Kráľovskou otázkou začína polemika, či skôr pojednávanie autora. Kráľovské je však aj jeho meno, to treba uznať. Podpísaný Martin Kráľ sa pustil do otázky, ktorej odpoveď našiel po pár vetách a nepresvedčivých konštatovaniach. „Mimoriadne sporné“ sú takmer všetky tvrdenia, s ktorými na danú tému prichádza.
V prvom rade autor neprichádza s definovaním proletariátu. Iba holo uvádza, že „Už nejestvuje proletariát. Samozrejme, aj v súčasnej spoločnosti vykonáva značný objem obyvateľstva rutinnú a nízko hodnotenú prácu“. Ďalej tvrdí: „Proces deindustrializácie ich premiestnil do segmentu služieb, stáva sa z nich prekariát. Uvedenú skupinu obyvateľstva možno definovať prostredníctvom procesu prekarizácie, teda postupným nahradením stabilných pracovných kontraktov neplnohodnotnými pracovnými zmluvami: čiastkovým úväzkom, zamestnaním prostredníctvom pracovnej agentúry či vnútením statusu živnostníka. Do popísanej kategórie spadá čoraz väčšia časť populácie a nastúpený trend premeny pracovného trhu sa rozširuje na ďalšie oblasti ekonomického života. Problematickým však nie je len klesajúci status zamestnanca, ale aj premena mentality obyvateľstva.“
Deindustrializácia je vlastne výsledok existencie trhu, kde zohráva cena práce zásadnú otázku. Deindustrializácia sa v plnej miere mohla prejaviť až v dobe imperializmu (napríklad v ére Thatcherovej bolo jej „Železná lady“ výsledkom postoja voči protestom proletariátu voči zániku odvetví priemyslu s nízkou pridanou hodnotou a ich presunom do vzdialených častí sveta), v dobe globalizácie, kedy boli jednotlivé ochrany národných trhov nútene odstránené. Istý význam zohral aj výrazný vedecký pokrok v oblasti efektivity dopravy – logistike. Lacnejší dovoz ako domáca produkcia. Nemožno však absolútne hovoriť o niečom novom. Jedná sa o klasický pracovný trh, kde v krajinách s väčším vykorisťovaním je cena práce nižšia. Trh núti majiteľov výrobných prostriedkov stláčať ceny tovaru tak, aby boli na trhu predajné. Preto určité odvetvia výrobného sektoru sú dávno v našich končinách zlikvidované alebo takmer zlikvidované, naopak, v krajinách ako India, Čína, Pakistan, Brazília, Vietnam či Kambodža sú odvetvia textilu, kožiarenskej výroby a iných výrob s nízkou pridanou hodnotou v rozpuku vďaka potrebám pre krajiny „vyspelého“ západu.
U deindustrializácie však aj taký Keller a jemu podobní zjednodušujú a dnes musíme povedať, že aj pre obyvateľov východnej Európy tento jav prináša kapitalistické „pozitíva“. Spomeňme, že aj Slovensko sa stalo automobilovou veľmocou v porovnaní počtu vyrobených áut na obyvateľa. Elektrotechnický priemysel je rovnako silný. No a ešte jedna pikoška. Vďaka deindustrializácii v Česku a na Slovensku prosperuje množstvo IT firiem ako aj IT technikov. Vďaka vysokej cene práce rovnakých odborníkov v USA sa vo východnej Európe udomácnilo veľa spoločností v tejto oblasti. To spomínam v súvislosti s tým, aby sme chápali, že krajiny s najnižšou cenou práce sú oveľa viac vykorisťované ako naša, no aj tie vyspelé krajiny majú rovnaký problém s odlivom práce vďaka sile trhu, ako my.
Anglický výraz „precariousness“ v našom prostredí používaný iba v spojení “prekérna situácia” alebo “prekérna neistota”, začal používať v našom ľavicovom prostredí Jan Keller. Pojem prevzal z ekonomického slovníka na západe. V zásade sa objavovalo pri zavádzaní uvoľnenejšieho zákonníka práce, ktorý mal pomôcť v prekonaní krízy niekedy v rokoch 2009 a 2010, kedy naberala kríza na obrátkach a spôsobovala paniku. Nejde o nič iné, ako o liberalizáciu na trhu práce. Tak ako Keller, aj Kráľ pozabúda, že v dobe vzniku vedeckého marxizmu bol každý proletár zamestnaný na základe „prekariátnych“ spôsobov, ľudia pracovali a žili takpovediac v „prekérnej situácii“. Viac ako zákonník práce ich chránila vzájomná solidarita. Odstránenie takýchto možností nakladania s prenajímaním pracovnej sily spôsobili až jednotlivé sociálne boje, ktorých výdobytkami boli nútené ústupky na strane buržoázie. Konkrétne krátením pracovného času, vznikom zákonníkov práce a sociálnych zákonov, ktoré mali zabezpečiť istoty pracujúcim.
Hovoriť v tejto súvislosti voči marxizmu, ako o nejakej novej situácii, je dosť naivné.
Ako každá vedecká teória aj ML má svoje nezastupiteľné termíny a výrazy, ktoré presne pomenúvajú a vyjadrujú konkrétne spoločenské a prírodné zákonitosti, javy a procesy. Častokrát, pokiaľ niektorý z takýchto termínov nahradíme iným, „modernejším“ slovom, ktoré ale už nevystihuje tak presne konkrétny opisovaný prírodný alebo spoločenský jav, proces či určitú zákonitosť, dochádza ku skomoleniu a celkovej vulgarizácii vedeckej teórie. A toto je aj problém dnešných strán, združení a hnutí, hlásiacich sa k ideológii ML. Možno dokonca povedať, že v tejto oblasti dnes vládne totálny zmätok.
S dočasnou porážkou revolučných – rozumej proletárskych – síl sa vynorili i teórie o všeobecnej porážke ML, o jeho zlyhaní, neplatnosti či neaplikovateľnosti v súčasných „moderných podmienkach“, v tzv. „inej dobe“. Pozoruhodné – ale pritom príznačné – pre kritikov ML je, že keď hovoria o jeho zlyhaní či neaktuálnosti, nepodkladajú svoje tvrdenia nijakými konkrétnymi exaktnými faktmi, spravidla nekonfrontujú svoje „moderné“ náhľady s dielami klasikov ML a o prejavoch vulgárneho antikomunizmu ani nehovoriac. Dnes sme svedkami, okrem iného, aj teórií o údajnej neexistencii proletariátu v súčasnosti (viď pán Martin Kráľ), postupnom prerastaní kapitalizmu v socializmus, zmierňovaní či dokonca neexistencii triedneho boja, všeobecnosti demokracie a ľudských práv, všeľudských záujmoch, o nutnosti existencie tzv. kombinovaného typu vlastníctva ako protiváhe ku kapitalistickému súkromnému vlastníctvu výrobných prostriedkov, o tzv. všeobecnom sociálnom štáte ako alternatíve ku diktatúre proletariátu. To som spomenul iba niektoré z „novátorských“ pseudoľavicových myšlienok, ktoré predstavujú socializmus 21. storočia.
Mnohé z týchto myšlienok však nie sú ničím novým a už v minulosti sa v rôznych podobách a formách vyskytovali. Za jeden zo základov ML môžeme označiť teóriu o triednom boji. Dovolím si teraz zacitovať samotného K. Marxa: „pokiaľ ide o mňa, nepatrí mi ani zásluha, že som objavil existenciu tried v modernej spoločnosti, ani zásluha že som objavil ich vzájomný boj. Buržoázni dejepisci opísali už dávno predo mnou historický vývin tohto boja tried a buržoázni ekonómovia ekonomickú anatómiu tried. Môj prínos je tento: 1. Dokázal som, že existencia tried je spätá len s určitými historickými fázami rozvoja výroby; 2. Že triedny boj vedie nevyhnutne k diktatúre proletariátu; 3. že táto diktatúra je iba prechodom k zrušeniu všetkých tried a k beztriednej spoločnosti.“ Koniec cit. (Marx, Engels – Vybrané listy, Bratislava 1959, str. 67-34). Doplní ho človek rovnako povolaný, ktorý podal snáď najpresnejšiu definíciu tried. V. I. Lenin: „Triedy sú veľké skupiny ľudí, ktoré sa od seba líšia svojím miestom v historicky pevne stanovenom systéme spoločenskej výroby, svojím vzťahom (väčšinou zakotveným a právne upraveným v zákonoch) k výrobným prostriedkom, svojou úlohou v spoločenskej organizácii práce, a teda formou získavania a rozsahom tej časti spoločenského bohatstva, ktorou disponujú. Triedy sú také skupiny ľudí, z ktorých jedna si môže privlastňovať prácu druhej vďaka rozdielnemu postaveniu v určitej sústave spoločenského hospodárstva.“ Koniec cit. (V. I. Lenin: Velká iniciativa, zväzok 39, Svoboda, Praha, 1988, s. 37).
Pýtam sa, zmenilo sa niečo, čo túto definíciu tried vyvracia? Sú v „novej, modernej dobe“ iné podmienky, ktoré by tieto konkrétne výstupy Marxa a Lenina negovali?
Žiadne takéto exaktné dôkazy nie sú! Naopak (!), od čias, kedy žili Marx či Lenin, nič sa na tomto pomere nezmenilo. A pokiaľ existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, budú existovať i spoločenské triedy. Kto toto spochybňuje, spochybňuje samotnú podstatu ML!
Proletariát nemožno vnímať ako karikatúru zaolejovaného robotníka od sústruhu z 30. rokov minulého storočia, ale podľa jeho zaradenia v sústave výroby a výmeny. Proletariát je proletariátom tým, že nevlastní výrobné prostriedky, a nato, aby prežil, je nútený predávať svoju pracovnú silu, z toho plynie i názov námezdní otroci, keďže je nútený brať – a to hlavne v čase krízy – akúkoľvek prácu, za ktorú však dostáva zaplatenú iba časť a zvyšok si privlastňuje kapitalista, vlastniaci výrobné prostriedky. Triedu kapitalistov nazývame buržoáziou. Proletárom je dnes človek predávajúci svoju pracovnú silu za mzdu a kľudne pritom môže pracovať v bielom plášti, sedieť pri počítačom riadenom obrábacom centre či skladať miniatúrne časti výpočtovej techniky, alebo pracovať hoci ako vodič autobusu, ktorý iba predáva svoju prácu, pričom zaplatenú dostane iba časť z hodnoty celkovej práce a nadhodnota – teda nezaplatená časť práce robotníka – pripadá kapitalistovi, teda firme, pre ktorú pracuje, a tým preňho vytvára zisk. Popri tom si však treba uvedomiť, že stále existujú milióny proletárov – robotníkov v rozvojových krajinách, ktorých podmienky a celkové životné postavenie sú ešte horšie než tie, ktoré poznali proletári u nás v tých už spomínaných 30. rokoch minulého storočia! Hovoriť preto o neexistencii robotníckej triedy, o neexistencii nejakého klasického „Marxovho proletariátu“ je nezmysel.
Základnou vlastnosťou kapitalizmu je práve kumulácia kapitálu, ľudovo povedané, peniaze plodia peniaze. A práve v tom spočíva antagonizmus, čiže nezmieriteľný spoločenský rozpor, rozpor v záujmoch jednotlivých kapitalistických tried, proletariátu a buržoázie. Záujmom proletára je dostať za svoju prácu čo najvyššiu mzdu, kým záujem kapitalistu je, prirodzene, čo najväčší zisk a teda za prácu proletárovi zaplatiť pokiaľ možno čo najmenej, pretože rozdiel potom pripadá kapitalistovi a ten tvorí jeho zisk a už spomenutú kumuláciu kapitálu. Je teda celkom zrejmé, že pokiaľ existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, nevyhnutne musia existovať i spoločenské triedy, ktoré majú nezmieriteľné záujmy. Boj týchto tried za presadzovanie svojich záujmov je bojom tried, čiže triednym bojom. A je teda nezmyslom tárať o akýchsi všeľudských záujmoch, o neexistencii triedneho boja, o postupnom zmierňovaní triedneho boja. K. Marx o tom hovorí, citujem: „Zatiaľ je antagonizmus medzi proletariátom a buržoáziou bojom triedy proti triede, bojom, ktorého najvyšším výrazom je totálna revolúcia. Možno sa napokon čudovať, ak spoločnosť, ktorá je založená na protiklade tried, vyústi do brutálneho protirečenia, do stretnutia muža proti mužovi ako posledného riešenia? Nehovorte, že spoločenský pohyb vylučuje politický pohyb. Nikdy nejestvuje politický pohyb, ktorý by zároveň nebol spoločenským. Jedine v takomto usporiadaní, kde už nebudú triedy a triedny antagonizmus, prestanú byť spoločenské evolúcie politickými revolúciami. Dovtedy bude v predvečer každého všeobecného pretvorenia spoločnosti vždy posledným slovom spoločenskej vedy: Boj alebo smrť, krvavá vojna alebo ničota. Takto neúprosne stojí otázka.“ Koniec cit. K. Marx – Bieda filozofie.
Veľmi klamlivou buržoáznou teóriou je teória o všeobecnosti demokracie a nadtriednosti štátu. Základnou chybou komunistických, ľavicových strán hlásiacich sa k „modernizácii“ ML či k tzv. eurokomunizmu alebo socializmu 21. storočia je, že prijímajú túto teóriu a nevyjadrujú rozdiel medzi štátom proletárskym a štátom buržoáznym, hovoria len o štáte vo všeobecnosti, ako by bol niečím nadtriednym, nevnímajú demokraciu marxisticky a leninsky, teda triedne, ako súčasť boja tried, ktorých záujmy sú nezmieriteľné. Citujem: „Štát podľa Engelsa je produktom spoločnosti na určitom vývojovom stupni, je priznaním, že táto spoločnosť je zapletená sama so sebou do nerozriešiteľného protirečenia, že sa rozštiepila na nezmieriteľné protiklady, ktoré nie je schopná prekonať. Podľa Marxa by štát nemohol ani vzniknúť ani sa udržať, keby sa triedy mohli zmieriť.“ Koniec cit. V. I. Lenin, Štát a revolúcia.
Vieme, že demokraciu poznali už v starovekom Ríme, ale bola to demokracia len pre vládnuce vrstvy, otrokov a ostatné nižšie triedy z nej úplne vylučovala. Rovnako je to i s demokraciou buržoáznou i s demokraciou proletárskou. Aj demokracia má triedny charakter, v triedne rozdelenej spoločnosti má určitá vládnuca trieda dominantné hospodárske i politické postavenie a hovoríme o diktatúre tej či onej triedy, rozdiel medzi diktatúrou proletariátu a diktatúrou buržoázie je v tom, že kým diktatúra buržoázie je diktatúrou menšiny proti väčšine, diktatúra proletariátu je diktatúrou väčšiny proti menšine.
A práve tu by som sa pristavil pri ďalšej táranine „moderných“ pseudomarxistov o boji za sociálny štát či za sociálne spravodlivý štát. Sociálne spravodlivý štát je len nové vydanie ľudového štátu práce a slobodného ľudového štátu. To boli výrazy, s ktorými bojovali už Marx s Engelsom, neskôr Lenin. Ten o tom hovorí – Citujem: „Ľudový štát práce je len nové vydanie starého slobodného ľudového štátu, ktorým sa oháňali nemeckí sociálni demokrati v sedemdesiatych rokoch a ktorý Engels pranieroval ako nezmysel. Výraz ľudový štát práce je fráza hodná maloburžoázneho demokrata – fráza, ktorá nahradzuje triedne pojmy mimotriednymi. Vandervelde kladie vedľa seba vydobytie štátnej moci proletariátom (jednou triedou) i ľudový štát, pričom nepozoruje, že mu z toho vzniká zlátanina! U Kautského s jeho čistou demokraciou vzniká taká istá zlátanina, také isté protirečivé, malomeštiacke ignorovanie úloh triednej revolúcie, triednej, proletárskej diktatúry, triedneho proletárskeho štátu.“ Koniec cit. (Lenin, Proletárska revolúcia a renegát Kautsky).
A u sociálneho či sociálne spravodlivého štátu, ktorým sa tak radi oháňajú moderní pseudomarxisti, vzniká taká istá zlátanina, také isté protirečivé malomeštiacke ignorovanie úloh triednej revolúcie, triednej proletárskej diktatúry, triedneho proletárskeho štátu.
Ako vidieť, argumenty, s ktorými sa stretávame my dnes a ktoré nám podsúvajú „vylepšovatelia“ marxizmu – pričom základné tézy klasikov ML označujú za prekonané, nie sú nové, sú len zabalené do nového papiera, len je im daný zdanlivo nový náter. S tými istými frázami museli bojovať už samotný Marx, Engels či neskôr Lenin a Stalin, ako som vám práve dokázal.
Od samotného vzniku marxizmu sú snahy vykliešťovať z neho to nebezpečné pre buržoáziu, jeho bojové, revolučné jadro a spraviť z neho len akýsi neškodný humanizmus.
Hlavný kapitalistický rozpor je v rozpore spoločenskej výroby a súkromného privlastňovania, nie v našich predstavách o spravodlivosti a nespravodlivosti. K sociálnym revolúciám prichádza vždy vtedy, keď sa na určitom vývojovom stupni dostávajú výrobné sily a výrobné vzťahy do rozporu, do otvoreného konfliktu, ak prestávajú byť v rovnováhe, ináč povedané, výrobné sily začnú prerastať výrobné vzťahy. Dochádza k úpadku a stagnácii celej spoločnosti, nakoľko už nie je schopná sa ďalej rozvíjať podľa starých poriadkov, v dôsledku čoho prichádza skôr či neskôr k politickej revolúcii. V tom aj spočíva hlavné východisko proletárskej revolúcie bez ohľadu nato, či niekto ML vyhlasuje za prekonaný a neaktuálny. V tom – a iba v tom – a nie v predstavách tzv. filantropov, vyžívajúcich sa vo vymýšľaní rôznych teórii o sociálne spravodlivom štáte, štáte pre všetkých.
Opäť Engels – citujem: „Keby sme nemali inú istotu o nastávajúcom prevrate dnešného spôsobu rozdeľovania plodov práce ako vedomie, že tento spôsob rozdeľovania je nespravodlivý a že spravodlivosť musí raz zvíťaziť, bolo by s nami zle a mohli by sme dlho čakať. Podstata veci je v tom, že tak výrobné sily, utvorené moderným kapitalistickým spôsobom rozdeľovania statkov, sa dostali do krikľavého rozporu so samým týmto spôsobom výroby, a to v takej miere, že nevyhnutne musí nastať prevrat v spôsobe výroby a rozdeľovania, ktorý odstráni všetky triedne rozdiely, ak nemá celá spoločnosť zahynúť. V tejto hmatateľnej, hmotnej skutočnosti a nie v predstave nejakého knihomoľa o práve a nepráve je istota, že novodobý socializmus zvíťazí.“ Koniec cit. (Engels- Antiduhring.)
A práve toto je azda najlepší argument nielen pre tých, čo tvrdia, že marxizmus je prekonaný a neaktuálny, ale i pre tých, ktorí ho tak všemožne opravujú a vykliešťujú z neho jeho revolučné jadro, učenie o násilnej revolúcii a diktatúre proletariátu, pre tých ktorí tárajú o sociálnom štáte.
Dôvetok
Marxizmus je nutné rozvíjať. Je nutné neustále posúvať naše poznania vpred, ako aj v prípade stále prežívajúceho kapitalizmu je treba neustále odhaľovať jeho posuny – vykorisťovanie v novom šate. Avšak ak niekto ide kritizovať či nebodaj spochybňovať marxizmus, napriek jeho elementárnej neznalosti – nie je ničím iným než „gágajom, tárajom a prďúchom“. Netreba si zamieňať mladícke sociálne nadšenie za druh vierozvestva, mesiášstvo alebo istý druh malomeštiackeho pozérstva.
Pre ľudí, čo sa ešte nestretli s pozérstvom či s človekom trpiacim mesiášstvom, malé vysvetlenie: podľa slovníka je pozér človek vyžívajúci sa v strojenosti. Dáva najavo svoju dôležitosť. Človek trpiaci mesiášskym komplexom je často celoživotný stav. Takto trpiaci človek sa nedokáže zbaviť pocitu, že jeho život je predurčený na pomáhanie, stvorenie niečoho mimoriadneho, závratného, osudového. Napriek tomu, že sa nejedná o všeobecne uznanú psychickú poruchu, jedná sa o duševný prejav, častý u iných onemocnení. Koľko takých nájdeme, ak budeme akceptovať akýkoľvek publicistický „prínos“ kohokoľvek, kto sa označí za ľavičiara?
Pred veľa rokmi som vychádzal zo stanice Syntagma v Aténach s davom protestujúcich ľudí. Šli sme pred parlament protestovať a ukázať silu jednoty. Vo vzduchu bolo cítiť jemné štípanie slzného plynu, ktorý v podobe pasty naniesla polícia na miesta pochodu. Chceli vniesť nervozitu a strach medzi ľudí. Ľudia niesli červené zástavy i keď boli z rôznych ľavicových strán, tá sila momentálneho zážitku ostáva vo mne dodnes. Dodnes ostávam v pocite, že som členom takéhoto davu. Nie jeho spasiteľom. Žiaľ, v našom hnutí spoznávam až veľa „spasiteľov“, no stanica je prázdna…
