Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

„Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo!“

Toto stále aktuálne príslovie o výchove detí a toho, čo z detí má vyrásť sa dá aplikovať na dnešné pomery veľmi presne. Treba si len položiť otázku, kto a akým spôsobom sa snaží okrem rodičov ohýbať našu mládež?

Aké vplyvy na ňu pôsobia v súčasnej nekontrolovateľnej dobe konzumu a globalizácie? Kde sú hranice únosnosti a kde končí úloha rodiča v tomto reťazci? Niežeby my dospelí, sme neboli manipulovateľní, že by sa nás nikto nepokúšal „ohýbať“. Pokúša, dnes a denne prostredníctvom médii, okruhu spoločnosti, strachu a neistoty.

Mládež ako taká, je však najcitlivejším a najzraniteľnejším ohnivkom v reťazi. Pretože ona bude jedného dňa tá, ktorá bude formovať dobu, v ktorej bude žiť. Iste z vlastnej skúsenosti vie každý z nás povedať, akým spôsobom rástol, čo ho formovalo, čo mu bolo vzorom, v čom videl symbol slobody a revolty, čo ho naopak odpudzovalo a v čom chcel vyniknúť. Tie absolútne základy si dospievajúci človek osvojuje u svojich rodičov a prostredia. Pozorne sleduje konanie, správanie, reč tela, zvyky, názory a presvedčenia. Po istom čase je schopný samostatného uvažovania a prichádza do kontaktu s médiami. Tie môžu ukazovať úplne iné spektrum hodnôt a názorov, než aké poznal od rodičov alebo svojho okolia. Koniec koncov, tento efekt tvárnosti vedomia pokračuje naprieč celým vekovým spektrom až do smrti.

Začína to už pomerne skoro časopismi a webzinmi pre tínedžerov, kde sú už v hrubých obrysoch načrtnuté kontúry úspechu či neúspechu so silným dôrazom na individualitu a v neposlednej rade so silným akcentom na sexualitu. Čo nosiť a čo nenosiť, čo je in, čo je zaručeným receptom, že niekoho zbalíte, aký mať telefón aby ste nebol/la v triede za posledného lúzra , kedy prísť o panictvo a kedy je to už neskoro. Pokračujúc reláciami o šesťnásťročných matkách s pointou, že otehotnieť v šestnástich je predsa dnes už niečo úplne normálne, gradujúc vekom do „intelektuálnych posilňovní“ typu Farma a pod.

Na mieste je otázka kto a prečo riadi tieto procesy? Na otázku kto, sa núka jednoduchá odpoveď. Akákoľvek obchodná korporácia, akýkoľvek mediálny prvok, akýkoľvek politický subjekt. Deti a tínedžeri predstavujú jednu z najsilnejších skrytých ekonomických síl. Od hračiek, cez sladkosti, telefóny, tablety, šaty atď. Dieťaťu alebo mladistvému rodič málokedy niečo odoprie, pokiaľ sa nejedná o ekonomicky slabú rodinu. Korporácie si to uvedomujú a zo svojimi podprahovo zmyslovými reklamami miera presne na stred. Rovnako tak média si veľmi dobre uvedomujú , že najlepšie sa tvaruje plastelína v podobe  mládeže, než o čosi tvrdší kameň dospelosti ale i tu sa nájdu početné skupiny ľudí so pretrvávajúcou elasticitou vnímania.

V pomerne skorom veku sú médiami vštepované vzorce vnímania a hodnotenia reality. Najideálnejšou variantou je akceptácia mainstreamového vnímania bez najmenších odchýlok. Akákoľvek iná varianta sa považuje za nebezpečnú a podkopávajúcu základy pracne vymodelovaného jednotlivca alebo skupiny. Názorným príkladom sú zúfalé snahy hlavného prúdu šíriť osvetu brožúrkami a prednáškami, na témy, ktorím médiám milá mládež môžete veriť a ktorým nie, čo môžete a čo nemôžete čítať. Čo je pravda a čo je dezinformácia. Samozrejme vás logicky napadne, že médium, ktoré je presvedčené o pravdivosti a overitelnosti svojich tvrdení sa k takýmto avantúram znižovať nemusí.

Tu ruka v ruke stojí v mediálnom priestore fenomén sociálnych médii. Tie vytvárajú veľmi skreslené prostredie so silnou názorovou segregáciou. Zo psychologického hľadiska suplujú úlohu ako korporácii tak i mediálnych prvkov. Podnecujú ku komparácii ekonomického statusu, životných úspechov a silou sociálneho kruhu. To nepriamo vytvára tlak, na tých menej úspešných či bohatých aby sa v tejto sfére dorovnali aj za cenu nemalých sociálnych či ekonomických obetí. Sú výborným prostriedkom na vytváranie myšlienkových a politických prúdov a nemenej účinným prostriedkom na zosmiešnenie akejkoľvek oponentúry. Sú veľmi flexibilné a interaktívne, čo opäť navodzuje psychologický efekt permanentnej kontroly zo strachu niečoho zameškaného. Závislosť na sociálnych médiach sa dnes vníma ako psychologická porucha. A ktorá veková skupina je v nej zastúpená najpočetnejšie? Môžete trikrát hádať.

Akýkoľvek politický subjekt, ktorý si chce byť istý zvolením, si je vedomý generácie prvovoličov. Tá pri vhodne zvolenej motivácii ako tomu bolo napr. pomerne nedávno pri otázkach dekriminalizácie marihuany alebo otázke registrovaných partnerstiev, predstavuje značnú volebnú silu. K žiadúcemu výsledku je nevyhnutná spolupráca konvenčného mediálneho tlaku a tlaku sociálnych médii.

Tieto všetky veci ale majú svoj zárodok krátko po roku 1989. Po novembrovej revolúcii nastala doba amerikanizácie spoločnosti a až servilne nekritická fascinácia západom. S implementáciou neviditeľnej ruky trhu, kapitalizmu divokého západu a dôrazu na individualitu sme sa ako spoločnosť dostali na hranicu abnormálnej devalvácie tradičných hodnôt. Sme svedkami odmietania čohokoľvek národného a tradicionalistického. Postupná implementácia sviatkov mimo náš kultúrny a národný priestor je toho dôkazom ,popierame biologické zákonitosti a v psychologickej nadväznosti ich klasifikujeme ako stereotypné a zastarané a vytvárame tak priestor pre rodovú variabilitu, ktorá v biologicky empirických súvislostiach nemá opodstatnenie.

Zo spoločnosti sa vytrácajú prvky slušného správania a úcta ku starším. Snažíme sa vytvoriť akýsi homogénny európsky celok, bez národného povedomia a bez morálnych imperatívov. Zmeny takéhoto rozsahu sa môžu uskutočniť iba zdola. A ide sa na to práve rafinovanou formou, cez mládež, ktorá je najviac náchylná na ovplyvňovanie ak ho zamaskujeme za symbol revolty a novátorstva. Za čosi, čo sa javí ako dobré a čo môžeme schovať pod symboliku ľudských práv. Nie je náhodou, že v našom kontexte sa protestov ujíma mladá generácia alebo že sa čoraz viac vyjadruje k politickým otázkam, otázkam hodnôt a morálky či slušnosti.

Kompetentní, stojaci za týmito zmenami, ktoré majú devastačný charakter si to veľmi dobre uvedomujú. Zapojenie mládeže v sebe totiž nesie punc nevinnosti, rebélie a mladého ducha revolúcie. To samo o sebe nemusí byť na škodu, pokiaľ takáto zmena vyplýva zo spontánneho vzopnutia. Treba ale pozorne rozlišovať a deliť zrno od pliev, k čomu má viesť zmena a kto po nej najviac volá. Môže sa totiž jednoducho stať, že sa mládež stane len kolieskom v systéme, ktoré uviedol do pohybu ktosi celkom iný. Následné rozčarovanie môže viesť k dezilúzii a spoločenskej apatii k veciam verejným a následnej frustrácii v dospelosti.

Úloha rodiča či blízkeho okolia v korigovaní mládeže od tohto tlaku, nie je jednoduchá. Samotná dospelá populácia čelí tomuto tlaku. Mala by ho, čo nie je pravidlom, zvládať lepšie, pretože sa predpokladá silnejšia schopnosť kritického myslenia aj vzhľadom na odžité skúsenosti a roky. Samozrejme, realita býva mnohokrát iná. Dlhodobo neriešené principiálne ekonomické a sociálne problémy iba vytvárajú podhubie pre populistické manipulácie naprieč celou spoločnosťou.

Zmienené kritické myslenie je jediným možným východiskom zo súčasnej situácie. Rodina, ktorá má svoje hodnoty a pravidla pevne ukotvené, spoločnosť, ktorá má zdravé kritické myslenie, ktorá je hrdá na svoju históriu, kultúru a ktorá vie aké je jej miesto na mape, média, ktoré sa snažia informovať objektívne a nie vyvárať svoj obraz reality, politici, ktorí sa snažia robiť maximum pre občanov svojej krajiny. Znie to ako idealisticky utopistická úvaha ale niet inej cesty než to, ako ju pretaviť do reality.

Začať od seba a byť príkladom je absolútne minimum, ktoré možno urobiť. Hlásiť sa k svojej národnosti a byť hrdý na svoju kultúru, folklór, tradície a zvyky. Neprijímať pasívne všetko ligotavé a pozlátkové, navonok moderné ale zároveň dekadentné. Neakceptovať čosi neprirodzené len pre to, že sa to istej časti obyvateľstva zdá v poriadku a že ak s tým nebudeme súhlasiť, tak sa ocitneme na periférii spoločnosti. Nemasírovať deťom mozgy tradíciami a zvykmi, ktoré sú ukážkovou gýčovosti a konzumu a nenahradzovať nimi hodnotovo hlbšie a bohatšie pôvodné sviatky či tradície, vedieť povedať svoj názor a podporiť ho argumentami, nebáť sa pochybovať o informáciach, ctiť si zásady slušného správania so zmyslom pre spolupatričnosť, ctiť si zákony a dodržiavať ich, nebáť sa využiť legitímnych nástrojov na ovplyvnenie veci verejných. Ľudovo povedané, nebáť sa použiť zdravý sedliacky rozum.

Ak dokážeme byť takýmito ľuďmi, ak dokážeme vytvoriť takúto spoločnosť, tak dáme mládeži ten najlepší možný príklad hodný nasledovania, overený životnými skúsenosťami. Ak toto dokážeme, nebudeme viac musieť riešiť dilemu zaostalého školstva, či kultúry zaostalej a frustrovanej spoločnosti. Nebudeme sa musieť s obavou pýtať, kam kráča naša mládež a čo chce dosiahnuť. Je to však beh na dlhé trate a žiada si veľa obetí. Sme otrokmi vlastného systému, ktorý sa obracia voči nám. Ten systém si už žije vlastným  životom a vlastnými pravidlami. A je len na nás, či ho dokážeme zmeniť alebo si povieme, že je už neskoro.

Richard Kanis

Obrázok: Mladosť, Ľubomír Kellenberger

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




10 thoughts on “Quo Vadis naša mládež?

  • 1. novembra 2018 at 11:25
    Permalink

    A keby sa upravilo volebné právo na možnosť voliť a uchádzať sa, od 25 rokov života ?

    Reply
    • 1. novembra 2018 at 11:28
      Permalink

      …to ako protiváha voči niektorým pravicovým extrémistom, ktorí chcú znižovať vek volebného práva na 16 rokov !!!

      Reply
  • 1. novembra 2018 at 12:53
    Permalink

    Naša mládež = naše deti, vnuci, pravnuci nežijú vo svete inom IBA a LEN v tom ktorý im my vytvárame a ktorý vnímajú na základe toho ako sa správame a konáme MY ich rodičia, starí rodičia a rodina. Tak ako koná ich okolie – TAK vnímajú svet okolo seba.
    Vyhovárať sa dookola na západ, ameriku, 89 a mamon kapitálu a peňazí je iba výsledok NEDOSTATKU hodnôt v nás !
    Aké hodnoty, ideály, princípy a priority im my ponúkame každý deň ako príklad tak aj žijú.
    Nevnímať problémy slovenska a ich neriešenie. Nevidieť problémy v zdravotníctve, školstve, štátnej a verejnej správe, správe vecí verejných a dať sa kúpiť za vlak zadarmo to je realita ktorú vidia aj mladí okolo seba. Obed zadarmo nevyrieši problém obrovských dlhov ktoré im zanechávame a to nielen v štátnom a rodinnom rozpočte.
    Kontaminovaná voda a pôda. Nezdravý vzduch, drancované lesy a celá príroda, ktorú chceme nahradiť horami odpadkov, Morálne bahno, strácajúcu sa etiku a NIKDE okolo seba nevidia
    ROVNOSŤ
    BRATSTVO
    SLOBODU.
    Je teda mládež tá čo sa má zastaviť a zamyslieť nad tým čo vládne Slovensku a za koho podpory ?
    Jedinou nádejou zmeny ostáva naša mládež. Podporujme ju vo všetkom dobrom a meňme seba ak chceme meniť iných…

    Reply
  • 1. novembra 2018 at 13:45
    Permalink

    Deti a mládež sú v tejto dobe zraniteľnejšie ako v minulosti. Je to spôsobené novými technológiami, ale aj novodobou propagandou.
    Preto mnoho mladých ľudí nechce mať s politikou a dianím okolo nej nič spoločné.
    Na vysokých školách, ale už aj na stredných a gymnáziách, často absolvujú výplach mozgu, kde sa im snažia nahovoriť akí sú úžasní a výnimoční a potom sa dajú ľahko manipulovať. Príde však obdobie, keď skončia školy a sú vrhnutí do stoky života tejto doby a rozprávka končí…
    Ostáva už len boj o prežitie…

    Reply
    • 1. novembra 2018 at 15:28
      Permalink

      Áno, Devana, pošpinili komunistické ideály a špinia ich ďalej. Ale:
      Tam, kde nie je rovnosť, nie je ani bratstvo, tam, kde nie je bratstvo, nie je ani láska, tam, kde nie je láska, nie je ani sloboda!
      Žijeme v klietkach, chudobní v železných a bohatí v zlatých. Otroctvo! Žiadna sloboda!

      Reply
      • 1. novembra 2018 at 18:49
        Permalink

        Pošpinili nielen komunistické ideály, ale úplne zničili morálne hodnoty, prekrútili a zdehonestovali ich.
        Stačí si spomenúť na nedávnu hystériu s názvom „Slušnosť“. Malo to niečo spoločné so skutočnou slušnosťou? Primárnou slušnosťou?
        Dnes som na chvíľu pozerala tv. Dokument o Fidelovi Castrovi, ale chvíľku som pozerala aj vyjadrenia českých politikov na bezpečnostnej konferencii…Bolo zvláštne počuť ich vyjadrenia… Žijeme v jednej z najsofistikovanejších totalít a diktatúre Moci peňazí, aká kedy bola…
        A bolo zvláštne vidieť ten rozdiel medzi tým ako sa vyjadroval Fidel a ako dnešní politici…
        Veľmi sa bojím, že vďaka tomu, v čom žijeme naše deti nebudú mať budúcnosť, pretože sme len nárazníkovou zónou Západu a NATO…

        Reply
        • 1. novembra 2018 at 20:56
          Permalink

          Asi tak:
          Na juhu zeme žije vták. Jeho meno je mung-ťiou. Každoročne si hniezdo z peria posplieta a pevne pripúta ho k steblám trstiny. Keď potom príde silný tajfún a steblá k zemi pozohýna, vajíčka z hniezda vypadnú a mláďatá mu uhynú. Na vine nie je hniezdo, ale to, že si ho vtáčik k steblu pripútal.
          Na západe zeme rastie strom. Jeho meno je še-kan. Kmeň jeho nenarastie do výšky ani len štyroch stôp. No strom ten rastie na hrebeňoch hôr. Preto, keď hľadíte naň z hĺbky stovky stôp, zdá sa vám, že on celé nebo zakrýva. Na vine nie je strom, ale to, že sa naň pozeráte z určitého miesta.
          Koreň rastliny lan-chuaj je chýrny ako vonný liek. No len čo dužina mu hnojom nasiakne, nevezme ho viac do rúk urodzený, a ani bedár vám zaň vďačný nebude. Na vine nie je koreň, ale to, že jeho dužina nasiakla hnojnicou.
          Ušľachtilý človek starostlivo uváži, kde sa usadí. On zháňa sa za vzdelaním, no vyhýba sa bludným náukám.A hľadí priblížiť sa k jadru správnosti./ Sun-C´/

          Reply
  • 4. novembra 2018 at 8:40
    Permalink

    Príhoda zo života o výchove – začína to od malých detí: na margo tej vety, citujem:
    „Po novembrovej revolúcii nastala doba amerikanizácie spoločnosti a až servilne nekritická fascinácia západom. S implementáciou neviditeľnej ruky trhu, kapitalizmu divokého západu a dôrazu na individualitu sme sa ako spoločnosť dostali na hranicu abnormálnej devalvácie tradičných hodnôt. “

    Svedčí o tom i táto vtipná príhoda „tradovaná“ mailami:
    „Do autobusu nastúpila mladá mamička s dieťaťom . Prisadla si na sedadlá, ktorým sa ľudovo vraví štvorka. Nakoľko tam bolo jedno miesto voľné, mamička si svoje dieťa držala na kolenách. Oproti nej sedel pán v stredných rokoch v obleku a vedľa neho mladý vysokoškolák.
    Ako sa autobus pohol ,dieťa čo sedelo maminke na nohách sa neustále krútilo a vrtelo. Tým spôsobovalo, že oproti sediacemu pánovi okopávalo neustále nohavice .Zakaždým keď si oprášil nohavice rukou , sa stretli pohľady s mladou paňou,od ktorej očakával aspoň nejaké slovné ospravedlnenie. Ale nič ani slovko. Lenže, keď sa to zopakovalo tretí krát a mlada mamička absolútne nereagovala, oslovil ju pán v obleku vetou: „Prosím Vás môžete aspoň trochu usmerniť to svoje dieťa, včera som si doniesol oblek z čistiarne a dnes dostávam kopanec jeden za druhým.“… Odpoveď ktorú dostal, zarazila nie len jeho, ale aj všetkých cestujúcich na tejto autobusovej linke. „A čo si vy myslíte, že ja kvôli vám už od teraz budem svoje dieťa obmedzovať?“
    Po tejto vete sa pán v obleku postavil a pokračoval v ceste postojačky. Autobus zastavil na najbližšej zastávke a mladý vysokoškolák sa pripravoval na vystúpenie, ale prv než vystúpil, vybral z úst dobre rozžuvanú žuvačku a prilepil ju mladej pani do vlasov. Vzápätí nastala reakcia mamičky neobmedzovaného dieťaťa: “ Čo si to dovoľujete?“ …a mladý študent s úplným kľudom odpovedal: “ Mňa v mladosti tiež neobmedzovali…“

    Dovtedy naše deti rozoznali, čo je to slušne sa správať a mali v sebe z rodičovskej výchovy aj tú disciplínu v správaní sa – každý rodič vedel, kedy zasiahnuť a možno i potrestať ak treba – dnes je to „zásah do individuality…“ a napríklad taký nórsky „Barnevernet“ to trestá odňatím dieťaťa rodičom…úplne zdeformovaný prístup.

    Reply
    • 4. novembra 2018 at 13:05
      Permalink

      Peter, problém vidím už u autora tohto článku. Ak niekto nazve kontrarevolúciu revolúciou, všetky reči okolo sú len prázdnym balastom.
      Revolúcia je pohyb vpred, k novému spoločenskému systému. Po novembri 1989 sme naopak nabrali smer dozadu, k starému systému – kapitalizmu – teda ide jednoznačne o kontrarevolúciu.
      Pohyb dozadu je reakčný pohyb, vždy rozkladá spoločenský systém, teda aj morálku, vzdelávací systém, výchovu detí. Pohyb dozadu je v celej prírode o rozklade, na tom je založené aj využívanie atómovej energie. Aspoň v ľavicovom prostredí by sme sa mali pokúsiť používať pojmy v ich objektívnom význame.

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *