Zdieľaj článok:
…lebo nech si psy brešú do zachrípnutia, my vieme, že 22. jún je nielen prvý deň leta…
Obsah
Verše o chánovi Batyjovi
Ale sa riadne
sekol starigáň!
Prvý raz v živote
to takto dokrvaviť
Veľký chán
Víťazoslávny
chán
Až taký múdry chán -
a takú
hlúposť spraviť!
Valí sa
valí horda
ako spitá
A z úst jej krv
a besná pena kypí
V plameňoch mestá
Celé noci svitá
V kožených tulcoch
nestačia už
šípy
Do snehu seje
hnáty žltou labou
Lemešom ohňa
rozoráva lán
A z briez a hrabov
visia
telá rabov
A nechytáva
hrdza
jatagán
Smrdelo hnojom
Blýskalo sa
knutou
Po celej zemi
dym
a popol čpel
Do zaprášených
vozov
Do chomútov
priahali stáda
skrvavených tiel
Aj na dobytku
menej rajtuje sa
Hľadeli nemo na to nebesá
A potom všetkých hnali
ku kolesám
Revali: „Smrť!“ -
ak narástol si
vyše
kolesa
Vojna je taká
Už má také sito
A veľký chán sa
nikdy nemýli
Len deti mali
šťastie
Prežili to
Slovanské deti
všetko prežili
Vznešené stáli
ako na oltári
a nechápali
čo to mohlo prísť
No nenávisť
čo svietila im z tvárí
to nebola už
detská
nenávisť
Utíchal vietor
Dotiekla krv z rán
Nad mŕtvych prišli
hladní vlci zavyť
A predsa si sa sekol
múdry
chán!
Prvý raz v živote
to takto
dokrvaviť!
Zdvihnú sa pluky
Padnú zámky z okov
Otrasie
búrka
diaľku modrastú
Kolesá si mal
možno
privysoko
No deti
tie ich rýchlo prerastú
.
V štyridsiatom treťom
Zobrali
na front
chlapčeka
vojenskí doktori...
Ach mamka moja!
Mamička!
Nehlaď ma!
Som v uniforme
Nehlaď ma
verejne
mamička!
Nehlaď ma
V uniforme som
A v tvojich
čižmičkách
A neplač!
Ja už dvanásť mám
Utri si
slzu z líc
Dvojí sa
dvojí
dvojí sa
jeden pár koľajníc
V ruksačiku mám
dokument
s vojenskou
pečiatkou
V ruksačiku mám
dokument
že synom
pluku
som
Slávny je ten pluk
gardový
Kalený v plameni
Ja idem na front
dúfajúc
že brovning
dajú mi
Že nezľaknem sa
presily
a vyslúžim si
rad
Stareny
keď ma zočili
začali
bedákať
„Synáčik -
malý vojačik...
Toto sú
ale dni...!“
Ach mamka moja
mamička
všetko im
vysvetli!
Spýtaj sa
prečo nado mnou
je im tak
do plaču?
Hladia ma
rukou kostnatou
Vlasy mi
dokváču
A čo tak celé bez seba
drkocú zubami
Ach Rusko moje
netreba!
Nehlaď ma!
Neplač mi!
Nehlaď ma Rusko!
Netreba...
Prosím ťa
ešte raz
Veď syn pluku nič pre teba
nespravil
doteraz
A tebe jasné
nie je tiež
čo sa tam
môže stať
Dvojí sa
dvojí
dvojí sa
pod nami dlhá trať
Bubnujú presné podvaly
A dookola step
Vlak
dlhý je a pomalý
ako ten
rad na chlieb
.
Vtedy
Vtedy
sme žili v Omsku
Už sa miernil mráz
Bolo to v štyridsiatom druhom
Sto ráz
viacej vzrušovali nás
otruby
ako jar po mraze tuhom
Vo frontoch na komisár
ideš spadnúť z nôh
a posúch s lojom ti je
strašne milý
A po parkoch
a kvetinových záhonoch
zemiačkov sme si nasadili
A preto
nikdy nedokážem skryť
v sebe
čo zostalo
z toho Omska mi
To
že som ťažko vedel pochopiť
okná čo nie sú
zatlčené doskami
Čo je to -
spať
a nestŕhať sa v spánku
A zo slovníka
škrtnúť slovo hlad
A keď máš trochu
prihorenú hrianku
tak ofrflať ju aspoň tisíckrát
Bezstarostne si všímať nežných nôžok
predavačiek
A robiť frajera
čo ohmatáva
každý chlieb
a rožok
a spytuje sa:
„Nie je odvčera?“
Navymýšľať si
stovky volovín
a tmavším žemliam
neprísť na mená
- A že to
iste
patrí do novín
tá krkovička
nedopečená
Prevrátiť
celý
obchod
naruby
ak sa ti ujde pár nevľúdnych slov
Vtedy
sme žili v Omsku
Otruby
nám boli
sladkou pochúťkou
.
***
Nad hlavami
súhvezdia
nám blúdia
Ruky sa chúlia
samé
ku ohňu
Aké je strašné
ak si zvyknú
ľudia
otvoriť oči a -
nepodiviť sa
dňu
Len byť
A nedať rozprávkam sa zlákať
A do kláštora
básne
nevstúpiť
Pečienku
spraviť
z Vtáka Ohniváka
V polievke
Zlatú rybku
uvariť
Vydal Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, preklad Mariána Kováčika
