Šéfredaktor Slovenských pohľadov, sociológ a kritik prof. ANDREJ MRÁZ k výročiu DAVu

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Keďže v roku 2024 sme tu mali storočnicu DAVu a taktiež 120-ročnice Novomeského, ale aj Andreja Mráza, zaujímavým podnetom pre davdva.sk bude starší článok Andrej Mráza, venovaný výročiu DAVu. Napísal ho v roku 1949.

VÝROČIE DAVU

Ani jedna perióda v slovenskom literárnom vývine nie je tak zložitá a zároveň taká konfúzna ako perióda po roku 1918. K zemi pritlačene Slovensko zviechalo sa k novému životu, no v ťažkých pomeroch, tak nepripravené vyrovnať sa s úlohami a problémami, ktoré boli v ňom samom i ktoré zasahovali zvonka, že poprevratový slovenský život v svojom celku zmietal sa v priepastných bezradnostiach a jeho život i živorenie poznačuje mnoho typických krízových zjavov. Aj v krásnej literatúre.

Meštiacka časť slovenskej spisby po roku 1918 zmohla sa vcelku na dve snahy; na jednej strane chcela v neporušenej podobe zachovávať odkaz starších, predvojnových fáz slovenskej literatúry a na strane druhej rozpačito a eklekticky transplantovala k nám výdobytky porealististických literárnych úsilí európskych. I jedno i druhé úsilie tejto časti našej literatúry bolo v tragickom rozpore so životnými potrebami dramaticky sa formujúcej našej poprevratovej spoločnosti, s jej triednymi pritrečivosťami a zároveň v rozpore s vývinovým rytmom svetovým.

No čo ako bolaneustálená a nevykryštalizovaná sociologická i kultúrna báza našej poprevratovej spisby, ktorá neraz vybočila do bizarných extrémov a provincionalizmov, jednako postupne vyhraňujú sa v nej snahy a diela, ktoré znamenajú zákonité spätie literatúry so spoločnosťou a zároveň upevňujú našu včlenenosť do konštruktívnych literárnych úsilí svetových. Najpozitívnejšie smerovanie toto prejavilo sa v skutkoch i v programe skupiny, ktorá vyznáva: „Slovensko bude sa môcť kultúrne rozžit iba vtedy, keď sa oprie o ten sociologický celok, ktorý je predurčený k vedeniu ľudstva spoločenským systémom socialistickým.“ (Dav, r. III., č. 1.). Skupina táto pred štvrťstoročím začala vydávať svoj orgán DAV.

*

Pravda, so snahami a s následkami práce davistov, a to aj so snahami a prácami literárnymi, nestratávame sa len v tomto časopiseckom orgáne socialistických kultúrnych pracovníkov, ktorý časopis ináč veľmi nepravideľne vychádzal, ale vlastne v celej pokrokovej tlači spred štvrťstoročia. V prvých poprevratových rokoch slovenská študujúca mládež najagilnejšia je v Prahe, tu má svoje stavovské a kultúrne organizácie a myšlienkovo usiluje sa byť najvýbojnejšia. Vedľa Mladého Slovenska vzniká Svojeť a v oboch týchto časopisoch slovenskí socialistickí autori sú aktívni, v Mladom Slovensku najmä v ročníku, ktorý redigoval Ján Poničan. Prispievajú aj do iných časopisov, doma hlavne do orgánu KSČS a z českých novín do slovenskej prílohy Národního Osvobození. Svojím verejným a literárnym vystupovaním pražskí socialistickí študenti zo Slovenska vyvolávajú živý ohlas, rozvlňujú stojaté vody nášho súvekého myslenia a literárneho tvorenia. Bojujú, hoci musia si zavše uvedomiť: „Nemáme sa doma s kým biť! Študentstvo je ideovo až zúfale impotentné, ľudácke i „pokrokové“ (!) a arzenál starších je naplnený zbraňami tak staromódnymi, že radšej nejdú s nimi na svetlo božie. Z českej kritiky kde-tu vyznieva starý a známy spodný tón: „inu na Slováky“ (Dav, 1925,. č. 2.). Nebolo s kým sa biť, ale bolo pre čo sa biť. A davisti sa biť vedeli.

*

Vedeli bojovať proti našej kultúrnej a politickej zaostalosti, vedeli umiesťovať Slovensko do medzinárodných kultúrnych a politických súvislostí. Poprevratové Slovensko žilo hriešne, bezstarostne. Predvojnoví národovci vo vzniku Československej republiky videli naplnenie večných túžob slovenských pokolení, záplava nových národovcov z radov vzdelanstva, odchovaných maďarskými školami a získaných maďarskou ideológiou, nevedela sa konštruktívne včleniť do výstavby nového slovenského života, a tak v idylickej spokojnosti jedných a v zadubenosti druhých naše poprevratové pomer čoraz viacej dostávajú sa do ťažkej krízy. V novom slovenskom spoločenstve, vymaňujúcom sa z osídiel starého Uhorska a dostávajúcom sa zoči-voči skutočnostiam, diktovaným českou a svetovou buržoáziou, vznikajú sily, ktoré naša poprevratová inteligencia nevedela zvládnuť a často ani len pochopiť. Pôsobenie davistov znelo ako poplašný zvondo tejto a takejto slovenskej zbezradnenosti.

Nielen v sektore kultúrnom, ale i v sociálnom a politickom podrobovali naše pomery prísnej socialistickej analýze. Kým teoretici a ideológovia z iných táborov poprevratového slovenského života zatemňovali odvodenými idealistickými koncepciami a teóriami, zatiaľ davisti, rozhľadení po svete a oboznámení so socialistickým učením, jeho potreby a vývinové cesty.

*

Lebo davisti u nás to nie sú len literáti, ale zároveň a súčasne aj národohospodári, sociológovia, politici a kultúrni teoretici. Okolo nich hrčili sa meštiacki spisovatelia, ktorí chceli svoju tvorbu čínskym múrom ohradiť pred zásahmi každodenného života, vystatovačne vystupovali politici, ktorí fumigovali všetko, čo nenaháňalo voličov do ich tábora, motkali sa kultúrnici , ktorí hlavne z tradície vykonštruovali si panské a vznešené predstavy o kultúre, zatiaľ davisti marxisticko-leninsky do organického celku spojili všetky prejavy života, pochopili ich vzájomnú zraťazenosť, konzekvencie triedne rozvrstvenej spoločnosti, a takto formovali náš život. Vykupovali ho z predsudkov a provincionalizmu.

*

Aj v sektore kultúrnom. Uvedomovali si, že najprv musíme bojovať proti slovenskému kultúrnemu konzervativizmu. Skusovali a videli ho na všetky strany vo vrchovatej miere. Minulosťkárilo sa u nás ďalej, ako sa bol vyslovil V. Clementis, „akoby Slovensko nepretínali siete železníc. Akoby elektrické vlny nerozochvievali ovzdušie mŕtvych tradícií! Akoby dnešný život nekukal do tmavých izieb slovenských chatrčí!“ (Dav, ročník I., č. 2.). A vedľa týchto domácich zmien, ktoré nás mali od prázdneho tradicionalizmu, boli tu i skutočnosti svetového spoločenského a umeleckého života, ktoré diktovali Slovensku úlohy. Davisti tie úlohy pochopili tak v pomere k determinantnám ako v pomere k podnetom svetovým, predovšetkým k tým, ktoré vychádzali zo Sovietskeho zväzu a z kultúrnych úsilí socialistických kultúrnych pracovníkov v iných krajinách.

Toto davistické úsilie o pochopenie nových kultúrnych potrieb a úloh slovenských doma narážalo na pobúrené rozhorčenie oficiálnych krasorečníkov. Možno, v niektorých prejavoch davistických, vyslovených najmä básnikmi, naplňovalo sa to, čo Ján Poničan povedal v ktorejsi básni:

A človeka všetko, všetko vábi,
čo nového strihu nosí háby . . .

„Dav raz je v Prahe, – priznával Daňo Okáli, – je organicky spiaty nie natoľko s domácmi pomerami ako so žitím veľmesta“ (Dav, r. 1925, č. 2.). Z toho nasledovalo, že do literárnej teórie a praxe davistov niekedy viacej inokedy len v odrobinkách nanosila sa všeličo, čo v svojom okolí a vo svete videli ako literárnu módu. Ale Okáli v tomže príspevku vyzýva a konštatuje: „…skupina domáca nenašla si ešte pevnej umeleckej orientácie. A predsa toto vysávané územie, sproletarizované a zbedačené do najvyššej miery (výkrik správnych radov páleníc a bánk; odalkoholizuje Slovensku! Fuj!), čaká na svojho apoštola – umelca, ktorý by vypočúval ťažké tepot a dych nielen robotníckeho, ale i roľníckeho kolektívu, lebo tieto u nás súvisia veľmi úzko navzájom…“

*

Hoci teda tu i tam v literárnej teórii a v literárnych prácach davistov možno pobadať skoro také koketovanie s módnymi, formalistickými výbojmi európskych literatúr, čo bolo podmienené aj živelným odporom proti domácemu slovenskému konzervativizmu, v základe skupiny táto usiluje sa tvoriť a propagovať také umenie, ktoré by „zachycovalo podstatný tón, vyvierajúci z hlbiny sociálneho života.“ Aj v súvise s výtvarným umením (a davisti mali záujem nielen o tradičné umenie na Slovensku, o literatúru, ale i o hudbu, výtvarníctvo, divadelníctvo a film) Okáli písal. „Je to teda prílišná jednostrannosť, ktorá chce odstrániť ideovú zložku z výtvarníctva a zakladá svoje vlastné činy iba na tvorbe nových vizuálnych hodnôt. Akási bezobjektná zmyslovosť je to v podstate a naše vzťahy k tomuto smeru sú príliš jasné.“ A čoraz viacej dôrazne vyznievajú: Chceme umenie ideové, postavené do služieb boja proletariátu za lepší zajtrajšok, umenie triedne, ktoré bude výrazom víťazstva socializmu, a vyhne sa dekadentným úsiliam meštiackeho umenia. Vôbec v teoretických vývodoch a postulátoch davistov je mnoho styčných budovo s teóriou socialistického realizmu. Aj z tejto stránky, pre prehĺbenie dnešných svojich umeleckých náhľadov, mali by sme sa zodpovednejšie vracať k príkladu, aký pre našu literatúru a ostatné umenie dal Dav.

Pre náš dnešok dal Dav záväzný príklad a podnet, no pôsobenie tejto skupiny bolo by treba osvetľovať aj vývinove, aký podiel mala v našom kultúrnom a politickom živote od svojho vystúpenia až po časy Mníchova, potom cez druhú svetovú vojnu a po nej. Životnosť koncepcií a správnosť ideológie overujú výsledky práce, konané na základe teórií. A z tejto stránky úsilia a skutky davistov historický vývin overil najvíťaznejšie.

Záverom nech defilujú mená hlavných spolupracovníkov v prvých číslach Davu: V. Clementis, D. Okáli, J. Poničan, L. Novomeský, A. Sirácky, nebohý E. Urx a J. Tomášik, P. Jilemnický. Tu i tam vyskytol sa v číslach Davu príspevok aj od iných autorov, davisti nielen informovali o socialistických kultúrnych úsiliach u niných národov, ale i odtiaľ príspevky od inonárodných takýchto autorov, v prekladoch i v originále (Kassáka po maďarsky, Weiskopfa po nemecky, nehovoria o českých príspevkoch Vančuových Horových ap.).

Teda živú a podnetnú kapitolu z našich kultúrnych a politických úsilí reprezentuje všetko, čo davisti začali vykonávať pred štvrstoročím aj vo vlastnom časopiseckom orgáne.

Andrej Mráz, Medzi prúdmi, s. 84- 90

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *