Jaroslav Klus SÓLISTA Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s. r. o., 2020, 1. vyd., 400 s., ISBN 978-80-8202-133-5 (viaz.)
Jaroslav Klus je viacdomým autorom, na konte má zbierku poézie, divadelné hry a dva romány: Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017). Za ostatný román získal prestížne ocenenia, na román veľmi priaznivo reagovala odborná literárna kritika, ale ohlas našiel aj v širšej čitateľskej verejnosti. Uznanie bolo zaslúžené, román priniesol v rámci dejovej zápletky originálnu tému, je ňou konkrétna duševná choroba a všeobecne rozšírené postoje k nej. Autor v próze siahol za originálnou formou výpovede, a to v podobe rozhovo- rov protagonistu s vlastnou chorobou ako s pozoruhodnou partnerkou, s ktorou sa možno celkom zaujímavo porozprávať.
V novej próze autor nadväzuje na predchádzajúci úspešný román a sčasti sa vracia k jeho viacerým motivickým vrstvám. Próza hovorí o učiteľovi a ambicióznom literátovi Samuelovi Trewinskom, ktorého životnou túžbou je venovať sa iba písaniu. Sledujeme ho od detstva, autor opisuje jeho citlivú dušu reagujúcu na krásu prírody, dychtiacu po poznaní a získaní múdrosti, sledujeme jeho očarenie knihami, vrátane filozofických, od ktorých chlapec, neskôr mladý muž očakáva odpovede na životne dôležité otázky, rady, ako čo najmúdrejšie, najlepšie prežiť čas, ktorý má ako konečná ľudská bytosť k dispozícii.
Román by sa dal vnímať ako „Entwicklungsroman“, ktorý dáva nahliadnuť do osobnostného rastu a vyzrievaniu protagonistu, približuje podnety, ktoré ho v tom-ktorom prostredí formovali a viedli k utváraniu i postupnému realizovaniu životného sna o spisovateľstve ako najvlastnejšom údele. V ambicióznom projekte zameranom na čo najvernejšie zobrazenie procesu, v priebehu ktorého sa hrdina stáva sebou, pritom ustavične usiluje o sebazdokonaľovanie, zohrávali najväčšiu úlohu vzťahy – jednak obdivný rešpekt k literárnym tvorcom, ktorí svojím dielom vplývali na Samuelov vývoj, jednak vzťahy v rodine i mimo nej, najmä vzťahy k ženám v ich najrozmanitejšej podobe a intenzite. Tieto sa však nikdy celkom nenaplnili, už aj preto, lebo Samuel si veľmi dobre uvedomoval, že rodinný život by ho oberal o čas a energiu a on oboje mienil venovať len svojmu písaniu, napĺňaniu svojho sna… V tejto súvislosti sú zaujímavé pomyselné rozhovory hrdinu vedené v rozhodujúcich okamihoch stroma mužmi, ktorých vnímal ako poradcov a v istom zmysle aj ako ukazovateľov, usmerňovateľov svojej životnej cesty. Ako sa dozvedáme, boli to jeho otec, spisovatelia Dominik Tatarka a Rudolf Sloboda. Základom týchto vzťahov bola duchovná blízkosť, ktorú si Samuel vysoko cenil a ktorú neraz nachádzal viac v literárnych dielach ako v reálnom živote.
Klusov román možno vnímať aj ako text o procese písania, o jeho inšpiračných zdrojoch, o autorskej slobode a ne/závislosti od spoločnosti, v ktorej spisovateľ žije, ale aj o fantázii a empatii, o vzťahu literatúry a reality (s ohľadom na ich obojstranný vplyv), o literárnom presahu jestvujúceho, o literárnej projekcii ako o významnom spôsobe sebaprekračovania. Takisto ho však môžeme čítať ako text o literatúre ako tvrdej práci, v ktorej treba zdolávať mnohé prekážky a ktorej treba prinášať obete – v Samueolovom chápaní je literatúra (tvorba) istým druhom rehole vyžadujúcej prísne pravidlá a nemenej prísnu sebadisciplínu. Takéto vnímanie tvorby však neznamená, žeby protagonista rezignoval na iné ako duchovné radosti a pôžitky, o čom svedčí napríklad množstvo jeho partnerských vzťahov (presnejšie: viac alebo menej vydarených pokusov o ne…). Nie je to iba próza hovoriaca o literatúre vo všeobecnejšej rovine, ale o konkrétnom mužovi, ktorý si predsavzal splniť svoj sen – napísať kvalitný román, za týmto účelom napríklad píše divadelné hry, dúfajúc, že sa tak zdokonalí v písaní dialógov, tomuto snu protagonista podriaďuje svoje každodenné prežívanie.
Napokon román možno vnímať ako ďalšie rozvíjanie témy duševnej poruchy, ako aj spoločenského vyrovnávania sa s týmto fenoménom. Je to nepochybne náročná problematika okrem iného aj preto, že sa v nej nastoľuje otázka hraníc „normálneho“ a ich prekročenia, vychýlenia sa z „normy“, resp. z konvenčného pohľadu na ňu. Klus rozohráva s čitateľom istú hru, v ktorej akoby dochádzalo k prestupovaniu identít (sčasti aj príbehov) fiktívnych a reálnych subjektov. Protagonista knihy Sóĺista totiž napísal predtým úspešný román Pseudologia phantastica, v ktorom opísal duševnú chorobu tak verne, že všetci uverili jeho vážnej duševnej chorobe. V Sólistovi sa vysvetľujú motívy, pre ktoré hrdina predstieral ťažkú diagnózu – išlo mu najmä o získanie voľného času na tvorbu a s takouto diagnózou ho na škole, kde pôsobil ako učiteľ, už nemohli nechať… Okolie však naňho ako na psychicky chorého človeka začalo hľadieť podozrievavo, bola to daň za lekárske potvrdenie o cho- robe, a tým aj za získanú slobodu tvoriť aspoň nejaký čas ako spisovateľ na voľnej nohe. Dlhodobo práceneschopný Samuel je konfrontovaný s problémami spoločenskej (ne)akceptácie, s nie žičlivým obrazom, aký si o jeho osobe utvorilo okolie, napriek tomu sa s vervou vrhá do písania nového románu. Jeho koncepcia je založená na prepájaní viacerých nových motívov s motívmi z úspešnej knihy Pseudologia phantastica. Ide tak v istom zmysle o román o/v románe, v ktorom si autor s protagonistom vymieňa chvíľami roly a strety reality s literárnou fikciou (odkazujúcou na prvý román) sa stávajú súčasťou epických línií práve sa rodiaceho nového rukopisu. Z tohto pohľadu by sme mohli hovoriť v súvislosti so Sólistom aj o intertextualite, či prinajmenšom o pevnej previazanosti dvoch textov toho istého autora (a vo voľnejšom chápaní aj o odkazoch na spomínaných dvoch spisovateľových „radcov“ – Tatarku a Slobodu).
Sólista môže zaujať neošúchanou koncepciou, najmä za predpokladu, že čítajúci pozná autorov predchádzajúci román, bez ohľadu na túto skutočnosť môže však zaujať tým, že aj v novej próze autor pokračuje v odtabuizovaní témy duševnej choroby, naznačuje ťažkosti spojené s prekonávaním stereotypov v nahliadaní na ňu a na človeka, ktorému sa taká choroba pripisuje a ktorého viac či menej stigmatizuje. Netreba azda zdôrazňovať, že najmä v čase korony, ktorý prežívame a v ktorom, ako sa ukazuje, stúpa tendencia k rôznym psychickým poruchám, ide o aktuálnu problematiku. Literatúra by ju nemala obchádzať, verím, že je v jej možnostiach rozvíjať citlivosť našej spoločnosti voči danej téme a verím, že nový román Jaroslava Klusa Sólista môže k takému scitliveniu prispieť.
Etela Farkašová, autorka je významná slovenská filozofka, vyšlo v Literárnom týždenníku
