Rozhovor aj o zmenách v roku 1989. Juraj Janošovský riadil významnú mládežnícku organizáciu, rokoval s predstaviteľmi vlády

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Tragédia nie je zošedivieť,
tragédia je keď zošedivieš a nezmúdrieš
.
– Juraj Janošovský

Ing. Juraj Janošovský (28. 7. 1953, Nové Mesto nad Váhom) je slovenský publicista, aktivista, politik, podnikateľ a posledný predseda SZM na Slovensku (pred rokom 1989), člen KSČ a KSS. Je absolventom Stavebnej fakulty STU (1971-1976), VUML (1977-1979) a taktiež postgraduálneho štúdia súdneho znalectva STU (2003-2005). Pred rokom 1989 písal pre Mladú frontu, Směnu, Mladý svet, Rozlety a Pravdu. Po roku 1989 písal do Listov, Hálo novin, časopisu Alterantíva, Britských listov, Pravdy, Nového Slova, Alternativy.sk a DAV DVA. Pôsoboil tiež pod pseudonymom Redroth. Ovplyvnili ho Karl Marx, V. I. Lenin, Egon Bondy, Gustáv Husák, Jozef Lenárt, Janko Jesenský, J. G. Tajovský a Peter Jilemnický. Bol dlhoročným priateľom filozofa Egona Bondyho. Je nositeľom čestného členstva SSM a medaily SZPB, ktorú získal pri príležitosti 60. výročia SNP. V súčasnosti pôsobí ako člen redakcie časopisu DAV DVA. Je členom organizácie Liga národnej a sociálnej záchrany a Stálej konferencie radikálnej ľavice. Je členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, člen Slovenského syndikátu novinárov a k roku 2010 – vydavateľ Agentura IQ + Janošovský.

Juraj bol si na čele významnej organizácie s celoštátnou pôsobnosťou, ktorá mala cez milión členov (na Slovensku 600 tisíc členov). Ako si sa stal predsedom Slovenského ústredného výboru SZM?

Cesta na vrchol bola raketová… začal som v SZM, ako dobrovoľný funkcionár na Mestskom výbore SZM v Trnave. V roku 1981 som začal funkcionárčiť na plný úväzok. Rok a pol som pôsobil ako podpredseda Okresného výboru. Po ďalšom pol druha roka, čo som robil podpredsedu Západoslovenského krajského výboru SZM som sa stal tajomníkom republikového ÚV. Potom som asi tri roky pôsobil v Prahe ako tajomník federálneho ústredného výboru. V roku 1988, na moje prekvapenie, ma  zvolili za predsedu SÚV SZM. Raketovú dynamiku môjho vzostupu v organizácii (dúfam, že nejakú rolu mali aj moje osobnostné predpoklady) asi ovplyvnilo aj to, že v profesionálnom aparáte mládežníckej organizácie, nás s vykoškolským vzdelaním technického typu, bolo poskromne. Vysokoškoláci-technici sa do politickej činnosti nehrnuli, prevládal názor, že politicky sa angažujú viac tí, ktorí sa nedokážu presadiť odborne. Verejná mienka vytvorila stereotyp, že „funkcionárčenie“ je najmä kariérnym výťahom.  Nebola to moja motivácia, aj keď úspech je v každej práci príjemný.  Verím, že viac ma do „funkcii“ priviedol prirodzený záujem o verejné veci.  Už na základnej škole som mal prezývku „politik“ a politika ma neodolateľne lákala…

To znamená, že si do tejto funkcie prišiel čisto z idealistických pohnútok?

Z osobných dôvodov a pripúšťam, že ani tie osobné nemusia byť vždy čisté. Rutinná práca technika ma neuspokojovala, bol som pokračovateľom „rodinnej tradície“ (vo firme pracovali aj moji rodičia) a ja som mal inú predstavu o svojom živote. Priťahovali ma príležitosti uplatniť sa v politickej verejnej diskusii, a ako každý mladý človek, som mal veľkú chuť svet okolo seba zmeniť, alebo aspoň k tomu prispieť. Takže dá sa povedať, že v tom bol určitá miera nespokojnosti (ale asi  aj dávka lojality s politickými pomermi).

V súčasnej dobe je značka SZM, vnímaná dosť negatívne a ľudia SZM spájajú skutočne s karierizmom. Mladší zväz považujú za formálny symbol bývalého režimu. Ako by si v zopár vetách obhájil pred verejnosťou túto inštitúciu, v dobe masovej hystérie voči všetkým symbolom minulej doby?

Treba povedať že tým, že to bola jediná organizácia, nebola prakticky žiadna iná možnosť verejnej aktivity. Ja som postupne v marxizme nachádzal objektívne zákonitosti, čo mi technokraticky vyhovovalo – nechcel som byť hračkou v rukách „slepého osudu“. Veril som ( a verím) ambícií veci vedome meniť a nie sa nimi nechať trmácať životom. Po rokoch môžem povedať, že v porovnaní so súčasnou dobou, že existencia SZM umožňovala v rámci systému,  artikulovať generačné požiadavky… Neviem si predstaviť, že dnes by sa konalo spoločné zasadnutie ministrov vlády a mládežníckych funkcionárov. My sme každý rok Vláde predkladali a s Vládou prejednávali návrhy, požiadavky a problémy.  Z toho posledného rokovania Vlády SSR a Predsedníctva SÚV SZM si spomínam na incident –  rozčúlenie vtedajšieho premiéra, keď sme na odmietnutie vlády podporiť nákup počítačov pre zväzácke kluby a organizácie informovali, že teda budeme organizovať sami verejnú zbierku na podporu počítačovej gramotnosti mládeže (bolo to pred vyše tridsiatimi rokmi a dva roky pred prevratom). Napokon došlo ku kompromisu a premiér Ivan Knotek podporil schválenie dotácie z dodatkom, že v socializme „mladí ľudia nebudú žobrať na uliciach o milodary“.

Teda dá sa povedať, že mládežnícka organizácia a ty, ako jej predseda si priamo zasahoval, ako zástupca mladých do politického života?

Väčší politický vplyv dávalo to, že zväzácki funkcionári boli často aj členmi straníckych orgánov či poslancami parlamentu. Na Slovensku som sa, ako predseda SÚV SZM, zúčastňoval jednaní Sekretariátu ÚV KSS. V rámci systému to poskytovalo určitú formálnu autoritu a ak sa ju darilo dobre používať, pomohlo to riešeniu mnohých problémov. Zdalo by sa, že  predstavitelia SZM mali možnosť v určitých obecne akceptovaných limitoch reálneho socializmu  „hovoriť“ aj do veľkej politiky. Ale prax bola menej funkčná – boli sme pre „stranu“ príliš mladí a neskúsení – mali sme počúvať a učiť sa. A možno sme tak boli aj testovaní… S odstupom rokov, vnímam vtedajšiu situáciu – limity reálneho socializmu a straníckej praxe omnoho tolerantnejšie, než to vnucuje súčasná oficiálna propaganda a aj, ako som ich vnímal v tej dobe.

Bol si zároveň posledným predsedom tejto organizácie pred rokom 1989 a zároveň si stal svedkom veľkej spoločenskej transformácie,nástupu súčasného systému. Ako si tieto zmeny vnímal? Veril si, že by bolo možné zachrániť aspoň niečo zo socializmu počas prevratu alebo si rezignoval?

Len pre pamätníkov, na jednom z tých verejných zhromaždení na Námestí SNP v Bratislave som aj vystúpil. Vidiac dianie okolo seba, som bol presvedčený, že na Slovensku socializmus obstojí napriek všetkým problémom, omylom a chybám. Teda, ak sa ich podarí odstrániť alebo aspoň zmierniť. To presvedčenie vyvieralo z toho, že za 40 rokov socializmu sa Slovensko spod slamených striech a zablatených krpcov stalo modernou emancipovanou spoločnosťou s vlastným priemyslom, infraštruktúrou, prácou a dôstojným životom pre každého, s bohatým kultúrnym, vedeckým a  spoločenským životom… Kým v českej polovici spoločného štátu to bolo so socializmom predsa len problematickejšie, na Slovensku bol pokrok očividný. Myslím si, že po roku 1989, došlo k zneužitiu verejného tlaku na zmeny. Myslím, že absolútna väčšina na Slovensku  chcela lepší socializmus, a nie likvidáciu bezplatného školstva, zdravotníctva, práce pre všetkých. Prišli však zahraniční poradcovia a miestni renegáti popredali  pod cenu všetko. A je mi ľúto, že tak lacno predali krajinu ľudí a ich budúcnosť. Vrátili nás „pod slamené strechy“ ľudia musia na robotu do cudziny, mladí žijú v existenčnej neistote, hypotéky a strach z nezamestnanosti dýchajú ľuďom  na krk. To všetko ma je pre  mňa nielen sklamaním, ale pri pohľade na súčasnú „elitu“  sa za Slovensko aj hanbím. Hlboko ma uráža, ako hlboko sme klesli.

V roku 1989 si teda, v podstate, veril v možnosť transformácie „reálneho socializmu“ na nejakú modernejšiu alebo udržateľnejšiu koncepciu socializmu?

Prestavba socializmu, bol prirodzeným politickým vrcholením toho, že socializmus sa vzdal vízie budovania „novej spoločnosti“ a stavil na konvergenciu. „Reálny socializmus“ nakoniec skončil rezignáciou, zanikol v konzumentskej revolúcii. Ideály sa vytratili a zostala iba honba „za väčšou misou šošovice“. Sovieti podľahli v  hybridnej vojne, najmä propagandistickej intervencii.  Celý rozpad sovietskeho bloku bol poznačený ilúziami na jednej a podvodmi na druhej strane. Kde je dnes idea spoločného európskeho domu, odzbrojenia, zrušenia oboch vojenských paktov? Kto má sľubovanú rakúsku životnú úroveň? Obávam sa, že Slovensko až na pár politikov a oligarchov je od nej ďalej, ako bolo, v roku 1989.

Ak mám povedať svoje vtedajšie očakávania, dúfal som, že zmeny oživia ideály,  cesta k spravodlivej spoločnosti sa skráti. Ak by odstránili zbytočné dogmy, socializmus by nebol unifikovaný ale regionálne, historicky, kultúrne diferencovaný pokus nahradiť vládu mála bohatých, ľudovou demokraciou, mohol sa potenciál socializmu lepšie využiť aj pre lepší život v danej dobe a situácii. Moja predstava o lepšom socializme, bola založená na lepšom využití najschopnejších ľudí, odborne aj morálne kompetentných, vo verejnej správe, v riadení ekonomiky, na obmedzení priameho straníckeho riadenia riadenia štátu a väčšej miere suverenity samosprávnych orgánov. Myslím tým, väčší priestor pre priamu demokraciu a voľby zdola nahor (primárne vo vnútri komunistickej strany). V celej spoločnosti v tej súvislosti menej politických ilúzií a viac rešpektu k iným názorom, no najmä nahradenie formálneho uprednostňovania záujmov nomenklatúrnej strany, intenzívnou politickou prácou.  Na adresu súčasných antikomunistov si neodpustím poznámku, že dnes špicľovanie, cenzurovanie a antikomunizmus sú drsnejšie, ako v predprevratovom socializme.

Laco Novomeský v 60. rokoch ale aj herec Miloš Kopecký v 80. rokoch vyčítali strane, že bola prestarnutá a nedával priestor mladým. Ako sa podľa teba dalo tomu zabrániť ? Dnes je medzi mladými zakorenená idea, že členova komunistickej strany a vlády boli iba senilní dedkovia bez perspektívy…

Je pravda, že viazla generačná výmena. Ale ako som hovoril o probléme uplatnenia schopných ľudí v systéme, tak režim sa často bránil aj príchodu mladších. Potom len revolúcie dávajú šancu mladým. Zmeny v roku 1989 presadené spočiatku študentskou aktivitou, boli sčasti aj odpoveďou na toto zamrznutie systému.

Aký by bol tvoj odkaz dnešnej mladej generácie?

Nevzdávať sa nádeje, veriť svojej vízii, vytvárať si ju zdravým rozumom. Nedať si budúcnosť „privatizovať“ bankami, ideály nepredávať a ani sa nenechať zastrašiť režimnou represiou. Nevzdať sa dobe, neupadnúť do pasivity a stále sa snažiť svoju  „dobu“ meniť (zmeniť?) k lepšiemu.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

6 thoughts on “Rozhovor aj o zmenách v roku 1989. Juraj Janošovský riadil významnú mládežnícku organizáciu, rokoval s predstaviteľmi vlády

  • 31. mája 2020 at 10:15
    Permalink

    Juraj,

    Socializmus ste prehrali na poli propagandy. Svedčí o tom až detinská naivita, s akou sa (česko)slovenská pospolitosť vrhla do slastí kapitalizmu.

    Vy ste síce vysvetľovali prečo je kapitalihnus zlý, aký bol za 1. republiky, no tam to skončilo. Ľudia sa však pýtali, ako je možné, keď je ten kapitalihnus tak zlý, že je „na západe“ vyššia životná úroveň ? Tomuto sa propaganda veľmi nevenovala, ľudia nedostali vysvetlenie, tak si to vysvetlili jediným možným spôsobom, že sa jedná o komunistickú lživú propagandu, čo bol najlepší stav k tomu, aby pri menšom zakolísaní socializmu ním títo akože „oklamaní“ ľudia ešte viac zatriasli, horiac nedočkavosťou aby si aj oni konečne lízli z tej kapitalistickej smotánky.

    Súčasťou propagandy malo byť aj vysvetlenie ako ten kapitalihnus na „vyspelom západe“ funguje, do akej miery ide o prirodzené a zákonité zaostávanie socializmu za kapitalizmom na poli tzv. „efektivity“, nevysvetlili ste čo stojí masívny sociálny program socializmu, odkiaľ má kapititalihnus prostriedky na inovácie a prečo socializmu chýbajú, ako je to zo zadlženosťou kapitalistických krajín a ich obyvateľstva, aká je spoločenská/triedna skladba spoločnosti a aké sú ( hlavne ) ekonomické „vzťahy“ medzi týmito triedami, to že usporiadanie spoločnosti má pyramídový charakter, kde každá vyššia vrstva žije na úkor tých spodných, a tie najspodnejšie žijú už len z neporovnateľnosti s krajinami 3. sveta, pri vtedy začínajúcej globalizácii – atď. Táto propaganda mala byť masívnejšia či už vo vzdelávaní, ako aj v tlači – aby jej nebolo možné uniknúť.

    Za takýchto podmienok verím tomu, že obyvateľstvo aj keby nejakú zmenu požadovalo, dalo by si pozor na to, aby tu nenastal ten najprimitívnejší kovbojkapitalihnus, devastácia všetkých zložiek štátu a majetkový prevrat spôsobom „na minútu vypneme svetlo a potom rozsvietime“ .

    O dôležitosti propagandy svedčí aj účinnosť kapitalistickej protisocialistickej propagandy, ktorá sa odvšadial valí už 30 rokov, a ktorá spracovala nie len pokolenia ktoré nezažili socializmus, ale aj časť z pokolenia, ktoré si ho dobre pamätá.
    Tá propaganda naozaj funguje – na jednej strane „nevzdelané“ obyvateľstvo naivne vítajúce a prijímajúce kapitalizmus, na druhej strane dnes 20-40 roční ľudia, jednoznačne odmietajúci socializmus, z jasne naočkovaných príčin.

    A ešte postreh z horúcej súčasnosti.
    Za socializmu nás učili o mnohých zaniknutých chorobách a spoločenských javoch, ktorými sa „blískal“ kapitalihnus, a ktoré boli pre mladých, ktorí ho nezažili za prvej republiky úplne neznáme a nepredstviteľné. Jedným z nich bolo aj hladové doliny a vysťahovalectvo.

    A dnes pozerám, ako sa takýto znovuvzniknutí vysťahovalci, dobíjajú na hraniciach do republiky, k svojim opusteným rodinám. A ževraj nie sú v zahraničí pre radosť z cestovania otvorenými hranicami, ale preto že doma nevedia uživiť svoje rodiny. Aké je krásne , že v Európe otvoreného a neriadeného kapitalizmu túto možnosť majú.
    Ani zmienka od týchto ľudí nepadla rovine ideológie – o kapitalizme, a už vôbec o socializme, ani zmienka o tom, že sú potrební TU, pretože ich chudoba by viedla k spoločenskému pretlaku potrebnému ku zásadnej zmene systému – možno práve ku takému, aký tu už bol, a aký vysťahovalectvo, okrem mnohých ďalších zlých javov kapitalizmu, s istotou odstránil.
    O tomto nepadla od vysťahovaných otrokov kapitalizmu ani zmienka.

    To je tá sila propagandy.

     
    Reply
    • 31. mája 2020 at 11:52
      Permalink

      Martine, souhlasím s Vámi.

      Propagandu minulý režim opravdu nezvládl. A současná levice taktéž ne, komunisté zejména. Budu stručný.

      Píšu si roky s jednou známou z Moskvy. Bydlí v pronájmu v bytě postaveném, jak jinak, v sovětské době. Ona za jeden pokoj dává majiteli pol. svého platu (v ČSSR se za celý byt vydávala max. ¼ příjmu, ovšem, o tom levice dnes nemluví), který ale už čtvrt roku kvůli karanténě od své šéfové nedostává žádný. Prostě hrůza.

      Martine, tady to vidíte, co se stalo se socialistickými byty. V celém bývalém socialistickém bloku se postavily pro lidi milióny bytů, aby národ nebyl pod mostem. A po převratu se nepostavilo skoro nic. Za 30 roků ZHOLA NIC!!!

      A děcka a vnuci rodičů dnes s těmi nenáviděnými králíkárnami postavenými za Husáka v ČSSR jen a jen kšeftují, asi jako i ten pronajímatel, který mé známé pronajímá jeden jediný pokoj za půlku jejího vydřeného platu. Před rokem mi ona známá dokonce napsala, prostě otřesné, že majitel bytu jí navrhl, že nemusí platit vůbec nic, když si to s ním občas odpracuje v posteli…

      RESUMÉ? Postupně budeme sedět na ulici a čumět na naše vystěhované byty, protože na zaplacení nájemného mít nebudeme. Na podzim zavřou opět na půl roku všecky firmy, školy, hadry dáme na čuňu a budeme se míjet doma v posteli s dvoumetrovým odstupem. Půlka bytů v republice bude bez nájemníků. Bytů postavených za komunistů, mimochodem. V ČSSR se ty byty postavily pro dělníky a důchodce, dnes jejich děcka a vnuci s nimi kšeftují!! Prima, jen si to neškrábat, soudruzi!!

      P.S.
      Martine, dobře, ale opravdu dobře si všimněte, že nikdo z řad levice nepřipomíná našim národům, ČÍ ZÁSLUHOU naše milované národy doposud bydlí civilizovaně a ne pod mostem v lepenkové krabici. Ale tohle má svůj konec, jakmile se socialistická infrastruktura začne rozpadat. Jak pravili naši předkové, dočkej času jako husa klasu…

       
      Reply
  • 31. mája 2020 at 10:31
    Permalink

    SILA PROPAGANDY (naozaj existuje, výsledkom je napr. Matovič vo funkcii)
    A trochu komplexnejší pohľad na to, čo asi propaganda je:

    PROPAGANDA
    Ide o metódu používanú v politike. V obchode je neúčinná a používa sa výnimočne. Ide o jednostranný pohľad na vec, uvádzanie iba takých informácií, ktoré podporujú tvrdenie (prípadne bez objektívneho zdôvodnenia). Je to zámerné a inštitucionalizované šírenie politicky zameraných ideí, postupov, celých ideológií, politických doktrín a teórií vo verejnosti, ich tendenčné vysvetľovanie a modifikácia do podoby prispôsobenej aktuálnej situácii. V duchu príslušnej ideológie a politickej línie informuje a interpretuje aktuálne javy s politickým a ideologickým obsahom (má mobilizovať ľudí na podporu určitej politiky, myšlienky), šíri ideologické postuláty, hodnoty a stereotypy charakterizujúce spoločné ciele určitej politickej strany, štátu, inštitúcie. Na rozdiel od propagácie a reklamy, ktorých cieľom je predovšetkým informovať, prípadne meniť postoje a správanie ľudí v úzkom akčnom okruhu, propaganda sa usiluje o zmenu svetového názoru o vytvorenie žiaduceho skupinového a celospoločenského vedomia a takých vzorov správania, ktoré zaručujú zásadnú zhodu činnosti jednotlivcov a skupín s cieľmi určitej politickej strany, štátu, inštitúcie, sociálneho hnutia. Má ofenzívny charakter, vstupuje do konfrontácie s inými názormi a informáciami. Cieľom propagandistickej kampane je získať príjemcov správy na stranu produktora oznámenia a manipuláciou ovládnuť jeho názory a hlavne aktívne postoje (manipulácia nie je nútiť nás niečo robiť-nerobiť ale viesť nás, aby sme konali proti vlastným záujmom). Propagovať možno výrobky, názory, postoje, idey, osobnosti a „správne“ konanie. Propaganda mieri na zmenu prítomného a budúceho stavu myslenia a rozhodovania adresátov, môže však byť aj „retrospektívna“ (propagandou možno prehodnocovať históriu – čo sa deje u nás dosť dlho). Účinnými nástrojmi propagandy sú vystúpenia politikov a iných názorových autorít, novinové titulky a články v tlači, slovné spravodajstvo (rozhlas, televízia), obrazové šoty, repertoár reklamných produktov, knihy. Ekonomická a kultúrna propaganda sa snaží dosiahnuť to, aby došlo k premene cieleného a nákladného propagovania na samovoľný proces, na módny trend – že sa ich produkt stane predmetom tzv. „buzz“ procesu na buzzwords (aby sa z produktu stal „trhák“). Kritikom politickej propagandy zameranej na vojenské operácie, na schvaľovanie vojen, na historické prehodnocovanie minulosti bol napr. v 20. storočí Chomsky.

     
    Reply
  • 31. mája 2020 at 16:57
    Permalink

    Máte pravdu. To mrzí, o to viac, že sa považujem za propagandistu…
    Nemyslím tým, pochopiteľne, ani „osvetára“ , ani „manipulátora“. Štylizujem sa ako agitátor. Propaganda však nebola primárnou príčinou pádu socializmu. Bola dôležitá, ale nespôsobila jeho kolaps. So ženou sa nerozídete preto, že na jedno oko škúli… Snáď najväčšia chyba socialistickej propagandy bolo, že to „škúlenie“ predávala, ako výhodu… Sovieti čelili v prvých rokoch obrovskej diskreditačnej kampani (napr., že boľševici znárodňujú aj ženy a deti sú zobrané z rodín a sú komunálne). No ubránili sa intervencií, v občianskej vojne, v II.svetovej vojne…Silu ľuďom dávala viera v komunistickú budúcnosť. Tú sme nedokázali živiť, prax ju spochybnila, funkcionári ju (vedome aj nevedome) stratili. Po generácii revolucionárov prišli generácie, ktoré nedokázali socializmus vymaniť z deformácií, ktoré v prvej generácií, boli „otcom-zakladateľom“ tolerované. Ostatné inokedy, v inom formáte.

     
    Reply
  • 31. augusta 2020 at 22:51
    Permalink

    A najhoršie je , že robotnícka trieda sa neuveriteľne zdiskreditovala.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom