Rytieri bez meča zásadným spôsobom kedysi usmernili môj život a to som ani zďaleka nebol jediný.
ezabudnuteľná kniha slovenského prozaika Ľuda Zúbka (1907-1969) je totiž životopisným prehľadom obľúbených autorov mladosti, ktorých diela mám dodnes v úcte: Miguel Cervantes, Daniel Defoe, Alexander Dumas, Jack London, Karl May, Henryk Sienkiewicz, Jonathan Swift, Mark Twain, Jules Verne a mnohí ďalší.
Práve tak, ako ich knihy nadchýnajú mladých čitateľov, inšpirujú k písaniu ďalších: rytiermi bez meča sa tak stávajú tí, ktorí sa namiesto neho vyzbrojili perom, čo je aj v dobe všadeprítomných klávesníc a dotykových displejov stále zrozumiteľnou metaforou.
Jedným z nich bol literárny tvorca, na ktorého detských knihách odrástlo aj u nás niekoľko čitateľských generácií. Pritom sa český spisovateľ, pedagóg a redaktor Jan Ryska (1916-1983) nikdy netajil tým, že jeho literárna kariéra začala ešte za čias, kedy si diela vyššie zmienených pánov požičiaval zo skromnej školskej knižnice. Nechajme teda pôsobiť kúzlo jeho osobných memoárov:
„Musím si najskôr spomenúť na svoje školské roky. Dedinská dvojtriedka – na prízemí sú prváci, druhá a tretia trieda – na prvom poschodí všetci ostatní. Dole učí sivovlasý pán riaditeľ, hore mladá učiteľka. Ako to len mohli všetko zvládnuť? Veľa sme spievali, hrali divadlo, naučili sa všetko ako deti v meste, ba ešte aj viac. Už vtedy sme mali školský pozemok, na ktorom sme skutočne pestovali a zbierali úrodu, učili sa štepiť stromy, pliesť košíky a vyrábať z dreva. Poznali sme množstvo kvetín, všetky, ktoré v našom kraji rástli. A veľa sme aj čítali.“
Na chvíľu prerušíme tok autorových spomienok povzdychnutím nad kvalitou dnešného vzdelávania. Naozaj mu pomohli toľko proklamované „školské reformy“ a mohli by súčasní žiaci súperiť so spolužiakmi spisovateľovho detstva vychovanými učiteľmi vyvažujúcimi čas strávený nad učebnicami zmysluplnou prípravou do života? Pre rozsah sa nebudeme na tomto mieste pokúšať o odpoveď, ale spolu so spisovateľom môžeme zdôrazniť význam toho, akú nenahraditeľnú úlohu zohrávajú pri dospievaní knihy:
„Raz v týždni sa knihy v knižnici vymieňali. Na stupienku sa navŕšila hromada, vedľa nej sa postavili chlapci a išlo to ako na dražbe. Jeden vyvolával mená autorov a názvy, zatiaľ čo my sme sa hlásili, kto si chce knihu požičať. Pomocník vyvolávača zapísal, čo si kto vzal, a tak to pokračovalo, až sa celá hromada presťahovala do našich aktoviek a batôžkov. Poznali sme zásobu neveľkej bibliotéky v našej škole tak dokonale, že ešte skôr ako vyvolávač siahol po niektorom zväzku a zobral ho do ruky, už dopredu sme podľa formátu, hrúbky, väzby či prebalu vedeli, o čo ide. Tak ako sme rástli, v knižnici pribúdali ďalšie diela a náš záujem o dobrodružnú literatúru sa zväčšoval. V kope na stupienku sme nedočkavo vyzerali Robinzona, Knihu džunglí, Dva roky prázdnin, Ostrov pokladov či Lovcov mamutov.“
Vďaka románovým hrdinom mohli tisícky mladých čitateľov aj bez mobilov, počítačov či internetovej televízie rojčiť svoje dobrodružné sny, prebývať uprostred romantických predstáv, vo vzrušujúcom boji so zlom stáť na strane dobra a spravodlivosti a pritom úplne zadarmo cestovať do vzdialených kútov sveta. Nezabúdať na to, že všetci ľudia sú si rovní, hodnota majetku je len iluzórna a že stojí za to spoločne zapracovať pre spoločné dobro. A pritom nevadí, že mladí ľudia dneška už nie sú tými včerajšími, pretože skutočné hodnoty života sa v priebehu času nemenia a všetci sme tak dodnes spolužiakmi Jana Rysku:
„Boli sme dedinskí chlapci a dievčatá, každý z nás mal okrem školy a rôznych zábav ešte domáce povinnosti. Okrem iného sme boli asi poslednými pastierikmi husí v našej vlasti – dnes ich poznáte už len z Alešových a Ladových obrázkov. Všetci sme však túžili po romantike a dobrodružstve. Chceli sme si aspoň čítať o exotických krajinách, ľuďoch a zvieratách.“
Nuž, v dobe výpravných obrázkových encyklopédií, internetu a pri solventných rodičoch aj dostupných zahraničných dovolenkách, je exotika školákom oveľa bližšia ako pred desaťročiami. Keď si znova listujem ošúchanou knihou Ľuda Zúbka spomínam si, že ma ako sotva desaťročného chlapca zaujala úvodná veta vysvetľujúca predsa len tajuplný názov: „Rytieri bez meča svojimi dielami bojovali za lepší svet a krajší život ľudstva.“ Otázkou ostáva, či sme ochotní sa medzi nich pasovať aj v dnešnej, cynizmom a krajným individualizmom poznačenej dobe. Istým ale ostáva zistenie, že je to omnoho viac dôležité ako kedykoľvek predtým.
Miloš Jesenský, vyšlo pôvodne pre ihodnoty.sk
