo na to non-koformný umelec?
Ivan Mládek: Sice je tu takzvaná svoboda slova, ale kdykoli napíšu něco o revoluci nebo o Havlovi, tak to zcenzurují. … Měla by se říkat pravda, a ne že revoluci udělala Charta 77 a studenti, to je volovina. Kdyby nebyl Havel, který byl guru revizních komunistů, tak by to dopadlo třeba špatně. … Revoluce v Československu 89 byla Gorbačovova záležitost, iniciovaná KGB a StB. Zifčák, jejich člen, to celé vyprovokoval. Estébáci přivedli studenty na Národní třídu… takhle to vidim já. Hlavně, že proběhlo všechno hladce. Voni chtěli udělat perestrojku. Celá politická garnitura vůbec s kapitalismem nepočítala, vždyť ještě Havel v prosinci 89 řekl, že kapitalismus v Československu nepřichází v úvahu. Chtěli opravit socialismus. (DVTV)
Čo hovorí oficiálna propaganda?
Irena Bihariová: Je tam veľmi silne prítomná nelojalita k demokracii. Vnímajú to ako komplot, ktorý sa v roku 1989 stal. Veľmi silno artikulujú potreby ochrany národa a spoločnosti pred liberálnymi fašistami.. Majú pocit, že tu je nejaká skupina, ktorá im chce ohroziť hodnoty, v ktorých vyrastali… (zdroj TA3)
Čo na to jeden z aktérov?
Alojz Lorenc: Uvažovali sme vtedy o troch variantoch možného vývoja. Prvým variantom bolo ďalšie vyostrovanie medzinárodnej situácie. V Európe proti sebe stáli jadrové rakety Pershing a SS 20, USA pracovali na projekte hviezdných vojen SDI. Vnútropolitickým dôsledkom by bolo upevnenie direktívneho politického režimu. Taký scenár sme z hľadiska ďalšieho rozvoja spoločnosti považovali za pesimistický. Nemal ale zanedbateľnú pravdepodobnosť. Druhým variantom bol scenár politického nezvládnutia reforiem uskutočňovaných v línii Gorbačovovej „Perestrojky“. Pri uvážení vývoja situácie v Poľsku a v Maďarsku sme vtedy taký variant videli ako pravdepodobný, s pomerne vysokými rizikami. Tretím variantom, bola predstava zvládnutia ekonomickej aj politickej reformy. V čase našej diskusie považovanej za veľmi naliehavú. Scenár predpokladal demokratizáciu spoločnosti, s cieľom novej motivácie ľudí. Zlepšenie medzinárodnej spolupráce na základe záverov KEBS, posilnenie mieru v Európe a vo svete. Za hlavnú príležitosť takého scenára sme optimisticky predpokladali silu potenciálu socialistického ideálu. Za hlavnú slabinu scenára sme považovali politické limity v daných podmienkach ten potenciál využiť.
Čo na to posledný predseda SZM?
Juraj Janošovský: Som si istý, že sa prevratu zúčastnilo aj množstvo agentov, verím, že ŠTB mala „pripravené“ i „operatívne“ postupy, som presvedčený, že priebeh udalostí bol subjektívne manipulovaný a že to robili vedome aj nevedome aktivisti ovplyvnení domácimi a zahraničnými agentúrami. Tieto udalosti (na rozdiel od následne realizovanej transformácie nemali hegemóna, neboli „autorizované, boli výsledkom synergického pôsobenia viacerých, rôzne silných, záujmov/plánov). Určujúca bola strata dôvery v schopnosť KS reálne uskutočniť potrebné zmeny, skepsa nomenklatúry voči programu KS a jej presun na neideologické pozície, ktoré neskôr ovládli vulgárni liberáli. Tí dokázali aj mediálne manipulovať s verejnosťou. To je ale iný sofistikovaný projekt.
A čo na to my? Oklamaná generácia, ktorej vtĺkajú propagandu o spontánnej akcii študentov a občanov? Odpovedzme si sami.
Článok pripravil LP.
Ten komentár Ivana Mládka, prosím, nebrať na ľahkú váhu. Veľmi dobre vystihuje celkovú atmosféru v spoločnosti, ako som ju ako pamätník vnímal. Vtedajšie vedenie KSČ bolo najkonzervatívnejšie zo všetkých krajín RVHP, možno s výnimkou Rumunska. Gorbačov a perestrojka boli veľmi populárne, ale u nás to ani len nezačalo, dokonca sa aj veľmi rozpačito rozširovala sloboda slova (glasnosť). Spústy kníh kolovali v strojom preklepaných kópiách.
V roku 1986 bol na návšteve u nás Gorbačov a v Bratislave dostal na uliciach také spontánne uvítanie, že ani nedávne slušácke demonštrácie sa s tým nedajú porovnať. Nielen časť vedenia, ale väčšina spoločnosti chcela perestrojku. Problém bol, že sa o tom verejne nediskutovalo pred prevratom a po prevrate sa tiež prakticky vôbec nediskutovalo o systéme. Riešili sa osobné účty a „krvné pomsty“. Verejnosť nedostala príležitosť na diskusiu o systéme. Zabil ju rozpad federácie a delenie majetku, ktoré plynule prešlo do privatizácie. Súhlasím s autorom, že majetok bol hlavnou motiváciou režisérov prevratu.
K tomu Zifčákovi. Do 24 hodín sme vedeli, že je to „hoax“ (dnešným jazykom). Na domácej scéne to nemohlo fungovať ako rozbuška. V podstate sa o tom ani na žiadnych mítingoch nehovorilo. Keby sa tam neobjavil, nezmenilo by sa vôbec nič.
To, že sa tam vyskytol, je pre mňa dôkazom zahraničnej ruky v udalostiach. Ten mŕtvy mal presvedčiť a mobilizovať zahraničie, verím, že ani informácia o hoaxe tam nedorazila.
Prestavba „Perestrojka“ – otvorenosť „glasnosť“ a „suchý zákon“ boli populárnym „motto“ ale bez obsahu a živelne propagované. Áno, aj v ČSSR ľudia mali veľké očakávania so zmien, ktoré mohli nastať, ale nenastali. Podľa mňa, vedenie nášho štátu a KSČ sa stavali k tomu opatrne, nie preto, žeby bolo konzervatívnejšie, ale videlo , že v ZSSR to neprinášalo výsledky. Samotní občania ZSSR boli zo sľubovaných zmien sklamaní. Namiesto stagnácie zmeny priniesli nepredstaviteľnú biedu, chaos a udávanie. Pre nedostatok potravín, spotrebného tovaru bol obnovený prídelový systém. Do obchodov ľudia mohli ísť len podľa farebných lístkov vydávaných na jednotlivé dni a podľa štvrtí. Životná úroveň zo stagnácie išla prudko dolu. Cestoval som tam, videl a počul, čo si myslí sovietsky občan. Spočiatku som tiež tomu nechcel veriť, ale po zblížení sa, mimo hlavných výrobných rokovaní perestrojku a glasnosť mnohí považovali za blud. Bola „glasnosť“ ale prázdne obchody kritizovať sa nesmeli. Taká bola skutočnosť. Veľa sa rečnilo a málo robilo vo všetkých hospodárskych oblastiach, jednoducho chaos. Počas prestavby nič sa nezmenilo, nič sa nepostavilo, jediné čo sa stalo bola masívna výmena persón v politických kreslách. Taký tam bol život!
Odporúčam do pozornosti
Tesne po revolúcii sa objavili autentické zábery priebehu demonštrácie, ktoré následne zmizli alebo boli prestrihané. Ešte sa občas objavia zábery v zahraničných TV kde to zostrihané nie je. Okrem toho sa občas objavia fotografie, ktoré to dokazujú.
Po oficiálnej demonštrácii sa dav pohol do centra Prahy. Zrazu sa objavili profesionálne pripravené (namaľované písmomaliarmi z výstavníctva) s heslami. Boli na dlhých žrdiach a je to vidieť a možné čítať na tých fotografiách. To dokazovalo, že táto akcia bola pripravovaná dlhodobo a bola aj materiálne zabezpečovaná. Nápisy boli skutočne úderné:
…máme holé ruce….. nechceme násilí…. a ešte asi 5 podobných… Je zaujímavé ako rýchlo sa ujali. A je zaujímavé, že ten dav na fotografiách tesne pred policajným kordónom mal pripravené na efekt KVETY, ZAPÁLENÉ SVIEČKY….. Bude zaujímavé, kedy zmiznú z internetu aj tie fotografie, ktoré to dokumentujú, že to nebola SPONTÁNNA AKCIA
Mladek ma pravdu!
To je ale zlátanina.
Moja obľúbená téma.
Predovšetkým ide o ukradnutý prevrat. Prakticky nikdo z aktérov, nechcel to, čo nasledovalo…
Ani ŠTB, ani „reformní prestavboví komunisti“, ani ohrdnutí osemašesťdesiatnici, ani zväzáci a študentskí vodcovia, ba dokonca, ani Havlovi „chartisti“…
Bol to teda novembrový prúser!
A jeho príčiny?
Nejasný program a vierolomnosť Západu.
Pripomeniem základné ciele revolty:
1. viac demokracie, obmedzenie cudzích vplyvov a odstránenie hegemónie gerontokratickej nomenklatúry
2. koniec studenej vojny a „spoločný európsky dom“ – nahradenie konfrontácie, spoluprácou
3. „lepší život“ – bez obmedzení, vrátene zlepšenia kvality a kvantity konzumu
Ani jedna iniciatívna skupina však nemala program, ako to dosiahnuť.
„Odborníci“ západnej propagandy a ambiciózni lídri revolty v ich službách, využili politické vákuum a reštaurovali kapitalizmus, ktorý sa štylizoval (v rozpore s historickými precendensami a politických záruk) za nositeľa týchto téz a „revolúciu si sprivatizovali“
Ešte poznámka: stále nástojím na podpisovaní produkcie. Tento článok nikdy nebol prejednávaný na DAV DVA, a nemôže byť teda „názorom DAVDVA“!
Juraj, článok je podpísaný. Stojí tam „Článok pripravil L.P.“ Verím, že viete, kto je za týmito iniciálkami a verím aj tomu, že každý súdny človek pochopí, že je to dielo tejto jednej osoby a nie kolektívny názor „Dav Dva“. Vaše nástojenie na podpisovaní produkcie tu považujem za kompletne nemiestne.
Mimochodom, za svoje dvojročné pôsobenie v redakcii Davu Dva si nepamätám situáciu, keď by sme kolektívne schvaľovali nejaký materiál na vydanie ako jednotný a spoločný postoj. Aj výzva na otvorenie diskusie o zoštátňovaní podnikov, ktorú sme zverejnili pred vyše rokom, bola kolektívnym dielom troch ľudí, takto sme ju aj podpísali a ostatných sme vyzvali, aby pripojili svoj názor a príspevok do diskusie samostatne.
Dav Dva nikdy nebolo, ani nechce byť, zrkadlovou organizáciou Charte 77, ktorej šlo o presadzovanie nejakého „jednotného názoru“. Presne naopak.
A na záver niečo čierne na bielom z časti našej stránky „O nás“.
Je tam citát zo stanov, ktoré sú záväzné aj pre Vás, a kde sa píše doslova:
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov vopred upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia Iniciatívy DAV DVA, redakčného kolektívu či neformálneho okruhu našich externých spolupracovníkov vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.
Marián, jedna z vecí, ktorá by nás mala odlíšiť od súčasnej „morálky“ je civilizovaná morálka humanistických hodnôt. Už pri zrode DAVDVA sme sa implicitne zhodli na niektorých princípoch komunikácie. Odmietli sme cenzúru a „párovou“ hodnotou toho je vyžadovanie autorizácie publikovaného (odmietnutie anonymných textov). Sám som LP navrhoval publikovanie pod pseudonymom (ak sa autor cíti byť v ohrození). K druhému tvrdeniu: na každom stretnutí sme schvaľovali spoločný text. Je to legitímna snaha o definovanie priestoru (množiny hodnôt a faktov), ktoré všeobecne, v DAV DVA, prijímame.
Ak vidno, strácame zhodu v otázke autorizácie a cenzúry…Pokúsim sa otvoriť diskusiu úvahou na túto tému a navrhujem diskusiou si vytvoriť spoločný názor, ako definovať spoločné hodnoty a priestor.
Moje „bazírovanie“ nemá byť šikanovaním, ale akcentovaním procedúry. V čase, keď sa s morálkou voľne narába (ohýba sa podľa potreby) považujem „vládu zákona (rozumej spoločne prijatých pravidiel)“ za kvintesenciu mojej skúsenosti z pred a ponovembrového vývoja. Procedúra nie je súhrn byrokratických obmedzení, ale licenčný patent na spôsob fungovania společenstva (organizácie). Patent, ktorý informuje o spôsobe komunikácie, o rešpektovaných hodnotách, je poistkou korektných vzťahov. Voľné (bez pravidiel) narábanie s informačným priestorom je jednou z ciest, ktorou sa civilizácia vracia na stromy v pralese (nie jedinou, nie najfrekventovanejšou). Mne sa späť do džungle „silných“ paží ( a slov) nechce…Aj keď chápem riziká podpisovania sa v policajnom štáte. (Nepochybne dokonalejšom než Talleyrandov, Bismarckov, Goebbelsov, či Hooverov – teda s metódami, ktoré robia z identifikácie „rizík“ presnejšiu procedúru , než sledovanie podpisov pod textami…).
Nechápem Vaše nadšenie pre anonymitu a cenzúru, s tým spojenú. Určite sa zammyslím nad Vašimi argumentami „kompletne nemiestneho“ zápasu o zodpovednosť a právo na názor…
Juraj, mrzí ma to, ale skutočne nechápem, o čom hovoríte. Článok predsa nie je anonymný. Obaja veľmi dobre vieme, kto ho napísal a vie to väčšina našich zainteresovaných čitateľov.
Vôbec už nerozumiem, ako si z toho odvodzujete nadšenie pre cenzúru. Ja práveže ako cenzúru vnímam požiadavky, že text musí spĺňať nejaké formálne požiadavky, aby bol u nás publikovateľný.
A najdôležitejšie – pre mňa osobne sú oveľa podstatnejšie myšlienky než osoba autora. Dokonca tak, že som si všimol, že ma mnohokrát nadchne text od autora, ktorého ako osobu nemusím. Preto sa mi ani nepáči, že by osoba autora mala byť jedným z kritérií, podľa ktorých by sme mali publikovať.
Tie liberálne debatné kluby veľmi pokazili kultúru verejnej diskusie. Veľmi často totiž učia ľudí argumentovať ad hominem a sú schopní dobré myšlienky znehodnocovať argumentami mimo témy len kvôli víťazstvu v debate. Bol by som rád, keby sme sa my naopak pokúsili zvrátiť tento trend a dokázali sa sústrediť na tému a prezentované myšlienky. Práve preto mi nevadí, keď nejaký text je podpísaný pseudonymom. Som si vedomý, že niektoré dobré texty by vôbec nevznikli, keby táto možnosť skrytého autorstva neexistovala.
Contradictio in adjecto ( protirečenie v tvrdení) je v tom, že existuje dobrý text, pod ktorý sa autor nechce podpísať. Nechcem provokovať, ale uveďte príklad takého textu. Odpovedám však najmä preto, že chcem ukázať na väzbu medzi anonymným textom a cenzúrou. (Pričom súhlasím s bujnením nešváru kritiky „na meno“, nie na názor)
Uverejnenie (neuverejnenie) anonymného textu je celkom v rukách redakcie, pričom za zverejnený názor, alebo za cenzúrovanie nezverejneného nie je nikdo zodpovedný. Niet možnosti viesť s diskusiu, otvára to dvere pochybným charakterom, ktoré ako diabol- ak neuškodia, aspoň zasmradia… Požiadavka na autorizovanie nie je cenzúrou, lebo anonym nemá subjektivitu a teda nemá povinnosti ani práva. Je to iba smrdiaca ryba kopnutá pod posteľ…
Juraj, každý autor, ktorého dielo držím v rukách prvý raz a nepoznám ho osobne, je pre mňa anonym (doslova).
Smrdiaca ryba kopnutá pod posteľ? Príliš silné. Prosím, nezamieňajme úzkoprsosť za zásadovosť.
K tej výzve uviesť príklady dobrých textov, ktoré by nevznikli bez možnosti písať pod iným menom uvádzam:
– Benjamin Franklin písal v mladosti do novín literárne príspevky pod menom Mrs. Dogood. Fiktívny autor bola žena, takže použitie pseudonymu je hádam pochopiteľné každému.
– Rowlingová svoje prvé diela písala pod chlapským pseudonymom Robert Galbraith. Ona sama píše, že tá zmenená identita ju veľmi tvorivo oslobodzovala.
– Z podobných dôvodov, aj preto, že jeho priezvisko bolo rozšírené a malo neblahé asociácie, používal na začiatku kariéry pseudonym (Boz) aj Charles Dickens.
– Isaac Asimov písal aj pod pseudonymom Paul French. Jeho dôvod bol ten, že už bol slávny autor a chcel, aby jeho novú prácu (TV seriál) nespracovali podľa šablóny jeho iných diel.
– Presne z rovnakého dôvodu napísala Agatha Christie niekoľko zaľúbených románov pod pseudonymom Mary Westmacott.
– Michael Crichton z podobných dôvodov používal najmenej tri pseudonymy.
– Washington Irving jednu zo svojich kníh napísal pod pseudonymom Diedrich Knickerbocker a vypracoval okolo toho mena celú schému gerilového marketingu, ktorá sa ako príklad dostala do učebníc.
– Trochu sa čudujem, že Vás nenapadol Pablo Neruda, ktorý používal pseudonym, aby sa jeho otec nedozvedel, že píše ľavicové texty.
Dúfam, že stačilo…
Aby sme si rozumeli: nikdy som nikoho nenútil používať vlastné meno. Aj pseudonym je autorizáciou! Anonymita je naozaj podlý koncept: anonym sa skrýva pred diskuisou, polemikou, zodpovednosťou za napísané. Zbabelé hodenie kameňom spoza rohu, bodnutím do chrbta. Rozdiel medzi pseudonymom a anonymom je v tom, že pseudonym nemôže publikovať pod vlastným menom a anonym nechce publikovať pod žiadnym menom. (Totožnosť pseudonyma pozná každý, kto ho pozná, alebo komu sa ohlási, totožnosť anonyma nie je žiadna je to naozaj podvraťaák zpoza chrbta….)
Juraj, myslel som, že ste sčítanejší:
https://www.penguinrandomhouse.com/the-read-down/famous-books-published-anonymously
Pôsobíte na mňa už trochu ako poručík Gabriel Feraud z Napoleonovho 7. husárskeho regimentu, takže mi asi odpoviete, že aj pamflet Thomasa Painea bolo podlé hodenie kameňom do Britského impéria. Minimálne v očiach britských dôstojníkov, ktorým sa pamflet dostal do rúk.
Takže máme jasno. Dav Dva vo Vašom podaní nikdy nebude chcieť publikovať texty, za ktoré by autorom hrozili nejaké sankcie od kapitalistického systému, ani výsmech alebo odmietnutie od „súdruhov“, ktorí vlastne tomu kapitalistickému systému nechcú ubližovať, len chcú publikovať trochu extravagantnejšie texty.