Profesor Sipko: To Slovensko naše

V  súvislosti s častým zdôrazňovaním materiálnych hodnôt, konzumu a západných hodnôt aj v kontexte dnešnej pandémie veľmi poučným bol televízny dokument pod názvom Hodina dejepisu (STV2, 4.5.2020). Maturanti z Komárna v slovenskej a maďarskej triede sa vyjadrovali najmä k súčasným slovensko-maďarským vzťahom a hoci bol materiál natočený v r. 2012, jeho obsah je stále mimoriadne aktuálny. V kontexte rozoberanej témy konzumu ako jednej zo základných pseudohodnôt našej doby zaujali postoje niektorých mladých ľudí k vlastnej krajine, teda k Slovensku, v rámci ktorých sa vyslovovali  v jednotlivých prípadoch až veľmi negatívne a odmietavo. “Ja na Slovensku nechcem zostať, je tu zle, je tu veľká nespravodlivosť, tu sa nedá kvalitne žiť a plánujem odísť do zahraničia a nemienim sa sem vrátiť“. Tieto názory boli jednoznačne v menšine, no keď ich človek počúva od mladých ľudí, ktorí predsa v každej krajine sú jej veľkou nádejou, tak nemôže zostať pokojný. Z podobných postojov bolo cítiť, že ich záujem o Západ v značnej miere pramení z predpokladaných ekonomických a materiálnych výhod, ktoré v ich vedomí sú tam výrazne priaznivejšie. 

Už v samotnom názve našej krajiny je hlboký lingvokultúrny kód, ktorý hovorí o tom, že sme ľudia toho istého slova – potomkovia  Slovjenov. V slovanských jazykoch nachádzame výraznú prevahu samohlások, svedčiacich a bohatej emocionalite a melodickosti našich rečí, čo dotvára jazykový obraz nás ako veľkého etkokultúrneho spoločenstva. Pri príležitosti nedávnej storočnice prvého slovanského pápeža Jána Pavla II. citovali jeho slová, adresované Západu: Slovania sú druhé pľúca Európy. Je to stále aktuálna výzva, aby nás najmä Západoeurópania prirodzeným spôsobom vnímali ako seberovných ľudí a nekŕmili nás potravinami druhotnej kvality a nevyužívali nás ako sezónnych robotníkov, čo je novodobá forma otroctva.  

Ľudia z mojej generácie prežili na Slovensku nielen svetlé obdobia, no myslím si, že hovorím za mnohých, keď poviem: Slovensko by som natrvalo nikdy nechcel opustiť. Musím byť jednoznačne osobný, keď chcem vyjadriť vlastné pocity k svojej krajine. Jej hodnoty sa hádam najviac prejavujú vtedy, keď sa človek ocitne v cudzine, alebo keď sa z nej vracia. V predchádzajúcom ročníku televízneho programu Zem spieva vystupovali Slovenky a Slováci žijúci v Írsku, kde si vytvorili vlastný folklórny súbor a niektorí sa v ňom  začali venovať folklóru až v cudzine, lebo veľmi túžili po svojej domovine.  A práve ten pocit túžby po domove sa v mnohých prípadoch prejavuje najsilnejšie vo chvíľach,  keď sme v cudzine.    

Prešiel som veľký kus sveta – od oblasti severnej Škandinávie za polárnym kruhom po legendárne Sinajské  hory ďaleko na juhu, od rozprávkovej španielskej Andalúzie po Volgu, Bajkal, Sibír a Čínsky múr   a na tejto severno-južnej a západno-východnej púti som sa kochal krásou a kultúrou obyvateľov mnohých krajín, ich miest, kultúrnych a historických pamiatok, hôr, riek a neraz zázračnej prírody. V jednotlivých prípadoch som nielen  obdivoval  bohatstvo a spôsob života ľudí v cudzine, ale túžil som, aby niečo z toho pozemského a duchovného bohatstva  sa dostalo  aj na naše Slovensko. No vždy pri návrate do rodnej domoviny mňa ovládol ťažko opísateľný  pocit vnútorného pokoja a svojského šťastia, že som opäť doma. Tú rodnú zem môžeme cítiť v úplne konkrétnych podobách, ktoré nikde inde na svete nenájdeme. Ja ju hlboko emocionálne prijímam najmä na našom Východe. Vyberám zo svojej pocitovej stránky:  „Prichádzam domov a už vnímam naše takmer stále bielobou pokryté Tatry, na východ od nich sa tiahne Spišská Magura s dreveným medveďom v životnej veľkosti so slovenskou vlajkou v labách na Veternom vrchu a hneď v susedstve priťahujú môj pohľad Pieniny obklopujúce takmer umelecké zákruty Dunajca. Okamžite si spomeniem na pohľad z Vysokej smerom na juh a mám ako na dlani Ľubovniansku  vrchovinu s dominantným hradom a prírodným múzeom. Odtiaľ sa mi oživuje zraková pamäť a v nej odhaľujem Levočské vrchy zo západnej strany a Čergov zo strany východnej. Medzitým v mojich živých predstavách navštevujem jednotlivé hrady mojej domoviny ako sú  Plavečský, Kamenický a už som na hrade Šarišskom, z ktorého vyhliadkovej terasy naťahujem  ruku ku Kapušianskemu hradu. Z neho sa mi otvára obraz Šarišskej vrchoviny a trochu južnejšie sa vypínajú Slanské vrchy. Za dobrej viditeľnosti sa ku mne približuje Vihorlat a takmer dovidím na slovensko-poľsko-ukrajinské pohraničie v podobe dominantného Kremenca s trojhranným krížom.  

Moja domovina mňa ešte  vrúcnejšie objíma pri spomienkach na ľudí, ktorí mňa sprevádzajú mojim životom –   na moju najbližšiu rodinu, na blízkych i vzdialených príbuzných,  na ľudí, s ktorými som vyrastal, chodil do školy, študoval, priatelil  sa, na svojich učiteľov a kolegov,  na svojich žiakov a študentov, s ktorými  som v celoživotnom kontakte a ktorí vo mne vyvolávajú neraz veľkú a spontánnu radosť, najmä keď sa dozviem o ich úspechoch, keď niektorí z nich sú už profesori, docenti, známi lekári, odborníci, kňazi, poslanci, verejní činitelia, umelci, úspešní športovci. Až mýtická silá hudobno-speváckeho slovného spojenia „Rodný môj kraj“ a nespočetné naše ľudové melódie, ktoré prehlbujú pocity krásy a ozdravujú ľudského ducha – to všetko a mnohé iné rodné korene vytvárajú vo vnútri človeka nenahraditeľný pocit  rodnej domoviny. V tomto presvedčení nás spontánne zjednocuje a upevňuje  samotné  slovo rod a  jeho odvodeniny – rodisko, rodina, rodiť, porodiť, pôrodnica, zrodiť, zrodený, zarodiť, zárodok,  rodný, rodokmeň, rodičia, prarodičia, roduverný, rodák,  a pod. V nich  sa nachádza nenahraditeľná sila posilňujúca každú ľudskú bytosť. Napokon v ruštine slovo Rodina je vo význame Vlasť a výraz Matuška–Rodina vyjadruje tie najhlbšie väzby k svojej krajine“. 

Minulosť  nespočetne krát ukázala, čo to znamená žiť bez rodnej zeme, bez rodného koreňa. V slovenčine nachádzame slová ako sú janičiari a poturčenci, nazývajúce tak ľudí,  ktorí zabudli na svoj skutočný pôvod, pričom  slúžili  a slúžia nášmu nepriateľovi. Ľudová múdrosť o nich hovorí:  Horší poturčenec ako Turek. Každý má nárok na šťastný život, súčasťou ktorého nesporne je materiálna zložka. No ona nemôže byť jediná!  „Šťastie je stav mysle“ – pripomenul nám jeden usmievajúci sa  mladý muž kráčajúci s ruksakom v Tatrách. Idealizovanie Západu svedčí o mnohých mylných predstavách, ktoré máme  o dnešnom svete. Dokazuje, že prirodzená hodnotová škála nášho života je veľmi narušená a že orientácia iba na zabezpečenie hmotnej istoty  nevedie k ozajstnému šťastiu. Svojho času americký prezident J. F. Kennedy v prejave k svojim spoluobčanom okrem iného povedal: „Nepýtajte sa, čo pre vás urobí Amerika, pýtajte sa, čo môžete urobiť vy pre svoju krajinu!“ A každý človek môže pre svoju domovinu urobiť mnoho – už len dobrým slovom. Jednostranná orientácia na materiálnu a hmotnú stránku nikdy neviedla k šťastiu. V rôznych obdobiach dospelosti si často spomíname na svoje detstvo a nachádzame v ňom krásne podoby života. Dieťa sa vie tešiť z každej maličkosti, všetci sme tým prešli a keď to dieťa  má pri sebe svojich najbližších, v podstate netúži po ničom. Ono biblické: Buďte ako deti –  vyjadruje hlbokú podstatu zmyslu ľudského života.  Pocit šťastia ako  sociálna kategória zahŕňa univerzálne ukazovatele a medzi nimi je ľudská blízkosť a družnosť v rôznych podobách svojim spôsobom hlavná a nenahraditeľná hodnota.  Neraz pri potulkách po našej prírode sa vo mne upevňuje myšlienka: Najlepšie sa cítim s dobrými ľuďmi v prírode. A každý národ má pridelené svoje pozemské priestory, lebo ako sa hovorí v múdrych knihách: Národy sú kvety Zeme. A iba ako súčasť týchto kvetov môžeme žiť plnohodnotný a šťastný život. 

prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD.

---