Roman Michelko o roku 1968 vo svete

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Článok vyšiel v augustovom čísle ZEM&VEK spolu s nadväzujúcim príspevkom L. Perného.

Rok 1968 je u nás vnímaný ako rok Pražskej jari, pokusu o socializmus s ľudskou tvárou,  pričom, ako vieme, tento pokus bol ukončený intervenciou armád Varšavskej zmluvy. Asi  preto akosi nevnímame, že to bol aj na západe rok, v ktorom  sa udialo množstvo priam revolučných udalostí. Práve v roku 1968 sa na západe lámala verejná mienka ohľadom vojny vo Vietname. To, čo neskôr politológovia a historici nazývali ako , vrelo to v Poľsku, v Mexiku, dokonca aj vo frankistickom Španielsku. Historici vietnamský syndróm, sa zrodilo v roku 1968. Ale rok 1968 bol predovšetkým v znamení študentských revôlt. Horiace barikády v Paríži v máji 1968 znamenali začiatok konca pre generáciu politikov, ktorú zosobňoval generál Charles de Gaulle. Vrelo to aj na amerických univerzitách . Historici hodnotiaci dvadsiate storočie sa v zásade zhodujú na tom, že šesťdesiate roky boli najzaujímavejšími a najprogresívnejšími  rokmi dvadsiateho storočia. Zároveň sa zhodujú aj na tom, že rok 1968 bol najdôležitejším a najvýznamnejším rokom šesťdesiatych rokov.

Na to, aby sme pochopili rok 1968, musíme sa nahliadnuť na začiatok šesťdesiatych  rokov. Tie ovplyvnili viaceré okolnosti: sexuálna revolúcia, ktorá prišla s vynálezom antikoncepčnej  pilulky, masívne rozšírenie rekreačných drôg, predovšetkým marihuany a LSD, popularita a novosť vznikajúcej masovej popkultúry , ale aj doznievajúci vplyv beatnikov tak úspešných v päťdesiatych rokoch .

Tento koktail bol umocnený vojnou vo Vietname, o priebehu ktorej dnes a denne informovala televízia (vojna vo Vietname bola v podstate prvou televíznou vojnou), tak , ktorý veľmi rýchlo vybuchol. Aj vďaka televízii Američania veľmi skoro pochopili, že vojna vo Vietname sa nedá vyhrať. V kontexte s tým ako rozbuška pôsobila skutočnosť, že počet povolancov do Vietnamu stále stúpal. Úrad pre povinnú vojenskú službu plánoval mesačne povolať 40 000 odvedencov. V roku 1968 sa toto číslo zvýšilo na 48 000, pričom Johnsonova administratíva en block odmietla žiadosti o odklad v prípade nadstavbového štúdia, čo sa týkalo ďalších 150 000 študentov, pred ktorými sa otvárala perspektíva vojny, ktorá nebola ich, ktorú nechápali, s ktorou sa nestotožňovali a ktorú teda odmietali.

Vzniklo tak hnutie za pálenie povolávacích rozkazov, ktoré organizovali  dezertéri z kanadského Toronta, kde tlačili špecializovanú brožúrku Príručka pre odvedencov, ktorí sa chystajú emigrovať do Kanady.  Bolo absurdné očakávať od mladých odvedencov, že príjmu skutočnosť, že ešte nie sú dosť starí, aby mohli legálne požívať alkohol, vo väčšine amerických štátov bol  stanovený vek dvadsaťjeden rokov, ale už sú dosť starí na to, aby mohli narukovať do Vietnamu. Priemerný vek odvedencov bol devätnásť rokov.

Vojna vo Vietname bola v celom pokrokovom svete veľmi nepopulárna. Líder nemeckých študentov Rudi Dutschke v marci 1968 na margo americkej vlády vyhlásil: „Odkážte Američanom, že ak sa dobrovoľne nevzdajú imperializmu, príde deň a hodina, kedy  ich k tomu prinútime my.“ V dňoch 11. až 15. februára poslucháči Radcliffovej, Harvardskej a Bostonskej univerzity držali hladovku za ukončenie vojny vo Vietname. Súbežne s tým 14. februára pochodovalo Parížom 100 000 študentov proti vojne vo Vietname, ku ktorým sa následne pridali aj študenti v Západnom Berlíne. Heslá demonštrantov boli „Vietnam Vietnamcom“,  „Američania domov“ či „Johnson je vrah“.

Na tieto zásadné posuny vo verejnej mienke reagoval aj senátor Robert Kennedy, ktorý 8. februára 1968 ohlásil svoju kandidatúru na prezidenta USA. V svojom prejave reagoval na novú situáciu. Okrem iného povedal: „Predovšetkým sa musíme vzdať ilúzie, že posledné udalosti vo Vietname sú čo len náznakom víťazstva. Realita je taká, že ani 500 000  amerických vojakov a ich 700 000 juhovietnamských spojencov nedokážu ubrániť ani jedno mesto pred Vietkongom, ktorý má sotva 250 000 vojakov.“

Demonštrácie vysokoškolákov predovšetkým proti vojne vo Vietname sa stali bežnou súčasťou života. V marci 1968 sa demonštrovalo proti vojne na viac ako tristo školách v USA. Čo je však zaujímavé, k protestom sa pridávali aj stredné a základné školy. Asociácia nemeckých študentov, ktorá združovala  vyše 300 000 študentov na stoôsmych vysokých školách, zorganizovala množstvo protestných akcií proti vojne vo Vietname.

Podobne v Británii demonštrovali študenti proti vojne vo Vietname. Nepáčila sa im astronomická   finančná podpora, ktorú vláda dávala na toto vojnové dobrodružstvo, najmä, ak to bolo sprevádzané poklesom podpory univerzít. Prejavilo sa to okrem iného aj tým, že keď britský minister obrany Denis Healey prišiel v marci na univerzitu v Cambridge, študenti prerazili kordón policajtov a pokúsili sa mu prevrátiť auto. Podobne pochodil aj minister vnútra James Callaghan, ktorého dokonca chceli hodiť do rybníka, či minister školstva, ktorému ani neumožnili vystúpiť na univerzite v Manchestri. Zmysel pre mediálnu prezentáciu dokonale vystihli organizátori protivojnových demonštrácií napríklad tým, že vodu vo fontáne na Trafalgarskom námestí zafarbili na červeno.

Na jar 1968 už bolo v zásade jasné, že strana vojny prehráva v súboji o priazeň spoločnosti. To bolo asi najzávažnejší dôvod, prečo 31. marca 1968 prezident Lyndon B. Johnson, oznámil, že „nemieni kandidovať a nomináciu svojej strany  na funkciu prezidenta neprijme“. Uvoľnil tak cestu mierovej frakcii Demokratickej strany, ktorú vtedy prezentoval predovšetkým senátor Robert Kennedy, ale aj liberálny senátor z Minnesoty Eugen McCarthy, ktorého volebné heslo znelo „Vrátim deti domov“.  

Situácia sa však nakoniec značne skomplikovala. Ako vieme, Robert Kennedy sa  po výhre v kalifornských primárkach stal obeťou úspešného atentátu a stranícky establishment Demokratickej strany nakoniec za oficiálneho kandidáta demokratov na post prezidenta presadil Johnsonovho viceprezidenta Huberta Humphreyho. Hubert Humphrey nakoniec prezidentské voľby prehral  a prezidentom sa stal republikán Richard Nixonom a, ako vieme, ten pokračoval v Johnsonovej vietnamskej politike. Vietnam tak zásadným spôsobom ovplyvnil americkú spoločnosť, mladá generácia na túto špinavú vojnu reagovala „revolúciou lásky“. Heslá mladých bolo „Flower Power“ či „Make Love, Not War“ ovplyvnili pomery v USA až do polovice sedemdesiatych rokov.   

Druhým veľkým centrom rebélií v roku 1968 sa stalo Francúzsko. Ako sme už spomenuli, vo februári 1968 vyšlo do ulíc Paríža vyše 100 000 študentov. Paradoxne, pritom začiatkom roku 1968 nikto nepredpokladal, že Francúzsko čaká taký búrlivý rok. Prezident de Gaulle si „pripomínal“ už desiaty rok svojho návratu  do politiky a svoje postavenie pokladal za neotrasiteľné. Ako podmienku svojho návratu presadil prijatie Ústavy piatej republiky, ktorá mu dávala kompetencie, aké nemali takmer žiadni demokraticky zvolení politici.

Prvým impulzom pre študentské nepokoje bol  zásah proti enragées, nespokojným študentom, ktorí kritizovali pomery na univerzite. Dňa 26.  januára vnikla do kampusu v Nanteree polícia, aby urobila poriadok. Paradoxne, vďaka zásahu  pôvodne marginálna skupina dvadsiatich piatich študentov začala dynamicky rásť. V marci sa k nim hlásilo už tisíc, o niekoľko týždňov ich podporovalo päťdesiattisíc  demonštrantov, aby nakoniec koncom mája zúčastnilo protestov takmer desať miliónov ľudí v celom Francúzsku. Lídrom protestov sa stalo Hnutie 22. marca, na čele ktorého stal Daniel Cohn-Bendit. Zameranie tohto hnutia bolo najmenej ideologické zo všetkých vtedajších hnutí. Nesúhlasili s režimom,  odmietali pravicový či ľavicový extrémizmus, boli dôsledne antiautoritársky. Pokúsili sa vytvoriť podmienky na ukončenie studenej vojny. Začiatok protestov možno datovať práve 22. marca , keď skupina približne päťsto nahnevaných študentov okupovala fakultu . Kritický deň pre hnutie bol 2. máj, keď sa  vedenie univerzity chcelo podľa amerického vzoru chcelo vysporiadať so študentskými rebéliami potrestaním ich lídrov. Cohn-Bendita predvolali pred disciplinárnu komisiu v Paríži. Ako reakciu na to študenti začali rušiť prednášky megafónmi, čím znemožnili ďalšiu výučbu.

V dôsledku toho sa de Gaullova administratíva rozhodla zatvoriť univerzitu v Nanterre. To však malo za následok, že sa protesty z parížskeho predmestia presunuli do centra Paríža. Nanterrenčania sa presunuli na Sorbonu a Cohn-Bendit sa stal hlavnou osobnosťou protestov. Spoločnosť bola rozpoltená, ale viaceré významné osobnosti protesty študentov verejne podporovali. Asi najznámejšou osobnosťou, ktorá študentské hnutie podporila, bol uznávaný ľavicový filozof Jean-Paul Sartre. Francúzsku vládu vyjadrenie podpory najznámejšieho francúzskeho filozofa extrémne popudilo až tak, že uvažovali o jeho zatknutí. Prezident de Gaulle si však až príliš dobre uvedomoval prípadne dôsledky takéhoto nepremysleného činu a tento akt zastavil slovami, že Voltaire sa nezatýka.

Medzi tým sa na študentských demonštráciách zúčastňovalo čoraz viac ľudí a študenti získavali sympatie čoraz širších vrstiev. Dňa 6. mája vyšlo asi tisíc študentov do ulíc čakajúc na to, ako dopadne Cohn-Bendit pred disciplinárnou komisiou. Vládna moc opakovala staré chyby a demonštráciu zakázala. Tým však len zvýšila počet protestujúcich na Cohn-Benditovu podporu. Nakoniec sa do protestov zapojilo tisíce demonštrantov a na konci dňa vláda uvádzala vyše 600 zranených študentov a tristoštyridsaťpäť zranených policajtov.

Nasledujúci deň potom priniesol ďalšie ešte početnejšie demonštrácie, na  ktorých demonštranti niesli červené komunistické zástavy alebo čierne zástavy anarchizmu.  V priebehu dňa vzniklo šesťdesiat barikád, pričom obyvateľstvo v prevažnej väčšine sympatizovalo s mladými študentmi. Každým dňom narastala zlosť a brutalita.  Protiofenzíva policajných síl na seba nenechala dlho čakať. Dňa 12. mája poriadkové jednotky brutálne zasiahli, a výsledkom boli desiatky zmlátených a skrvavených  študentov.

Brutálny zásah polície však vyvolal nečakanú odozvou, ktorú francúzskym študentom mohli predstavitelia iných študentských hnutí len závidieť. V reakcii na krvavý zásah policajných síl  dňa 13. mája, paradoxne na desiate výročie návratu de Gaulla do politiky, vyhlásili všetky významnejšie odborové organizácie generálny štrajk. Francúzsko bolo náhle ochromené. Vypukol akútny nedostatok pohonných látok, parížske ulice boli naraz bez áut.

Vláda si uvedomovala, že nemôže bojovať na dvoch frontoch a pokúsila sa vložiť klin medzi robotníkov a študentov. Gaullistická vláda sa pokúsila protesty eliminovať ústupkami voči robotníkom. Súhlasila s navýšením miezd o desať percent, zásadne zvýšila najnižšiu mzdu, súhlasila so skrátením pracovného času a rozšírila množstvo výhod pre zamestnancov. V reakcii na  túto veľkorysú ponuku síce rezignoval minister financií Michael Debré, ale ani to nepomohlo. V tom čase ani takéto veľkorysé ústupky nedokázali vraziť klin medzi odborárov a študentov. Odborári ponuku vlády odmietli. Následne sa francúzske úrady rozhodli lídra študentských protestov Cohn-Bendita, ktorý mal aj nemecké občianstvo, deportovať. Bol to však hlúpy návrh, keďže každý represívny krok proti demonštrantom ich silu len zvyšoval.

V reakcii na nepokoje 24. mája prehovoril v televízii prezident de Gaulle. Kým rečnil, vypukli nepokoje aj v ďalších francúzskych mestách. V Paríži študenti z latinskej štvrte  prešli cez rieku Sienu a pokúsili sa zapáliť burzový palác. Prezident de Gaulle sa pokúsil situáciu vyriešiť vypísaním referenda, to však bolo pre demonštrantov neprijateľné. Situácia sa upokojila, až keď sa rozpustil parlament a vypísali sa nové voľby do Národného zhromaždeniam čase začali hrať v prospech de Gaulla, ktorý mal pred verejnosťou predstavovať istotu a stabilitu.

Horiace  parížske barikády, chaos a násilie sa odrazilo vo výsledkoch volieb. Gaullisti vo voľbách získali štyridsaťtri percent hlasov a, naopak, ľavica stratila skoro polovicu kresiel. Posledný demonštrant opustil okupovanú Sorbonu 17. júna a Cohn-Bendit bol vypovedaný do Nemecka. Spočiatku si myslel, že to bude záležitosť nanajvýš niekoľkých týždňov, ale nakoniec mu návrat do Francúzska povolili až po dlhých desiatich rokoch.

Každopádne však študentské rebélie mali svoj význam. Rokom 1968 sa skončil starý poriadok, ktorý ovládal akademické prostredie od devätnásteho storočia. Práve sa skončila jedna éra. Dovtedajší poriadok, autority a tradície  prestali platiť a  slobody ktoré dnes zažívame, by bez roku 1968 nebola možná.

Rok 1968 bol aj v západnom svete zásadný. Skončila éra politiky, ako ju poznali prvé povojnové generácie. Na scénu vstupovala generácia narodená po druhej svetovej vojne a tá dala jasne najavo, že model spoločnosti, ktoré reprezentovala generácia ich rodičov, už nemienia akceptovať. V istom zmysle bol teda rok 1968 pre západný svet významnejší než to, čo sa udialo v tom roku vo východnom bloku. Tam bol totiž pokus o reformu systému potlačený, západnú spoločnosť však udalosti roku 1968 poznačili natrvalo.


Roman Michelko

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




2 thoughts on “Roman Michelko o roku 1968 vo svete

  • 16. augusta 2018 at 23:12
    Permalink

    Stále mi chýba DISKUSIA a to od 22. augusta 1968 dodnes.
    Bola väčšina občanov PROTI vstupu tankov na naše územie, alebo bola väčšina za ?

    Reply
  • 18. augusta 2018 at 23:38
    Permalink

    Veru tak, rok 1968 bol rokom veľkých pohybov po celom svete: USA, Francúzsko, Nemecko, Československo, Mexiko, Juhoslávia, Poľsko, Čína…
    Pritom rok 1968 vnímajú Slováci a Česi len ako svoj problém a vyplakávajú ako malé deti, ako im bolo ublížené. Konečne by sme však mali začať vnímať súvislosti takýchto udalostí, ich význam, tvoriť vedomostnú spoločnosť, inak táto civilizácia vyhynie.

    Dajme si dokopy niektoré súvislosti. Máme tu koncepciu plánovanej spoločnosti (alebo sa komunisti už vzdali plánovania?), máme tu tézu o zákonitosti dejín, o poznatkovej spoločnosti. Plánovať sa nedá bez poznatkov, dobrej spoločenskovednej teórie, ktorá vidí aj do budúcnosti. Máme k dispozícii teóriu dejín ako striedania spoločenských systémov (spoločensko-ek. formácií). Máme k dispozícií zákon súladu výrobných vzťahov (spoločenských vzťahov) úrovni výrobných síl (ktorý je len konkretizáciou prírodného zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak), princíp súladu sociálneho obsahu a spoločenskej formy. A máme tu búrlivý rok 1968 ( a búrlivé roky 1929-1933, 1988-89, 1998, 2008, 1848, 1688), ktoré sú prejavom pôsobenia spomenutých zákonov a koncepcií.
    Keď si to všetko pospájame do jedného celku, umožňuje nám to čítať dejiny, predvídať, plánovať.

    Rok 1968 bol pre socializmus tým, čo bol rok 1688 pre kapitalizmus a rok 552 p.n.l. pre nevoľnícky systém, bol ukončením etapy utvárania systému a vstupom do hlavného štádia klasickej podoby systému. Ak sa pozrieme na tieto dejinné súvislosti, môžeme vidieť možnosti a úlohy roku 1968, Socializmus a komunizmus sa tým stáva vedou a nie ideológiou, náboženstvom, v ktoré sa verí ako v modlu (teória sociálne spravodlivej spoločnosti je tiež do určitej miery takou modlou), namiesto toho, aby sa na ne pozeralo len ako na konkrétne stupienky dejinného vývoja bez sentimentality a ideologického prikrášľovania.
    Do určitej miery to robia Číňania, ktorí socializmus pochopili ako určitý stupeň spoločenského vývoja. vyšší, efektívnejší, humánnejší systém ako kapitalizmus, bez ideologického prikrášľovania Teng Siao Pching hovoril o tom, že nie je dôležité, či je mačka čierna alebo biela ale či chytá myši). Práve to sa nepáčilo v jednom komentári Martinovi, ale práve to odráža vecnú stránku vývoja a absencia tejto vecnej stránky nám bráni vecnej analýze klasického socializmu a budúcnosti.

    Očakával by som, že najmä mladá ľavicová generácia nájde v týchto súvislostiach a teda aj v udalostiach r. 1968 logiku a namiesto uplakaných rečí začne hľadať súvislosti, logiku, pretože tam je logika, usporiadanosť a bude rozvíjať vízie, koncepcie v súlade s touto logikou dejín, týmito poznatkami. Nič také sa nedeje, z jednoduchej príčiny – naši ľavičiari, dokonca aj poprední slovenskí marxisti ? sú indeterministi. Pre indeterminizmus sú dejiny len zhlukom náhodných udalostí, v ktorých on nevidí žiadnu logiku, usporiadanosť.
    A v tomto chaose potom nevidia rozdiel medzi globalizáciou a globálnym kapitalizmom, liberalizmom kapitalistickým, socialistickým, komunistickým – a ďalšími udalosťami.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *