Nedávno na stránkach DAV DVA pribudli nové články talentovaného mladého autora, PhDr. Erika Germušku, PhD., ktorý pôsobí ako vysokoškolský pedagóg. DAV DVA tak opätovne posilňuje svoju odbornú, profesionálnu úroveň tým, že svojich prispievateľov rozširuje o ďalšieho akademika (popri takých menách ako docent Fábry, docent Manda, docent Sťahel, nedávno dokonca docentka Švihlíková či profesori Keller, Hauser a Doubek, ktorí už doteraz taktiež s DAVom spolupracovali). Pripravili sme pre vás krátky rozhovor, v ktorom vám predstavíme nášho nového kolegu…
1. Pozdravujem Vás, Erik. Do DAVu DVA ste sa dostali viac-menej vďaka našej spolupráci s Literárnym týždenníkom, kde taktiež píšete komentáre. Čo Vás inšpiruje k písaniu a kedy ste začali šíriť osvetu aj mimo striktne akademických časopisov?
Pozdravujem Vás, Lukáš. Na stránkach Literárneho týždenníka sme sa autorsky „našli“ aj vďaka tomu, že na Slovensku je pramálo proslovenských periodík, ktoré dávajú priestor nielen mladým autorom, ale aj myšlienkam, ktoré poskytujú iný pohľad na rôzne oblasti ľudského života ako ich evidujeme bežne v najvplyvnejších médiách na Slovensku. Informačný diktát, funkčná manipulácia zahraničných mecenášskych médií s informáciami či neobjektívny spôsob ich podania naberá na sile a vyvoláva čoraz silnejšiu potrebu, ba až nutnosť vyvažovať pohľad na svet aj z druhej strany „brehu“. Mediálne žijeme takpovediac v „rozprávkovom“ svete, ktorý delí ľudí na dobrých a zlých, slušných a neslušných, na európske „hodnoty“ a tie ostatné.
2. V rámci svojej profesionálnej činnosti sa zaoberáte dejinami sociálneho a politického myslenia, geopolitikou, politológiou a transformačnými procesmi štátov východnej Európy. Ktoré konkrétne témy v týchto oblastiach Vás najviac interesujú?
Zo spomenutých oblastí ma najviac zaujíma geopolitické postavenie slovanského sveta, teda najmä východnej Európy, ktorá je rozdelená zreteľnou „železnou“ stenou opierajúcou sa o nezmyselné sankcie proti Rusku, oslabovanie národných suverenít štátov v Európskej únii a takpovediac sektarizáciou svetovej ekonomiky, kde štátny kapitál (národné podnikateľské subjekty) je prakticky vylúčený z ekonomickej súťaže, teda liberálna voľná ruka trhu pre nich prestávala platiť už v 90. rokoch 20. storočia a dnes už ani nemá pre koho platiť, pretože všetok relevantný štátny majetok je v rukách cudzích svetových korporácií. V súčasnosti v EÚ ako-tak vzdoruje a chce si ponechať aspoň posledné rezíduá suverenity Poľsko a Maďarsko, ktoré sa stali objektom evidentného eurošikanovania. Je až zarážajúce, ako ľahko sa vzdávame vlastnej suverenity, na ktorú sme čakali tisíc rokov. Povojnové generácie budovali sebestačný štát, poučené tvrdou fackou od nemeckej fašistickej vyhladzovacej mašinérie, nemohli sa spoliehať na „filantropický“ západný kapitalizmus, ktorý plodí nielen ekonomické otroctvo. Slovenskí diplomati dookola verklikujú frázy o nenahraditeľnosti západného kurzu pre Slovensko. Ak sa však ľahko vzdáme svojej suverenity, náš štát nemôže byť v zahraničí vnímaný ako svojprávny partner, ale iba ako vazal. Ruské príslovie jasne hovorí: Slabých bijú, so silnými musia rátať.
Novodobá „poeurópčená“ slovenská diplomacia odovzdáva maximum suverenity Slovenska do cudzích rúk a znižuje tak našu hodnotu na medzinárodnom poli (okrem EÚ, kde je to podmienka). Je paradoxné, že slovenská vláda je hlavnou brzdou pri zvyšovaní minimálnej mzdy, ktorou je možné korigovať percentuálny nárast pracujúcej chudoby a jej nedôstojného sociálneho prežívania zo dňa na deň.
Žijeme v globalizovanom svete, v ktorom samostatne neprežijeme, avšak slovanské štáty svojou civilizačnou blízkosťou by geopolitickým spájaním mali kreovať svoju koexistenciu na úplne novej, t. j. suverenistickej báze. Inak budeme smerovať iba k zániku národného štátu a k rozplynutiu sa v civilizačnom „mori“, tak ako to už dávno vyjadril ruský filozof N. Danilevský vo svojom slávnom diele Rusko a Európa (1869): „… kmene bez historickej úlohy stávajú sa iba etnografickým materiálom“.
3, Ako vnímate ideový odkaz generácie pôvodného DAVu, teda Novomeského, Okáliho, Clementisa, Poničana, Husáka a ďalších?
Historický odkaz Dav-u je znova hyperaktuálny. Rukolapným dôkazom toho je súčasný Dav Dva. Slovensko sa – geopoliticky a sociálne – vrátilo, hoci v iných podmienkach (z hľadiska vzdelanosti), takpovediac do čias prvej Československej republiky a prenesene možno konštatovať, že aj do obdobia Rakúsko-Uhorska, keďže symptomatickými črtami vtedajšieho sociálno-spoločenského bytia Slovákov boli chudoba, bezmedzné vykorisťovanie a pracovná migrácia na Západ, hlavne do Spojených štátov, pričom treba dodať, že odrodilá slovenská šľachta bola nadmieru nápomocná pri útlaku slovenského národa.
Generácia pôvodného Dav-u mala výrazne ľavicovú orientáciu, takže postulát o sociálnej spravodlivosti bol pre ňu programovou záležitosťou. Túžba po sociálnej spravodlivosti však žije v ľuďoch v každej dobe a tá je aj pre mňa inšpiráciou podobne ako odkaz Ľudovíta Štúra a jeho diela Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom reflektoval potrebu zjednocovania slovanského sveta. V pôvodnom DAVe bolo mnoho výrazných politických i literárnych osobností, ktoré forsírovali nové myšlienky, napokon ich však — paradoxne — ako ľavičiarov — komunistický režim prenasledoval, umlčal a aj kruto potrestal, hoci v 60-tych rokoch 20. storočia boli rehabilitovaní. Paradox je často základom dejinného vývoja a osobností, ktoré sa usilujú o zmenotvornosť v akejkoľvek oblasti, politickej zvlášť. Za neafirmatívne názory a postoje boli nielen davisti vtedy, ale aj mnohí názorovo nekonformní ľudia v súčasnosti prenasledovaní. Podľa môjho názoru dnes — v globálnom kontexte — málokoho zaujíma pravda a objektívne informácie. Médiá v hypermodernej dobe sa programovo spreneverujú sami sebe. Možno to nazvať antimedialitou. Bolo však sympatické, že davisti boli osobnostne a názorovo vyprofilovaní.
4, Čo by ste na záver odkázali svojim doterajším aj budúcim čitateľom?
Na záver by som čitateľov rád oslovil citátom od už spomenutého ruského filozofa N. Danilevského, ktorý je aj dnes mimoriadne aktuálny: „Európa odmieta akceptovať vo vzťahu k iným národom ich vlastné ciele, úlohu a všetky prejavy a pokusy o svojbytný vývoj reflektuje ako historický prežitok, ktorý bráni uskutočneniu všeľudského ideálu. Štáty, ktoré ustúpia politickému nátlaku, sú odsúdené na duchovný bankrot.“ Buďme teda suverénni, svojbytní, partnersky kooperujúci, ale aj pragmaticky zúročujúci poznanie svojej minulosti a objektívne analyzujúci svoju prítomnosť, pretože bez toho sa môžeme okradnúť nielen o dôstojnú budúcnosť, ale o budúcnosť vôbec. A to si náš národ a štát nezaslúžia.
(rozhovor pripravil Lukáš Perný)
