„Utópie sú predčasné pravdy…“
Alphonse de Lamartine
Sci-fi utopická poviedka Juraja Janošovského a Lukáša Perného o civilizačných rizikách blízkej budúcnosti… Poviedka vyšla v IV. čísle DAV DVA (1/2018).
Prológ
Skúste ísť dopredu, s hlavou otočenou vzad. Ani prešľapovať na mieste, vo svete prudkých zmien, vám neumožní prežiť. No ísť vpred, a nepotácať sa cestou z priekopy do járku, znamená vidieť na horizont, či dokonca zaň.. O budúcnosti súčasnej generácie dvadsiatnikov-tridsiatnikov rozhodne nielen ich odhodlanie šliapať, ale aj schopnosť mať dobrý smer, voliť správnu cestu. Keď dnešní mladíci (a mladice) budú mať dôchodkový vek a budú krajinu odovzdávať deťom a vnukom. Pýtame sa čo chcú ponúknuť, akú stopu v geológii antropocénu zanechajú…Bude svet lineárne pokračovať, či dospel v libertaniánskom kapitalizme na svoj definitívny koniec? Bude na mape Európy ešte Slovensko, keď demografia v roku 2048 prognózuje jeho zánik? Vidiac dramatický technologický pokrok, zrýchľujúci sa vek rozumu, ako zmenia život technológie – bionika, mechatronika, kozmické energie a rýchlosti? Bude ešte o tridsať rokov človek človekom, alebo spoločnosť budú tvoriť humanoidi a kyborgovia? Možno otázky pre autorov sci-fi. No poznajúc efekt „mávnutia motýlieho krídla“ musíme vnímať našu zodpovednosť, za to čo činíme dnes. // Juraj Janošovský
Poviedka
- (e)utópia, ne-miesto alebo ideálne, dobré miesto pre život
- dystopia, chybná, abnormálna poloha, chybné uloženie niektorého orgánu, anti-ideálny stav
Postavy v príbehu sú vymyslené,
zhoda s reálnymi môže byť iba náhodná.
Samuel K. je oficiálne najstarším človekom na planéte Zem. Jeden z najmúdrejších ľudí planéty sa ponoril do kryogenickej kvapaliny na začiatku vleklej globálnej hospodárskej krízy. Včera ho rozmrazili, a hoci organizmus bol poškodený, dnes žije v novom svete. Svete Novej civilizácie. Zvoní budík. Svitanie rozlialo ostré svetlo na tvár Samuela K. Prebúdzal sa v pondelok, prvého januára, roku 2148. Izbu plnila jemná hudba a v nej sa chvel tichý popevok Margaret, opatrovateľky. Vnem násobila lahodná vôňa. Samuela budila aj chuť na raňajky. Je pozvaný na stretnutie s jednou z komunít Novej civilizácie (ako svoj svet komunardi hrdo nazývali). Necítil obvyklý stres (ešte pamätal tie časy, keď ranné správy a noviny boli hlásením zo sveta vojen, inventúrou nepokojov). Necítil nervozitu zo spoluviny, že je súčasťou tej časti sveta, ktorá sa prežierala pred očami väčšej, ktorá hladovala. Bol to čudný svet, v ktorom sa pravda kupovala a predávala, ako lacné mäso v kafilérii. Keď Samuela ponorili do chladného roztoku v útrobách utajenej jaskyne bol na pokraji duševných síl.
Hybernoval ako jazvec, bez pohybu a citu, kým sa ľudstvo zviechalo z pádu a zbytky civilizácie sa odhodlali k obrovským zmenám. Nová civilizácia sa formovala ako unikátna vedecko-technická, ekologická a sociálna utópia. Zrútenie civilizácie zisku znamenalo aj zastavenie drancovania a znečisťovania planéty, Zem sa začala pomaličky zotavovať z katastrofálneho 21. storočia. Nie všetko sa však podarilo zachrániť. Nestrážené trezory korporácií a oligarchov odkryli poklady a aj vynálezy, ktoré odstraňovali monopolné postavenie vlastníkov starej civilizácie. Lieky na rakovinu, predlžovanie života, akumulácia energie z bleskov, magnetické vlaky a netušené technické riešenia sa stali verejne známe a začali riešiť umelo udržiavané problémy civilizácie. Individualizmus stratil exkluzívne postavenie, jednotlivec je individuálnou súčasťou kolektívu.
Ľudia sa zbavili skutočných a virtuálnych bariér, žijú družne. Pri komunitných rituálnych obedoch, sa spolu modlia, meditujú a filozofujú. Vo vášnivých diskusiách projektujú umelecké riešenia, vznikajú zaujímavé texty a obrazy. Peniaze sú už iba exponátmi numizmatických zbierok. Jedinou menou je čas ľudského života. Prácou jednotlivci získavajú pre seba čas, ktorý ich produkty vytvárajú, šetria a zabezpečujú. Vlastníctvo je zbytočné a užívanie vecí je spravidla kolektívne. Menšie komúny majú akúsi formu družstevného princípu a jednotlivci aj osobné užívanie v rozumnej miere. Ľudia držia individuálne iba veci potrebné pre vlastné špecifické potreby – spánok, jedlo a svoju tvorbu. Všetko ostatné využívajú kolektívne z megalomanských družstevných skladov vecí. Krádeže sú vylúčené, pretože je všetkého dostatok, dokonca prebytok.
Nikdy v dejinách nebolo ľudstvo tak šťastné. Všetky materiálne problémy – hlad, pitná voda, teplo sú minulosťou. Zabezpečená existencia je všetkým dostupná. Závisť či nevraživosť sa vytratili s tým, že nikto nežije v takom prepychu, že by tým uberal alebo provokoval ostatných. Uvoľnili sa obrovské kreatívne sily – potenciál individuálne disponovaných jednotlivcov, ale aj synergia tvorivých tímov. Každý má svoju doménu, ktorá ho napĺňa. Svet tvorí dynamická, meniaca sa sústava vzájomne kooperujúcich sebestačných komunít, s rôznymi solidárnymi systémami. Stále sa zmenšujú ostrovy starého sveta, kde ešte panuje chaos trhu, ovládaného záujmami vlastníkov. Ako voda na púštnom piesku z nich miznú obyvatelia a bývalí oligarchovia vyliezajú z neudržiavaných palácov bez služobníctva. Hynú alebo sa chytajú práce a pomaly prichádzajú na chuť Novej civilizácii.
Súčasťou povinnej školskej prípravy sú aj školské výlety do rezervácií Starého sveta. Deti na vlastné oči vidia rozdiel medzi svetom, ktorý doviedol civilizáciu ku kolapsu a začínajú chápať ako vznikla a funguje nová civilizácia…
Samuel mal ťažkú noc, budili ho zlé sny. Pri pohľade na Margaret, loviacu mokrou handričkou stopy prachu (viac tušeného ako viditeľného) mu srdce prestalo nepravidelne biť a myseľ mu zalial pokoj ranného zátišia.
„Ako ste sa vyspali, brat Samuel?“ pýtala sa Margaret. Margaret bola nádherná žena v strednom veku. Jej súcitná povaha ju predurčila stať sa komunitnou opatrovateľkou. Psychicky náročná práca – starať sa o pohodlie, psychický a fyzický stav starších a bezvládnych obyvateľov – ju uspokojovala a páčila sa jej. Altruizmus opatrovateliek spôsoboval, že často zostávali slobodné, vydávali sa len vo výnimočných prípadoch. Margaréte Samuel pripomínal toho, koho kedysi milovala. Kedysi dávno. Ten muž sa stratil kdesi v Starej civilizácii.
Samuela zmrazili ako 27 ročného a napriek dnes už vysokému veku má tvár mladíka. Ale vnútorné orgány začali zlyhávať a umelé orgány odmietal. Chcel dožiť prirodzene. Držali ho pri živote, vďaka špeciálnym medicínskym postupom. No vedel, že jeho čas už prichádza. Preto mu záležalo na každej minúte posledných dní života. V meditáciách a diskusiách s komunitou sa snažil svoje poznanie a skúsenosť zanechať svojmu rodu.
„Ďakujem Vám sestra. Poviem Vám, mal som zlý sen – spomienku zo sveta, v ktorom som žil. Ale už je to preč. Ľudia nezomierajú na vyliečiteľné choroby. Choré časti tela nahradzujú nielen oligarchom, ale každému, kto to potrebuje bioprotézy. Väčšina obyvateľov, po skúsenosti s temnou minulosťou, sa dobrovoľne snaží žiť v súlade s prírodnými možnosťami. Ľudia vlastnú spotrebu obmedzujú najmä pri predmetoch, ktorých výroba ohrozuje prostredie. Vy vlastne žijete v tom, čomu v našich časoch oficiálne média hovorili utópia a všetci sa tomu smiali. Obdivujem Vás. Obdivujem, že sa dokázalo ľudstvo zmeniť. Už mi je ľúto, že budem musieť odísť tam, odkiaľ už niet návratu,“ povzdychol si Samuel.
„Brat Samuel, viete, že si Vás veľmi vážime. Za ten čas, čo ste tu som si Vás veľmi obľúbila. Nechcem o vás prísť…“ odpovedala so slzami v očiach sestra Margaret.
„Ďakujem vám drahá. Vy viete, že Vaša prítomnosť, dáva mne starcovi z iného sveta neskutočnú chuť žiť. Ste môj anjel, ale ja viem, že moja misia na tomto svete už skončila. Celý život som bojoval a sníval o svete, v ktorom vy dnes žijete. Sklamaný zbytočným čakaním na iný svet, som sa dal zmraziť. Dnes žijete v Novej civilizácii. Drahá sestra, hlad sa ozýva, poďme na komunitné raňajky. A teším sa na stretnutie s ostatnými bratmi a sestrami z komunity. Chcel by som pokračovať vo včerajšej diskusii prerušenej v neskorej noci. Stále viac a viac ma fascinuje premena, ktorou ľudstvo prešlo. Nádherný spln, jazero za mestom pôsobilo ako obrovská čaša elixíru života a živá hudba, spolu s vlnami živili pocit, že sme v strede diania. Dobre, že netušíte aké smutné časy som ja videl a že dnes žijete slobodne bez diktátu moci…,“ povzdychol si znova Samuel.
„Vaše slová, váš hlas, niekoho mi pripomína…“ tíško komentovala Margaret,
„Poznala som, pred rokmi, jedného muža. Odišiel do Starého sveta. Ľutoval nešťastníkov, živoriacich v spoločnosti fiktívneho voľného trhu, ovládaného hŕstkou všetkého schopných oligarchov. Snažil sa ich presvedčiť, aby sa zbavili okov vulgárnej liberálnej konkurencie a začali budovať svet spolupráce. Nestretol sa s pochopením. Zabili ho, a bavili sa na jeho účet aj po jeho smrti. Ako barbari vystavili jeho telo a krvou naň napísali „KOMANČ.“ Asi tá utópia, ako ste jej vtedy hovorili, je len pre tých, ktorí si ju vnímavosťou a porozumením vyslúžia. Utópia nemôže vzniknúť tam, kde ľudia nehľadajú čo ich spája, nehľadajú úspech v súlade s ostatnými, v úcte k práci starších a v zodpovednosti za život potomkov. Veľmi mi toho muža pripomínate a aj preto mi budete veľmi chýbať…“ rozplakala sa.
„Ach dievčatko moje, vy ste anjel. Viete, že čosi podobné hrozilo aj mne v tých temných časoch? Našťastie, neboli si istí a ja som žil dvojitý život. Nesmúťme. Hor sa k raňajkám. Už nás čakajú, nemeškajme. Kým som tu priblížim deťom, ako Starý svet fungoval,“ navrhol Samuel.
Pomaličky sa blížili do spoločnej sály veľkej kruhovej stavby. Zvonku presklenej chodby boli nádherné veľké vyšľachtené kvety a krotké exotické zvieratá. Z reproduktorov znela hudba, Samuel spoznal tóny Vivaldiho Jari. Chodby osvetlené hrou slnka tieňa, plné rôznych vôní (bol nadšený Konvalinkovou chodbou) prepájali jednotlivé komunitné budovy po vzore Fouriérových falanstér. V zime a počas zlého počasia sú presklené, na jar, v lete a na jeseň otvorené. Keď Samuel s Margarétkou vkročili do miestnosti, komunita už vášnivo diskutovala. Bratia a sestry, ako sa vzájomne volali, Samuela privítali:
„Samuel, už sme na teba čakali. Tá včerajšia diskusia v majáku nad Mestom filozofov bola fascinujúca… aj ostatní sú zvedaví na rozprávanie o svete, ktorý si my už nepamätáme. Porozprávaj viac, čo si v tých časoch zažil…,“ uviedol Samuela brat Johann.
„Ďakujem Vám bratia a sestry, som rád, že ako najstarší človek tejto planéty, muž zo Starého sveta som bol prijatý do vašej komunity. Nebudete tomu veriť, ale v časoch peňazí si neviem predstaviť, že by sme takto diskutovali. Vy ani neviete o tom, ako dobre si žijete v utópii. Tomu slovu sa v našich časoch sarkasticky smiali,“ nadviazal Samuel.
„Čo to tá utópia je?“ kontroval hlas z kruhu.
„Brat Peter (Samuel hlas identifikoval), ty to iste vieš a myslím, že to poznajú aj ostatní bratia. Ale sú tu deti, ktoré o tom, ako utópie vznikali, ešte nepočuli. Starý svet nepoznali. Pokúsim sa Vám svet informačnej totality oligarchov priblížiť. Tak si to predstavte, v časoch peňazí…“ plánoval pokračovať, no skočilo mu do reči jedno z detí: „Brat Samuel, a čo sú to peniaze?“
„Peniaze, maličká moja. Už v Starom zákone existoval mýtus zlatého teľaťa, ktorému sa všetci klaňali, pre neho zabúdali svojich bohov aj vlastných detí. Mamon ho menovali a pre neho zabíjali, ničili a mučili. Donútili bezmocných, aby sa predávali. Všetko bolo len za peniaze – za papieriky, ktoré zbavili hodnoty a kryli represiami. Nakoniec sa peniaze redukovali iba na virtuálny digitálny zápis v banke, či na čipe platobnej karty. Mocní si monopolizovali právo vlastniť všetko – najprv zem, prírodné zdroje, potom stroje, nakoniec vodu, vzduch aj informácie. Nemajetní mali malý výber – zomrieť hladom, túlať sa do smrti, ako bezdomovci. Alebo pracovať – často v ponižujúcich podmienkach za pásom, s nadčasmi, za biednu mzdu. Nad všetkými visel meč úžery, meč hypoték, úverov a exekúcií. Opíjali ich rožkom voľného trhu. No reálne určovali ich odmenu za prácu, ako menšiu časť hodnoty vyrobených tovarov a služieb. Najmenej polovicu hodnoty vyrobených tovarov si ukradli, privlastnili – nazvali to zisk. Žmýkali z ľudí zisk aj cez úroky, či v cenách nutných ale aj zbytočných liekov, potravín, za teplo aj za vodu. Vydávali to za „Boží poriadok“ a sami sa správali ako bohovia. Ľudia museli predávať svoju prácu, niektorí dokonca predávali aj vlastné telá. Volalo sa to prostitúcia, vrcholový šport či novinárčina. Dokonca tí najchudobnejší boli nútení predávať vlastné orgány, či krv. Maskovali to humanizmom, ale v pozadí bol drsný kšeft súkromných kliník. Darcovia boli chudáci, príjemcovia boháči. Jedni žili do sto rokov, iní sa nedožili ani dôchodku, ktorého hranicu stále zvyšovali. Predával sa teda aj život. Nemajetní nemali na drahé lieky. Farmaceutické firmy popri zbrojárskych dosahovali najväčší zisk. Nehanbili sa ťažiť zisk aj z nemocníc. Šetrili na operáciách, i ošetreniach. Nemajetní predávali život aj v žoldnierskych vojskách. Nejedného zabili vo vzdialených krajinách, kde bojovali v intervenčných vojskách, proti štátom a vlastencom brániacim rodnú zem. Ďaleko od svojich rodín zomierali v exotických krajinách, ktoré sa nepodriadili alebo nechceli vydať svoje územia či prírodné zdroje globálnym kolonizátorom. Zomreli pre peniaze na úbohé živobytie a lacnú nádej šírenú médiami. Vtedy ešte neboli falanstéry, ani slnečné chrámy, ktoré tu máte… ach, ťažko sa mi to vysvetľuje, brat Peter vysvetli deťom hlavne, čo je to utópia,“ pokúsil sa vysvetliť Samuel, no vedel, že mu to veľmi nejde.
„Samuel len ťa doplním. Deti sa budú o peniazoch učiť – v Starom svete ich ešte používajú a aj vďaka tomu je tam peklo. Niektorí zo Starého sveta nás prosia, aby sme ich prijali do Novej civilizácie. Ale len málo z nich má silu zmeniť sa. Niektorí rezignujú sami, iných komunity nechcú prijať, lebo šíria okolo seba konflikty a majú pod kožou snahu dominovať ostatným. Vrátim sa k utópii. Nuž milé deti, vidíte tam vonku tie veľké sochy? To sú sochy vizionárov, ktorí predpovedali našu dobu už v Starej civilizácii a volali ich utopisti. Títo vizionári písali knihy a snažili sa navrhovať politické reformy. Jeden z najstarších, ktorého si pripomíname aj v deň založenia Novej civilizácie je grécky filozof Sokrates. Bol to múdry človek, jeho nasledovníci Aristoteles, Platón, Perikles vytvorili inšpiratívnu grécku polis – ľudovládu, hoci obmedzenú temnými časmi otroctva.“ Peter sa postavil a prišiel k oknu.
Nachádzali sa na vrchole kruhovej stavby centra mesta, kde bol krásny výhľad na okolie. Pokračoval vo vysvetľovaní: „Tam vpravo pri pláži vidíte sochu Thomasa Mora, ktorého som už spomenul. Tento svätec a mysliteľ predpovedal v náznakoch svet, v ktorom žijeme, už v dávnom 16. storočí v knihe, ktorú nazval Utópia. Ten názov sme použili aj my, pre naše hľadanie ideálnej spravodlivej spoločnosti. Nad sochou Mora vidíte sochu Karola Marxa, ten opísal súvislosti a odvodil zákonitosti Starého sveta, tým dal do rúk pokroku silnú zbraň vedeckého skúmania ľudskej spoločnosti. Sú tu aj iné sochy, vľavo pri soche Kristovej – v Novom zákone je jeho vízia života v komúnach, Róza Luxemburgová či V.I. Lenin. Našu spoločnosť v náznakoch predvídali Charles Fourier a Robert Owen. Po Fourierovi máme pomenované naše falanstéry. Vpravo je aj socha Jacquesa Fresca, autora projektu našich kruhových miest,“ rozprával deťom brat Peter.
Deti si všetko zapisovali a dávali mu nové otázky, až kým mu neskočil do reči Samuel:„Peter, ale najlepšie by si to deckám vysvetlil, keby im rozpovieš príbeh o zrode Novej civilizácie. Časy, keď ľudia boli nešťastní a neslobodní. Tieto deti si to nevedia predstaviť a varujem bratia, že ak im o tom nebudeme častejšie a zrozumiteľne hovoriť, môžu sa tieto časy vrátiť. Ja si to tiež rád vypočujem, nakoľko som bol v tých časoch zmrazený a v nekonečnej tme som už veľmi nepočítal, že sa tu medzi vami zobudím,“ zasmial sa po varovaní Samuel.
„Bude im to pripomínané na ranných prednáškach, ktoré začnú už o chvíľu. Nechcem predbiehať. A pripomína im to Starý svet, kam posielame všetkých, ktorí porušia pravidlá Novej civilizácie. Tam si môžu užívať primitívnu živočíšnu tzv. slobodu, na ktorú sa tak radi odvolávajú. No my vieme, že skutočne slobodný človek nerobí zlo. Ale priatelia, nekazme si krásne slnečné ráno, najedzme sa!“ navrhol Peter.
V tom prišiel duchovný s voňavými kadidlami a požehnal jedlo. Komunita spoločne ďakovala a modlila sa, aby aj na budúci rok bola tak úspešná úroda. Po chutnom predkrme sa pustil do rozprávania brat Johann, ktorý si ešte tie časy pamätá. Bol jeden z členov SR21. Väčšinu orgánov má už nahradených sofistikovanými mikrobiomechanizmami. Žije už viac ako sto rokov: „…boli to ťažké časy. Celý svet bol pod ich kontrolou, nedalo sa v tom svinstve žiť. Všade boli kamery, kontrolovali sa súkromné správy, počítače, mobily, záznamy kariet. Cvakačky merali dlhú dobu práce, ľudia boli pod totálnou kontrolou. Vyrobili strašiaka teroru, ktorým vysvetľovali, že to všetko je pre ochranu. Tak ako je možné, že v Novej civilizácii sa bez týchto „kontrolných mechanizmov“ zaobídeme? Veď kto by kradol, vraždil či podplácal, keď je všetkého dostatok pre každého? Cicero by mal radosť: Urobte, aby sa poctivosť vyplácala a nebude viac zlodejov. No pred tým tajné agentúrne služby zastrašovali každého, kto sa chcel zapojiť do revolty. Tá bola jediným východiskom z mizérie. Poznali ich zdravotný stav, záľuby, proste všetko a to všetko bolo zneužívané. Najprv mali problémy v živote, ťažko si našli prácu, potom sa ich snažili skorumpovať ponukou lukratívnych postov a nakoniec niektorí jednoducho zmizli. “ …obecenstvo ticho počúva…
„…tak sa ľudia zo strachu začali čoraz viac uzatvárať, báli sa komunikovať, dokonca chodiť na verejnosť. Chudoba sa skrývala, žila v slumoch, v teplovodných kanáloch a bohatí si mohli dovoliť čokoľvek. Vo fáze najvyššieho úpadku už mali aj súkromnú políciu. Ale to sa malo čoskoro zmeniť. Len rok po páde svetového finančného systému, ako sa tomu vtedy hovorilo, došlo k niečomu pozoruhodnému. Ľudia, ktorí boli dovtedy sebeckí a nenávistní, začali spolupracovať. V pude sebazáchovy – boja o vlastné prežitie. Transformácia bola veľmi bolestivá a verte mi, že pri jedle o tom nechcem veľmi hovoriť. Wallerstein mal pravdu. Najhoršie bolo v kedysi bohatých krajinách euroatlantického spoločenstva. Chudobné krajiny ju prežili jednoduchšie vďaka nízkym nárokom aj fungujúcim poľnohospodárskym komunitám. Civilizačné zaostávanie sa prejavilo ako výhoda. Zachránili sa časti východnej Európy, no Amerika a západné krajiny, kde sú dnes malé rezervácie Starého sveta, padli na kolená. Po zlatých časoch prelomu tisícročí, keď kapitalizmus stratil konkurenciu a ovládol svet, nastal pre USA a Západoeurópanov pád do neistoty a temných časov krízy. Rodiny strednej triedy na to neboli zvyknuté, mnohí sa zrútili. Mnohí to pochopili ako vlastnú prehru a radšej spáchali samovraždu, než by mali žiť v biede a chudobe. Kedysi preplnené kaviarničky pustli, výrobné haly automobilovej výroby boli prázdne. Emisné banky pustili do obehu takú masu peňazí, že stratili hodnotu.“
„Aký v tom mali zmysel?“ pýta sa jedno z detí…
„Mysleli si, že podporia dopyt, spotrebu. Základný ekonomický zákon kapitalizmu určuje, že ak si chcú majitelia privlastniť zisk, musia predať produkty drahšie ako zaplatili na mzdách. To znamená, že ľudia nemajú dosť peňazí, aby si mohli dovoliť produkciu kupovať. Najprv nadvýrobu (viac produkcie ako kúpyschopnosť obyvateľstva) riešili predajom v zahraničí, kolonializmom však tretí svet bedačili tak, že nebol dobrým odbytiskom nadprodukcie. Potom sa snažili udržiavať lokálne, aj globálne vojenské konflikty, v ktorých sa ničilo obrovské bohatstvo. Ale hynuli aj ľudia a mierová rekonštrukcia trvala len desiatky rokov. Naviac nové generácie zbraní hrozili nielen „riešením krízy z nadvýroby“, ale nebezpečie zničenia planéty sa stalo limitom. Hayekovi ekonómovia (vymysleli si Nobelovu cenu za ekonomiku, financovanú svetovými bankármi) prišli s nápadom zvýšiť spotrebu úvermi.“
„Hayek, to je ten z Veľkej čierny knihy kapitalizmu?“
„Áno, to je presne on. Ľudia sa zadlžovali na celý život, dokonca boli štáty, ktoré sa zadlžili na niekoľko pokolení vopred. Vznikali finančné bubliny. Aby banky udržali menový systém, začali kupovať „budúcnosť (future – cenné papiere na budúce príjmy). Už vtedy sa začali lokálne vzbury – na Islande, v Grécku. Čína a Rusko sa vyhýbali povinnosti vydať vlastných obyvateľov do rúk globálneho kartelu. Potom udržiaval peňažný systém už len vojenský teror USA a jeho spojencov. No aj tam začali ľudia pochybovať. Oni prinášali obete na životoch a zisky išli na účet oligarchov… Západná civilizácia sa menila na veľké hnijúce smetisko, kde súperil v obchodných vojnách každý s každým..“
„Hovorili nám aj o nejakých automobiloch…“ dodal žiak.
„A áno, automobily… to boli také fetiš spoločenského postavenia. Stroje na kolesách, ktoré dnes nahradili naše strunové kabínky, ktoré spájajú naše mestá. Ale vráťme sa k téme. Len zopár vyvolených si stále užívalo svoj luxus, ďaleko, preďaleko od ostatných a schovaní ako krysy v podzemných norách. Obchodné konflikty, sprevádzané hybridnými-mediálnymi útokmi, propagandistickými atakmi individualizované podľa dát tajných služieb a sociálnych sietí, ktoré predávali osobné údaje nielen podľa politických príkazov, ale aj na vlastné triko…“
„A ako tie vojny vyzerali?“ spýtal sa ktosi vzadu.
„Veľké boje o strategické suroviny o vodu na Blízkom Východe, ázijské a juhoamerické ropné polia, ale aj o oceánske plytčiny a dná. V dlhých konfliktoch sa roztápala ilúzia o liberálnom kapitalizme. Po SR21 revolúcii ľudové milície kooperujúce s IT komunitou vo východnej Európe a v treťom svete preberali moc. V troskách národných štátov začali budovať nové spoločenstvá – republiky rád založené na všeobecnej ľudovej demokracii a rovnosti občanov. Demokracia nie je vláda peňazí, ale ľudu. Píšte si to deti. Začali sa vytvárať sebestačné komunity, masovo sa začala využívať slnečná, veterná a vodná energia, ľudstvo získalo čistú technológiu fúzie jadra, ktorú blokovali súkromné naftárske spoločnosti, v záujme svojho monopolného postavenia. To bola nutnosť pre prežitie, veľké monopolné siete sa totiž rozpadli, vznetové motory stíchli a medzikontinentálna preprava bola ochromená. Paradoxne to prinieslo rýchlu obnovu zničeného prostredia, čo sa prejavilo v lokálnom poľnohospodárstve a zdraví celej preživšej populácie. Dnes je už tento problém vyriešený, no v časoch po kolapse globálneho kapitalizmu, najmä v zime to bolo naozaj ťažké. Trvalo to veľa rokov, kým Nová civilizácia dosiahla stabilitu. Bol to koniec archaického konceptu globalizácie, sveta ovládaného oligarchami. Jeho zlyhanie sa prejavilo ako prepad z civilizácie, ktorá presúvala milióny ľudí za pár hodín z jednej časti sveta na druhú… Návrat do praveku. Zbytky zásob skonzumovali posledné zbytky boháčov v súkromných krytoch a tí pomaly vyliezali na svetlo medzi hladujúce a rozzúrené masy. Rozorali sa polia a využil sa každý meter štvorcový pôdy na pestovanie a chov hospodárskych zvierat. Nebolo to však ľahké, pretože v dôsledku globálneho zvýšenia teplôt ubúdalo aj vody. Pôda aj voda bola navyše v dôsledku odpadovej krízy znečistená svinstvom. Museli sa detoxikovať celé veľké časti miest. Bol to štart od bodu nula. Kedysi úrodné časti dôsledkom zmeny klímy spustli. Niektoré časti zeme sa stali neobývateľné. Dômyselní hospodári museli využiť zásoby vody čo najsofistikovanejšie. Parazitické a nebezpečné druhy hmyzu, ktoré sme dnes už dokázali skrotiť, sa stali ďalšou hrozbou pre úrodu.“
„A ako dopadli mestá?“ spýtal sa jeden z žiakov.
„Na začiatku to bol totálny kolaps. Vyskytli sa prípady absolútnej beštiality, o ktorej pri jedle nechcem hovoriť. Bol to spočiatku boj každého s každým. Ľudia boli vtedy infikovaní televíznou kultúrou násilia. Sprvu sa presadzovali brutálni násilníci – zlí, závistliví, pahltní a hlúpi. Predstavte si ľudí s takýmito vlastnosťami v tisícoch a miliónoch, ako prídu o zásoby jedla. Viete si predstaviť, čo nastalo? Biblické slová z Jánovej Apokalypsy sa začali napĺňať. Našťastie, skupina SR21 našla riešenie. Obrovské nákupné centrá, kedysi chrámy konzumu, opustené budovy dnes slúžia ako veľké skleníky. Honosné bankové a administratívne paláce sa stali domovom komunít. Aj historické mestá, dnes slúžia obyvateľom Novej civilizácie. Využilo sa všetko. Kolaps civilizácie pripravil aj v mestách ideálne podmienky na pestovanie zeleniny. Dnes sa, ako vidíte využívajú aj zelené strechy a umelé osvetlenie pre pestovanie a chov. Kedysi tomu tak nebolo. Pár rokov pred revolúciou ľudia zomierali od hladu, páchali samovraždy, psychiatrie boli preplnené, no ľudstvo sa po šoku z úpadku, pod vplyvom kultúrnej revolúcie začalo spamätávať. Ľudia pochopili, že už nemôžu pripustiť rekonštrukciu Starého sveta, v ktorom súkromní vlastníci vlastnili zdroje, výrobné prostriedky a mali pod kontrolou veci verejné…“ ukončil Johann svoj prvý monológ…
„Brat Johann, si veľmi vzdelaný a múdry človek a vidím, že naše moderné dejiny sú ti známe. Povedz nám, teda mne a deťom, ktorí to nezažili, ako sa vlastne podarilo veci zmeniť?“ pýtal sa Samuel. Johann reagoval:
„Po extrémnych ekologických, finančných, sociálnych a kultúrnych zmenách nastalo obdobie temna. Nefungovali v podstate žiadne pravidlá, národné štáty zanikli, štáty fungovali len formálne, všetko ovládali korporácie, v uliciach zúrila kriminalita a nevzdelanosť. Globálne vojsko transatlantickej koalície ovládalo ľudí prostredníctvom psychologických experimentov, pomocou psychofarmák vo vode a potravinách alebo propagovaných ako lieky, ktoré dobrovoľne užívali. Schizofrénia, poruchy osobnosti boli na dennom poriadku. Poriadok podľa predstáv oligarchie udržiavali smrtiace drony, navigované nadrogovanými vojakmi, často detí, starostlivo vybrané podľa nedostatku zodpovednosti a žijúce mimo reálneho, vo virtuálnom svete. Bol to seriálový horor v priamom prenose. Ktovie kam by globálna civilizácia klesla, nebyť solárnych búrok, ktoré zasiahli svet. Zamestnanci boli denno-denne sledovaní, no v temných vodách darknetu už vznikali hnutia odporu, ktoré sa pripravovali na kľúčový moment – bod zlomu. Solárne búrky, ktoré sa v tom čase začali opakovať, spôsobili výrazné výpadky elektriny. Civilizácia oligarchov zlyhávala a nakoniec odhalili svoju sebeckú podstatu. Zbabelo utiekli do podzemných krytov. Civilizácia osirela, zúfalá stredná trieda, nezvyknutá spolupracovať, navyknutá iba slúžiť, v strese vydrancovala posledné zdroje a vo väčšine zdivela v pralesných údoliach. Výnimočne sa prejavili skryté talenty, schopné zúčastniť sa obnovy civilizácie. Našťastie solárne búrky pominuli. No to už Sprisahanie rovných 21 dokázalo inšpirovať vznik nového sveta. Darknet, IT komunita udržala v prevádzke a inštruktori SR21 informovali preživších ako obnoviť komunity. V tme a chaose bola prevzatá moc revolucionármi a nastavená nová Rada rád, zhromaždenie komunardov, reprezentujúcich všetky komunity. Obnovené digitálne spojenie umožnilo rýchlo prediskutovať a prijať dohodu, známu ako Ústava nášho života. Je to kódex novej civilizácie. Dohoda o princípoch, ktoré budú komunity rešpektovať. Aby sa vylúčili subjektívne a skupinové záujmy, monitoring a evidenciu zverili zabezpečenej robotickej počítačovej sieti, podriadenej Asimovovmu nultému robotickému zákonu: robot alebo počítač nemôžu ublížiť človeku ani ľudstvu alebo svojou nečinnosťou pripustiť takéto ublíženie… Počítačová sieť svetu nevládne, iba eviduje a vyhodnocuje informácie o ňom. Komunity majú svoju zvrchovanosť, voľne sa združujú podľa svojich kultúrnych preferencií, miestnych podmienok a tvorivých záujmov. Porušenie princípov rovnosti, slobody a solidarity signalizuje počítačová sieť príslušným Radám. Tie problémy subsidiárne riešia solidárnou pomocou, využívajúc skúsenosti komunít, ktoré jednotlivé krízy už vyriešili. Život vo svojej pestrosti prináša staré problémy v novom šate a vytvára aj nové pozície. O tom sa vedú dlhé diskusie a hľadá sa všeobecný súhlas. Uplatňuje sa široká priama demokracia a zmeny v Ústave života sú starostlivo analyzované a vykonajú sa len s priamym súhlasom všetkých komunít. Žiaľ, Starý svet sa v niekoľkých rezerváciách obnovil. Kódex odmietajúci násilie, nás núti rešpektovať fakt, že tam boli rýchlejší a obnovili peňažný systém. V konkurencii s mohutnou Novou civilizáciou nie sú schopní obnoviť svetovládu. Kódex zabraňuje ovládaniu komunít vzájomne, a teda ich možnosti neprekračujú pomery malých zaostalých pašalíkov. Zachránili sme aspoň časť civilizácie a na to som dodnes hrdý…“ pokračoval Johann.
„Počkaj, počkaj. Povedal si SR21 a sprisahanie rovných? To je pomenované po Babeufovi?“ pýtal sa Samuel.
„Správne brat Samuel. Aby som to vysvetlil aj deťom… Grachcus Babeuf bol francúzsky revolucionár z čias po Francúzskej revolúcii, o ktorej sme si hovorili minule. Tajná skupina SR21 pomenovala svoju akciu práve po ňom. On totiž spolu so svojou skupinou plánoval podobnú revolúciu, no v tých časoch na to neboli technológie ani historická situácia. Nevyšlo to. Gracchus zomrel mučeníckou smrťou. SR21 sa rozhodla v jeho odkaze pokračovať… SR21 pozostávala z prebudených a veľmi inteligentných expertov, ktorí ako uznávaní profesionáli mali kľúčový vplyv na vlády, médiá, tajné služby, lóže, cirkvi a masové organizácie. Odhalení, ako Manning, či Assange, sa vydávali za osamelých vlkov. No solidarita sa v tých časoch stala kľúčovou otázkou prežitia Komunity SR21. Odhaľovali postupne praktiky globálnej oligarchie – mediálnu manipuláciu, psychotropné látky v potravinách reťazcov, ovplyvňovanie myslenia energetickými vlnami. Vďaka darknetu, deň po výpadku globálneho systému, sa verejnosť dozvedela pravdu. Ku komunite SR21 sa pridávali tisíce ľudí. Manifest s názvom Utopia 48 predpokladal vybudovanie spravodlivej spoločnosti na planéte Zem do dvadsiatich rokov. Išlo o masovú akciu hackerov, radikálnych filozofov, revolucionárov a ľudových milícií, ktorí boli už roky pripravené na tento moment. Časť z nich sa infiltrovala aj do centier v Pentagone, Bruseli, Moskve, Sione a Pekingu. CIA a FSB nič netušila. Akcia bola prísne utajená. Spoločným poznávacím znakom, boli miniatúrne písmená H (symbolizujúca Harmóniu). Vyskytoval sa v textoch, bol vytetovaný na intímnych miestach. Vyzradeniu bránilo, že členovia zdieľali bez obmedzenia aj svoje súkromie. Viacnásobne zabezpečené servery priebežne analyzovali milióny informácií a ihneď identifikovali také zmeny, ktoré vyvolali vplyvy zvonka, či činnosť provokatérov. Technológia globálnej oligarchie sa otočila proti nej. Každý člen spoločenstva mal pod pokožkou ampulku s jedom, ovládanú čipom. To umožnilo umlčať aktivistu, aj keď ho nadrogovali. To sa však stalo naozaj ojedinele. Členovia spoločenstva boli precízne vybraní a testovaní, po psychickej, morálnej, ale aj fyzickej stránke. Stretávali sa hlboko pod zemou, na miestach určených prísne utajeným kódom. Väčšinou išlo o opustené bane a jaskyne bez signálu. Tam dohovárali ďalší postup. Vznik spoločenstva bol prirodzený, verejnosť niečo tušila. Stali sa čímsi, čo bolo len zbožným želaním más túžiacich po oslobodení. Ale už rozprávam pridlho, brat Samuel povedz tuto deťom ako je vôbec možné, že si to všetko prežil…,“ ukončil druhý monológ otázkou Johann.
Samuel si to nepamätal. Prebudil sa mnoho rokov po revolúcii. Prežil len vďaka vysoko-sofistikovaným generátorom energie, ktoré prekonali aj globálny výpadok elektriny (vynálezy z tajných projektov Nikola Teslu, ktoré boli neskôr objavené).
Prešli dni, mesiace, roky. Pretieklo veľa krvi. Samuel sa prebudil do nového sveta pričom netušil, aké hrôzy planéta zažila: „Prežil som, len vďaka náhode a špeciálnej technológii stroja, ktorý čerpal energiu z geotermálneho prameňa v jaskyni, do ktorej ma umiestnili. Až do minulého roku, keď ma našli vaši vedci, náhodou, na základe asi 150 ročného spisu, ktorý objavili v archíve CIA – globálnej tajnej služby. Ale priatelia, užívajme si plody našej skvelej spoločnosti a hodujme. Dlho to už nebudem, tak si tie posledné dni chcem užiť. V mojich časoch by takéto možné nebolo. Pripíjam na vaše zdravie a pripíjam aj na Novú civilizáciu…“ zaprial účastníkom a po rituálnych raňajkách Samuel K. odišiel zo svojho bytu v zóne T kruhového mesta.
Prechádza sa okolo čistej rieky lemovanej zeleňou. Rodinky s deťmi prechádzajúce sa po parku zóny T sa združujú, podľa svojho záujmu na diskusie o minulosti, súčasnosti a budúcnosti Novej civilizácie. Rodičia sprevádzajú deti a spoločne s nimi diskutujú o možnostiach vylepšenia komunít. Následne sa odoberú venovať spoločensky užitočným prácam, predovšetkým poľnohospodárstvu, remeslám, umeniam a službám potrebným pre obec. Pracovný čas sa zredukoval na 6 hodín denne a za mesiac je len desať pracovných dní. Profesori filozofie, lekári, programátori spolu s tesármi, murármi, smetiarmi si vyberajú prácu, ktorá ich uspokojuje.
Bežné úkony vykonávajú plnoautomatizované továrne, väčšie a náročnejšie výroby sú umiestnené na Mesiaci či Marse. Aj tu však platia prísne ekologické pravidlá. Samuel K. si už vybral. Odoberie sa do prednáškovej siene SOFIA na skale nad mestom, kam premáva lanová dráha. O prednášky je veľký záujem. Účastníci diskutujú o víziách komunít. Sála SOFIA je symbolickým Novým Olympom, nad centrálnym Slnečným mestom. Aby chod Novej civilizácie neohrozili mimoriadne situácie, existujú rotačné povolania, v doprave, komunikácii, zdravotníctve, kde je nutná pohotovosť. Títo ľudia sú v obci vysoko vážení, nakoľko pre Novú civilizáciu obetujú najviac času. Ostatné činnosti vykonávajú roboty, predovšetkým fyzicky namáhavé práce sú plne automatizované. O dvanástej hodine občania Novej civilizácie po celom svete zasadajú k obedu. Obyvatelia si vymieňajú skúsenosti a diskutujú o možných plánoch na zveľadenie komunít, obcí, regiónov a kultúr. Tento spoločný čas je sprevádzaný podobne ako raňajky rituálmi, meditáciami, prednášaním poézie a živou hudbou. A predovšetkým plodnými diskusiami. Pripomínajú aj riziká starého sveta. Počas obeda sa všetci obyvatelia presunú do miestnosti H, ktorá je v centrálnej budove každej komunity. Prebiehajú tu priame ľudové hlasovania na rôznorodé témy. Hlasuje sa po celom svete, no aby bolo rozhodnutie obyvateľov čo najautentickejšie, každý mikroregión prispôsobuje rozhodnutia pre svoje potreby. Na poslednom hlasovaní, ktorého sa zúčastnil aj Samuel K. obyvatelia odhlasovali účasť na novom vesmírnom programe a vybudovanie nového vesmírneho komplexu.
Rozhodli o jeho umiestnení neďaleko kruhového mesta Slovjansk 234 A, ktoré bolo postavené neďaleko ruín kedysi významného mesta zničeného globálnou vojnou. Obyvatelia Novej civilizácie udržujú pôvodné kultúrne zvyky svojich predkov. Všetky národy, ktoré sa spojili do Novej civilizácie si uchovávajú svoje špecifiká, aby uchovali diverzitu. Pri vzájomných návštevách, ktoré sú vďaka hyperloopu pomerne časté, vedú vášnivé diskusie, v ktorých sa hľadajú nové impulzy pre rozvoj civilizácie. Časy multikulturalizmu sú už dávno preč. Dnes sa cení originalita. Tradície, ktoré uchránili najstarší členovia komunít sa odovzdávajú mladším. Aj v roku 2148 napríklad Zväz slovenských občín Novej civilizácie prezentuje svoje národné jedlá, hudbu, filmy či divadelné hry. Vystavujú sa aj hologramy obrazov, ktoré zničil veľký kolaps. V Prahe, ktorá zázrakom prežila veľký kolaps, sa podarilo dokonca vytvoriť časopriestorovú stanicu, ktorú turisti radi navštevujú, aby na vlastné oči videli obmedzenia ľudstva v 20. a na začiatku 21. storočia. Samuel K. sa v poobedných hodinách stretáva s otcom-zakladateľom Zväzu slovenských občín Novej civilizácie, Rastislavom.
„Rád vás vidím pán K. Je zaujímavé vidieť muža, ktorý si ešte pamätá staré časy,“ zdraví veľmajster Rastislav.
Slovenská utópia vo filme Tisícročná včela
„Ľudia si závideli. NATO viedlo vojnu proti Rusku, chceli získať kontrolu nad jeho bohatstvom a zdecimovať Rusov, aby neboli schopní sa brániť…,“ pokračoval.
„Samuel, je to už preč. Užívajte okamihy v našej Novej civilizácii. Som rád, že sa tohto úsvitu Novej civilizácie dožil aj slovenský národ a nezanikol v globalizácii, ako sa predpokladalo. Konečne sa aj stovky rokov utláčaný národ môže slobodne rozvíjať,“ dopovedal Rastislav a obaja sa s úsmevom na tvári rozlúčili.
Samuel vedel, že jeho chvíľa sa už blíži. Vedel, že dnes odíde. Zmierený so životom sa vybral na Vrch večnosti, miesto kam chodili najstarší, keď sa blížila ich chvíľa. Samuel mal v ten deň úsmev na tvári. Pozeral sa na oblaky, ktoré osvetľovalo Slnko. Na tomto mieste ľudia opúšťali svoje fyzické telo, aby svoje vedomie transformovali do večného stroja, kde pokračovali vo svojom bytí. Samuel odmietol skopírovať svoju identitu do digitálnej podoby, podobne ako operáciu výmeny orgánov (hoc ho Margarétka so slzami v očiach prosila). Chcel zomrieť tak, ako zomierali ľudia v 21. storočí. V presklenej miestnosti vysoko v horách ho sprevádzala len ona. Pohladila ho. Keď zomieral vyhŕkli mu slzy. Boli to slzy šťastia. Celý život sa bál, že zomrie sám.
Posledné čo videl bol odlesk jej vlasov vo večernom slnku. „Ďakujem vám, že ste zachránili ľudstvo… ďakujem Margarétka že ste sa o mňa starala. Ja nezomieram, môj duch bude s vami…,“ dopovedal staručký Samuel a poslednýkrát vydýchol.
// Lukáš Perný, Juraj Janošovský
…a…kde budú žiť chudobní a poddaní?…toto je svet tých bohatých….
Prv, než k poviedke napíšem vlastnú úvahu, zverejním tu komentár doc. Mandu k Morovej Utópii. Je vynikajúci, chcel som sa k nemu vtedy vyjadriť, nestihol som, ale pre ďalšie úvahy je potrebné ho zverejniť znova. Dúfam, že sa pán Manda neurazí, ale tu sa jednoducho žiada. A považujem za dôležité ten komentár znovu oživiť.
Vladimír Manda, 26. februára 2019
Stať o Morovej utópii je rozsiahla, nabitá informáciami a odkazmi a vo viacerých smeroch aj pre dnešného čitateľa podnetná.
V stati do určitej miery absentuje hlbšia teoretická alebo pojmová analýza Morovej práce. Autor si v práci málo všíma fakt, že Morova utópia, projekt ideálnej spoločnosti nevyrástla ani tak z vedeckého poznania danej spoločnosti, ako z kresťansko morálnej kritiky existujúcej spoločnosti. Nie náhodou aj sám autor pochybuje o tom, či je vôbec možné takú spoločnosť dosiahnuť, pretože samotný koncept nevyrástol z poznania tendencií a zákonov pohybu danej spoločnosti, ale len z morálnej kritiky. Ale pri takejto kritike vždy platí, že to, čo môže dosiahnuť indivíduum, teda žiť podľa nejakých prísnych morálnych pravidiel, nemôže dosiahnuť celá spoločnosť.
V súvislosti s pojmom utópia je dnes zaujímavé, že aj Marxov koncept komunistickej spoločnosti sa označuje za utópiu, a sám autor state Marxa a Engelsa zaraďuje k utopistom 19. storočia. Dnes je tento postoj k Marxovmu konceptu nesporne výsledkom ideologického boja, pretože že z histórie je jasné, že utópia, ako len morálny projekt dokonalej spoločnosti nie je možné na zemi realizovať a v tomto zmysle sa aj Marxov projekt zaraďuje k utópiám a to len preto, aby sa dokazovalo že je nerealizovateľný.
S týmto samozrejme veľmi tesne súvisí pochopenie zásadného rozdielu medzi utópiou a Marxovým konceptom komunistickej spoločnosti. V stati sa pomerne často a chybne stotožňuje komunistická spoločnosť s rovnostárstvom, hoci už samotný princíp „každý podľa svojich schopností a každému podľa jeho potrieb“ jasne ukazuje, že tu o žiadne rovnostárstvo nejde, jedine ak by sme Marxovi pripísali ideu, že každý človek má rovnaké potreby. Čo ale Marxovmu chápaniu rozvinutého človeka protirečí. Teda podľa Marxovho princípu neplatí ani to, že každý bude rovnako pracovať a ani to, že každý dostane rovnako.
Rozdiel medzi Marxovým konceptom komunizmu a Morovým nespočíva len v tom, že More vychádza z náboženského, katolíckeho základu a Marx vychádza z nenáboženského základu. V danej súvislosti je možné poznamenať, že aj samotný kresťanský Boh bol asi komunistom, pretože ako všetci viem dal matičku Zem do užívania všetkým a spoločne, a mnohým kresťansky orientovaným teoretikom, napríklad Lockovi, dalo nemálo práce, aby z tohto „komunistického“ základu odvodili nutnosť súkromné vlastníctva.
Hlavný rozdiel v uvedených konceptoch sa týka eminentne metodologickej stránky, teda teoretického postupu ako sa k danému konceptu dospelo. Už som naznačil a autor state to jasne dokumentuje, Morov koncept vznikol ako kresťansko morálna kritika existujúceho stavu vtedajšej anglickej spoločnosti. Povedané dnešnou rečou pomocou tzv. normatívnej metódy, More zobral tradičné kresťanské princípy ako platné princípy či normy a podľa nich kritizoval existujúcu spoločnosť a súčasne podľa nich rysoval aj dokonalú spoločnosť.
Marx túto metódu zamietol a danú spoločnosť skúmal z hľadiska jej historické vývoja. Daný stav spoločnosti je vždy výsledkom vývoja jej predchádzajúceho stavu a súčasne daný stav svojimi všeobecnými tendenciami smeruje k nejakému novému stavu. To čo urobil Marx spočíva teda v tom, že jasne ukázal, že daný stav spoločnosti ovládaný ekonomickými zákonmi buržoáznej spoločnosti nevyhnutne smeruje k tomu, že sa postupne dostane do rozporu so záujmami väčšiny spoločnosti a táto bude nútená, ak si bude chcieť uchovať normálne podmienky života, danú buržoáznu spoločnosť kvalitatívne zmeniť, nahradiť vládu súkromného vlastníctva a kapitálu nad človekom, vládou človeka nad svojimi podmienkami života. Novú formu spoločnosti v jej rozvinutej podobe Marx nazval komunistickou.
V uvedenej súvislosti je potrebné zdôrazniť niekoľko momentov:
1. Marx nezanechal žiadny rozpracovaný obraz komunistickej spoločnosti, niečo podobné ako More. Relatívne podrobnejšia, ale teoreticko-filozofická charakteristika sa nachádza len v jeho ranných spisoch známych ako Ekonomicko-filozofické rukopisy 1844.
2. Marx nikde nechápal komunistickú spoločnosť ako dokonalú či ideálnu spoločnosť, teda spoločnosť, ktorá sa už meniť nebude, v ktorej by žiadne protirečenia či problémy nejestvovali. Komunistická spoločnosť má historicky odstrániť len jedno dlhodobé historické protirečenie, a tým je historický rozpor sprevádzajúci vývoj spoločnosti od otrokárskej po kapitalistickú, teda rozpor medzi medzi súkromnými vlastníkmi žijúcimi z práce druhého človeka a zvyškom spoločnosti, ktorý je nútený pracovať pre zisky vlastníkov. To, že odstránenie tohto rozporu uvoľní človeka z pút kapitálu, oslobodí ho od triedneho boja a povedie až k zániku štátu ako nástroja vládnucej triedy sú dôsledky, s ktorými je odstránenie tohoto rozporu spojené.
3. Komunistická spoločnosť nie je poslednou formou existencie spoločnosti, lebo aj komunistická spoločnosť, tak ako všetko existujúce sa bude vyvíjať na základe vlastných protirečení. K akým formám sa bude vyvíjať, je vecou tých, ktorí v nej budú žiť. Z nášho dnešného stanoviska do podmienok komunistickej spoločnosti nedovidíme a teda o hybných silách jej vývoja nevieme nič konkrétne povedať.
Predstavy dnešnej ľavice o budúcnosti sa takmer v duchu utopického socializmu odvíjajú skôr z mravnej kritiky kapitalizmu, ako marxistickej analýzy sociálno-ekonomických tendencií, analýzy síl a väzieb, ktoré charakterizujú jednotlivé epochy a systémy.
Uvediem príklad integrácie a pomerne vulgárneho postoja ľavice k európskej integrácii, keď si vytyčuje namiesto rozvinutia integrácie program národných revolúcií. EÚ je síce ešte založená na post-kapitalistickom základe (socializovanom kapitalizme), preto ešte v sebe nesie aj črty impéria (centra a obslužnej koloniálnej periférie), lenže integračné tendencie vyplynuli z vývoja a charakteru výrobných síl. Tie prekročili rámec národného štátu a jeho trhu a k svojmu efektívnemu fungovaniu a rozvoju potrebujú už nadnárodný rámec, integrovaný európsky trh, deľbu práce a spolupráce v európskom rozmere. Bez toho by ani antiglobalisti nemohli používať vyspelé informačné, komunikačné, navigačné technológie.
Mnoho ľudí si napr. neuvedomuje, že za dlhodobé obdobie mieru v Európe nevďačí tzv. európskym hodnotám, kresťanstvu, dobrej vôli, ap., ale práve integrovanému európskemu priestoru, európskej deľbe práce a spolupráci. Teda ekonomickým, sociálnym, politickým, bezpečnostným silám a väzbám, ktoré už držia Európu spolu ako jeden celok, jeden trh a v ktorom sa vojny ukazujú ako neefektívne.
A že práve pre neexistenciu týchto sociálno-ekonomických síl a väzieb v Sýrii, Líbyi, ap., teda bez neexistencie rozvinutého priemyslu, ktorý si už vyžaduje národný a nie kmeňový, mestský, regionálny trh, sa bez silného vodcu rýchlo rozpadli na kmeňové a regionálne spoločenstvá. Bez silnej ruky Haftara sa napr. Líbya nedokáže znovu zjednotiť.
Toto treba mať na pamäti aj pri formulovaní štruktúry budúcej civilizácie. Ja proti komunitám nič nemám, podporujem ich, ale aby sme neformulovali a neabsolutizovali novú civilizáciu len ako civilizáciu sebestačných komunít. Oslovovanie brat tu nenahradí globálne ekonomické, sociálne sily, ktoré potrebujú viazať všetky spoločenstvá spolu.
Keby boli všetky komunity plne sebestačné, ako boli niekedy kmeňové spoločenstvá, nie sú potom na sebe závislé, nepotrebujú spolupracovať, vymieňať produkty na trhu. A vystupujú voči sebe skôr ako nepriatelia. Je tu teda dôležité rozvíjať aj globálnu deľbu práce. Jednotlivé krajiny v globálnej civilizácii s jasnými pravidlami a zárukami nepotrebujú byť sebestačné a vyrábať všetko z hľadiska národnej bezpečnosti, ako je to v dnešnom zdeformovanom svete. Ale produkovať a poskytovať to, k čomu majú najlepšie predpoklady, schopnosti a záujem a vedia to produkovať najefektívnejšie.
Ešte poznámka k integrovanej Európe ako výsledku sociálno-ekonomického vývoja. Túto stránku, vyplývajúcu z marxistickej analýzy dnes takmer neberie do úvahy ľavica, ak stavia do popredia úlohu národnej revolúcie a plnej národnej suverenity.
Stúpenci plnej národnej suverenity Slovenska si neuvedomujú, aké ekonomické, finančné, sociálne, politické, dopravné, energetické, bezpečnostné, a iné sily a väzby viažu Slovensko v rámci Európy. Stačí si pritom všimnúť územne izolovanú, menej viazanú (množstvo výnimiek) a silnejšiu V. Britániu, ako ťažko sa odväzuje od EÚ, nieto Slovensko v srdci Európy, kde pribudli energetické, dopravné, bezpečnostné, ekologické väzby.
Preto oveľa schodnejšia, bolestnejšia a pokrokovejšia je cesta dopredu, ako dozadu
Využijem námet z článku Jána Janíka o tajných službách. V integrovanej, globalizovanej civilizácii sa zredukujú na nutné minimum, odpadne ich potreba. Niekomu to môže pripadať ako utópia, ale vychádzam hlavne z ekonomického rámca, či sa ekonomicky oplácajú alebo nie. Tajné služby, ich vybavenie, ľudia, činnosť – sú vysokonákladovou položkou. A nesú v sebe riziko vzbury proti moci.
Niekedy tajné služby, armády mali aj mestá, sliedili, čo robia iné mestá, aké sú ich zámery, a sčasti sledovali aj správanie vlastných obyvateľov. Vtedy sa to zdalo prirodzené. Majú dnes mestá takéto tajné služby? K čomu by im boli, úžitok nízky, ale náklady vysoké. Integráciou miest do národného štátu, deľbou práce a spoluprácou na novej, národnej úrovni sa potreba tajných služieb na mestskej úrovni stratila, prestali sa oplácať, stali sa zbytočnými. Kde tu ešte možno poverí starosta nejakých mestských policajtov špeciálnymi úlohami.
Aj do tejto oblasti teda zasiahol sociálno-ekonomický vývoj. A v tomto duchu by sme mali sledovať aj formovanie budúcej globálnej civilizácie. A v médiách aj kapitálu poukazovať na nezmyselnosť niektorých činností, že ochudobňujú celé ľudstvo, aj kapitalistov, pretože sú vysokonákladovou položkou, ktorá sa už neopláca. Ukazovať nezmyselnosť konania kapitálu nielen z pohľadu morálky, ale ako ekonomicky neefektívne, ochudobňujúce.
Moja koncepcia liberálno-demokratického socializmu a komunizmu v konečnom dôsledku tiež ukazuje na nezmyselnosť všeobecného masívneho špicľovania vlastného obyvateľstva. Ak dávam dôraz na demokraciu, slobodu slova, ľudské práva (ale v komunistickom zmysle ako rozšírenie práv pracujúcich), atď., ak nemám čo skrývať, pretože hovorím presne v duchu ústavy a zákonov, aj keď sa to v mnohých prípadoch kapitálu nemusí páčiť (napr. ľudské práva v komunistickom zmysle by znamenali nie LBGT práva ale hlavne rozširovanie práv pracujúcich ako plnoprávnych účastníkov pracovného procesu), atď. – stratí sa zmysel pre kapitál organizovať nákladné sofistikované teroristické akcie v Európe, aby zdôvodnil potrebu tajných služieb a špicľovania.
Preto považujem napr. Blahovu myšlienku odboja za nepremyslenú. My nepotrebujeme byť na chvoste vývoja a bojovať proti niekomu, my potrebujeme byť avantgardou na čele. A prichádzať stále s novšími nápadmi, aj liberálno-demokratického ale komunistického razenia (každý podľa svojich potrieb).
Dobré čítanie a veľa námetov. Z mnohých impulzov sa (trochu zoširoka) tu vyjadrím len k peniazom.
V USA je jeden skvelý motivačný autor Stephen Covey. Známy je najmä svojou knihou 7 návykov skutočne efektívnych ľudí. Jeho prístup je vynikajúci, lebo zdôrazňuje NÁVYKY. Na všetko je treba venovať čas. Aj na zmenu zo slovenských korún na euro sme potrebovali návyk, pritom je to matematicky veľmi ľahko pochopiteľná zmena.
Na toto treba vždy myslieť, keď sa projektuje nejaká veľká zmena, ktorá sa týka mnohých ľudí. Všetci politici obvykle podceňujú dĺžku času na získanie nových návykov.
To je jedna vec – budovanie Utópie bude trvať dlho, už len kvôli sile návykov.
Ďalšia zo skvelých vecí, s ktorými pracuje Covey, je koncepcia emocionálneho vzájomného konta. Každý dvojstranný vzťah medzi ľuďmi má akési fiktívne emocionálne konto, na ktoré poskytovaním láskavostí ukladáme hodnotu a využívaním druhého zas vyberáme. Týmto vysvetľuje, že vzájomné vzťahy musia byť vybilancované rovnovážne, inak sa konto vyčerpá a vzťah skrachuje.
Táto konštrukcia sa mi páči a predstavujem si, že aj v Utópii bez peňazí by to fungovalo podobne.
Táto predstava nám možno nie je cudzia, viacerí to podvedome cítia rovnako.
Najobjavnejšie, čo do tohto vložil Covey je to, že hodnota vkladov a výberov je asymetrická. Človek do vzťahu môže, podľa seba, vložiť veľmi veľa, ale druhá strana to môže vnímať úplne inak. (Aj preto majú šancu na dlhšie trvanie milostné vzťahy medzi ľuďmi, čo majú približne zhodné rebríčky priorít, lebo vtedy sa tá asymetria minimalizuje.)
To emocionálne konto je psychologická realita, nezávislá od našej vôle. Covey to nevymyslel, ale objavil.
Peniaze, ako ich poznáme dnes, sú úspešným pokusom kapitálu ovládnuť naše emocionálne kontá a vnútiť aj našej strane ich meradlá hodnôt.
Konkrétne mzda. Je mierou nášho času. Pre kapitalistu – zamestnávateľa je náš čas komoditou a dáva mu najnižšiu možnú hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch. My sme si už na takto meranú hodnotu nášho času navykli, ale úprimne – sedí to?
Pán Moravčík, k otázke návykov. Vystihuje to síce reálny stav ľudskej spoločnosti, ale y hľadiska potrieb už samovražedný. Takýto luxus si mohlo dovoliť ľudstvo v minulosti.
Lenže dnes má v rukách globálne vojnové technológie, globálne biologické zbrane, globálne informačné technológie, atď., ktoré dokážu ľudstvo bez problémov vymazať z povrchu Zeme.
Čakanie nejakých 100 rokov na to, pokiaľ si politici a ľudia navyknú na novú situáciu, znamená, že sa ľudstvo zničí. Nuž čo, hlúpu civilizáciu napokon tento vesmír nepotrebuje, ešte by mohla robiť problémy aj v širšom vesmíre.
Myslím, že tento problém je jedným z dôvodov, že nevieme objaviť vo vesmíre iné civilizácie. Nemyslím, žeby sme boli vo vesmíre jediní, k životu vedie objektívny vývoj, ale na ceste k vyspelej civilizácii sa objavuje niekoľko úzkych lievikov, ktoré mnoho iných planét neprežilo. Ak sa aj podaril prechod od biochemickej úrovne k životu, nemusel sa podariť prechod od biologickej formy k sociálnej, k človeku (na Zemi pred 2,6 mil. rokov). Nuž a ak dospeli iné civilizácie až tam, kde sme aj my, narážajú na nepripravenosť na nové potreby, možno aj tam si hovorili, že politici si predsa musia navyknúť. A nestihli si navyknúť, pretože takéto civilizácie zanikajú, majúc v rukách vyspelé technológie, ale starú spoločenskú formu. Toto je vo vesmírnom vývoji zrejme silne úzke miesto, úzky lievik, ktorým väčšina civilizácií neprechádza.
Ak chce zemská civilizácia prežiť, mala by si osvojiť duchovný, teoretický zrak, ktorý nahradí dlhú dobu získavania návykov. A na tomto sa zrejme s časťou ľavice nezhodneme. Čo znamená, že bude potrebné ju rozdeliť na konzervatívnu (socialistickú, komunistickú i anarchistickú) a avantgardnú komunistickú líniu.
Pán Antal, biologická a emocionálna podstata človeka sa nedá ignorovať. To robia len dnešní slniečkári, ktorí Vám povedia, že si môžete vybrať ktorékoľvek zo 17 pohlaví, ktoré majú v zozname.
Takže nemôžeme ignorovať ani tú potrebu návykov. A hlavne – mimoriadne ťažké je zbaviť sa zlých (neužitočných) návykov z minulosti. Až potom sa môže človek učiť nové.
Keď sme na vojenčine nacvičovali poplach, tiež sme na to šli postupne po jednotlivých činnostiach a prvý komplexný nácvik poplachu, ktorý normálne trval menej ako 20 minút, sme pekne pomaly a metodicky nacvičovali celé dopoludnie.
Vidím to tak, že presne táto oblasť zúfalo chýba v školstve. Je treba oželieť nejakú časť encyklopedických vedomostí, ktoré sa aj tak bleskovo nájdu na internete, ale treba deti od malička učiť získavať návyky a zbavovať sa zastaralých. Vhodnými prostriedkami je hra na hudobný nástroj, práca v dielni alebo šport.
K otázke peňazí. Občas niekto napíše, že aj komunizmus je spoločnosť bez peňazí. To je dosť zjednodušený, zvulgarizovaný postoj. Ak by sme hovorili aj o zrušení peňazí, treba to chápať dialekticky, v pozitívnom zmysle, nie ako úplné zlikvidovanie peňazí, ale ich pozitívne prekonanie, rozvinutie. Zrušenie papierových bankoviek a mincí, a v rámci digitálnej ekonomiky a spoločnosti zavedenie peňazí skôr v podobe informácie o vlastníctve určitej hodnoty, uskutočnenej obchodnej operácii, výmene hodnôt, ap.
Určite, v rámci kapitalistickej formy to pôsobí odstrašujúco, v zmysle totálnej kontroly človeka. Lenže v komunizme nadobúda iný zmysel, k čomu by bola niekomu totálna kontrola, ak komunizmus je silne pluralitná, sociodiverzitná (divergentná) spoločnosť.
Má to svoje pozitíva v tom, že peniaze v podobe informácie v sebe nesú aj svoj pôvod, odkiaľ pochádzajú. Dnes, ak niekomu ukradnete peniaze, ich pôvod sa zložito dokazuje, ak ste ho nevideli priamo pri čine. Je už potom len technickou otázkou dohodnúť, pokiaľ majú v sebe niesť peniaze túto informáciu, kedy to stratí zmysel.
Druhý význam treba vidieť v pružnejšej výmene produktov, služieb a informácií. Dnes musíte mať poruke konkrétne peniaze, aby ste mohli ísť nakupovať. Všetko je to nejako priestorovo, odborovo, ap. obmedzené, tieto oblasti medzi sebou nie sú prepojené. A síce máte k dispozícii plný sklad produktov, napr. ovocia, alebo ponuku služieb, alebo ponuku poznatkov, ale v popredeľovanom svete to neviete realizovať.
V digitalizovanom, informačne prepojenom svete sa dá prepojiť nakupovanie, ponuka vlastných služieb, produktov aj globálne, alebo do oblastí, ktoré sú dnes nedostupné. V určitom zmysle to môže fungovať ako systém LETS, kto to pozná, komunít bez peňazí, kde ide len o vzájomné globálne započítanie pohľadávok a záväzkov. To umožní človeku oveľa pružnejšie, plnšie sa zapojiť do globálnej deľby práce. Pretože neobiehajú hotové peniaze, ale informácie.
Dnes ešte do veľkej miery platí známy príhoda: Prišiel som na dedinu a kúpil si u obuvníka topánky za 100 eur. Obuvník so 100 eurami ihneď bežal k vinárovi, kúpil sud vína. Vinár bežal za pekárom a nakúpil pečivo, atď. 100 eur obehlo celú dedinu, rozbehlo činnosť, aktivity. V digitalizovanej spoločnosti nemusia obiehať eurá, ale informácie (o mojej ponuke, dopyte, ap.).
Tovarovo-peňažné vzťahy sa v komunizme teda nestratia, ak zrušia, tak len zmysle pozitívneho prekonania, rozvinutia.
Pán Antal, chápem, že moja poznámka o peniazoch bola príliš radikálna a podvedome sa nechcete pustiť zažitých schém.
Takže len stručne.
Žiadne tovarovo-peňažné vzťahy. Ak ich chcete v spoločnosti mať, tak nikdy sa nebude dať hovoriť o komunizme.
Pán Moravčík, lenže toto je typický anarchizmus. A ten ešte nikde a nikdy žiadnu funkčnú spoločnosť neutvoril. Ja mám priateľov anarchistov, ale oni sa potrebujú vždy napojiť na nejakú fungujúcu skupinu.
Vy chcete zrušiť deľbu práce a každý si bude vyrábať všetko sám? Niekde som zachytil v diskusii aj takúto predstavu, že výrobca je aj spotrebiteľom svojich výrobkov.
Asi však nechcete zrušiť výmenu produktov. Potom tu bude fungovať aj deľba práce a výmena produktov na trhu. Aha, chápem, pre niektorých je pojem trh červeným súknom. Lenže trhovými boli všetky spoločenské formy od neolitu, aj socializmus. Ide len o podobu trhu, nie jeho odstránenie. Alebo si budeme vymieňať produkty z rúčky do rúčky, ako v neolite? Teda naturálna výmena, ako v antike?
No, pokiaľ sa budú viesť diskusie v ľavici na takejto úrovni, žiadnych odborníkov ľavica nepritiahne. A môžeme tu predstavovať svoje utopické predstavy, reálny vývoj pôjde mimo týchto predstáv a ľavica nezíska žiaden vplyv na vývoj spoločnosti.
Ale, pán Antal, anarchizmus? Keby ste sa radšej opýtali, ako som to myslel skôr, než sa ma budete pokúšať natlačiť do nejakého kadlubu.
Pozrite. Veľké nadnárodné korporácie majú mnoho oddelení a divízií, jednotlivé organizačné útvary sú navzájom internými zákazníkmi, nie je v nich žiadna anarchia a aj tak môžu efektívne fungovať bez „trhu“ a bez vzájomných tovarovo-peňažných vzťahov.
To isté napríklad v nemocnici. Určite ste zažili, ako to tam funguje medzi oddeleniami a špecializovanými ambulanciami. Nie je tam anarchia a existuje deľba práce. Nemocnica je jedna veľká komunita a keby ste im navrhli, aby si medzi sebou posielali faktúry a platili kešom, tak Vás rovno k jednému špecialistovi odvedú.
A posledný príklad – rodina. Vy ste si so súrodencami tiež všetky službičky vyúčtovávali? Mama Vám robila ročné zúčtovanie za varenie a pranie?
Komunita je podľa mňa hlavne to, že sme navzájom „svoji“ a nebudeme si účtovať každú volovinu. Komunistickú spoločnosť si predstavujem tak, že hranice toho „svoji“ siahajú veľmi ďaleko.
Pán Moravčík, trochu polemiky nezaškodí, nemyslím, žeby sme to obaja mysleli osobne, ja určite nie. Určite je lepšie, ak polemizujeme, ako by sme sedeli pri borovičke a pritakávali si, že nemá zmysel nič robiť:-).
Ja nie som odborník na vnútropodnikovú ekonomiku, to skôr Peter k tomu vie niečo povedať, ale v podniku, čím väčšom o to viac prepracovanejšie funguje vnútropodnikové účtovníctvo, zúčtovanie a prenosy. Určite, že sa tam neplatí hotovými, ale to je práve príklad peňazí v podobe (účtovnej) informácie, ktoré namiesto peňazí bežia v podniku.
Tovarovo-peňažné vzťahy teda bežia aj v podniku. Skôr ale už v tej modernejšej podobe, ku ktorej by sme sa chceli dostať, k tomu je ten príklad dobrý. Viem, že vadí pojem tovarovo-peňažné vzťahy. Ale je všeobecne akceptovateľný. Dal by sa premenovať, ale tým bude potrebné nové pojmy zdĺhavo objasňovať. Vo vašej diskusii k „novej ekonomickej teórii“ diskutujúci, aby sa vyhli všeobecne zaužívaným pojmom, pretože ich zrejme emotívne nenávidia, tak používajú svoje formulácie, len nechápem, čo chcú tým diskutujúci povedať, preto tá diskusia mi pripadá nezaujímavá.
Ako by sme premenovali tento pojem? Tovar. Pokiaľ nechcete vyrábať všetko sám na kolene, s mizernou produktivitou práce, musíte sa zapájať do deľby práce a ponúkať svoje produkty na výmenu (k tomuto chcem napísať svoju predstavu, nemá nič spoločné s kapitalizmom). A pokiaľ je výrobok určený na predaj, výmenu, je tovarom. O peniazoch som už písal,
Určite, tovarová výmena, výmena produktov, služieb, informácií v komunizme bude mať inú podobu, ako v kapitalizme. ,Aj tým, že nepustíte súkromné podnikanie napr. do verejného zdravotníctva (salóny krásy kľudne môžu byť súkromné), verejného vzdelávania (učňovky pritom ale aj v socializme boli podnikové, nie štátne), energetiky, bánk ako cievnej sústavy spoločnosti, ap.
Ja sa preto snažím skôr o vecný vzťah k minulosti, kapitalizmu, či socializmu, pretože emotívny postoj vedie ľudí skôr k ideologickému odmietaniu všetkého starého, hoci na to nie vecný dôvod. Len dať starým pojmom nový obsah a podobu.
Inak, ten príklad s deľbou práce vnútri korporácií je dobrý na pochopenie integračných procesov. Že v integrovanej korporácii beží vnútorná deľba práce, čo zvyšuje produktivitu práce, znižuje náklady, hlavne úsporou súbežných činností v samostatných podnikoch. V korporácii pre jednotlivé zložky odpadá potreba niektorých činností, môžu sa vykonávať centrálne, efektívnejšie, úspornejšie.
Príklad vzťahov v korporácii je dôležitý aj pre pochopenie globalizácie, že v rámci globálnej deľby práce jednotlivé krajiny by nemuseli udržiavať hranice, colnice, armády, spravodajské služby, paralelný výskum, vývoj a výrobu, snahu o sebestačnosť aj za cenu vysokej neefektívnosti, ap.
Pán Antal, tie moje argumenty smerujú k tomu, že peniaze pre efektívnu deľbu práce nie sú potrebné. Dôsledne finančné vnútropodnikové účtovanie je aj vo veľkých korporáciách skôr výnimkou, než pravidlom. Tie peňažné vzťahy medzi oddeleniami nefungujú ani v bankách, kde by sa zdalo, že peniazom najviac rozumejú. Hlavne preto, že je komplikované a neefektívne, aby sa vyčísľovali vzájomné drobné interné služby. A hlavne, žiadne oddelenie nemôže existovať samo osebe, sú ako celok, ako športový tím. Dokonca mnohé firmy cielene budujú takúto kultúru.
Sú firmy a korporácie, kde sa vyúčtováva práca každého jednotlivca, kde je každý motivovaný k čo najvyššiemu výkonu. Kultúra „ostrých chlapov“. Toto som nemal na mysli, to nie je komunizmus. Tam z človeka len vymačkajú to najlepšie a zahodia.
Ešte raz. Pre efektívne fungovanie firiem, tímov, komunít, sú potrebné určité merateľné ukazovatele, ale vonkoncom to nemusia byť peniaze, ani sa nemusia dať jednoducho previesť na peniaze.
Skúsim ešte jednoduchšie.
Ciele spoločnosti v komunizme nebudú čísla HDP. Bude to, aby všetci boli najedení, vyspatí, oblečení, vzdelaní, oddýchnutí a pokiaľ možno aj šťastní. Tieto ciele cez peniaze nie sú dosiahnuteľné.
Vidím to tak, že ak sú peniaze pre niekoho tak veľmi dôležité, tak rezignoval na myšlienku komunizmu a je mu v kapitalizme v podstate dobre, len by sa chcel mať lepšie.
Na záver pripomeniem, že témou tohto článku je Utópia a utopický komunizmus. Témou nie je, čo by mala dnes na Slovensku robiť ľavica a kam smerovať, to predsa riešime úplne inde.
Ja som jasne napísal, že pod peniazmi v budúcnosti nechápem hotové peniaze, ale skôr informácie o vykonanej práci, produkcii, ap.
Pán Moravčík, hovoríte, že pre efektívne fungovanie firiem sú potrebné merateľné ukazovatele. Čím ich chcete merať? Ide to buď vo finančnom vyjadrení, alebo naturálnom (hmotnostné jednotky, strávený čas, ap.). Teda hovoríte presne to isté, čo ja, len v inej podobe, že potrebujete nejaké ukazovatele, teda presnú informáciu o vykonanej práci.
Ja tuším, prečo sa bránite používaniu zaužívaných pojmov, súvisí to trochu aj s pokusmi, najmä anarchistickými, o vytváranie komunít, komunitného spôsobu života. V ďalšom príspevku sa teda budem venovať otázke komunít, že najmä odtiaľ pochádza nechuť voči niektorým tradičným pojmom, činnostiam, postoju k svetu. Napr. na Zaježovej sa zišli ľudia až s absolútnym odporom k niektorým dnes zaužívaným technológiám, k mestu, veľkopriemyselnej činnosti. A tak sa stalo, že keď bolo treba betónovať, nenašiel sa nikto, kto by to bol ochotný urobiť:-). A s tými peniazmi je to niečo podobné.
Správne si to odhadol, Milan. Politická ľavica bola odtrhnutá od svojich koreňov, stratila pamäť, je ako rezané kvety strčené do výživovej tekutiny „konzumizmu“ a jej samozvaní predstavitelia i stúpenci tárajú u nás o svete bez peňazí, o práci bez deľby práce, o robotizovanej ekonomike kde neskúma kto je vlastníkom robotov, kto ich a ako programuje, len kde sa človek nezadýcha, doslova o pečených holuboch padajúcich do huby bez práce a námahy…U NÁS! V národe, ktorý pred viac ako tisíc rokmi prácou, kolektívnym úsilím, zorganizoval popredný slovanský štát a udržal sa prácou i deľbou práce až do novoveku, dokázal si viackrát napriek vojnám, zradám a nepriazni vždy znova a znova vytvoriť svoj vlastný štát vlastnou organizáciou PRÁCE …a hlavne nik už nečerpá z fantastických skúseností a poznatkov slovenskej (čs) spoločnosti, ktorá si bez zahraničnej pomoci práve deľbou práce a používaním peňazí v hospodárstve dokázala zabezpečiť rast svojho národa (pribudlo nás vyše milióna – s tým má práve problém súčasný kapitalistický dôchodkový systém!) až natoľko, že už tridsať rokov čerpá nové demokratické spoločenstvo z podstaty toho socializmu, ktorý nám zakázali, zhovadili a o ktorom – o tom skutočnom hospodárskom socializme – už ani naj/ľavičiar po vygumovaní mozgu nechce ani len počuť.
Čudujem sa redaktorom Davu/Dva – dávno tu mohli byť stovky článkov o tom, ako fungovali národné podniky za socializmu, ako ľudia vyrábali naše výrobky a ako ľudia zakladali rodiny, žili šťastne i za deľby práce i za systému, kde fungovali peniaze…toto tu chýba, zaoberáme satu fantazmagóriami a to len preto, lebo „totalita“? Ved to nie je pravda.
Peter, môžete také články písať. Všetci to robíme zadarmo a nemám veru ani čas sa venovať všetkému, no pokiaľ viem, tak hneď v nultom čísle vyšiel zoznam zničených národných podnikov spísaný Karolom Ondriašom. Nič vám nebráni túto tému rozvíjať. Poviedka, ktorú som s Jurajom napísal je môj literárny debut, ktorý má ambíciu formou beletrie a nie suchých ekonomických teórii, priblížiť otázky sociálnej spravodlivosti aj tým ľuďom, ktorí nikdy nebudú čítať ani Marxa, ani žiadne iné filozofické traktáty.
Pán Kantor, cítim, že sa to týka mojich príspevkov a poviem Vám úprimne, že to nie je žiadna vecná kritika. Nič, voči čomu by sa dalo argumentovať. Je to len klasický výsmech „múdrejšieho“.
OK, Vaša vec. Reagujem len preto, aby ste vedeli, že som to prečítal a pochopil.
Tiež som len vyjadril svoj názor, to aby som si nabudúce vzal „neprestrelnú vestu“? Zaujímavé poňatie diskusie – veď ono tá téma diskusie pod poviedkou sa už nie mojim príspevkom odobrala iným smerom…ale ok, Lukáš, poviedka je dobrá, len potom čo to odvážne motto: Alfonze de Lamartine, že „utópie sú predčasné pravdy“…hm? Toto podráždilo, trochu to považujem za manipulatívne podsúvať čitateľovi…literárnu kvalitu poviedky, i keď som milovníkom sci-fi, teraz opomeniem, lebo v diskusii už išlo o niečo iné – a správne to vyhmatol Marián, i keď to nebolo osobné – svet bez peňazí a bez deľby práce – to tu už v histórii bolo, tuším táboriti za čias husitstva a zvrhlo sa to na sektu Adamitov…
poďme brzdiť – ospravedlňujem sa ak ste sa v tom, páni uvideli, to som tak nemyslel – ale je mi ozaj ľúto, že sa časopis orientovaný ľavicovo tak málo zaujíma o skutočne len nedávnu minulosť slovenskej spoločnosti a ekonomiky za socializmu. Ešte aj diskusia kde som nadhadzoval témy na tom Fóre kde sa dalo písať zostala po 1-2 príspevkoch – teda zhasla…
Zaoberám sa socialistickou ekonomikou v reláciách SVBB, Spomienky na socializmus, ponúkam možnosť hovoriť o podnikoch za socializmu – ale pozor, pramene vymierajú doslova – vtedajší riaditelia a pracovníci ak aj mali 30 -40 rokov, dnes už majú +30, takže nie každý sedemdesiatnik je vôbec schopný hovoriť a písať – dhlo boli považovaní za „komunistické staré štruktúry“ a urazili sa…asi oprávnenejšie – vývoj im dal za pravdu – vtedy riešili zložitejšie problémy a to „bez eurofondov“, bez „bruselu“ i bez podpory medzinárodných bánk… a šlo im to…
Odporúčam vyspovedať pána Ivana Knoteka, pána profesora Husára, pána Miškovského a stovku ešte v dobrom rozpoložení generálnych riaditeľov a riaditeľov…napríklad hydinári dnes plačú že zanikajú, ale Hydinársky priemysel, to bol výrobno-hospodársky trust podnikov, ktorý zásoboval Slovensko, doplnil štruktúru výrobkov po celej republike a ešte aj exportoval- len tí ľudia už nežijú, nemá kto spomínať…
Stal som sa konzervatívcom a trvám na svojom – vo vlastníctve je chyba, nie v deľbe práce a v peňažnom obehu. Ak o tom nebudeme vedieť, nikam sa nepohneme…a po 1945 i 1948 naši dedovoa pohnúť našou republikou vedeli.
Pán Kantor, chytím sa Vášho príkladu husitov. Adamitov ste mysleli ako anekdotický výstrelok, no ich zákonitým dôsledkom boli spanilé jazdy na sever Slovenska. Chceli ste ich použiť ako nepodarený pokus o rovnostársku revolúciu, lenže poctivo poznajúc dejiny musíme povedať, že táboriti rušili súkromné vlastníctvo – ale NIE PENIAZE. Neúspech ich revolúcie je teda ďalším príkladom, že spoločnosť, ktorá zrušila vlastníctvo, ale nechala si peniaze, skončila.
Keď som sa tak rozbehol, tak ešte raz ako advocatus diavoli – páni Perný a Janošovský si nezaslúžia kritiku, že sa venujú utópii. Komunistické hnutie tam začínalo, aj v Manifeste „otcovia zakladatelia“ napísali, že utopisti urobili veľmi záslužnú prácu pre uvedomenie robotníkov.
Momentálne venujem veľa času Aurelovi Stodolovi a popri tom sa veľa dozvedám o Albertovi Einsteinovi, lebo boli blízkymi priateľmi. Ten Einstein, keď študoval, tak mu tiež jeho učitelia vyčítali, že si riadne neplní školské povinnosti a myseľ mu behá po takých kravinách ako podstata gravitácie, rýchlosť svetla a či je čas naozaj absolútna fyzikálna veličina…
Bol by som nerád, aby naše komentáre boli pochopené ako kritika poviedky Lukáša Perného a Juraja Janošovského. Naopak, aj komentáre svedčia o tom, že téma zaujala a takých poviedok by malo prísť viac.
Aj ja som sa chcel v minulosti venovať podobným poviedkam,
Ale je jasné, že naše predstavy o budúcnosti sú hmlisté a bez ujasňovania, polemík sa obraz budúcnosti nebude spresňovať.
Mám čas, Marian, tak odpovedám HNEĎ. Nie sú dobré tieto písomné diskusie pod článkom ktorý je o niečom úplne inom, ale keď už…tak už: Táboritmi sa nazývali tí, čo sa rozhodli opustiť Prahu a založili si na juhu Čiech mesto Tábor, kam tí čo prichádzali, skladali svoje imanie do obrovských sudov, čím sa vzdávali dokonca i osobného majetku (zostalo im prádlo čo mali a zbraň) a ostatné im bolo rozdeľované komunitne najprv ideálne kým to bolo podľa potrieb. Aj mestská spoločnosť Tábor sa potom „triedne“ rozdelila po porážke husitstva, už tie peniaze používali ak boli súčasťou Svätej ríše rímskej – a tí Adamiti boli práve tou sektou, ktorá šla ďalej v anarchizme a nihilizme než ostatní…a to čo boli tie husitské „spanilé jazdy“, to už boli po ukončení husitských bojov lúpežné výpravy „bratríkov“ a samostatných „hetmanov“ – iste, až na brehy Baltu ale i do Uhorska…prosím, rešpektujme aspoň dejiny ak už nie ekononomické súvislosti…
nebudeme sa tu prosím na seba „vyťahovať“ kto má viac naštudované maturitné otázky z dejepisu zo školských liet, nie?
PODSTATA našej polemiky je azda v niečom inom: ani neviem prečo sa to tu „otočilo“ do takejto témy. Súhlasím, že Lukáš si nezaslúži kritiku ak napísal peknú sci-fi o utópii, ale Juraj Janošovský je už dostatočne múdry expert na masmediálnu komunikáciu a vie, že toto všetko odvádza od pozornosti od skutočných problémov našej spoločnosti. Preto si myslím, že s tým azda prestaneme…
len neznášam pokrivené tvrdenia a informácie, ktoré sa nezakladajú na pravde. Milan s tým už má skúsenosti, v tomto prípade som však na jeho strane – a myslím si, že sa zbytočne vysilujeme…
veď:
čo poviete na tento moment v poviedke? Citujem: „…Samuel len ťa doplním. Deti sa budú o peniazoch učiť – v Starom svete ich ešte používajú a aj vďaka tomu je tam peklo. Niektorí zo Starého sveta nás prosia, aby sme ich prijali do Novej civilizácie. „…nezodpovedané zostali otázky: Kde sa nachádza „Starý svet“? a Ako tam ľudia žijú? Sú v prevýchovných táboroch ako kedysi Gulagoch? Sú tam ľudia trestanci, či len tí, čo „nestihli“ prevrátiť kabát? Prečo vlastne, ak už je taký blahobyt, sa v utópii musí vyskytovať takýto diskriminačný a totalitný prvok? Poďte, Marián, napíšte svoj názor…mňa táto časť pri toľkom humanizme prekvapila… to musí byť popri tom Nebi vždy nejaké Peklo? s pozdravom… pozorný čitateľ Peter
Pán Kantor, k Vašim prvým 2/3 len toľko, že si vás tu všetkých vážim natoľko, že po vás nehádžem tvrdenia a informácie, ktoré ja sám nepovažujem za pravdivé. Môžem sa mýliť, ale nechcem vás zámerne uvádzať do omylu. Hej, mohol som napísať o spanilých jazdách husitov na Liptov a Spiš a to by Vás možno nedráždilo. A všimnite si, že Liptov a Spiš sú na severe Slovenska a aj boli na severe Uhorska a ktovie, možno boli, aj keď ešte nebolo ani Uhorsko… aj keď mnohí v tej vašej „metropole“ na Dunaji považujú lokálpatriotizmus za trápny…
K otázkam, čo ste položili v závere. Na tej časti sa mi nezdalo nič nehumánne ani zarážajúce. Považujem za pravdu, že kvôli peniazom je v našom súčasnom Starom svete peklo a chápem ľudí v Utópii, že si to peklo nechceli zobrať so sebou do Novej civilizácie. Zarazili ste sa, prečo tých prosiacich nechcú zobrať medzi seba, ale odpoveď máte hneď v nasledujúcej vete: „Ale len málo z nich má silu zmeniť sa.“
Nechápem, prečo ste si hneď predstavili nejaké neľudské gulagy? Veď je to jednoduché. Starý svet ostal taký, ako ho poznáme dnes. Homo homini lupus. Robíme si to sami. Chápem aj ľudí z Novej civilizácie. Jej obyvatelia sú čistí a veľmi priateľskí. Rozdali by sa na mieste. Ľudia zo Starého sveta, ktorí sa nezbavia svojich návykov zneužívať druhých a žiť paraziticky, by boli schopní tú čistú spoločnosť veľmi poškodiť. Správcovia Novej civilizácie sa proste chovajú zodpovednejšie ako Merkelová s Macronom.
Ešte späť k tej „sile zmeniť sa“. Autori sa nezmieňujú o nejakom represívnom aparáte. Ako by to vyzeralo v našom svete, keby sme nemali žiadnu políciu, žiadne súdy, žiadny represívny aparát? Tá Nová civilizácia musí fungovať na uvedomelej sebadisciplíne. Všetci sú Rýchle šípy. :-)
V Novej civilizácii sa to naučili prirodzene od detstva, ale tí zo Starého sveta by museli absolvovať cestu ako Šaolínski mnísi, kým by im tá sebadisciplína začala byť prirodzená.
Mňa v poviedke zarazilo niečo iného. Zmienky o pokročilom zdravotníctve a o predlžovaní života. Toto je, podľa mňa, skôr atribútom nášho Starého sveta. Nechajú Vás 40 rokov „makať pri páse“ v režime 12-6 a potom Vám na dôchodku veľkodušne ponúknu, že za 20-ročné úspory Vám o pol roka predĺžia život. Presne takto funguje to peklo, ktoré spôsobujú peniaze.
V Novej civilizácii by som očakával, že sa sústredí hlavne na kvalitu života, kým je človek mladý, a život sa potom predĺži sám od seba aj bez umelých zásahov.
Pán Moravčík, totálne odmietate peniaze, ale nevysvetľujete, čím ich chcete nahradiť. Pritom ako to napísal aj Peter, problém je skôr vo vlastníckych vzťahoch, ako v peniazoch.
Efektívnosť, produktivita práce sa zvyšuje deľbou práce, nie tým, že si budem robiť všetko sám na kolene. Deľba práce znamená potrebu výmeny produktov, služieb poznatkov – na (plánovito organizovanom) trhu. Alebo si ich budeme predávať z rúčky do rúčky, nie cez obchod?
Áno, možno niekto navrhne, že nech všetko ide do spoločného fondu a odtiaľ sa to rozdáva ľuďom. Lenže to je utopická, nereálna predstava. November 1989 bol z hľadiska analýzy poučný aj v tomto smere. Ľudia nikdy nebudú od prírody dobrí alebo zlí, ich vlastnosti sa prejavia len nastavením spoločenského systému, vzťahov. Ako napísal Marx v Tézach o Feuerbachovi: človek je klbko vzťahov (je teda tvorený vzťahmi, väzbami). A nerátajme s tým, že všetci budú povinne uvedomelí, budú usmievaví a šťastní. V komunizme ako pluralitnej, slobodnej spoločnosti budú ľudia aj takí aj takí, niektorým sa nebude aj chcieť pracovať, nebudú uvedomelí, ap. Potom už záleží len od toho, nastaviť pravidlá tak, aby človek odpracoval slobodne (podľa vlastného výberu) aspoň nejaké minimum, aby dostal základný príjem. Lenže budú profesie, napr. v atómovej elektrárni, verejných službách, dispečeri letov, ap., kde sa bude vyžadovať vysoká profesionalita, zodpovednosť, disciplína, a tieto by mali byť odmeňovaní podľa princípu zásluhovosti. Určite by ich nemotivovalo, keby všetci dostali rovnako z jedného koša. Vyspelá spoločnosť teda skôr musí rozvinúť tie pravidlá, ktoré fungujú, nie ich anarchisticky zrušiť. Rátať s tým, že všetci budú rovnako uvedomelí, v pluralitnej komunistickej spoločnosti sa nedá. Komunizmus prehĺbi rozmanitosť, ne-rovnostársky spôsob života, nie ich odstráni.
Masová produkcia aj prerozdelenie produkcie vyžaduje dobrú organizáciu i ohodnotenie tejto produkcie. Hodnotových vzťahov sa teda nezbavíme. Ak nechcete peniaze, čím ohodnotíme produkciu? Len stráveným časom? Tam sú tiež problémy. Skrátka, treba nájsť nejaký výmenný ekvivalent, hodnotu, ktorou budete merať produkciu. Niekedy to bolo hlavne zlato, plátno, dobytok, obilie. Nepotrebujete teda peniaze, ale niečo, čím meriate hodnotu produktov.
Čím chcete merať Vy hodnotu produkcie? Alebo práve toto chcete totálne zrušiť a nebude sa ničím merať, len sa bez evidencie nosiť do skladov a rozdávať?
Pán Antal, Vaša replika „totálne odmietate peniaze, ale nevysvetľujete, čím ich chcete nahradiť“ potvrdzuje, že sa vôbec nechápeme.
Na mojom prístupe nie je hlavné to, že peniaze odmietam, ale to, že sa snažím ukázať Vám, že sú nereálne. Sú ako filmové plátno a Vy veríte svojim očiam, ktoré to plátno fascinovane sledujú. Aj so všetkými filmovými trikmi.
Neveríte, že keby sme zrušili premietanie na plátno a rozsvietili, videli by ste skutočnú realitu. Samozrejme, trochu menej pôsobivú, lebo bez trikov.
Peniaze veľmi úzko súvisia s vlastníctvom. Peniaze pomáhajú riešiť deľbu zdrojov, deľbu majetku, na ktorom niekto sedí. Ak niečo vyrobíte, ale nepredáte to dnes, tak Vám to ostane a možno to predáte za viac (ak je to trebárs poštová známka alebo umelecké dielo).
Peniaze riešia deľbu majetku, neriešia deľbu práce.
Podstatou deľby práce je čas. Problémom deľby práce je optimálna alokácia času. Čas ale nie je komodita, ktorú by ste si mohli uložiť do sejfu a vybrať v budúcnosti. Ak nevyužijete rozumne svoj čas dnes, tak je nenávratne preč.
A navyše – peniaze sú absolútna miera, ale čas je relatívny.
Problém optimálnej alokácie času sa nedá vyriešiť pomocou peňazí.
To, čo sa Vám snažím vysvetliť nie je to, že peniaze musíme nahradiť niečím iným.
Musíme začať riešiť iné problémy (ako kapitalisti, feudáli a otrokári pred nimi) a úplne inak.
Každý si nájde to svoje, Marián…príjemné veľkonočné sviatky od nás, z tej metropole na Dunaji, kde už pracuje a žije polmiliona tých „Vašich“, ktorí určujú život z našich blavocentrálnych úradov i u Vás na Východe …:)…(take it easy)
Príjemné sviatky aj Vám, pán Peter.
Lukáš, Tvoja poviedka je super a som rád, že som tam našiel tú časť o Starom Svete…teraz je to ozaj poviedka, ktorá núti rozmýšľať, kladie otázky a rozmýšľa o odpovedi. Klobúk dolu a ak som to tu uviedol, práve preto aby sme sa my diskutéri „filozofi“ prestali točiť okolo „tutových“ jasných veciach budúcnosti (zrušené peniaze, nepotrebnosť deľby práce…) a začali ozaj tuho rozmýšľať a rozoberať, akú teda utópiu máme pred sebou. Mne sa to páčilo…i keď mi to začalo pripomínať ozaj „nebeské priestory“ ( a v nich je vždy iba jeden hlavný , prepáče že to tak vyjadrím, „vlastník“ – a to pán Boh)…moje reakcie na diskusiu boli predsa ku diskutujúcim a nie ku poviedke…až teraz sa to možno rozbehne tým správnym smerom ako to každý autor chce…aby ľudia premýšľali nad napísaným.
Chlapci, čo myslíte koľko ľudí vás číta? Koľkých ste oslovili? Ako tie teórie pomôžu súčasnému Slovákovi , Slovenke, ktorí majú úplne iné problémy. Poďte radšej na 1. mája a dajte naším manipulantom na vedomie, že tu ešte existujú normálni, rozumní ľudia, nie ovce a nežijeme v Čaput-ovciach , ale na Slovensku a chceme spravodlivosť, čisté životné prostredie, zdraviu neškodné potraviny a nechceme tu NATO, ktoré je na ochranu našich a cudzích oligarchov a ich záujmov a samozrejme nech si nenáš Kiska i Lajčák usadia USákovo na svojich pozemkoch a majetkoch.
Laco, v čom je problém? Bráni Vám niekto diskutovať k iným témam, článkom, ktoré považujete za ťažiskové? Nevidím pri väčšine článkov žiadnu diskusiu. Diskutujte tam, rozviňte tam svoje chápanie.
Tak prečo musíte vŕtať do tejto diskusie? Ak budem zlý, tak sa zavŕtam do iných diskusií, ktoré inak obchádzam, ale rešpektujem.
Áno, pôjdeme na prvého mája, aby sme si vypočuli staré známe frázy. Staré politické sily, to je jedno, či z pravicového alebo ľavicového tábora už totiž bez posunu v myslení nemôžu nič iné hovoriť ako len frázy. A ľudia očakávajú veľké zmeny, preto volia každú novú tvár. Naposledy ženu bez skúseností a poznatkov proti skúsenému politikovi, len preto, že potrebujú zmenu a nikto im ju neponúka. Na námestia na prvého mája tiež neprídu, pretože ani tam sa nič nové nedozvedia.
Aj Vy po nás chcete, aby sme toto nechali a omieľali dookola ako zle sa máme. Prestáva to baviť, je to už nezaujímavé.
Nemusíte tie frázy počúvať, môžete povedať čo Vás trápi a akú máte predstavu o riešení. Nikoho neurážam ani neponižujem. Prepáčte som len obyčajný človek, pre niekoho možno hlupák, ale chcem zmenu a nemám chuť na ňu čakať 50 rokov.
Laco, lenže tu nejde o 50 rokov, ale ihneď. Tie zmeny sa totiž udiali – v oblasti výrobno-technologickej základne civilizácie, v ekonomických základoch spoločnosti. Len fungujú v starej kapitalistickej spoločenskej forme.
Viete len tak z rukáva povedať, aká spoločenská forma zodpovedá súčasnej výrobno-technologickej úrovni, aby spoločnosť fungovala efektívne? Poviete možno socializmus. Lenže spoločnosť a ľudia nereagujú už ani na takúto ponuku. Pretože táto úroveň prekročila aj možnosti socializmu a potrebujeme oveľa sofistikovanejšiu, prepracovanejšiu spoločenskú formu. Nie je jednoduché len tak z voleja napísať, že to bude takáto a takáto, potrebujeme to preprať, prediskutovať.
Napíšem svoj názor aj na potravinovú sebestačnosť. Áno, tak to platilo pre minulosť. Ale pre dnešok a do budúcnosti nám už tento postoj nestačí, treba to naformulovať v širšom rámci.
KAPITALIZMUS KONTINUÁLNE KU KOMUNIZMU
MARXIZMUS A UMELÁ INTELIGENCIA AKO K NEJ MARX SMEROVAL?
Toto je marxistická analýza sociálno-ekonomických tendencií, analýza síl a väzieb, ktoré charakterizujú epochy kapitalizmu a naznačujú novonastupujúci systém.
MARXOVA GENIÁLNA INTUÍCIA SPRED 170 ROKOV ZATIENILA VŠETKO MYSLITEĽNÉ
Marx bol fascinovaný strojmi a nástrojmi, ktoré sa exponenciálne podieľajú na výrobe ďalších. Hoci Marx vo svojej dobe videl a písal, že nástroje sa v čoraz výraznejšej miere podieľajú na výrobe nových účinnejších nástrojov, netušil ešte nič o kybernetike, internete, DNA a neurónových sieťach. Jeho dilemu vyrieši Technologická singularita, ktorá bude odštartovaná Umelou inteligenciou (inteligenčnou explóziou) .
–
ČO TUŠIME A VIEME DNES?
Najneskôr v roku 2039 nadobudne „umelá inteligencia“ úroveň inteligencie človeka. Najneskôr v roku 2045 nadobudne Umelá inteligencia vedomie o sebe a spôsobí TECHNOLOGICKÚ SINGULARITU – skokovú zmenu vo svetovej produkcii, čím sa naplní jeden z Marxových zákonov – Zákon hodnoty.
Marx sa v Kapitáli o hodnote tovaru vyjadruje takmer opovržlivo takto:
„Absolútna hodnota tovaru je sama osebe ľahostajná pre kapitalistu, ktorý ho vyrába. Kapitalistu zaujíma len nadhodnota, ktorá väzí v tovare a dá sa pri predaji realizovať.“
Hlavnú rolu budú hrať stroje. [„Stroj je prostriedok na výrobu nadhodnoty.“ Marx, Kapitál].
–
ČO TUŠIL MARX?
Je ale pravda, že Marx v júli 1850 bol celkom „červený a vzrušený“ keď si vo výklade obchodu na Regent Street všimol fungujúci model elektrickej železnice, ale aj vtedy ho vzrušilo viac jeho uplatnenie v hospodárstve než napätie z vynálezu.
„Problém je vyriešený – následky sa nedajú určiť,“
„Po zrode hospodárskej revolúcie musí nevyhnutne nasledovať politická, lebo tá je iba výrazom hospodárskej.“
MARX PRED VIAC AKO 160 ROKMI GENIÁLNE PREDVÍDAL AKO PRÍDE ODSTRÁNENIU ŤAŽKEJ FYZICKEJ PRÁCE A VYROVNANIU ROZDIELOV MEDZI „SVETOVÝM MESTOM A SVETOVOU DEDINOU“
–
Cieľom Marxa nikdy nebola emancipácie práce, ale emancipácie od nej (oslobodenie od jej ťažkej, fyzickej, stereotypnej, netvorivej formy).
–
MARX PRVÝKRÁT O PREDOBRAZE UMELEJ INTELIGENCIE
V poznámkach z roku 1858, Marx načrtol, ako by sa ľudstvo mohlo dostať k svetu bez práce (rozumej bez jej otrockej a netvorivej formy):
>>“Socializáciou vedomostí až do okamihu, keď sa objaví „všeobecný intelekt“, ktorý by nikdy nemal byť obsiahnutý v tom, čo teraz nazývame „duševné vlastníctvo“. <<
PRODUKTIVITA JE TEN KĽÚČ!
Je to produktivita, ktorá figuruje ako kľúč v dvoch Marxových ekonomických zákonoch, v
1.Zákone hodnoty a v
2. Zákone nadhodnoty.
Rast produktivity je dlhodobo jediným zdrojom celospoločenského bohatnutia.
Ale produktivita "učiacich sa strojov vyrábajúci ďalšie učiace sa stroje" nadobudne pre kapitalizmus, smrtiace, exponenciálne (takmer ihlovito) rastúce hodnoty (figure).
Výrobné náklady akejkoľvek produkcie a jej hodnota (value) klesnú fakticky k nule.
Obchod sa vymkne silám trhu.
S poklesom hodnoty ľubovoľného tovaru klesne k nule i jeho cena (price).
A to znamená materiálny dostatok pre všetkých – ako samozrejmosť, ale podľa Marxa, nie cieľ.
Ak kapitalizmus (spoločenský systém – vlády kapitalistických krajín) nezačnú riešiť dopady robotizácie už v súčasnosti (2018), tak kapitalizmus (spoločenský systém) padne skôr než príde k Technologickej singularite (najneskôr 2045).
MARX VYSVETĽUJE PREČO SI KAPITALISTI KOPÚ HROB RASTOM PRODUKTIVITY
„Keďže však relatívna nadhodnota „N“ rastie priamo úmerne s vývinom produktívnej sily práce (produktivity P), kým hodnota tovarov „t“ klesá nepriamo úmerne s tým istým vývojom (produktivity), keďže teda ten istý identický proces (produktivita) zlacňuje tovary a zvyšuje nadhodnotu, ktorú obsahujú, rieši sa tým záhada, prečo sa kapitalista, ktorému ide len o výrobu výmennej hodnoty, ustavične usiluje znížiť výmennú hodnotu tovarov."
Kapitalisti teda nechcú, oni musia objektívne znižovať hodnotu tovarov meranú časom výroby.
–
MARX FORMULOVAL SVOJE SPOLOČENSKÉ ZÁKONY O HODNOTE A NADHODNOTE
A TIE SA NAPLNIA VĎAKA STROJOM – UČIACIM SA STROJOM , KTORÉ BUDÚ VYRÁBAŤ ĎALŠIE UČIACE SA STROJE
Stojí za to pozrieť sa napr.: do Kapitálu, na zväzok prvý, vydané 1955, Bratislava, Marxov Zákon hodnoty str.61 a Zákon nadhodnoty, str.550 a 551.
Zákon hodnoty: Veľkosť hodnoty tovaru sa mení priamoúmerne s množstvom práce a nepriamoúmerne k produktivite práce, stelesnenej v tovare. [t=A/P]
Zákon nadhodnoty:
Veľkosť relatívnej nadhodnoty je určená extenzívnou veľkosťou práce (dĺžkou pracovného dňa), intenzívnou veľkosťou práce a produktivitou práce. [N= L.A.P]
Nadhodnotu vyrobenú predĺžením pracovného dňa Marx nazýva absolútnou a nadhodnotu vyplývajúcu zo skrátenia nutného pracovného času a príslušnej zmeny v pomere veľkostí oboch častí pracovného dňa, nazýva relatívna nadhodnota.
NÁVRAT K MARXOVI – KOMUNIZMUS JE MOŽNÝ BEZ UTÓPIE
Najväčším omylom Marxových kritikov je tvrdenie, že v III. časti Kapitálu narazil Marx na Zákon rovnej miery zisku, ktorý sa javil (zdanlivo) v rozpore s Teóriou hodnoty z Kapitálu I. Tým sa pre buržoáznych ekonómov stala celá Marxova teória bezcennou a teóriu pracovnej hodnoty opustili. Nie však Marx, ktorý ponechal riešenie problému budúcim generáciám.
Pre Marxa to bol problém, ktorý musel odstrániť, pretože on považoval mieru vykorisťovania za primárny faktor. Do konca života sa mu to však nepodarilo.
Na druhej strane budúceho úspechu však Marx vo svojich poznámkach geniálne uvažoval o objavení sa "všeobecného intelektu" a zrušení duševného vlastníctva.
(Myslím, že tento predpoklad, bol tak šokujúci, že sa s ním Marx nezdôveril ani Engelsovi, majúc na mysli práve prípad, keď ho Engels vrátil na „zem“ v prípade nereálneho Marxovho pohľadu na Darwinovu evolučnú teóriu.
V prípade „všeobecného intelektu“ však kolieska zapadajú presne tam kam majú.)
*
AKÝ STAV VIDÍME DNES (na prelome rokov 2019 a 2020)
Dnes už vieme, že najneskôr do roka 2039 sa objaví Umelá inteligencia, ktorá súčasnú 100-ročnú ochranu obludného buržoázneho duševného vlastníctva anuluje. Utajované technológie začnú slúžiť ľudstvu.
Napredovanie k Technologickej singularite umocňuje aj dosiahnutie Kvantovej nadvlády 21.10.2019 (Quantum Supremacy), ktorej existencia bola predikovaná o 100 rokov alebo dokonca považovaná za holú nemožnosť.
MARXISTI o ZÁKONE HODNOTY
„Táto jedinečná kapitalistická spoločnosť ostáva riadená Zákonom hodnoty, teda zákonom svetového trhu, majúc svoj pôvod v technologických revolúciách bez ohľadu na to, odkiaľ vzišli.“ (Raya Dunayevskaya, marxistka USA,1947).
ROZPAD SPOLOČNOSTI
Aby sa spoločnosť nerozpadla následkom masovej a masívnej nezamestnanosti (generovanej robotizáciou a v závere Technologickou singularitou), štát musí nutne zaviesť Základný Nepodmienený Príjem.
Európska komisia sa nedávno začala pohrávať s myšlienkou, že by mal zamestnávateľ za pracujúce stroje odvádzať sociálne poistenie. Mal by tak vyrovnať finančný výpadok v systéme spôsobený prepustením živých zamestnancov.
K tomu možno vystopovať Marxov záver z Komunistického manifestu, kde Marx píše:
„Buržoázia je neschopná panovať, pretože nie je schopná zabezpečiť svojmu otrokovi živobytie ani len v rámci jeho otroctva, pretože ho nevyhnutne necháva klesať do postavenia, v ktorom ho sama musí živiť, namiesto toho, aby ju on živil. Spoločnosť už nemôže žiť pod jej panstvom, t.j. jej život je už nezlučiteľný zo životom spoločnosti.“
Tento záver je treba znova prerozprávať – vytvoriť naratív (prerozprávanie, zmena zmyslu obsahu novým výkladom ako v prípade najmocnejšej Marxovej metafory o náboženstve ako ópiu ľudstva).
Hodnota pracovnej sily robotníka bude rovná nule.
Robotníci (námedzne pracujúci, stredná trieda – pracujúci za mzdu) vypadnú zo systému. Organické zloženie kapitálu prejde na anorganické (na čistú prácu mysliacich a učiacich sa strojov), tzn. nadobudne limitne nekonečnú hodnotu a miera zisku klesne limitne k nule.
Miera vykorisťovania, ako Marxov primárny faktor, prestane mať zmysel.
Stroje nemožno vykorisťovať
Postupne zaniknú kapitalistické výrobné vzťahy a deľba práce.
Ako napísal Marx v Tézach o Feuerbachovi: Človek je klbko vzťahov .
Tu možno vystopovať tiež Marxove závery o „relatívnom zbedačovaní“ robotníckej triedy (nanovo definovať túto triedu), ktoré treba znova prerozprávať, dať im nový zmysel bez zbytočného resentimentu.
NASTÚPIA ROBOTY riadené Umelou inteligenciou a
ROBOTNÍK VYSTÚPI Z KAPITALISTICKÉHO VÝROBNÉHO VZŤAHU
Marxov tzv. transformačný problém, t.j. súčasný výpočet miery vykorisťovania, miery zisku a relatívnych cien nebol dodnes vyriešený a nebolo ani dokázané, že riešenie existuje.
Marx ale vtedy o Umelej inteligencii nič nemohol tušiť – ale nutne predpokladal odstránenie ťažkej, fyzickej, stereotypnej netvorivej práce. Tak ako Darwin netušil o DNA a tak ako Einstein netušil o rozpínaní vesmíru, hoci jeho rovnice to obsahovali.
Celá práca robota (učiaceho sa stroja, ktorý bude vyrábať ďalšie učiace sa stroje) bude nezaplatená a bude patriť vlastníkovi.
Robot riadený Umelou inteligenciou, ako jednorazovo zakúpená pracovná sila, nepodlieha vykorisťovaniu. (Umelá inteligencia nie je systém, ona je implementovaná do systému.)
Hodnota tovaru (meraná spoločensky nutným časom) sa bude limitne približovať k nule a logicky s ňou aj cena tovaru, ktorú ale dovtedy (do Technologickej singularity – od 2039 najneskôr do r. 2045) určuje trh.
Tým sa rieši aj otázka stanovovania ceny tovaru v prechode od kapitalizmu ku komunizmu, nakoľko prechod bude drasticky krátky.
H&H)
KAPITALIZMUS VERSUS MARXIZMUS A UMELÁ INTELIGENCIA.
KONIEC KAPITALIZMU po Technologickej singularite
Zisk bude nepostačujúco nízky, predznamenaný takmer nulovou mierou zisku a to znamená koniec kapitalizmu, ktorý zasyčí ako snehová guľa na rozžeravenej platni.
S koncom kapitalizmu, ako čítame Marxa, ktorý prišiel s myšlienkou, že pre každú historickú etapu spoločenského vývoja platia iné pravidlá.
Niečo iné platí v otrokárskej spoločnosti, niečím iným sa riadi feudalizmus a zákony (ekonomické), ktoré platia v kapitalizme, tiež nie sú večné – raz po naplnení, prestanú platiť všetky tieto zákonitosti, a teda toto naplnenie bude generovať novonastupujúcu spoločenskú formáciu.
To je v skratke celé kúzlo, do riešenia ktorého môže zasiahnuť každý, kto vyrieši Marxov problém Zákona rovnej miery zisku.
Alebo inak: Je vôbec treba niečo riešiť, keď robotník (človek pracujúci za mzdu) – tvorca hodnôt – v kapitalistických výrobných vzťahoch, nahradený, ultraproduktívnym učiacim sa strojom, už nebude figurovať?
Tým budú zároveň vyriešené aj všetky tri Marxove problémy, ako otázka:
1) Násilnej revolúcie – nebude pravdepodobne nutná, ak štát, za nevyhnutnej účasti ľavice (jej nová a historická úloha), zvládne zavedenie ZNP (Základný Nepodmienený Príjem), potom revolučný prechod bude nenásilný
2) Miesta prvotnosti revolúcie – prvým dejiskom nebude najrozvinutejšia priemyselná krajina a prvenstvo nebude patriť ani najslabšiemu ohnivku kapitalistického sveta. Bude pravdepodobne nenásilná. Stane sa to takmer NARAZ – celosvetovo.
3) Socializmus ako prechod – od kapitalizmu ku komunizmu, ktorý asi nebude potrebný, lebo prechod bude relatívne veľmi krátky, pretože všetko sa stane takmer naraz
K tomu píše Marx v spise Nemecká ideológia (1845):
"Proletariát môže teda existovať len vo svetovom historickom meradle, a rovnako môže i komunizmus, jeho akcie, vôbec mať len, svetodejinnú existenciu.
Komunizmus nie je pre nás stav, ktorý by mal byť nastolený, ani ideál, podľa ktorého sa má riadiť skutočnosť."
ČO SA STANE PO TECHNOLOGICKEJ SINGULARITE?
Technologická singularita bude znamenať zánik zákonitostí trhu a teda zánik kapitalizmu a všetkých jeho i zdedených atribútov.
Celá nadstavba kapitalizmu sa roztopí ako snehová guľa na žeravej platni (ako vexláci pri hoteli Kyjev v Bratislave) a pozorovateľ zaznamená :
zánik globalizácie, politických systémov, armád, paktov, súdov, peňazí, úrokov, miezd, akcií i dlhopisov a derivátov, bánk, poisťovní, dlhov, kasín i búrz, hraníc vrátane colných, zánik štátov i národných štátov, zánik klasickej rodiny, zánik náboženstiev, zánik prostitúcie v akejkoľvek forme, zánik ochrany duševného vlastníctva a predovšetkým zánik ťažkej, ohlupujúcej, stereotypnej netvorivej práce a riešenie akéhokoľvek problému ľudstva od životného prostredia po choroby a genetické (biotechnologické) manipulácie, prepojenie s nebiologickými technológiami, vrátane nesmrteľnosti …
Fakticky to znamená nástup KOMUNIZMU a to viacmenej súčasne na celej Zemi. UI sa zmocní energie premenou z hmoty a teda oponovať limitovanými zdrojmi nebude dávať zmysel, pretože, kto má energiu má všetko.
Komunizmus nie je o dokonalosti ale o nezávislosti a teda o slobode a sebarealizácii.