Robotník Branislav Jurný: „Berte svoj osud do vlastných rúk.“

Už v manifeste DAV DVA sme hovorili, že sa budeme zaoberať problémami bežných pracujúcich ľudí. Braňo Jurný patrí k tým ľuďom, ktorí presne spadajú do jednej z kategórií tých, pre ktorých iniciatíva DAV DVA vznikla. Pracujúci, vzdelaný a triedne uvedomelý človek. Rozhovor spracoval Mgr. Lukáš Perný.

Braňo, predstav sa nám. Ako si sa dostal k ľavicovej alebo skôr teda socialistickej politike? Čím sa živíš a ako vnímaš ľavicový pohľad na svet?

Volám sa Branislav Jurný, som z Bratislavy, mám 26 rokov. Ľavicová politika sa skôr dostala ku mne než ja ku nej. Pracujem ako bežný robotník vo výrobe a aj keď nechcem, vidím dennodenne ako tento systém pracuje a ako doslova ničí ľudí. Ľavicový pohľad na svet by som skôr nazval pohľadom na svet tých ľudí, ktorí buď pred problémami nemajú kam utiecť, alebo ich už utekať celý život nebaví. Je to pohľad ľudí, ktorí berú svoje životy do vlastných rúk, lebo vedia, že zhora nikdy žiadna spása nepríde.

Braňo, si presne ten typ človeka, za ktorým stojíme. Za bežným, normálnym pracujúcim človekom. Nie za kaviarenskými intelektuálmi. O to je pre nás rozhovor s tebou cennejší, pretože práve takíto ľudia sú DAV DVA! V parlamentných voľbách si kandidoval za Vzdor-stranu práce. Prečo si sa začal venovať aktívne politike? Ako vnímaš súčasný politický systém?

Ako väčšina ľudí, veľmi dobre som videl veľmi biedne vyhliadky bežného človeka na aspoň ako-tak dôstojný život na Slovensku… Priznám sa, že dlhé roky som žil v ilúzii, že keď sa ten obdivuhodný Západ, kde si ľudia žijú temer ako v socializme, ale so všetkým prepychom kapitalizmu, nepodarilo vybudovať tu na Slovensku a už sa ani nikdy nepodarí, treba sa nejako dostať tam. Priznám sa, tiež som patril medzi veľa tých ľudí, ktorí východisko z biedy a núdze videli v emigrácii smerom von. No až tam vonku som skutočne videl tu neuveriteľnú biedu, úbohosť, špinu a pokrytectvo celého kapitalizmu a to som mal možnosť precestovať značnú časť sveta a to nie ako turista, ktorý vidí len scenériu… Tisíckrát opakovaná lož sa vraj stáva pravdou, no tisíckrát opakovanej pravde už zase pre zmenu nikto neverí. Ľudia ako keby už zabudli, že úplný zánik celého sveta, ktorého sa ľudia ešte za čias studenej vojny tak báli, nám hrozí stále, možnože ešte viacej než kedykoľvek predtým. Vedel som, že ako jednotlivec nezmôžem temer nič, no hnev vo mne rokmi narástol do takej miery, že som už nemohol byť len pasívnym divákom. A v tom čase sa mi vstup a aktívna činnosť v „extrémistickej“ strane, v tomto prípade socialistickej, zdala ako to najrozumnejšie, čo sa dá za súčasnej situácie urobiť. Vzdor bola moja prvá politická skúsenosť a zastávam názor, že jedna strana je pre jeden život tak akurát. Ak aj moje predstavy úplne nevyšli, kabát už prezliekať nebudem a stále verím rovnakým ideálom, ktoré ma do tejto strany priviedli.

14513717_1816938891873974_895131455_o
Vďaka práci na lodi precestoval svet. Foto: archív Branislava Jurného.

Cieľom DAV DVA je, myslím (dúfam, že mi kolegovia dajú za pravdu), nestratiť významné a silné osobnosti ľavicovej scény, ktoré odmietli stranícke tričká. Aj ty patríš medzi nich. Ako vnímaš našu iniciatívu nestraníkov, ktorí chcú prekonať najmä osobné a iné rozpory v ľavom spektre s tým, že sa budeme snažiť integrovať všetkých, ktorí sa reálne snažia niečo pre ľudí aj spraviť (v stranách či mimo strán)?

Som veľmi rád, ak vidím, že sa niečo deje, že sa politicky, vyhranene protisystémovo organizujú aj mladí ľudia a nie len hlúčiky dôchodcov na námestiach. A to vravím so všetkou úctou ku starším ľuďom, od ktorých som sa učil a stále učím, no každé hnutie potrebuje aj mladú krv. Je úplne prirodzené, že rôzne ľavicové a protiprúdové hnutia sa snažia využiť legitimitu, ktorú im poskytuje tento režim a využiť systém politických strán na propagovanie svojich cieľov… No v praxi sú tu vyhodené ťažké desaťtisíce eur za nie desatiny, ale skôr stotiny percent hlasov vo voľbách. Tento politický systém, ktorý tu dnes funguje, bol skrátka na mieru ušitý veľkým a bohatým stranám, no už od úplného začiatky prakticky znemožňuje skutočnú iniciatívu zdola. Dostávame sa teda medzi dva mlynské kamene – na jednej strane sa nenechať vtiahnuť do boja, v ktorom dopredu vždy prehráme, no na strane druhej sa ani nezmeniť len na nejaký kultúrne-intelektuálny krúžok, pôsobiaci v hlbokej ilegalite. Týmto sme si prešli v 90. rokoch a myslím, že to tiež nie je tá pravá cesta. No ako vravia Záhoráci – buď teraz múdry, keď je celá dedina sprostá. :) Budúcnosť skutočnej ľavice, a to nielen na Slovensku, by bola ale debata sama o sebe.

Z diskusií vo facebookovej skupine Ľavé spektrum bolo vidieť, že sa skutočne vyznáš v histórii Sovietskeho zväzu. Čo ťa doviedlo k podrobnému čítaniu dejín marxistických a marx-leninistických hnutí? S tým súvisí aj ďalšia otázka – myslíš si, že ľudstvo zažije opäť rok 1917?

Čo sa týka môjho záujmu o históriu a zvlášť tú novodobejšiu, tak to je moje dlhoročné hobby a asi jedno z mála, ktoré mi vydržalo až dodnes, možnože aj preto, že je tak nenáročné na financie… Toľko zaujímavých informácií sa dá nájsť v knižkách, ktoré sa bežne vyhadzujú na smetiská, že by človek až neveril. Osobne si myslím, že najväčšia bieda celého hnutia pracujúcich spočíva asi v tom, že stále čakáme na akéhosi Lenina a výstrel z Aurory, ale ako roky plynú a ani len náznaky nevidieť, že by sa čosi také chystalo, mnohé hnutia pripomínajú skôr sekty čakajúce na spasiteľa, ktorý ale stále nechodí a nechodí…

S tým by si dalo súhlasiť. DAV DVA chce ono sektárstvo práve prekonať a uvedomujeme si hlboký úpadok ľavicového hnutia na Slovensku, teda presnejšie oslabeného kolektívneho vedomia. Chceme podporovať konkrétne kroky na mediálnej platforme. Keď sa vedia spojiť ziskuchtiví pravičiari a vytvoriť si mienkotvorné médiá, prečo by sme to nemohli urobiť aj my? To bol jeden z impulzov, prečo potrebujeme časopis a potom inšpirácia pôvodnými DAVistami, ktorí tak isto bojovali proti kapitalizmu. Ako nadstranícke médium máme oveľa väčšie možnosti osloviť aj nezaradených ľudí, ktorým sa bridí slovo politická strana či politika všeobecne.

Ako pracujúci vníma človek socialistickú politiku úplne inak, než napríklad študent. Vidím to sám na sebe. Aj času je veru málo a aj únava príde. Myslíš, že je možné venovať sa aj revolučnej politike a aj byť v civilnom povolaní?

Ak chce revolučné hnutie bojovať s týmto systémom, musí v prvom rade pochopiť, kde ten boj prebieha. Znie to temer až absurdne, ale ak sa povedzme armáda vydá na otvorené more, zatiaľ čo nepriateľ pochoduje presne z opačného smeru a po súši, tak človek nemusí byť práve absolventom vojenskej fakulty, aby pochopil, že ten boj pre jednu z tých strán dobre nedopadne… Mnoho dnešných moderných revolucionárov stále žije v predstavách z čias minulého storočia, že revolúcia sa robí hlavne za pomoci húfov bodákov a obsadzujú sa pošty, telegrafné stanice, železničné uzly, mosty a sklady s obilím. Mnohí preto vyhoria, lebo veľa času venujú presúvaniu sa po bojiskách, kde žiaden nepriateľ na nich nečaká. Dnešná vojna je hlavne informačná, ak túto prehráte, prehráte aj tú v uliciach. Ak by som trošku parafrázoval Ernesta Guevaru – ľudí môžete zabiť, koľko chcete, kým nezabijete ich myšlienku, nič ste nedosiahli. DAV DVA ako propagačnú skupinu vidím ako cenný prínos v práve zúrivo prebiehajúcej informačnej vojne. Ak z nás kapitalisti chceli v minulosti vyžmýkať viacej peňazí, museli nás nutne aj viacej vzdelať – pre dnešného robotníka vo výrobe je firemný handheld (ručný počítač) doslova hračka, ktorú sa aj bez návodu naučí používať za jednu smenu… Proletár z čias Lenina často ani len rozhlas nikdy naživo nepočul a elektrické svetlo nevidel. Myslím si, že práve moderné technológie sú možnosť ako možno prekonať vzdialenosti, ktoré nás od seba delia a čas, ktorý nemáme, aby sme sa mohli viacej stretávať ako revolucionári starej školy.

Foto: archív Branislava Jurného

Na druhej strane moderné technológie priniesli aj oveľa silnejšie posilnenie kultúrnej hegemónie, o čom sa takému Gramscimu (ktorý o nej písal) ani nesnívalo. Veď stačí mať zopár miliónov a je vás nielen plný internet, ale váš ksicht je posiaty po celej krajine. Dá sa bojovať s informačnou vojnou, keď fungujeme iba z príspevkov fanúšikov? Iba také vydanie jedného čísla časopisu vyjde tak na 1000€ a to sa bavíme o minimálnom náklade. My to síce nevzdávame, bojujeme, ľudia sa pridávajú, ale nepriateľ je obrovský. Na druhej strane on slúži lži a my pravde.  Myslíš, že sa dožijeme zmeny, dožijú sa jej aspoň naše deti, alebo je ľudstvo definitívne odsúdené na zánik? Ako vnímaš ty alternatívne médiá?

Treba si uvedomiť, že toto nie je prvýkrát, čo je naša krajina pod okupáciou. Zažili sme už najrôznejšie formy ujarmenia našej krajiny a tak môžem bez prehnania povedať, že máme prirodzene vybudované obranné mechanizmy, ako takýmto stavom čeliť, a nemusíme preto slepo kopírovať skúsenosti z iných častí sveta, prevažne zo zaostalejších, agrárnych, málo rozvinutých krajín tretieho sveta, kde sa reálne dá pobehovať aj roky po džungli v čiernej kukle a mať paralelné samosprávy, no v podmienkach industriálnej centrálnej Európy musíme voliť iné formy boja, tradičné na naše pomery. A my ich aj volíme, preto netreba upadať do zbytočného pesimizmu.

Kedysi ľudia div nie priam až nábožne verili všetkému, čo sa písalo v novinách, veď tam by si predsa nemohli dovoliť klamať. Dnes sa už, naopak, mnohí z oficiálnych novín smejú a mnohé prorežimné plátky, pokiaľ nemajú prevažne bulvárny obsah prípadne prílohu ako správne vyplniť daňové priznanie, tak ich musia zadarmo rozdávať už aj deťom v škôlke k olovrantu, aby ten vytlačený náklad nešiel priamo do zberu papiera. Ich internetové stránky už pre zmenu často ani diskusie radšej nepovoľujú a ak áno, tak plateným členom, zato rôzne články na alternatívnych médiách zdieľajú div nie dôchodcovia, ktorí dostali notebook pod stromček a narábať s ním ich naučila vnučka. Nato, s akými prostriedkami reálne fungujú alternatívne médiá, tak dosahujú priam až neuveriteľné úspechy na poli informačnej vojny. Tak ako moderné technológie v určitom stupni vývoja ľudskej spoločnosti umožnili nástup kapitalizmu, tak ho raz aj pochovajú. Veď už len všetky tie priam až absurdné návrhy zákonov o obmedzovaní internetu a trestaní konšpiračných teórií hovoria úplne za všetko.

Ako vnímaš svoje doterajšie skúsenosti v politike? Čo považuješ za najcennejšiu skúsenosť a čo za najhoršiu? Kam by si presmeroval ľudí, ktorí sa chcú angažovať?

Moja skúsenosť v politike bola a stále je veľmi kladná. Jedna vec je poznať teóriu, druhá vec vidieť, ako veci fungujú naozaj. Zažil som rôzne situácie… Humorné aj nie veľmi veselé, no prevažne bežné zážitky, aké človek dobre pozná, keď už sa dlhodobo niečomu venuje, až sa to stáva temer až rutinou. Najhoršia skúsenosť je asi padnúť z oblakov na zem a uvedomiť si, že aj keď sa politike a veciam s ňou spojeným venujem už nejaký ten čas, stále ma ešte tento systém dokáže vodiť za nos ako malé dieťa a nachytať úplne nepripraveného. Ako vravel Hemingway – pochopiť tie najjednoduchšie veci trvá najdlhšie. Myslím si, že ľudia, ktorí sa chcú angažovať, patria medzi ľudí z rodu veľmi húževnatých a vytrvalých a aj bez mojich rád nakoniec dosiahnu, čo si zaumienili, aj keby sa mali stokrát zmýliť a stokrát začínať odznovu. V tom je naša sila.

Na záver: keby si mal 2-3 vety, aby si odovzdal svoj odkaz ľudstvu, čo by to bolo?

Berte svoj osud do vlastných rúk.

Ďakujeme za rozhovor a veríme, že nám pošleš aj nejaký ten autorský článok, lebo my VŠETCI SME DAV!

Horné foto: archív Branislava Jurného

 

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom