Roman Michelko: Končí sa Ficova éra? (časť tretia)

Rok 2010 bol pre Roberta Fica a jeho stranu Smer zásadným a prelomovým.  Koalícia strán SDKÚ, SaS, Mostu-Híd a KDH sa rozpadla na spore o eurovale. Fatálne zlyhanie koalície vedenej Ivetou Radičovou rezultovalo do historicky najlepšieho výsledku  pre Smer, ktorý vo voľbách  roku 2012 získal 44, 41 % a sám  tak disponoval osemdesiatimi tromi  mandátmi v parlamente.

Smer tak sám  bezprecedentne mal parlamentnú väčšinu, čo je v štátoch s pomerným voleným systémom krajne raritné. Tomuto výsledku sa v dejinách moderného  Slovenska priblížil len Vladimír Mečiar v roku 1992, keď pri zisku 37,6 % hlasov disponoval sedemdesiatimi štyrmi mandátmi. Robert Fico bol na vrchole svojej politickej kariéry a mal obrovskú a dosiaľ nepoznanú možnosť zásadne zmeniť Slovensko.

Bohužiaľ, túto možnosť naplnila strana Smer len čiastočne. V tomto období sa jasne ukázalo, že Smer je krotká ľavica, nijakým zásadným spôsobom  nešla do podstaty systému. Obligátne sa menil zákonník práce, ten Jozefa Mihála zo SaS nahradil zákonník Jána Richtera, ktorý bol však z pohľadu zamestnancov menej ochranársky ako zákonník z dielne Viery Tomanovej. 

Už nominácie jednotlivých ministrov do druhej Ficovej vlády  vyvolávali prekvapenie. Sporná bola predovšetkým nominácia Tomáša Malatinského ako predstaviteľa Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ), ktorý celé desaťročia stal pri tripartitných vyjednávaniach na opačnej strane než odbory.

Naopak, z odborárskych bossov nebol do exekutívy povolaný nikto. Je zaujímavé, že v rokoch 2012 – 2016 sa znova neuplatnili niektoré sociálne zákony prijaté v rokoch 2006 – 2010, ktoré vláda Ivety Radičovej zrušila. Išlo predovšetkým o daňové zvýhodnenie predaja z dvora, všeobecne posilňovanie postavenia domácich výrobcov na úkor nadnárodných reťazcov či producentov.

Vláda Roberta Fica dokonca zaviedla opatrenie, za ktoré jej pravica doslova tlieskala. Išlo o zavedenie takzvaného dôchodkového automatu, čo znamená, že  do zákona sa zaviedol model, ktorý automatický  určoval odchod do dôchodku podľa priemerného veku dožitia populácie. Ak by sa tento princíp nezmenil, v praxi to znamenalo, že pri stále sa zvyšujúcom veku dožitia by v polovici 21. storočia chodili ľudia do dôchodku  aj po sedemdesiatke.  

Je zaujímavé, že takto nastavený systém bol takmer celoplošne, nezohľadňoval dožitie v zdraví a mnohé ďalšie parametre. Keď sa tento automat spustil, viedlo to k pomerne razantnému nárastu veku odchodu do dôchodku, čo sa stalo významnou politickou témou.

To nakoniec v čase vlády Petra Pellegriniho rezultovalo do prijatia ústavného zákona o dôchodkovom strope na úrovni šesťdesiatich štyroch rokov. Paradoxne tak Smer v nasledujúcom volebnom období poprel sám seba, respektíve inicioval prijatie legislatívy, ktorá by ústavne garantovala popretie princípu, ktorý sám zaviedol.

Ďalším kontroverzne prijímaným opatrením  bolo prijatie  hmotnej dávky v sociálnej núdzi, ktorá bola stanovená vo výške len tesne presahujúcej šesťdesiat eur, a navyše bola podmienená odpracovaním tridsiatich dvoch  hodín verejných prác. De facto to znamenalo, že sociálne odkázaní jedinci museli  svoju dávku odpracovať za hodinovú mzdu, ktorá bola  hlboko pod úrovňou najnižšej mzdy. Takto tvrdo nastavený systém sociálne pomoci vyvolal diskusie aj vnútri Smeru, nakoniec však vyhral tvrdší model.

V tom čase sa v Smere začali prejavovať aj rôzne negatívne javy, ktoré spôsobuje dlhší pobyt pri moci. Rôzne prejavy papalášizmu, arogancie. Postupne medzi  funkcionármi Smeru a ich voličmi začal vznikať odstup, ktorý sa zväčšoval, vytvárala sa akási neviditeľná bariéra.  Znakom   postupného, pomalého, ale  jasného poklesu vplyvu  a popularity Roberta Fica boli prezidentské voľby v roku 2014. Napriek tomu, že bol jednoznačne kompetentnejší kandidát než jeho vyzývateľ Andrej Kiska, voľby nakoniec prehral.

Dôvodov bolo iste viac, okrem únavy z moci to bol aj konfrontačný štýl jeho politiky, ktorý je však pri vykonávaní postu premiéra logický a nevyhnutný.  Zároveň sa ukázalo, že čas, keď sa naozaj mohol stať prezidentom,  prepásol. Ten čas bol v roku 2009, keď sa ním podporovaný kandidát Ivan Gašparovič prezidentom stal, napriek tomu, že médiá to „hrali“ na jeho protikandidátku Ivetu Radičovú. Vtedy stačilo Gašparovičovi len to, že neurobil žiadnu významnejšiu chybu.  V roku 2014 zase paradoxne to isté stačilo Andrejovi Kiskovi. Prezidentom sa stal len preto, že nebol Fico a v kampani  neurobil žiadnu zásadnejšiu chybu.

Voľby v roku 2016 boli poznačené migračnou krízou z leta 2015. Je treba konštatovať, že Robert Fico túto tému s výraznou pomocou svojho v tom čase najbližšieho spolupracovníka Roberta Kaliňáka veľmi dobre politicky využil.  Vláda Slovenskej republiky pod Ficovým vedením sa v tomto zmysle správala veľmi principiálne a konzistentne.

Boli sme proti prijatiu migračných kvót, a keď sme prehrali hlasovanie o povinných kvótach, ako jediná krajina Európskej únie sme toto rozhodnutie napadli na Štrasburskom súde. Až neskôr  sa k nášmu podaniu pridalo aj Maďarsko. Nakoniec sme tento spor s Európskou komisiou prehrali, ale dobrovoľne sme prijali  niečo vyše stovky irackých kresťanov, takže  nakoniec sme na rozdiel od Českej republiky a Maďarska ani neboli sankcionovaní. 

Voľby v roku 2016 dopadli istým prekvapením. Výsledok Smeru bol štyri až šesť percent pod očakávaniami, ale najväčšie prekvapenie spôsobilo zloženie novej koalície.  Jej súčasťou sa stala aj strana Sieť, ktorá sa v predvolebnej kampani veľmi razantne vymedzovala voči Smeru. Nakoniec však skončila ako najslabšia politická strana v parlamente a prekvapivo otočila.

Ešte väčším prekvapením bola koalícia, v ktorej boli spolu strana Most-Híd a SNS.  Bolo to možné len vďaka výmene na poste predsedu SNS, keď Andrej Danko vymenil Jána Slotu, predovšetkým však hlboká osobná antipatia medzi lídrom OĽANO Igorom Matovičom a lídrom Mostu-Híd Bélom Bugárom.

Vznik tejto vlády bol poznačený veľkou nevôľou médií, ktoré sa prakticky okamžite postavili do prvých línií s cieľom zlikvidovať túto vládu. Zásadným bodom, keď sa začala dôveryhodnosť vlády, respektíve niektorých jej členov zásadne spochybňovať, bolo odhalenie a popísanie „biznismodelu“ Ladislava Bašternáka. Obzvlášť nemilá bola skutočnosť, že premiér Robert Fico býval v komplexe Bonaparte, ktorý Bašternákovi patril.

Ako sa neskôr ukázalo, Ladislav Baštrenák bol klasický DPH-áčkar, ktorý mohol dlhé roky prevádzkovať svoj biznis model len vďaka krytiu na najvyšších miestach daňovej správy. To logicky nemohlo fungovať bez politického krytia.  Túto skutočnosť veľmi efektívne využil Igor Matovič, keď celé leto od júla do septembra organizoval pochybné happeningy pred komplexom Bonaparte.

V tom čase čelil minister vnútra Robert Kaliňák viacerým pokusom o odvolanie a celá kauza bola dlhé mesiace dopodrobna prepieraná v médiách. A práve v tomto bode urobil Robert Fico základnú politickú chybu, keď absolútne nesprávne vyhodnotil situáciu.

Každému súdnemu človeku bolo jasné, že Robert Kaliňák po tom, ako sa ukázalo, že je akcionárom Bašternákových firiem a že výnosnosť jeho akcií je ročne na úrovni tridsiatich percent kúpnej ceny (v developerskej brandži je to obvykle päť percent), bolo jasné, že jeho politické prežitie je  dlhodobo neudržateľné.

V tom čase sa verejne zviditeľnilo viacero europoslancov, predovšetkým Boris Zala, Monika Beňová a Monika Smolková, ktorí žiadali, aby sa táto kauza riešila. Podobný pokus urobil koncom roka aj Marek Maďarič, keď sa ostentatívne vzdal postu podpredsedu strany, dúfajúc, že strana začne diskutovať a že takýmto gestom navodí návrat elementárnej politickej súdnosti. Nič také sa nestalo a to aj napriek tomu, že bolo nad slnko jasnejšie, že  politické náklady na zotrvanie Roberta Kaliňáka vo funkcii sú dlhodobo neprijateľné.

Politické procesy nakoniec dostali úplne inú dynamiku po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Je až nepochopiteľné, že ani v stave, keď prišli na námestia desaťtisíce ľudí, Robert Fico  a spočiatku ani Robert Kaliňák  nepochopili, že toto nemožno ustáť. Nakoniec Robert Kaliňák podal demisiu, ale bolo to už v čase, keď to nepomohlo. Práve hrubé neodhadnutie reality možno považovať za najväčšiu Ficovu politickú chybu. Cena za záchranu vtedajšej koalície bola podstatne vyššia, než bolo nevyhnutné.

V tom čase Most-Híd prijal uznesenie, ktoré nedávalo šancu na ďalšie zotrvanie Roberta Fica na poste premiéra. Robert Fico to pochopil a nakoniec koalíciu zachránil tým, že abdikoval. Nasledovala rekonštrukcia vlády a výmena na poste premiéra, kde ho vystriedal Peter Pellegriny. Robert Fico tak dokázal, že na rozdiel od mnohých iných politikov, napríklad Andreja Babiša, Vladimíra Mečiara, dokáže v krízových momentoch uprednostniť skupinové, rozumej stranícke záujmy pred záujmami osobnými.

Robert Fico strávil v extrémne toxickom prostredí slovenskej politiky  kontinuálne dvadsaťosem  rokov. Ak dokončí súčasný mandát v parlamente, bude to dokonca neuveriteľných tridsaťdva rokov, čím predčil aj dosiaľ služobne najstaršieho politika Bélu Bugára, ktorý „vypadol“ z politiky po necelých tridsiatich rokoch. 

Nieto pochýb o tom, že Robert Fico vždy bol a je homo politicus, na strane druhej politiku bral oveľa viac inštrumentálne, teda, ako schopný technológ moci než ako vizionár. Pri svojom odchode z SDĽ chvíľu ideovo tápal, pokúsil sa o experiment s treťou cestou, potom zakotvil v štandardných vodách  stredoeurópskej ľavice, ktorá je paradoxne hodnotovo konzervatívna, ale zároveň je sociálne senzitívna. Nikdy však nebol radikálne ľavicový, paradoxne, jeho zahraničnopolitická rétorika sa v domácom prostredí zásadne líšila od jeho vystupovaní v európskych štruktúrach.

Je paradoxné a pre mnohých tradičných voličov Smeru až nepochopiteľné, že na kľúčové posty  nominoval ľudí ako Miroslav Lajčak, ktorých podpora vo voličskej základni Smeru bola veľmi malá. Robert Fico na rozdiel od Vladimíra Mečiara nikdy neprekročil povestnú červenú čiaru, ktorá by ho definitívne diskvalifikovala.

Na strane druhej bol podstatne menej razantný v presadzovaní svoje línie.  Niekedy sa zdá, že ju ani veľmi nemal. Na rozdiel od Vladimíra Mečiara, ktorý vždy razantne  svojej strane dokázal nanútiť svoju líniu, Robert Fico vždy pri vnútrostraníckych sporoch počkal, kým diskusia prehrmí, a potom sa zväčša  pridal k väčšinovému názoru. Aj vďaka tomu z jeho strany odchádzalo len minimum poslancov.

Dnes má Robert Fico päťdesiatšesť rokov. Príliš skoro na politický dôchodok. Otázne je, či dokáže urobiť politický comeback. Odpoveď na túto otázku má mnoho premenných. Veľa bude záležať  od úspechu či neúspechu tejto vlády.

Robert Fico sa ukázal ako veľmi efektívny a nepríjemný opozičný politik. Z minulosti si však zo sebou nesie nepríjemnú záťaž. Jeho perspektíve by pomohlo, ak by sa napríklad na päť rokov mohol stiahol zo slovenskej politiky napríklad do Európskeho parlamentu. Ak by bol mimo denných sporov, istý odstup by mu mohol skôr pomôcť.

Výsledky posledných volieb, respektíve počet preferenčných hlasov Petra Pellegriniho ukazuje, že množstvo voličov Smeru si dokáže predstaviť na čele strany aj niekoho iného než Roberta Fica. Ukazuje sa teda, že éra Roberta Fica v slovenskej politike sa nemusí  končiť, ale môže dostať novú kvalitu. Zároveň sa ukazuje, že Smer na rozdiel od HZDS nemusí stáť a  padnúť so svojím zakladateľom.

V budúcnosti už  nepredpokladám, že by sa Robert Fico ešte vrátil do kresla premiéra, ale iné významné politické posty nemožno vylúčiť. Viac budeme vedieť v roku 2024. Zásadný vplyv na Ficovu budúcnosť bude mať aj úspech, respektíve neúspech  politickej garnitúry, ktorá prednedávnom uchopila moc  na Slovensku.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN

---

---