Roman Michelko v ročenke DAV DVA 2020: Potrebujeme komplexné a realizovateľné riešenia

K autorom, ktorí prispeli do ročenky DAV DVA patrí aj významný slovenský politológ. V ročenke DAV DVA 2020 sa zameral najmä na praktické riešenia pre politickú ľavicu. Ročenku DAV DVA si stále môžete objednať. Prinášame vám exkluzívne celý text…

Ešte pred tým, než pristúpime k diskusii o programe ľavice, mali by sme si povedať, v akom stave sme a čo najviac trápi našu spoločnosť. Treba znova rehabilitovať pojem sociálnej spravodlivosti a byť schopnými klásť správne otázky. Treba striktne odmietnuť námietky, že dokonalá spravodlivosť sa aj tak dosiahnuť nedá, že je to zbytočný boj, že sa treba orientovať na praktické veci. Než sa dostaneme k samotné-mu programu, treba si najprv správne položiť otázky. Ako teda správne klásť otázky? Na začiatok treba byť schopný formulovať problémy, ktoré sú dnes fatálne a ktoré treba riešiť. Mali by sme si položiť otázku, ako je možné, že za posledných tridsať rokov sa HDP na hlavu občana zvýšilo približne trikrát, pričom reálne platy väčšiny obyvateľstva v podstate stagnujú alebo rastú neadekvátne k masívne sa zvyšujúcej produktivite práce. Je normálne, že podľa Oxfamu malo v roku 2014 šesťdesiatjeden najbohatších toľko majetku ako tri a pol miliardy najchudobnejších? A tento proces ďalej akceleroval, keďže v roku 2017 to bolo už štyridsaťtri ľudí a v roku 2018 dokonca len dvadsaťšesť.

Ako je možné, že žijeme približne v trikrát bohatšej spoločnosti než pred tridsiatimi rokmi, ale verejné statky a služby, ktoré boli vo vtedajšej spoločnosti úplne samozrejmé, napríklad bezplatné vysoké školstvo, dnes už vôbec samozrejmé nie sú? Ako je možné, že sme sa dostali do situácie hypotekárneho otroctva, keď je cena trojizbového bytu v Čechách vo výške 11,4 ročných platov priemerne zarábajúceho človeka? Ako je možné, že priemerná splátka hypotéky za trojizbový byt v Prahe už prekročila tridsaťtisíc českých korún, pričom až dvadsaťpäť percent nových bytov v Prahe si kupujú cudzinci ako investičné byty? Ako je možné, že pri ta-kej bohatej spoločnosti sa nám tu znova vracia fenomén chudobný zamestnaný, čo je fenomén, ktorý vo vyspelých západných spoločnostiach vymizol na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov? Ako je možné, že dnes máme osemdesiat percent produktivity práce Nemec-ka, ale sotva tridsaťpercentnú výšku ich miezd? Toto všetko je na rozdiel napríklad od Slovinska, kde je priemerná mzda vo výške približne 1680 eur, dedičstvom pravicových vlád, ktoré mali jedinú stratégiu – našu konvergenciu s najvyspelejším západom. Ich stratégiou bolo ponúknuť zahraničným transnacionálnym korporáciám vysoko kvalifikovanú, vysoko discipli-novanú a veľmi lacnú pracovnú silu. Práve vďaka tejto politike sme na najlepšej ceste uviaznuť v pasci stredne príjmových krajín. Táto cesta a táto stratégia sa definitívne vyčerpala. Treba ponúknuť úplne iný a nový program.

Aký by teda mal byť konkrétny program ľavice? Treba hneď na začiatku konštatovať, že ži-jeme v relatívne dobrej dobe, zrejme v období končiacej sa konjunktúry. Nezamestnanosť je na historických minimách, najnižšia mzda atakuje šesťsto eurovú úroveň a je reálna politická snaha nielen inštitút najnižšej mzdy zakotviť v ústave, ale dokonca (aj keď len normálnym zákonom) presadiť, aby jej výška bola indexovaná na úroveň šesťdesiatych percent priemer-nej mzdy v národnom hospodárstve. Zároveň si treba uvedomiť, že politika nie je všemocná, a preto hlavnou úlohou, ktorú si má ľavica postaviť, je zabezpečiť, aby sa žiaden človek neocitol na okraji spoločnosti alebo v nedôstojných životných podmienkach bez zjavnej príčiny – alkoholizmu, narkománie, gamblerstva či iných sociálnych patológií. Ak si uvedomíme pomer miezd a cien na Slovensku, tak ak by bežní zamestnaní ľudia mali zabezpečené dostupné bývanie, ich životný štandard by bol relatívne uspokojivý. Situácia je však taká, že minimálne vo veľkých mestách ako je Bratislava, Košice, ale aj Nitra či Žilina nie je pre stredné a nižšie príjmové vrstvy dostupné bývanie alebo je dostupné len za cenu obrovského sebazaprenia. Zároveň si treba uvedomiť, že bývanie nie je statok, ktorý si môžeme odoprieť, ako napríklad dovolenku v zahraničí, preto je neriešenie tohto problému veľmi zásadným politickým problémom.

Riešenia priorita pro rodinnej politiky je zabezpečenie čo dostupnosti bývania, pre strednú a nižšie vrstvy. Nástrojom tejto politiky je masívna verejná bytová výstavba s regulovaným nájomným, vďaka čomu by sa bývanie stalo dostupné za rozumné ceny bez nutnosti ocitnúť sa na desiatky rokov v pozícii hypotekárneho otroka. Ďalším nástrojom na to, aby sa ponuka bytov dramaticky zvýšila, čím by poklesla ich cena, je daňová penalizácia, teda zdanenie investičných bytov špeciálnou daňou. Tým by tento model pasívneho príjmu nebol taký lukratívny, počet voľných bytov by vzrástol a ich dostupnosť by sa tým pádom znížila.

Zároveň vo veľkých mestách regulovať nové aplikácie zdieľanej ekonomiky Airbnb, ktoré priam zvádzajú ku krátkodobým prenájmom, a tým nepriamo „šponujú“ ceny bytov do astro-nomických výšok. Zaviesť špeciálne, takzvané sektorové dane pre monopoly a oligopoly, respektíve pre sektory, v ktorých nie je silná konkurencia, ale zisky sú enormné. Ide napríklad o bankový sektor, technologické firmy, sociálne siete Facebook, Google a podobne. Tieto fi r-my si sami zadefi novali daňové pravidlá. Vďaka globalizácii a extrémne sofistikovaným a agresívnym daňovým optimalizáciám v podstate neplatia dane, respektíve platia dane v absolútne mikroskopických sumách. Klasický príklad je Facebook, ktorý pri tržbách vyše 17,8 miliárd dolárov platil daň vo výške 34 miliónov dolárov, teda 0, 0018 % z obratu. Neskôr v roku 2018 mal Facebook tržby 22,7 miliárd dolárov a odviedol za ne daň len málo presahujúcu 47, 6 miliónov dolárov. Podobne na tom bol aj Apple, ktorého európska divízia sídlila v Írsku a ktorej efektívne zdanenie v rokoch 2003 až 2014 nikdy nepresiahlo 1 % a v roku 2013 dokonca padlo na úroveň 0,005 %. Túto skutočnosť nemohla dlhodobo tolerovať ani Európska komisia a donútila (napriek protestom Írska) Apple zaplatiť zhruba 13 miliárd dolárov daní. Pripraviť také daňové pravidlá, aby sa zisky zdaňovali tam, kde sa tovary alebo služby vy-tvoria, a nie v cudzích domiciloch. Zo Slovenska ročne odtečie približne 5 miliárd eur ziskov, ktoré si odvezú nadnárodné spoločnosti z práce a umu slovenských zamestnancov. Toto číslo treba dramaticky redukovať. Vystavať daňový systém tak, aby sa podporovalo investovanie do nových technológií, a nie spotreba. Pri sofistikovaných investíciách umožniť zrýchlené odpisy, naopak, vyššie zdaňovať luxusnú spotrebu. Zaviesť na širší okruh potravín nulovú sadzbu, rovnako ako aj na nevyhnutné služby, naopak vyššie napr. 25 % sadzbou DPH zdaniť luxusnú spotrebu (kaviár , šampanské, nezdravé potraviny s vysokým obsahom cukru alebo údeniny). Zakotviť do ústavy najnižšiu mzdu spolu aj s mechanizmom výpočtu – 60 % priemernej mzdy. Uvedomujúc si, že to nebude ľahké, treba však túto tému dostať do verejnej diskusie. Základ-ný podmienený príjem aspoň vo výške najnižšej mzdy miesto potupných verejnoprospešných prác, ktoré sú honorovanú výšku sotva presahujúcou 60 eur. Je nutné nájsť verejné prostriedky na množstvo činností, ktoré sú spoločensky veľmi potrebné, ale na ktoré dnes verejné rozpočty nemajú, a vďaka malej miere úspor na ne nemajú ani seniori. Je absurdné, ak naše ženy chodia opatrovať dôchodcov do Rakúska a o našich seniorov sa nemá kto postarať. Nehovoiac o tom, ako tým trpia rodiny našich opatrovateliek. Niet pochýb o tom, že ak by ich od-mena bola niekde na úrovni 800 – 900 eur, čo sa dá vyriešiť, ak by bola politická vôľa, ostali by radšej doma s rodinami a nechodili by opatrovať seniorov do cudziny.

Ďalším veľkým rezervoárom pre zamestnanosť je masívne rozšíriť počet asistentov učiteľov. Dnešná populácia je významná tým, že sa v nej nachádza podstatne vyššie percento detí s poruchami správania, koncentrácie, učenia či s poruchami autistického spektra. Ďalším z nástrojov trhu práce by mohla byť garancia prvého miesta pre absolventov škôl. Pravidelne valorizovanie mzdy vo verejnom sektore, minimálne na úrovni inflácie, v niektorých sektoroch však až potom, keď sa napríklad v školstve dostane priemerná mzda pedagóga na úroveň 120 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Otvoriť diskusiu o indexácii mzdy top manažérov na platy zamestnancov s tým, že by mohli dosahovať maximálne 4 až 5-násobok priemer-nej mzdy v danej firme.

Za ostatných 20 rokov sa mzdy zamestnancov zvýšili v stálych cenách o 12 %, ale príjmy top manažérov o celých 1000 %. Daňovo aj inak podporovať družstevnú formu podnikania ako najspravodlivejší a v istom zmysle aj najstabilnejší druh vlastníckej štruktúry podnikov. Ako nástroj boja s obchodnými sieťami obnoviť predaj z dvora s tým, že DPH bude zvýhodnená 20 % obchodné reťazce ku 8%, tak to bolo za prvej Ficovej vlády. Znížiť DPH na knihy na 0 %, alebo aspoň dať nulové DPH na knihy slovenských autorov. Boj proti rentám, pokúsiť sa získať ústavnú väčšinu na obmedzenie zisku zdravotných poisťovní, len na správny fond vo výške maximálne 4 %. Ak na to nebude politická vôľa, podmieniť vyplácanie dividend akcionárom zdravotných poisťovní neexistenciou čakacích listín na odkladnú zdravotnú starostlivosť.

Znemožniť krížové vlastníctvo v zdravotníckom sektore, čo znamená, že jeden vlastník ne-môže vlastniť poisťovňu a zároveň byť akcionársky exponovaný ako poskytovateľ zdravot-nej služby. Garantovať bezplatné verejné vysoké školstvo a garantovať jeho podporu vo výške európskeho priemeru, teda zvýšiť výdavky z dnešných 0,7 % HDP na minimálne 1 % HDP. Postupne zvyšovať výdavky na vedu aspoň na úroveň 2 % HDP. Mierna reforma volebného systému zavedením absolútnej váhy preferenčných hlasov. Tým pádom vystaviť poslancov väčšej kontrole zo strany voličov. Po prijatí takéhoto zákona by poradie na kandidátke bolo len straníckym odporúčaním, o definitívnom zložení poslaneckého zboru by nakoniec rozhodli voliči. Zároveň by sa ľudia s takmer nulovou podporov u voličov, ktorí dostali 440 či 600 preferenčných hlasov v strane, ktorá získala vyše 880 000 hlasov, do parlamentu vôbec nedostali.

V rámci diskusie o ďalšej demokratizácii spoločnosti otvoriť diskusiu o takzvanom panašovaní, teda možnosti voliča vyberať si kandidátov z viacerých kandidátok. Takýto model funguje v komunálnych voľbách v Českej republike. Skúšobne teda presadiť tento volebný systém aj na Slovensku v komunálnych či regionálnych voľbách a ak sa osvedčí, presadiť ho aj na úroveň parlamentných volieb.

Toto sú hlavné výzvy pre každú relevantnú sociálne orientovanú politickú silu. Je jasné, že Slovensko je semiperiféria a komplexné riešenia nevzídu zo strednej Európy. Ľavica však musí byť koncepčne a programovo pripravená a čakať na okno príležitostí. Posledné takéto okno príležitostí tu bolo v roku 2008 pri celosvetovej ekonomickej depresii. Ostalo nevyužité, pretože ľavica neponúkala jasné, jednoznačné a uskutočniteľné riešenia. Ľavica je dnes v stave, keď musí prísť s komplexnými a presaditeľnými riešeniami. Musí vymyslieť reálny a do-statočne fungujúci systém, ktorý súčasný oligarchický kasínový kapitalizmus nahradí. A musí asi čakať na ďalšiu hlbokú krízu, keď získa politickú silu a legitimitu, aby ho aj naozaj presadila. Posledná kríza či dokonca depresia sa totiž niesla v znamení socializácie strát a privatiácie ziskov a práve to, že ľavica niečo také pripustila, bolo najväčšou reputačnou stratou, akú mohla utŕžiť.

---