Existuje ešte proletariát?

Východiskovú schému komunistickej premeny spoločnosti možno zhrnúť do vety: proletariát s novo nadobudnutým triednym uvedomením a oslobodený ideológiou komunizmu zmocňuje sa výrobných prostriedkov, stáva sa suverénnym určovateľom produkcie a vlastného osudu. Popísaná predstava naráža na Slovensku a tiež v ostatných krajinách postindustriálnych spoločností na podstatné problémy, pretože všetky predpoklady sú mimoriadne sporné.

1. Už nejestvuje proletariát. Samozrejme, aj v súčasnej spoločnosti vykonáva značný objem obyvateľstva rutinnú a nízko hodnotenú prácu. Proces deindustrializácie ich premiestnil do segmentu služieb, stáva sa z nich prekariát. Uvedenú skupinu obyvateľstva možno definovať prostredníctvom procesu prekarizácie, teda postupným nahradením stabilných pracovných kontraktov neplnohodnotnými pracovnými zmluvami: čiastkovým úväzkom, zamestnaním prostredníctvom pracovnej agentúry či vnútením statusu živnostníka. Do popísanej kategórie spadá čoraz väčšia časť populácie a nastúpený trend premeny pracovného trhu sa rozširuje na ďalšie oblasti ekonomického života. Problematickým však nie je len klesaujúci status zamestnanca, ale aj premena mentality obyvateľstva.

2. V 70. rokoch minulého storočia zaznamenali americké korporácie prvý krát po druhej svetovej vojne trvalé deficity zahraničného obchodu (Duménil & Lévy, 2011) a boli nútené zmeniť výrobnú stratégiu. Vedené úsilím udržať vysokú mieru ziskovosti, okrem presunu výrobných kapacít do krajín s nižšími nákladmi na mzdy a laxnejšími environmentálymi zákonmi vytvorili až do dnešných dní sa tiahnucu líniu bezpočtu rôznorodých inovatívnych systémov riadenia a reštrukturalizácie podnikov (Keller, 2010). Výsledkom je individualizácia pracovných kontraktov a teda strata pozície odborov. Uvedené by nebolo realizovateľné bez prevládnutia stredostavovského individualizmu v triedach ašpirujúcich na vzostupnú sociálnu mobilitu. Prekariát nestmeľuje vedomie spoločných záujmov, rezignuje na akékoľvek formy kolektívneho vyjednávania a postráda uvedomenie vlastnej identity, teda nie je triedou pre seba. Spoločenským hrozbám čelí zásadne pridrživavajúc sa ideológie individualizmu, jedinou stratégiou je čo najviac sa prispôsobiť menlivému trhu práce a kapitálu. Táto taktika samozrejme úplne paralizuje kolektívny postup, pretože revolučná akcia autonómnych a vyhranených individualistov je krajne nepravdepodobná. A premena organizácie podnikov na sieťovú štruktúru presúva znižovanie nákladov z oblasti medzipodnikového konkurenčného boja na perifériu malých dodávateľov. To ešte viac umocňuje nedôveru v spoločné koordinovanie aktivít.

3. Od akýchkoľvek ideológii nás úspešne vyslobodila postmoderna. Odkaz na „vedeckosť“ marxizmu dnes už len tak hocikoho neohúri. Nikto neverí v budúce požehnania pokroku, v automatizáciu oslobodzujúcej od nutnosti rutinnej práce. Prevláda poznanie: veda a technika je ohrozujúca sila, slúžiaca záujmom kapitálu, ničiaca pracovné miesta a životné prostredie. Väčšina preto volí defenzívnu stratégiu maximalizovania vlastného blaha. Ostáva len veriť v dostatočne pomalý rozvoj techniky, aby sme neboli nahradení strojmi a ešte zdĺhavejší rozmach vedy, aby bolo možné na planéte prežiť. Budovanie svetlých zajtrajškov ustupuje márnemu úsiliu nenechať dnes zhasnúť fakle.

Akékoľvek spásne učenie, aj keď pravidvé, bude v postmoderne ironizované a následne dekonštruované, stane sa predmetom citácií a parafráz, aby nakoniec skončilo úspešne včlenené do kritického diskurzu. Viera vo vzletné myšlienky je podkopávaná od základu a tak je to údajne správne. Medzičasom však celkom prízemné myslenie, zamerané na vlastný prospech a rozšírenie moci, ovláda celú politickú aj ekonomickú sféru. Aj keď sa istotne nejedná o vyvrcholenie žiadneho z veľkých projetkov moderny, nemali by sme si zúfať. Údajne sa jedná o chamtivosť a mocibažnosť neobyčajne postmoderne autentickú.

4. Už niet výrobných prostriedkov na ovládnutie. Keby sa aj prekariát, na základe pôsobenia nanajvýš tajuplných síl, zjednotil a vydal by sa ovládnuť fabriky, našiel by len rumoviská a prázdne výrobné haly. Jedinou možno pracovnou náplňou by bola sociálna výpomoc tam prebývajúcim alkoholikom, demolácia opustených budov alebo tvorba umeleckých fotografií pre fanúškov postapokalyptických vedeckých románov. Budovy sú vyplienené a opustené, stroje prenesené alebo predané do zberných surovín. Taktiež niet výrobných prostriedkov, len centrálne sklady plné zahraničných výrobkov. Produkcia spotrebného tovaru sa dávno nachádza v krajinách s najnižšími mzdovými požiadavkami a slovenské poľnohospodárstvo postráda konkurencieschopnosť, vďaka neúnavnému dotovaniu uvedeného segmentu v krajinách Západnej Európy. Žiadny model budúcej vzdelanostnej spoločnosti, inovatívnej ekonomiky, technologického rozvoja či zvyšovania schopnosti konkurovať nás neoddelí od vnúteného importu. Avšak rozširovanie dovozu podkopáva vytváranie lokálnych pracovných miest. A prípadné opätovné zavedenie industrializácie je spochybnené nedôverou vo vedu a techniku.

5. Určovať osud spoločnosti, neveriacej v zmysel akéhokoľvek kolektívneho snaženia, by bolo úlohou nanajvýš obtiažnou aj pre diktátora, nieto pre heterogénnu masu prekariátu. Pri dnešnej rôznorodosti životných štýlov či myšlienkových systémov a obrovskom množstve nepodstatných osobných volieb je takmer nemožné nájsť spoločného menovateľa všetkých zúčastnených skupín obyvateľstva. Rozpad spoločnosti na vzájomne nekomunikujúce prvky, postmoderné sústredenie na prítomnosť a odmietanie podmienenosti minulosťou nám účinne zabraňuje vidieť akékoľvek náznaky budúcnosti. Temné predikcie vývoja trhu práce a životného prostredia, tiež bohatý výber zábavy a spotrebných predmetov, nás ubepzečujú o jednoduchosti takého riešenia.

Ostáva teda aspoň malá nádej pre komunistické hnutie? Isotne áno. Kapitál je znovu vykorisťujúci, práca znovu zotročujúca, sociálne podmienky zas neznesiteľné. Na začiatku pred nami stojí úloha presvedčiť obyvateľstvo o systémovom charaktere súčasnej krízy. Pravdepodobne budeme musieť neplodne vyčkávať na radikálne zhoršenie spoločenských podmienok, aby zo skúseností najposlednejšej núdze zakročila nečinná väčšina proti nespravodlivosti. Možno až budúca všeobecná chudoba prebudí v ľuďoch zabudnuté triedne vedomie. Azda presýtenosť pasívnou a iróniou hýriacou postmodernou, spolu s úplnou stratou nádeje v budúci dostatok, zabezpečený vedou a technikou, podnieti snahu spolupodieľať sa na tvorbe nového smerovania civlizácie. Dovtedy nám neostáva len neprestajne a neúnavne opakovať otázku: „Kto tvorí hodnoty a kto poberá nadprodukt?“; čo v zrozumiteľnejšej podobe možno formulovať ako „Kto robí a kto si necháva peniaze?“. A ešte hlasnejšie a nebojácnejšie je nevyhnutné túto otázku zodpovedať.

Zdroje:

Duménil, Gérard – Lévy, Dominique. (2011). Marxistická ekonomie kapitalizmu. Grimmus: Příbram.

Keller, Jan. (2010). Tři sociální světy, Sociální struktura postindustriální společnosti. SLON: Praha.