Rozhovor s Tomášom Dugovičom

Zdravím ťa Marek, odpoveď je prostá. Jednoducho sme v oblasti politicky nekorektného humoru na internete videli obrovský deficit. Chopili sme sa príležitosti, takpovediac využili dieru na trhu a – ako si sám naznačil – dnes spolu s kolegom Jančim Ďuriníkom spravujeme jednu z najpopulárnejších stránok alternatívneho spektra. Tento spôsob angažovania sa má úspech okrem iného preto, že ľudia sú znudení nekonečným blúdením po internete či zahltení kopou zbytočných článkov a naproti tomu jednoduchý a úderný humor či informácia skrytá v obyčajnom obrázku im povie viac, než tisíc slov.

Čo si myslíš, čo v realite zmenilo tvoje konanie napríklad aktivitou na tej stránke alebo inými tvojimi aktivitami v živote? V čom a kde vidíš ty výsledky tvojej angažovanosti?

Pre mňa osobne by bola najväčšou satisfakciou za odvedenú prácu zmena kolektívneho vedomia na Slovensku či minimálne vo svojom okolí. Vnímam to ako svoju „občiansku povinnosť“. Je mi samozrejme jasné, že sami na niečo také nemáme finančné, personálne a iné kapacity, ale bolo by nám cťou prispieť aspoň malou troškou k nutnej transformácii spoločenskej klímy. Je hlúpe tvrdiť, že súčasný režim by nemal byť predmetom ostrej, ale na druhej strane konštruktívnej kritiky len pre to, že je kvalitatívne lepší ako tie predošlé. Priestor na pozitívnu zmenu existuje v každej etape ľudských dejín a vždy existovať bude. Je to nemenný cyklus, ktorý nezastavia žiadne špičky a ani im podriadení lokaji.

Odporcovia z vás robia rusofilov. Avšak aj tvoj bývalý kolega Anton Smataník spomínal, ak sa to dá zjednodušiť, že mnohé médiá im priamo či nepriamo zbytočne pomáhajú. Ale povedz svoj názor, ako vnímaš súčasné Rusko ty?

Rusko je krajina ako každá iná, so svojimi kladmi aj zápormi. Tak ako mi aktuálne imponuje jej geopolitická pozícia osamelého vlka, mi zároveň vadí vnútropolitická situácia a rôzne spoločenské neduhy. Predovšetkým alkoholizmus, vysoká miera kriminality, nemalý level chudoby v pomere k extrémne vysokým zdrojom, demokratický deficit a iné. Tieto javy však majú svoje historické opodstatnenie a analyzovať ich či obšírnejšie sa k nim vyjadriť by bolo námetom na celú knihu. Rusko je však výnimočné tým, že razí svoju vlastnú cestu s ohľadom na svoje národné záujmy a odmieta sa stať členom širokej transatlantickej rodiny a práve z toho titulu je tŕňom v oku prozápadných ideológov. Z toho potom aj pramení jeho masívna a pokrytecká démonizácia v tunajšom priestore, čo sa mi hnusí a ja – keďže mám odvekú potrebu prikloniť sa na stranu toho, komu sa krivdí – môžem v očiach prostoduchejších ľudí s čiernobielym uvažovaním pôsobiť ako rusofil. Pravda to však celkom nie je.

Často sa vám na internete vyhrážajú, že vám urobia problémy v práci. Stretol si sa už v osobnom živote mimo internet v realite s tým, že by bol na teba nátlak v práci skrz to čo robíš, prípadne ťa niekde skrz to nechceli zamestnať alebo to prijímali s nevôľou v škole, no hlavne v tej práci?

Nie, zatiaľ som podobnú skúsenosť nemal. Myslím, že nie som natoľko známa osobnosť, aby bol môj vplyv na verejnú mienku pre elity nepríjemný až do takej miery, aby na mňa vyvíjali tlak či suplovali ich v tom rôzni užitoční idioti. Nakoľko mám však ambície veľké, nevylučujem, že do budúcna sa s niečím podobným stretnem, no počítam s tým a som pripravený niesť následky v osobnom, ale aj kariérnom živote. Nerád by som však zo seba robil martýra a ako vravím, okrem pár náznakov nepríjemností som sa so žiadnou šikanou za názory nestretol. Mrzí ma však, že sa to nedá povedať o mojich známych, ktorým novodobí „ŠTB-áci“ spôsobili nemalé problémy.

Už dlhšie si všímam prevahu mužov, ktorí riešia politiku, médiá, vôbec na alternatívnej scéne je to ešte vypuklejšie. Prečo sa podľa teba zapája do týchto debát tak málo žien a čo by ich podľa teba mohlo pritiahnuť?

Je chybou myslieť si, že pomer žien a mužov by mal byť v každej profesii rovnaký. Platí to aj pre politiku či médiá. Ženy majú od prírody záujem a vlohy na iné, nemenej dôležité činnosti, hoci to nie je skalopevné pravidlo. K ženám prechovávam maximálnu úctu, ale nevidím dôvod umelo zvyšovať ich zastúpenie v politike aby mohli radikálne feministky kľudnejšie spávať. Oponenti často tvrdia, že by ženy politiku „poľudštili“, ale mám pre nich pár zvučných mien na vyvrátenie tohto bludu – Madeleine Albright, Hillary Clinton, Julia Tymošenko, Theresa May či Victoria Nuland. Z vyjadrení týchto osôb behá mráz po chrbte.

Ako vnímaš, že sa tu vytvorilo nové médium ľudí z ľavého spektra, ktoré chce byť viac ľudové, dávať ľuďom možnosť uverejňovať svoje príbehy, či problémy? Môžeš pripojiť aj odkaz našim redaktorom či čitateľom.

Myslím, že existencia autenticky ľavicového média je v slovenských pomeroch žiadúca. Nehovorím to len z dôvodu, že k ľavici inklinujem aj ja, ale v podstate je to objektívne potrebné v záujme zachovania názorovej plurality. Najmä v ekonomickej oblasti je prevaha pravicových médií priam do očí bijúca a rôzne nimi šírené dogmy sú predkladané za svätosväté pravdy a myslím, že váš projekt môže pri vhodnom nastavení aspoň trochu rozvíriť tieto stojaté vody. Redaktorom preto držím palce a čitateľom odkazujem, aby si informácie verifikovali, porovnávali, konštruktívne kritizovali a hlavne o nich s čistou hlavou premýšľali a hľadali pravdu.

Aký je tvoj názor na ľavicové témy či rôzne ľavicové prúdy a ako vnímaš konflikt medzi tým, čo vidíme v realite, a tým, čo proklamujú rôzne politické strany či osoby?

Niečo som už naznačil v predchádzajúcej odpovedi. S ľavicou sa viem stotožniť prevažne v ekonomickej sfére, menej už napríklad pri ľudskoprávnej/kultúrnej agende. Jedno i druhé je výsledkom toho, s čím som konfrontovaný v bežnom živote či pri samoštúdiu, nakoľko som beznádejný knihomoľ. Ak žijete na svete, v ktorom de facto pár desiatok ľudí vlastní polovicu planéty, nemôžete fandiť deregulácii a neobmedzenej individuálnej slobode v oblasti trhu tak, ako to hlásajú neoliberálni ekonómovia. A tak isto, ak žijete na planéte, na ktorej má kultúrna diverzita, konzervatívne hodnoty či budovanie štátov na národnom princípe svoj stáročiami preverený význam, nemôžte prehodnotiť svoj svetonázor na základe neomarxistickej propagandy o utopickom raji, kde žijeme všetci pokope v harmónii, kde každý môže byť čímkoľvek a kde každý tradičný spoločenský fenomén je prežitok. Slniečkar – to je príklad par excellence radikálneho kultúrneho ľavičiara. Čo sa druhej časti otázky týka, ten konflikt medzi všednou realitou a víziami štandardných politikov je enormný. Začínam nadobúdať pocit, že súčasné elity uvažujú podľa akéhosi manuálu, z ktorého tlmočia „nabiflené“ definície a aplikujú ich bleskurýchle na každý problém bez toho, aby sa zdravým sedliackym rozumom zamysleli nad najjednoduchším a zväčša správnym riešením. Ešte pred tým, ako politik dokončí druhú vetu ľubovoľného príhovoru, často viem, čím o pár minút skončí. Je to neskutočne tragikomické.

Ako vnímaš Zdrojovú ekonomiku, teda RBE, o ktorej tiež píšeme v DAV DVA?

Pri súčasnom ekonomickom modeli je nevyhnutné, aby sa o tejto problematike začalo nahlas minimálne diskutovať. A to nielen za zavretými dverami na katedrách univerzít, ale aj medzi laickou verejnosťou. Príjmová polarizácia, drancovanie životného prostredia, bezmedzné plytvanie nerastnými zdrojmi, nekrytá mena, zbytočná otrocká práca s cieľom umelo zvýšiť zamestnanosť. To všetko sú fenomény, ktorých negatívny dopad narastá a ak sa tento trend nezmení, môžu prispieť k nechcenému kolapsu. To nie je zbytočné maľovanie čerta na stenu, ale holý fakt, s ktorým treba niečo efektívne robiť. Myslím, že postupný prechod na zdrojovú ekonomiku by mohol byť riešením problému už len preto, lebo tento model by slúžil potrebám ľudí a nie ľudia by slúžili potrebám systému tak, ako sme toho svedkami dnes.

Teraz zo súdka, ktorý denne riešiš. Čo by podľa teba pomohlo k zmieru v súčasnej politicky a vojensky napätej situácii a čo by preto mohol urobiť bežný občan?

Práve na pleciach bežného občana, resp. občanov, dnes leží najväčšia zodpovednosť. Ak dostatočné množstvo ľudí prekoná médiami a politikmi účelovo povzbudzovanú apatiu, prebudí sa z letargie, začne sa zaujímať o veci verejné a spájať sa v mene zachovania toho najcennejšieho, čo ako ľudstvo môžeme mať – mieru, veci sa zmenia. Túžba po mieri by mala prekonať všetky naše konflikty na elementárnej medziľudskej úrovni. Ktorý politik by si dovolil siahnuť po vojne ako ultima ratio, ak by sa v uliciach hlavného mesta jeho krajiny zhromaždili napríklad dva milióny protestujúcich? Bez ohľadu na to, či to budú pravičiari, ľavičiari, gayovia či heterosexuáli, kresťania alebo ateisti? Zrejme žiadny. Práve pasivita dobrých ľudí je živnou pôdou pre šírenia zla.

K čomu smeruje tvoje konanie, aká je tvoja vízia lepšej spoločnosti, čo by si si prial a aké vidíš cesty k jej dosiahnutiu?

Odpoveď na túto otázku dozaista nájde pozornejší čitateľ v predchádzajúcom texte. Opakovať sa nie je potrebné.